Vedel som, že je to dedina pri Rožňave, kde prevažne žijú občania maďarskej národnosti. Ja som maďarčinu neovládal, preto mi to nevoňalo. Ondro Lukačko dostal sám z triedy umiestenku do Ostravy. Povedal mi, že je ešte jedna na ten istý závod u riaditeľa školy. Išli sme spolu za pánom riaditeľom. Povedal som mu, že neovládam maďarčinu a v Drnave sa rozpráva prevažne maďarsky. Riaditeľ povedal, že nie je problém vymeniť moju miestenku za ostravskú. Podotkol, že nám spolu bude lepšie v Ostrave. Potom nám rozdali „vysvedčenia na odchod“ a tým sa naše pôsobenie v škole skončilo. V triede sme sa všetci rozlúčili, sľúbili sme si, že si budeme písať a rozišli sme sa domov. S Ondrom sme sa dohodli, že sa stretneme v Ostrave na závode Peter Bezruč v pondelok 6.7.1953. Po skončení školy celé naše prázdniny trvali týždeň.

Naša mamka sa po smrti nášho otca presťahovala z Prešova k svojej sestre Margite Belákovej do Rožňavského Bystrého. Začala pracovať v podniku Gemerské železorudné bane (GŽB) na osobnom oddelení. Po ukončení školy sme prišli s bratom k tete Margite do Rožňavského Bystrého. Urobili nám slávnostný obed, vyprážané karé v trojobale, zemiaky, výbornú polievku a rôzne dobroty. Bolo veľa rozprávania o škole, o umiestenkách a hlavná téma bol môj nástup do Ostravy. Božekali a lamentovali moje tetky spolu s mamkou, že aké nebezpečné sú tam bane. Koľko už bolo výbuchov plynu, koľkých baníkov tam už zasypalo. My sme tiež mali svoje informácie o týchto baniach, ale zľahčovali sme si to tým, že tam pracujú aj druhí ľudia. Keď sa má človeku niečo zlé stať, tak sa mu to stane aj keď bude doma spať. Miro neskôr tiež dostal umiestenku na „Důl Eduarda Urxe“ v Petřkovicích. Nezberal sa do práce, lebo on si podal žiadosť pokračovať v štúdiu v 3. ročníku geologickej triedy, ale o týždeň neskoršie aj on došiel do Ostravy. Geologická škola sa pred rokom presťahovala z Turčianskych Teplíc do Spišskej Novej Vsi a zlúčila sa s našou baníckou priemyslovkou. Tak vznikla Priemyselná škola banícka a geologická.

Začal som sa pripravovať na odchod do Ostravy. Mamka mi pripravila veci, upiekla koláče a kurča na cestu. V nedeľu 5. júla som odcestoval rýchlikom z Rožňavy do Ostravy. Moje tety a ujovia, ktorí tiež bývali u tety, mi dali nejaké korunky, aby som mal na začiatok v Ostrave. Každý z rodiny mi dával radu, ako sa mám v práci chovať, aby som počúval nadriadených a prácu si vykonával svedomite. Do Ostravy som došiel poobede. Po rôznych otázkach, že kde je „Důl Petr Bezruč“, nikto mi to nevedel povedať. Čudoval som sa, že Ostraváci a nevedia nič o tomto závode. Nevedel som, že v tom čase bolo na Ostravsku okolo tridsať šácht. Jeden pán mi povedal, že nevie kde sa ten závod nachádza, ale ukázal mi, kde je centrum pre brigádnikov prichádzajúcich pracovať do Ostravy. Tam vraj môžem prespať a povedia mi, kde je tá šachta. Vošiel som dnu. Starší ujo mal službu. Ukázal mi posteľ v jednej izbe, kde sa môžem vyspať. Ráno mám ísť na Smetanovo nádražie a odtiaľ električkou smerom na Michalkovice. Za Vysokou školou báňskou je zastávka pri šachte Peter Bezruč. Zajedol som si z kurčaťa a povedal som službukonajúcemu, že by som sa rád prešiel na Smetanovo nádraží, aby som ráno neblúdil.

Nádražie som našiel. Chvíľu som pozoroval električky. Na každý smer chodili nové moderné električky. Zrazu sa objavila „električka babička“ a bola to osmička s nápisom Michálkovice. Opýtal som sa jedného pána či sa touto električkou dostanem na Slezskú Ostravu k šachte Peter Bezruč. Odpovedal, že áno. Uspokojený som si cestou dal malé pivo a pobral sa do centra pre brigádnikov. Ujo, ktorý mal službu sa ma opýtal: „Kdy tě mám vzbudit?“ Povedal som mu, že o piatej, aby som na šiestu bol na šachte. On však povedal: „Neplaš se synku, ty si to musíš vybavit na osobnem oddelení. Tam začínají v sedm, tak vstávat Ti stačí v šest.“ Zaľahol som spať. Z únavy a z malého piva som spal ako dudok. Ráno, keď ma ujo budil, som rýchle vyskočil, umyl sa a utekal po známej trase na nádražie. Nasadol som na „babičku električku“, ktorá sa s hrmotom pohla. Od Sýkorového mosta začalo veľké stúpanie na Sliezsku Ostravu. Motor električky kvílil, stále som čakal, kedy zastane a vodič povie: „Ďalej nemôžeme ísť, lebo nevládze“. Doterigala sa však až pred šachtu „Petr Bezruč“. Bolo to napísané na vrchu obrovskej, asi 3 metre vysokej železnej brány, na boku s malou bránkou, kde bol vchod pre ľudí.

Vystúpil som a ponáhľal sa do závodu. Strážnik na vrátnici ma zastavil. Ukázal som mu umiestenku. Pozrel sa a povedal: „Už jeden kamarád ze Slovenska tě čeká při budově správy.“ Ako som išiel k budove, už zďaleka mi Ondro mával. Cestoval z Košíc nočným rýchlikom a lokálkou, tak tu volali električky, rovno na šachtu. Už mal informácie, že máme ísť na osobné oddelenie. Odovzdali sme úradníčke naše umiestenky. Preštudovala ich, potom vstala a odviedla nás k riaditeľovi závodu. Bol ním pán Dědek, už postarší pán, ktorý nás milo privítal. Povypytoval sa, či máme už nejakú prax, či sme už niekedy boli v bani. Vysvetlili sme mu, že sme boli banícki učni. Tiež, že sme pracovali na viacerých banských závodoch v rudných baniach. Potešilo ho, že už sme prvé lastovičky z „Lánskej akcie“. Povedal, že je načase vymeniť starých technikov, ktorí pre nedostatok technikov nemôžu odísť do dôchodku. Potom dal pracovníčke z osobného príkaz, aby vybavila všetko potrebné, napísala dekréty a vybavila nám ubytovanie v závodnej ubytovni v Michalkoviciach. Musíme absolvovať lekársku prehliadku a ráno sa máme hlásiť u smenmajstra, ktorý nás zadelí do práce na niektorý úsek. Poprial nám úspech v práci. Týmto to bolo z jeho strany všetko. Ešte sme ho popýtali o nejakú zálohu, pretože sme nemali peniaze na stravné lístky. Pani vypísala lístky na mimoriadnu zálohu a riaditeľ to podpísal.Všetky vybavovačky sme zvládli do druhej a poobede sme už aj bývali v závodnej ubytovni. V závodnej jedálni sme si stihli objednať večeru, lebo zo zálohy sme si už kúpili stravné lístky až do konca mesiaca. Bývali sme v drevenom baraku, kde vládol starý fúzač Rák. On tam bol všetko. Správca, úradník, vrátnik aj „Dráb“. Mal zaznačeného každého obyvateľa baraku, vedel kto kedy má smenu. Na smenu „poctivo“ vyháňal každého do práce. Dozeral na to, aby neboli záhaľky, po ostravsky „buľky“. Kedy mal on smenu, nevedel nikto. On tam bol stále. Bol to vyslúžilý starý baník. Tú jeho ostravčinu sme dosť ťažko rozumeli, ale starý vedel niečo po česky a niečo aj po slovensky. Vedel poradiť aj vysvetliť. Rozprával pomaly a zreteľne. Večer sme si už pripravovali veci do práce. Boli sme veľmi vzrušení od očakávania, ako to ráno dopadne. Bude to naša prvá šichta vo funkcii banského technika. Večer sme si dosť skoro ľahli spať, ale usínali sme ťažko.

(POKRAČUJEME)

Ing. Marian SLAVKAY

ako doprovod pri predfáraní. Haviar bude mať zaplatenú smenu s nedeľným nadčasovým príplatkom. Ja som si dobre rozumel s Jirkom Borteľom, pretože sme boli rovnako starí a tiež bývalí banícki učni. Volal som ho, aby prišiel so mnou na predfáranie. Odmietol, vraj už tri nedele nebol nikde len preto, že sa na šachte stále niečo robilo. Túto nedeľu chce ísť na „Čaj o piatej“ v Novej Radnici. Je tam zábava do desiatej večer. Navrhol som mu, že na tú zábavu môžeme ísť spolu. O pol deviatej pomaličky peši prídeme na Bezruč a o desiatej sfárame. Krútil hlavou, ale nakoniec súhlasil.

Prišla nedeľa. Asi okolo štvrtej sme sa stretli na zastávke „lokálky“. Zostúpili sme až na Smetanovom nádraží. Pomalým krokom sme sa vybrali k Novej Radnici a vošli do sály, v ktorej bola zábava. Bol som ohromený krásnou výzdobou, ale tiež aj oblečením chlapcov a dievčat. Chlapci mali obleky, kravaty alebo motýliky, dievčatá krásne šaty a čipkové rukavičky. V tom čase o takejto móde na Slovensku nebolo ani chýru ani slychu. Obidvaja sme tam vyzerali ako príslušníci nižšej vrstvy. Boli sme iba v obyčajných oblekoch a v bielych košeliach bez kravaty. No na tvári nám vynikali krásne čierne „očné tiene“ od uhoľného prachu, s ktorými sa nemohli pochváliť naškrobení a namyslení mladíci. Usúdili sme, že sú to prevažne študenti stredných a vysokých škôl, ktorí za tatkove ťažko zarobené peniaze robili frajerov v Ostrave. Našli sme si stôl. Z bufetu sme si provokatívne doniesli fľašu tokajského. Vypili sme za pohárik, aby ten stiesnený pocit z nás odpadol.

Pri vedľajšom stole sedeli štyri pekné dievčatá. Popýtali sme ich do tanca. Bez problémov išli s nami tančiť. Boli veľmi veselé a zhovorčivé. Mali sme šťastie, boli to Ostraváčky. Ihneď spoznali že sme „synci ze šachty“. Pozvanie k nášmu stolu prijali. Jirka doniesol pre nich poháriky a na uvítanie sme si pripili. Debatu udržiaval Jirka, bol taký „papuľáč“, takže „mlel hubou“ ako mlyn na vode. Dievčatá si chceli ísť sadnúť ku svojim priateľkám, Jirka to však zariadil tak, že ich priateľky si preniesli stoličky a prisadli si k nám. Išli sme pre ďalšiu fľašu tokajského. Zábava bola výborná. Čas však pokročil a bolo treba myslieť aj na predfáranie. Okolo ôsmej som povedal dievčatám, že musíme o chvíľu končiť, lebo ideme na nočnú smenu na predfáranie. Nevedeli pochopiť prečo. Jirka, už trochu rozpálený od tokajského, im vysvetľoval, že ja som štajger a jeho vedúci. Musíme prejsť po všetkých pracoviskách a len ja môžem dať povolenie, či sa môže zajtra v šachte robiť. V ďalších debatách dievčatám vyfarbil moju dôležitosť na šachte. Vymenoval také moje právomoci, aké nemal ani sám generálny riaditeľ OKD. Dievčatá zrejme pochopili, že ich chce ohúriť, ale napriek tomu nás znovu začali prehovárať, len aby sme ostali aspoň do deviatej. Ja som dievčatám vysvetlil, že chceme ísť na Bezruč peši, aby sme si trochu prevetrali hlavy. Treba sa nám prezliecť, prečítať inštrukcie, príkazy na predfáranie, vybrať lampy a sfárať do bane. Môžeme tu byť najdlhšie do pol deviatej. Tančili sme posledný tanec. Ťažko nám bolo odchádzať z takej príjemnej zábavy na šachtu. Rozlúčili sme sa s tým, že o týždeň v nedeľu sa znovu zídeme na tejto zábave, ale veci si zariadime tak, aby sme nemuseli ísť fárať na šachtu.

Vykročili sme smerom na Slezskú. Kráčali sme pomaly, z nohy na nohu a viedli pestrú debatu na našu hlavnú tému, dievčatá. Jirka sa rozplýval, že aké dobré „děvuchy sme měli“. Nadával, že pre posrané predfáranie sme ich uprostred najlepšej zábavy nechali. Priznal sa, že na zábave uvažoval, či má ísť so mnou na predfáranie. Keďže mi to sľúbil, tak ma nechcel nechať v štichu. Na Bezruč sme došli niečo po deviatej. Obliekli sme sa do fáračiek. Ja som si prečítal raporty a pobrali sa k šachte. Na lavičke sedeli dvaja starší narážači, povedali že klietka je dolu, lebo zámočníci robia niečo v šachte. Jeden narážač vstal, zobral tomu druhému prilbu z hlavy a priniesol ju ku mne. Podal mi ju so slovami, že som Slovák, aby som sa pozrel, čo má ten narážač v prilbe napísané. Na svetlej koži vo vnútri prilby bolo napísané „KOKOT. E“. Ja som sa zasmial, ale rýchlo som nevedel pochopiť o čo ide. Prvé čo ma napadlo, že mu to tam napísal nejaký zlomyseľník. Medzitým starý pán, ktorému prilba patrila, vstal z lavičky a prišiel ku mne. Vystrel ruku, ja som mu prilbu dal. On si ju dal na hlavu. Povedal mi, že je to jeho prilba a že je to jeho meno. Volá sa Kokot Eman. Zasmial som sa a on povedal, že v Slezskej slovo kokot znamená kohút. On o tom nevedel, že na Slovensku sme si urobili z toho názvu celonárodne známu nadávku.

Ten pán pôsobil výzorom, chovaním, aj vyjadrovaním veľmi inteligentne. Iste chodil iba k malej šachte a nie k ťažbe, kde narážači sú hrubí ako „bachari“ v base. Klietka stále bola hlboko v šachte, tak sa pán Eman rozhovoril. Minulý rok dostal od ROH rekreačno - liečebný poukaz do Piešťan. Predtým ešte na Slovensku nebol. Keď rýchlik zastal v Piešťanoch, vystupovali z neho viacerí rekreanti. Na železničnej stanici bol vyvesený oznam s nápisom, kde sa majú hlásiť rekreanti ROH. Tam ich čakal jeden starší pán v obleku a v rukách držal papiere. Okolo neho sa zhromaždilo asi štyridsať ľudí, muži a ženy s kuframi. Ten pán, čo na nich čakal, začal vyvolávať mená prítomných. Každému oslovenému povedal do ktorého liečebného domu pôjde. Zrazu si ten pán zložil okuliare, obzeral sa dookola, znovu si ich dal na nos, pozeral do papierov, opäť dolu, krútil hlavou a nakoniec previnilým hlasom sa opýtal: „Prepáčte mi, ale je medzi vami nejaký pán Kokot Eman?“ Pán Eman zahlásil: „To jsem já.“ Celá masa ľudí sa obrátila k nemu a začali sa veľmi rehotať. On nevedel pochopiť, čo sa deje. Prvé, čo ho napadlo, že je asi z vlaku zamazaný na tvári sadzami, preto vytiahol zrkadielko z vrecka a pozeral sa do neho. Niekto vykríkol „čo tam vidíš, ko....a?“ Rehotali sa ešte viacej. Úradník utíšil ľudí, porozdeľoval ich a nakoniec zavolal pána Emanuela k sebe. Vysvetlil mu, prečo jeho meno vyvolalo taký veľký smiech. Pán Eman povedal, že počas celej rekreácie mal problémy, keď chodil na procedúry. Stačilo podať kartičku sestričke a už boli búrky smiechu na jeho konto. Napriek tomu na Slovensko nezanevrel. Stále veľmi rád chodí na Slovensko, ale len na také miesta, kde netreba predložiť občiansky preukaz.

Dobre sme sa na tejto príhode pobavili. Medzitým prišla klietka, nastúpili sme a sfárali na štvrtý obzor. Povinnosti na predfárani boli hlavne: zmerať na všetkých pracoviskách plyn, očistiť prachové uzávery od uhoľného prachu, zistiť či niekde nie je zával. Potom všetko zapísať do kníh a napísať, že mužstvo môže sfárať do bane. Sfárali sme na štvrtý, zliezli na piaty, z piateho na šiesty a vyfárali na povrch. Jirkovi sa to páčilo, lebo spoznal veľa nových pracovísk v šachte.
(POKRAČUJEME)

Dal vyrobiť v dielni plechový čln. Keď razenie z vrchu pokročilo cez dva metre, pracovník spustil do prerážky čln, do ktorého raziči nakladli uhlie. Hore bol namontovaný malý vzduchový vrátok. Pracovník s vrátkom vytiahol čln hore a rýchle z neho uhlie lopatou poprehadzoval do pripraveného vozíka. Po vyprázdnení čln znovu spustil po úklone do prerážky. 

Vedúci mi prikázal kontrolovať obidva predky prerážok a dal mi to ako osobnú úlohu, že prerážka musí byť do konca mesiaca prerazená. Žiadal som preto, aby mi pridelil dvoch chlapov na dopravu dreva do prerážky, razenej zospodu. Čelba prerážky bola vo výške takmer šesťdesiat metrov po úklone a raziči sa nemohli zdržovať dopravou dreva. Bolo potrebné viac dreva, nakoľko sme za výstužou začali pažiť aj boky, lebo v predku vznikali veľké tlaky. Pridelil mi dvoch brigádnikov. Boli to mladí krajčírski majstri z Prostějovských odevných závodov. Boli už ženáči a doma mali malé deti. Na brigádu prišli preto, lebo na závode im sľúbili, že keď odpracujú ročnú brigádu v Ostrave na šachte, dostanú prednostne byt v paneláku. Vtedy bol v OKD veľký nedostatok pracovných síl. Riaditelia závodov v ľahkom priemysle dostali úlohu vyslať určité množstvo pracovníkov na jednoročnú brigádu do Ostravy. Mladé rodiny si týmto spôsobom často vyriešili prednostné pridelenie bytu.

Drevo do prerážky sa dopravovalo veľmi primitívnym spôsobom. Zviazal sa balík dreva drôtom. K balíku si pracovník priviazal asi trojmetrové pletené konopné lano. Potom vliezol do fáracieho oddelenia prerážky a hore šikminou ťahal balík dreva za sebou. Títo moji brigádnici robili v bani nie celý mesiac. Nenadávali, poslúchali a prácu vykonávali ako odsúdenci v base. Vedeli, že keď chcú svoj cieľ dosiahnuť, musia požadovaný rok vydržať. V rozhovore sa zmienili, že majú tu byť len rok, že to sa dá ešte vydržať. Nevedia však pochopiť ľudí, ktorí tu pracujú už desať, alebo aj dvadsať rokov. Čo ich v tej šachte drží? Vprerážke aj napriek intenzívnemu vetraniu bolo teplo a pri ťahaní ťažkého balíka dreva hore prerážkou sa im zdalo, že trpia ako burlaci na Volge. Nečudoval som sa, lebo pracovné prostredie v šachte sa nedalo prirovnať k čistučkej krajčírskej dielni vo fabrike.
Moju trasu fárania som naprogramoval tak, že najprv som išiel do prerážky, ktorú sme razili zhora dolu, potom som prefáral rúbanie. S predákom sme sa dohodli na postupe prác v rúbaní a riadenie som nechal na neho. Sfáral som do Karla, spätnou cestou som obslúžil čerpadlo a potom do prerážky zdola. Predákovi razičov prerážky som dal trvalý príkaz, že pred vstupom na pracovisko musia čelbu vyfúkať stlačeným vzduchom. Dával som veľký dôraz na vetranie v prerážke. Medzi ťažným a lezným oddelením sme po celej dĺžke prerážky pribíjali na stojky vetracie plátno, aby sme usmernili prúd vetrov.

Blížil sa koniec novembra. Bratčenkov ma zavolal do kancelárie a ukazoval na mape nárys prerážok zameraný meračmi. Na prerazenie chýba asi šesť metrov. Prerážky smerne nie sú vychýlené, sú v osi. Ja som mu potvrdil, že už navzájom počujeme šramot zbíjačky. Pri fáraní som situáciu oznámil predákom z oboch prerážok. Na druhý deň, keď som prišiel do hornej prerážky, veľmi som sa začudoval. V predku prerážky, v polovici profilu, bola vyrazená diera oproti ťažnému oddeleniu spodnej prerážky. Haviar mal vzduchovú vŕtačku do uhlia a vŕtal dieru smerom dolu. Keď som sa opýtal čo sa to robí, povedal mi, že v poobedňajšej smene sa dohodli, že budú raziť iba polovičným profilom a to isté urobí aj osádka zo spodu. Po včerajšku ostal asi trojmetrový pilier a ten chce prevŕtať. Podľa vrtov sa dá presnejšie riadiť spojenie obidvoch prerážok. Chlapi mali už svoje skúsenosti a ja som ešte prerážku neprerážal. Niečomu som sa zase priučil. Hnaný zvedavosťou som prebehol rúbaním a ponáhľal sa do spodnej prerážky. Pod prerážkou sedeli moji „krajčírski baníci“. Povedali, že nemôžu nič robiť, lebo nedošiel „klaničák“ s drevom. Poslal som ich pod sýp do Reginy, nech tam čakajú lokomotívu, ktorá do rúbania privezie prázdne vozy aj klaničák s drevom. Lokomotivár nech klaničák „vyvexluje“ (pretlačí na voľnú koľaj) a ručne ho pritlačia k prerážke. Drevo potom vytiahnu do prerážky tak, ako to zvyknú. Odišli a ja som sa nedočkavo pustil liezť hore. V predku bola prerážka vyrazená polovičným profilom ako v hornej. Vo vzniknutej diere haviar pracoval so zbíjačkou. Za chvíľu zliezol. Povedal, že z vrchu už prevŕtali dve diery a teraz razia z obidvoch strán pozdĺž nich. Sú ako vodítko, ale slúžia tiež ako zálom. Do priestoru vrtu sa ľahšie dá zbíjať uhlie. Cez diery sa už aj haviari medzi sebou rozprávali a usmerňovali sa v postupe práce. Osádku prerážky tvorili traja, predák a dvaja pomocníci. Zbíjačka ani na chvíľu nezastala, pretože chlapi sa v diere striedali. Za také dve hodiny sme už boli k sebe tak blízko, že normálne sme sa s nimi rozprávali. Predáci sa dohodli, že po vrtoch pôjdu iba malou dierou. Za chvíľu sa ukázala diera s priemerom asi 20 centimetrov. Zarevali sme Hurááá. Dieru začali rozširovať a za takú pol hodinu sme si podávali ruky. Ešte sa trochu popriberalo a mohli sme cez dieru vyliezť hore.

Boli sme šťastní, lebo hore na chodbe bolo príjemne chladno a dobrý vzduch. Natešení sme sa rozprávali, že za prerazenie vedúci sľúbil mimoriadnú odmenu. Tešili sa, že na Vianoce bude dobrá výplata. Po chvíli som si spomenul na dopravcov dreva. Povedal som partii, že zleziem dierou a v dolnej časti ích počkám, lebo nebudú vedieť kde sme sa podeli. Zliezol som dole a ostal sedieť v prerazenej diere. Pozoroval som brigádnikov, ako sa šplhajú dovrchu. Ich postup som sledoval podľa svetielok lámp, prekladaných počas lezenia. Boli asi 20 metrov podo mnou. Nechcel som ich oslňovať, zhasil som reflektor. Sedel som iba pri zapálenej benzínke. Tí dvaja sa pomaly priblížili hore. Dopredu sa veľmi nepozerali, lebo museli sledovať balík dreva pod sebou, aby sa im niekde nezachytil. Došli až tam, kde končilo vetracie plátno. Uvedomili si, že sú už v predku. Boli odo mňa vzdialení iba päť metrov. Jeden sa ozval „Pepo, kam zmizeli ti lidé, vždyť tu nikdo není.“ Videl som, že majú strach. Nahlas som sa zasmial. Zbadali ma, ako som skrčený sedel v prerazenej diere. Viete si predstaviť čiernu tvár, v ktorej sa blyštia len oči a zuby v ústach, osvetlenú iba slabým svetlom z benzínky? Strašne sa zľakli. Zdesení, s výkrikmi „pro krista pána, utíkej,“ jeden cez druhého sa šmýkali po úklone dole. Kričal som za nimi, že som to ja, ale to len znásobilo ich úľak. Nedalo sa nič robiť, musel som za nimi zliezť dolu. Chlapom hore v chodbe som zakričal čo sa prihodilo, išli sa od smiechu popučiť. Povedal som, že idem dolu za brigádnikmi, pretože preľaknutí budú utekať až k šachte.

Zliezol som dolu, pod prerážkou neboli. Pobral som sa ku sýpu do Reginy. Tam som ich našiel. Mali tam vďačné obecenstvo, plniča a štyri ženy. Dvojhlasne im vyprávali, že chlapi z prerážky zmizli, a že nejaké divné stvorenie na nich škriekalo. Medzi nimi zase škriekala Pepina: „Kurva, oni nemohli zmiznuč, jích tam zavalilo a vy sče kurva utekli?“ Keď som prišiel bližšie, obrátila sa ku mne a ihneď mi zahlásila, že chlapov v prerážke zavalilo. Ja som sa nezdržal smiechu. Začala revať na mňa, že mám niečo robiť, nie rehotať sa ako „cyp“. Potom som im vysvetlil, že prerážku sme prerazili a chlapi vyšli hore na chodbu. To divne škriekajúce stvorenie som bol ja, kričal som za nimi, aby neutekali. Teraz začala škriekať od smiechu Pepina a ostatní sa k nej pripojili. Dvaja brigádnici sa iba rozpačito pozerali dookola. Nevedeli pochopiť, ako sa cez uhlie dá preliezť na nejakú chodbu. Oni totiž prerazenú dieru nevideli, lebo ja som v nej sedel.

Darmo som im vysvetľoval, že sme prerážku razili polovičným profilom zhora aj zdola, nevedeli to pochopiť. Musel som situáciu nakresliť v zápisníku, až potom sa im to rozsvietilo v hlave. Pobral som sa k šachte celý natešený, že oznámim vedúcemu túto dobrú novinu. Išiel som rovno od šachty do kancelárie. Bol tam vedúci v družnej debate s pánom Mrázkom. Oznámil som im dobrú správu, že prerážku máme prerazenú. Obidvaja boli trochu prekvapení, ale veľmi sa potešili. Vedúci neveriacky krútil hlavou. Vedel o tom, že treba vyraziť 6 metrov na jej prerazenie. Vysvetlil som im, že včerajšia poobedňajšia smena razila z obidvoch strán polovičným profilom, dnes ráno prevŕtali do spodnej prerážky dva vrty, potom v smere vrtov polovičným profilom prerážku prerazili. Porozprával som im aj príhodu s brigádnikmi, ako sa vyľakali. Začali sa smiať, až sa im bruchá natriasali. Prvý raz som videl z chuti sa zasmiať pána Mrázka. Odkedy sa začal plniť plán ťažby, Mrázek sa veľmi zmenil. Pomaly sa z kancelárie vytratili ranné zvady a krik. Veľmi starostlivo a rozvážne sa venoval riadeniu bane. Vedúci mi povedal, že na druhý deň pôjde so mnou fárať. Je pred koncom mesiaca, tak urobíme odobierku prípravných prác. Nadšený z úspechu som sa šiel okúpať. Spokojného ma sprevádzala dobrá nálada.

Na druhý deň ráno počas „cachovania“ prišiel za mnou vedúci. Prikázal mi nájsť nejakú nádobu, z vápennej jamy za šachtou nabrať vápno, aby sme ním vyznačili body, označujúce vyrazené metre banských diel. Po banícky sa tieto body volajú „štufy“. O desiatej som ho mal s vápnom čakať na piatom obzore. Preobliekol som sa do fáračiek a išiel pre lampy do lampárne. Čakal ma tam Jura Žvak so zachmúrenou tvárou. V rúbaní vznikol problém pri prekladaní pohonu dopravníka. Oznámil mi, že chce zmeniť spôsob prípravy miesta pre pohon v novom pokose. Žiadal, aby som s nim sfáral, že to vyriešime priamo na mieste. V poslednom čase som sa viac venoval problému razenia prerážky, preto som ihneď s ním odišiel do Reginy, kde sme dohodli spôsob prekladania pohonu. Vyliezol som z rúbania hore na štvrtý obzor, že zleziem po prerážke. Obidve partie razičov, z hora i z dola, pracovali naplno. Poháňal ich prísľub vedúceho, že ak do pondelku rána bude prerážka kompletne hotová, získajú cieľovú prémiu.

Bola sobota ráno. Nemusel som ich naháňať do roboty, robili so zápalom. Za kompletnú sa považovala prerážka, z ktorej bol „vyrabovaný“ nepotrebný materiál (ventilačné potrubie, vetracie plátno a pod.). Zliezol som na piaty obzor. Zrazu mi prišlo na rozum, že som nedoniesol vápno na štufy. Ježišmária aj svätý Jozef dokopy, čo teraz? Veď vedúci ma dobije. Čo mu mám povedať? Napadlo mi, že pri čerpadle je plechovka s drôteným uchom na zalievanie čerpadla. Miesto vápna naberiem vápencový prach z prachovej uzávery. Je to jemno mletý vápencový prach, slúžiaci na vytvorenie prachovej clony v prípade výbuchu metánu. Tlaková vlna uzáveru prevráti, vápencový prach sa rozvíri, vytvorí prachový oblak. Ten schladí teplotu výbuchu a nedovolí ohňu, aby sa rozširoval. Tak mi to Bratčenkov vysvetľoval. Ako som to vymyslel, tak som aj urobil. Do plechovky som nabral vodu a z prachovej uzávery veľa prachu. Vymiešal som z toho hustú, bielu kašu, uspokojil som sa s presvedčením, že pri odobierke namaľujeme tým štufy. Išiel som k plničom vozov do Reginy. Sadol som si a čakal vedúceho. Na moje veľké prekvapenie vedúci neprišiel od šachty, ale zliezol cez rúbanie. Ako to dokázal? Snáď ho niekto ťahal za nohu? Nevedel som si to vysvetliť. Pozdravil ženy pri plnení, trochu s nimi pošpásoval, potom na mňa kývol, že ideme do Karla. Zobral som plechovku a kráčal za ním. Cestou mi rozprával, že bol aj v prerážke a presvedčil sa, že je to na dobrej ceste. V pondelok ráno môže byť prerážka kompletne hotová. Odobierku prerážky urobia merači. My v Karle musíme odmerať metre, ktoré boli vyrazené minulý mesiac. Vyznačiť tam štufu a od nej odmerať vyrazené metre za tento mesiac, aby vedúci mohol vypočítať splnenie normy osádky predáka Kráľa.

Prišli sme do predku chodby. Osádka budovala TH výstuž. Prácu prerušili a predák Kráľ nám ukázal štufu z predminulého mesiaca. Odmerali sme od nej dĺžku vyrazených metrov za minulý mesiac. Nová štufa vychádzala do stredu medzi hajcmany (TH výstuž). Oceľová výstuž bola zapažená tenkou smrekovou guľatinou, priemeru 7 až 10 cm. Tieto pažiny sme nazývali „muľatka“. Bratčenkov zobral plechovku s „mojím vápnom,“ paličkou, s ktorou som miešal prachovú kašu, chcel namaľovať na pažiny zvislú čiaru, ktorá mala vyznačiť novú štufu. Keď drevenou trieskou naniesol kašu na pažiny, voda z kaše vytiekla a mokrý prach opadal. Po viacnásobnom pokuse namaľovať štufu, vedúci naštvane odhodil paličku a veľkou dlaňou načrel do plechovky, z ktorej vytiahol riadnu gundžu prachovej kaše. Silno ju pritláčal o pažiny. Ruku ťahal dolu po pažinách, aby urobil zvislú čiaru. Voda z tej brečky opäť vystrekovala a odlepený vlhký prach mu padal na ruku. Ja, hoci som mal riť od strachu stiahnutú, musel som sa premáhať, aby som sa nerozosmial. Môj obor vedúci neveriacky krútil hlavou. Urobil ešte jeden pokus. Výsledok? Len mokré pažiny a štufa nikde. Ja som tŕpnuc nevedel čo ďalej. Potom sa obrátil na mňa a dosť nasrdene zhučal: „Kurva, Slavkay co to za vápno jsi přines. Je to z tý jámy za šachtou?“ Ani dnes neviem ako ma to napadlo, ale pohotovo som odpovedal, že som nemohol dosiahnuť na spodok vápenej jamy, tak som pozberal tie suché okraje vápna na vrchu. Nakoniec som podotkol, že to vápno možno bolo zmrznuté. Bol koniec novembra a vonku už riadne mrzlo. Napäto som čakal, čo na to povie. Pokrútil hlavou a konštatoval, že je to možné.
Trochu sa mi uľavilo. Rýchle som prebral iniciatívu. Predáka Kráľa som poslal pre sekeru. Do drevených pažín som vyrúbal zvislú čiaru označujúcu štufu. Bratčenkovi som sľúbil v pondelok priniesť nové vápno a štetec na premaľovanie vyrúbanej značky, štufy. Uspokojil sa. Po odmeraní vyrazených metrov sme vyfárali. Vedúci ma požiadal, aby som po okúpaní prišiel do kancelárie. Vykúpaný a prezlečený som tam išiel s obavami. Čo keď prišiel na to, aké vápno som mu pripravil?
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

„Všetko drží len na stojkách, hrozí nebezpečie, že to spadne naraz a zavalí všetko až na pilier.“ Pokračoval: „Musíme tomu pomôcť a začať plieniť výstuž.“ V nedeľu na nočnú mi dá dvoch starých haviarov, skúsených „pleničov“ na podrúbavanie stojok. Ja vraj musím byť pri nich ako „stály dozor“. Je to riziková práca, ktorá sa môže vykonávať iba v čase, keď sa na ostatných pracoviskách nepracuje a nikde nevzniká hluk. Chlapi potrebujú, aby bolo ticho. Musia načúvať, či nezačína praskať nadložie. No, zbohom dievčatá z radnice, pomyslel som si. Začal som mu trochu oponovať. Už tretiu nedeľu pracujem v bani. Máme sa spolu s Borteľom stretnúť s dievčatami na Novej Radnici. Nad mojím argumentom sa pousmial, iba mávnuc rukou povedal, že o „děvuchy v Ostravě“ nie je núdza, môžem ich nájsť hocikde a hocikedy. Sľúbil, že na Vianoce dostanem náhradné voľno a potom si u maminky, doma na Slovensku, odpočiniem. Teraz pred koncom roka musíme ešte veľa urobiť, aby sme na budúci rok mohli plniť plán. Priznal som sa, že o plenení výstuže veľa neviem. On ma upokojil, že tí chlapi sú skúsení, oni vedia čo majú robiť. Začala sa plniť predpoveď tej naštvanej starej sudičky „naj aj un chodzí veľo po cme (po tme)“. 

Nedalo sa z povinosti vykrútiť, iba znovu fárať. V nedeľu večer asi o piatej som prišiel na šachtu. Mali sme robiť od šiestej večer do šiestej ráno. Tam ma už čakali prezlečení dvaja starí vychrtlí haviari. Na pleci im visela pílka a v ruke mali po dve sekery. Jedna s normálnym poriskom a druhá mala porisko dlhé asi meter tridsať. Už na povrchu bagovali a odpľúvali okolo seba. Prezliekol som sa a sfárali sme. Pomalým krokom sme došli nad rúbanie v Regine. Sadli sme si a trochu pokecali o všeličom. Mňa sa stále niečo vypytovali a prízvukovali, že na šachte takých mladých štajgrov ako my s Ondrom ešte nemali. Pri debate, nejakým špeciálnym brúsnym kameňom, stále brúsili tie svoje sekery, ohmatávali ostrie palcom, a stále odpľúvali. Chystali sa na prácu precízne, ako mäsiar na zabíjačku. Mali lampy - reflektory, aby si v závale mohli dobre posvietiť na stav výdrevy. Jeden z nich urobil zadelenie. Mňa zadelil, aby som si sadol pri pilieri steny a keď budú niečo pri práci potrebovať, prinesiem im to do závalu. Hoci som bol štajger, musel som poslúchnuť, lebo som nevedel ako sa plienenie bude robiť. Našiel som si dobré miesto pri pohone hrabľového dopravníka, odkiaľ som ich pozoroval. Plazili sa obaja asi pol hodiny hore, dole po závale. Všade svietili, obzerali, nakoniec sa rozdelili. Jeden ostal celkom dole, druhý vyliezol do polovice rúbania a pustili sa do roboty. Ich práca spočívala v oslabovaní drevených stojek, podopierajúcich a držiacich nadložnú horninu. Asi do tretiny ich priemeru najprv narezali pílkou a potom šikmo na rez vyrúbali polmesiačikový klin. Začali od spodku rúbania a postupovali smerom hore. Sledoval som ich, no teplo v rúbani a moja nečinnosť ma stále brali do spánku. Haviari v závale neúnavne robili, akoby ich poháňal nejaký neviditeľný dráb na panskom. Opretý o stojku som zadriemal. Precitol som, až keď mi niekto reflektorom blikal do očí. Bol to haviar zo závalu, kričal, aby som mu doniesol z chodby kapsu, v ktorej má vodu. Zaniesol som mu ju a zároveň popozeral ako stoja s podrúbávaním stojek. Bolo okolo druhej hodiny v noci a oni už mali podrúbané neuveriteľné množstvo stojek. Haviar ma znovu vyhnal zo závalu a pracovali ďalej. O piatej sme ukončili robotu a pomaličky sa pobrali k šachte.

Vyfárali sme a rovno v čiernom išli za vedúcim nahlásiť, čo sme urobili. Bol s výsledkom spokojný. Poslal ma dobre sa vyspať a zajtra ráno prísť do smeny. Dnes pôjde on fárať do Reginy, lebo chce pozrieť v akom stave je rúbanie a prerážka. Na druhý deň ráno mi dával celý rad príkazov, čo všetko mám v smene zaistiť. Hlavný úkol bol postaviť v rúbaní „hráne“, že hranoly na ich zhotovenie sú už tam. Musíme ich postaviť, aby pri závale, ktorý sa očakáva každú chvíľu, nedošlo k zavalenia až na pilier. Všetky jeho príkazy sme v rúbaní urobili a len vtedy som pochopil, ako mám riadiť zával, aby nadložie potlačilo uhlie v pilieri, a nie „prosiť o to nadložie“, ako som naivne predtým uvažoval. Na druhý deň v noci v oslabenej časti závalu, podľa vypracovaného scenára nášho vedúceho, došlo k pretrhnutiu nadložia. Vyšiel aj predpoklad, že v pilieri uhlie „zmäklo“. Rúbanie nabehlo na plnenie zníženého plánu a postupovalo v cykle. Jeden a pol smeny sme vyuhľovali pokos a za jednu smenu aj preložili. Verili sme, že v najbližšom čase nabehneme na pravidelné vyrúbanie pokosu za jednu smenu. To bude náš najbližší cieľ. Potom budeme môcť uvažovať o rúbaní metódou Jaroslava Misku. Na to však musí osádka dozrieť. Celkove zavládol na šachte kľud a pokoj. Nevedel som, že je to ticho pred búrkou. Bolo to okolo ôsmeho decembra, keď sa to stalo.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

v ktorom dokopávali zbytkové piliere, čo ostali z predošlej smeny. Zliezol som na obzor a išiel do Karla. Mali odstrelenú jalovinu, ale ešte nezačali nakladať. Odstrelom rozsypanú horninu ďaleko od čelby predák Kráľ zhrňoval nakladačom. Keď som prišiel na pracovisko, zastavil prácu, aby sme sa mohli porozprávať. Povedal mi, že teraz bude robiť takým spôsobom, že najprv vyberie uhlie a potom pristreli jalovinu (kameň). Škoda by bolo také pekné uhlie odstreliť spolu s jalovinou, znehodnotilo by sa. Bol to veľmi poriadny haviar, ešte so starými návykmi na poriadok. Mal päť detí a pred blížiacimi sa Vianocami sme sa rozprávali aj o rodinných prípravách na tieto krásne sviatky roka. Dnes vraj chcú rýchlo vyložiť a navŕtať, lebo majú objednaného strelca na štvrtú hodinu rannú. Bolo mi jemne naznačené, aby som služobný rozhovor ukončil, lebo pred sebou majú ešte veľa práce. Pozdravil som a odišiel. 

Cestou som zamieril do chodby k čerpadlu, s úmyslom ho namazať a pozrieť aj stav vody. Čerpadlo som zastavil, vytiahol z vody hadicu so sacím košom, a začal ho čistiť. V dierkach koša boli nasaté triesky a mokré papiere. Keď som kôš očistil a začal liať do čerpadla olej, zrazu sa ozvali výkriky. Štajgééér, štajgééér!!! Pozrel som sa tým smerom a uvidel dvoch pomocníkov z Karla, ako po pás vo vode sa brodia ku mne a kričia, že na haviara sa zvalil nakladač. Hrôza. Nechal som čerpadlo a po chodníku vo vode utekal na hlavnú chodbu. Myšlienky mi behali závratnou rýchlosťou, uvedomil som si, že s týmito brigádnikmi si nepomôžem. Na križovatke boli zavesené nosítka. Povedal som im, nech ich zoberú a idú do Karla. Ja že vybehnem do rúbania pre chlapov na pomoc. Dobehol som na chodbu medziobzoru, zastavil vzduch do rúbania a odvolal haviarov zo spodných zubov, aby prišli na pomoc do Karla, lebo tam došlo k ťažkému úrazu. Utekali sme, čo nám nohy stačili. V Karle nás čakal strašný obraz. Predák Kráľ stál na boku chodby, medzi dvoma hajcmanami a na prsiach mal privalený ťažký nakladač. Oči mal vytisnuté z očných jamôk. Bol to strašný pohľad. Medzi náradím na háku visel kladkostroj zvaný hup-cuk. Rýchlo sme to zvesili, zakvačili o hajcman a nakladač sme odtiahli. Predák klesol na zem. Vytiahli sme ho a dali na nosítka. Ešte som stačil chlapom povedať, aby nakladač pustili naspäť, hup-cuk nech odložia a nech idú na pracovisko. Pomocníci z Karla zobrali nosítka so zraneným a pustili sme sa utekať k šachte. Ja som utekal pred nimi, otváral a podkladal pažinou vetracie dvere, aby mohli s nosítkami ísť čo najrýchlejšie k šachte. Bežal som ako pominutý. Keď som došiel k šachte, ihneď som volal dispečerom, aby zavolali sanitku, lebo máme ťažký úraz. Narážačom som zavolal, aby na piaty obzor pristavili klietku pre dopravu zraneného na povrch. Len čo som položil telefón, brigádnici so zraneným už boli pri šachte. Bol to od nich nadľudský výkon. Hoci boli chlapi ako hory, obdivoval som ich. Nosítka so zraneným sme naložili do klietky a nastúpili tiež. Dal som signál a o chvíľu sme boli na povrchu.
Pri šachte nás čakali strážnici s dekami v rukách. Prikryli sme zraneného, pričom každému z nás dali deku. Boli sme spotení a vonku bolo niekoľko stupňov pod nulou. Strážnici, bývalí haviari, vedeli čo majú robiť. Vyniesli sme zraneného zo šachtovej budovy do miestnosti strážnikov, nosítka položili na zem a netrpezlivo čakali na sanitku. Kľakol som si k zranenému, chytil som mu ruku v zápästí a nahmatal mu pulz. Srdce mu veľmi slabučko bilo. Asi o päť minút došla sanitka. Rýchle sme zraneného Kráľa naložili a sanitka ho odviezla do nemocnice.

Boli asi tri hodiny ráno. Dispečeri už volali Bratčenkovi a bezpečnostnému technikovi. Počas celej záchrannej akcie som si zachoval triezvu hlavu a rozhodnosť. Zraneného už odviezli. Ja som odišiel do kúpeľne, sadol si na lavičku a vtedy to na mňa došlo. Chytila ma strašná triaška a plač. Zuby mi cvakali ako v detstve, keď sme sa kúpali v studenej vode Sekčova v Prešove. Vtom vošiel do kúpelne Bratčenkov. Na otázku, čo sa na pracovisku stalo, nebol som schopný súvisle odpovedať. Videl, že nepochodí, kázal mi okúpať sa a potom prísť do kancelárie spísať zápis o úraze.

Poslúchol som. Pod teplou sprchou som sa trochu ukľudnil a už prezlečený prišiel do kancelárie. Vedúcemu som všetko opísal aj nakreslil situáciu na pracovisku, ako došlo k úrazu. A čo bolo príčinou úrazu? Lyžica nakladača počas nakladania vyhlodala mäkké uhlie pod nohou hajcmana. Keď predák chcel lyžicu prehodiť do vozíka, noha hajcmana ju nepustila a preto sa zdvihol nakladač a prevalil sa na stranu tak nešťastne, že pritlačil predáka o výstuž chodby. Opísal som mu aj náš služobný rozhovor s predákom, ako sa ponáhľal s prácou, lebo chcel ešte vŕtať a strieľať. Vtom vedúci vyvalil na mňa oči a spýtal sa, či som vyniesol elektrické rozbušky (palniky) z pracoviska. Palniky zo skladu trhavín vyberali predáci a trhaviny priniesol strelmajster. Úraz príde vyšetrovať Obvodný banský úrad a keď nájde na pracovisku palniky bez dozoru, tak k úrazu vyfasujeme ešte aj veľké peňažné pokuty za porušenie banských predpisov pri manipulácii s trhavinami. Neostávalo mi nič iné, iba sa znovu obliecť do „čierneho“ a utekať na pracovisko pre palniky. Medzitým vedúci zavolal do nemocnice, odkiaľ sme dostali smutnú správu, že predák Kráľ pri prevoze do nemocnice zomrel. Ja som sa vybral k šachte, sfáral som na piaty obzor, behom do Karla, zobral palniky v špeciálnom púzdre a utekal von.

V kancelárii som našiel vedúceho, ako vypočúva dvoch pomocníkov z Karla. Nikomu neprajem prežiť taký deň, čo mi pripravili vyšetrovatelia úrazu, o ktorých som nevedel čo sú zač. Dva razy sme sfárali na pracovisko, asi o desiatej aj s pracovníkmi Obvodného banského úradu. Neraňajkoval som nič, od hladu som už mal žalúdočné kŕče. Na obed ma vedúci pustil do krčmy „Na špici“, aby som mohol zjesť dva „poľoky“ a vypiť limonádu. Poobede došli nejakí páni z Trustu Sever a taký malý chlapík z nejakej odborovej rady, alebo strany. Bol to taký škrečok, ale papuľu mal ako vráta. Za malú chvíľu som zistil, že všetci sa toho primitíva boja. Nariadil znovu fáranie na pracovisko. Od rána mňa a dvoch pomocníkov z Karla už asi štvrtýkrát vypočúvali. Bolo už asi sedem hodín večer, sedeli sme v jednej miestnosti, ten „škrečok“ sedel oproti mne. Ja som bol už na pokraji síl. Ten hlupák oproti mlel iba svoje. Nespočetnekrát vykrikoval, že „robotnícka třída musí být v práci chránená“. Vedenie úseku že má dať na dozor zodpovedného pracovníka, nie zveriť ľudí takému synkovi, ako som ja. Vo mne to hrklo, ale ešte kľudným hlasom som mu vysvetľoval, už neviem po koľký raz, že pri nakladaní horniny lyžica nakladača vošla pod nohu hajcmana, čo predák nemohol vidieť a pri prehadzovaní, keďže noha hajcmana zabránila zdvihnúť lyžicu, nadvihol sa zadok nakladača, prevalil sa nabok a zvalil sa na obsluhujúceho haviara Kráľa. Celou váhou ho pritlačil k výstuži. Ten škreček vykríkol na mňa: „Nevědel si ten nakladač na druhé straně přivázat?“ Mne sa zahmlilo pred očami. Zalomcovala vo mne strašná zlosť. Tento človek celé hodiny svojím panovačným a povýšeneckým chovaním terorizoval prítomných technikov aj zástupcov OBÚ. Neviem si vysvetliť ako sa to stalo, ale v tom momente som vyskočil, naklonil sa ponad stôl, chmatol ho za klopňu kabáta a začal som škriekať: „Ty skurvenec jeden, tu nám zavraciaš hlavu. Si hlupák a hovno sa rozumieš do baníckej roboty.“ Bratčenkov vyskočil, chytil ma jednou rukou okolo hrude a ako mačku ma vyniesol z miestnosti na chodbu. Povedal mi, aby som sa išiel domov vyspať a ráno nech prídem na šachtu. Vedúci sa vrátil do miestnosti. Počul som, ako svojím hromovým hlasom reval na škrečka, že od rána nevieme ukončiť zápis o úraze pre jeho hlúpe otázky. Na odborovú radu zavolá, aby v budúcnosti k takej udalosti poslali človeka, ktorý rozumie baníckej robote.

Vypadol som z budovy a pustil sa kráčať na ubytovňu. Bola už tma. Bol som taký vyšťavený, že som sa po ceste potácal. Oproti mne išli chlapi z ubytovne a jeden z nich mi povedal: „Kurva, ty jes řádne nabuľený“ (opitý). Ubytovňa od šachty bola necelý kilometer vzdialená, ale zdalo sa mi, že kráčam celú večnosť. Došiel som do našej izbičky. Ondro ma už netrpezlivo čakal, už vedel o úraze. Pýtal sa ma, kde som bol tak dlho. Iba v krátkosti som mu povedal, ako sa všetko udialo a ľahol som si do postele. Nevedel som zaspať, myšlienky sa mi stále vracali k prežitej udalosti. Stále som videl nebohého Kráľa, ako je cez prsia pritlačený nakladačom, jeho vypúlené oči a jeho sklenený pohľad. Neviem, ako som zaspal. Ráno som sa zobudil na krik starého Ráka, ktorý ako obyčajne, vykrikoval „kto má raní stávejče“. Nebol som vo svojej koži. Hlava mi hučala, ako keby som bol večer naozaj opitý.

Na šachte už na mňa čakal vedúci. Zobral ma do kancelárie, aj on mal zlú náladu. Nezvykol nadávať, ale teraz sa z neho len tak sypalo: „Kurva s cypem. Ten malej už mne též pořadne sral. Všichni co jsme tam byli, nevědeli jsme co je to za cypa. Každý enem čušel, protože bez souhlasu odborů nám ani plat nezvýši.“ Potom mi povedal, že po mojom nervovom výbuchu sa všetci pustili do „škrečka“. Svojou neznalosťou problémov, ohľadom vyšetrovania úrazov, iba skomplikoval celú situáciu. Budú žiadať odbory, aby k vyšetrovaniu úrazov poslali kvalifikovaného človeka. Potom vraj so stiahnutou hlavou, bez akýchkoľvek poznámok, podpísal zápis a v momente zmizol. Na príkaz OBÚ sme pracovisko v Karle zatiaľ ešte nesmeli obsadiť. Preobliekol som sa a išiel fárať do Reginy, kde prekladali dopravník. Smrteľný úraz na šachte otrasie celým osadenstvom. Bolo mi nepríjemné každému vyprávať o úraze, keď som kohokoľvek stretol, každý to chcel počuť odo mňa. V Regine Jirka Borteľ ešte s dvoma chlapmi začal preťahovať pohon, dvoma hup-cukmi do vyrúbaného pokosu. Opretý o stojku som meravo sedel a pozoroval partiu, ako usilovne pracovala na prekládke dopravníka. Nebol som vo svojej koži. Nič som nedirigoval, ako som zvykol, nechal som ich samostatne robiť. Myšlienky ma stále prenasledovali, bolo mi veľmi ľúto výborného haviara a dobrého človeka Kráľa. Tiež jeho manželku a päť detí, ktoré pred Vianocami stratili dobrého otca. Ako budú sviatkovať, keď stolička za vrchstolom bude prázdna? Vedel som, ako bolo nám, keď nám nečakane zomrel otec.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

Bol som veľmi duševne otrasený. Rozhodol som sa, že napíšem mame. Keď mi dajú miesto na niektorom banskom závode, kde sa hovorí po slovensky, tak by som išiel. Umiestenku na závod Drnava som v škole odmietol, lebo som nevedel po maďarsky. Vyfáral som rozhodnutý odísť z Ostravy, ale zatiaľ som to nikomu nepovedal. Hoci som veľmi nerád písal listy, ihneď ako som prišiel na ubytovňu, napísal som mamke list a podal na pošte. Za tri dni došla odpoveď. Veľmi sa tešila môjmu rozhodnutiu. Rozprávala sa s hlavným inžinierom podniku, Ing. Šándorom. Povedal jej, že nutne potrebuje technika na závod v Dobšinej. Keď prídem, ihneď ma príjmu.

Na druhý deň som sa s tým zveril môjmu vedúcemu. Nebol nadšený. Začal mi dohovárať, že obidvaja s Ondrom sme sa nezvyčajne dobre zapracovali na Bezruči. Za polroka sa z nás stali plnohodnotní štajgri. Keď zostaneme, o päť rokov môžeme byť vedúci úsekov. Závod nám vybaví, že nemusíme ísť na vojenčinu. Taký plat ako v Ostravských baniach nie je nikde v republike. Utešoval ma, že časom tá moja skleslá nálada prejde a opäť bude všetko v poriadku. Smrteľný úraz v bani každým otrasie. Je nám to ľúto, ale robota musí ísť ďalej. Vytiahol najsilnejší tromf, že riaditeľ ma aj tak nepustí, lebo som prišiel na umiestenku, čo ma zaväzuje pracovať aspoň päť rokov v baníctve. Nakoniec mi poradil, aby som išiel za riaditeľom.

Ohlásil som sa u sekretárky, že sa chcem rozprávať s riaditeľom. Išla ma ohlásiť a za chvíľu mi oznámila, že ma prijme. Keď som vstúpil do jeho kancelárie, sedel za stolom. Privítal ma slovami, že o mojom úmysle odísť je informovaný. Podobne ako Bratčenkov, aj on nás hodnotil spolu s Ondrom, že sme už zapracovaní a sú s nami spokojní. Povedal, že si vie predstaviť aký duševný otras som utrpel z toho smrteľného úrazu. Môžem nejaký čas pracovať na povrchu, alebo pri údržbe v bani a časom prídem do takého stavu, že budem môcť znovu fárať na banských pracoviskách. Ja som začal oponovať, že pôjdem pracovať ku banskému podniku GŽB. Tiež som povedal, že otec nám zomrel a mama ostala sama. Stále mi vypisuje, aby som prišiel pracovať domov. Nakoniec mi povedal, aby som mu priniesol od podniku GŽB potvrdenie, že ma zoberú do zamestnania, lebo ma môže prepustiť len vtedy, ak pôjdem pracovať iba do banského podniku. Po šichte som sa ponáhľal na poštu telefonovať mame, aby mi vybavila potvrdenie, potrebné k prepusteniu z OKD. Za dva dni som dostal dopis expres – rekomando a v ňom bolo potrebné potvrdenie, že po uvoľnení z Bezruča ma prijmú do zamestnania. Ondro o mojom úmysle vedel a rozhodol sa, že keď ja odídem, aj on požiada o uvoľnenie. Spolu sme išli k riaditeľovi. Tiež argumentoval tým, že má len mamu, býva v Ťahanovciach, magnezitové bane má pod nosom a sám v Ostrave nezostane. Pán riaditeľ Dědek bol už takmer pred dôchodkom. Bol to dobrý človek a mal pre nás pochopenie, že sme veľmi mladí. Bolo mu jasné, že potrebujeme ešte mamu. Dal sekretárke príkaz, aby nám pripravila doklad o rozviazaní pracovného pomeru k 31.12.1953. Podpísal to so slovami, že vedúci úseku vie aké máme nároky na dovolenku aj náhradné voľno a povie nám, do kedy máme pracovať. Dostali sme tento prepúšťací dekrét do ruky. Pán riaditeľ Dědek nám poďakoval za odvedenú prácu a poprial, aby sa nám doma v práci darilo. Bolo to 16. decembra 1953.

Nasledujúci deň som ukázal dekrét o rozviazaní pracovného pomeru vedúcemu úseku. Prečítal ho a trochu zosmutnel. Povedal, že mu budem chýbať. Zobral smenovnice, chvíľu do nich pozeral, niečo si pohundrával. Potom mi oznámil, že by som mal pracovať do 20-teho decembra. Následne budem čerpať náhradné voľno a dovolenku, čiže 21. decembra môžem cestovať domov. Rozmýšľal pri stole a potom mi povedal: „Zítra pujdeš fárat do Reginy, rozloučiš se s lidmi, zbývajici dny budeš při mne v kanceláři. Ukažu ti jak se vypisují normy a jak se dělá měsiční uzavírka. Co by řekli doma na šachte, že sme tě nic nenaučili?!“ Potešil som sa, pretože som vedel vypisovať iba normy na mojich pracoviskách. Aj to len koľko ton majú na hlavu a smenu a v prípravách a koľko centimetrov na hlavu a smenu. O ostatných výpočtoch som nevedel nič. Celú uzávierku robil sám vedúci. My sme boli iba „naháňači“ v bani.

Na druhý deň som sfáral do Reginy. Osádka už vedela, že odchádzam. Začali ma všetci prehovárať, aby som len ostal. Bolo mi aj ťažko sa lúčiť, ale strach z úrazu v Karle a možnosti, že sa to môže hocikedy zopakovať bol silnejší, ako pripustiť možnosť, aby som ostal. Rozlúčil som sa s každým chlapom, poprial im všetko dobré a zliezol na piaty obzor. Tam som sa rozlúčil so žensko-mužskou osádkou, ktorá bola pri plnení vozov a pobral som sa do Karla. Kráčal som po chodbe so stiesneným pocitom, celou cestou som znovu prežíval dej osudnej nočnej smeny, v ktorej sa stal úraz, až kým som neprišiel na miesto, kde sa to stalo. Opäť sa mi vynoril obraz vypúlených sklenených očí nešťastného haviara Kráľa. Toho obrazu som sa nevedel zbaviť. Prenasledoval ma všade a hlavne večer, keď som si ľahol spať. V predku pracovali dvaja Kráľovi pomocníci s novým haviarom. Aj oni sa sťažovali, že nevedia na tú strašnú šichtu zabudnúť. Rozlúčil som sa aj s nimi a išiel som k starému čerpadlu, naposledy ho namazať.

Vyfáral som. Bola to moja posledná šichta na šachte Petr Bezruč. V nasledujúcich dvoch dňoch som presedel v kancelárii vedúceho. Urobil mi veľmi užitočné školenie o normách a uzávierke. Na novom pracovisku v Dobšinej, keď som na úseku Dedičná hneď prvý mesiac musel urobiť celú uzávierku sám, s láskou som na neho spomínal. Posledný deň nás spolu s Ondrom zavolali na podnik Trust Sever, kde sme mali ešte podpísať nejaké dokumenty, súvisiace s prepustením. Vtedy som sa stretol s Jarkom Miskom. Vedel o mojej situácii. Spôsobom jemu typickým mi to ihneď vyjasnil: „Tuš, kurva. Je to těžké přežít smrtelný úraz dobrého havíře, ale utéct jako zajíc, jsi neměl.“ Potom mi však poprial na novom pracovisku všetko dobré, veľa úspechov a rozlúčil sa ostravským Zdař Bůh! Potom sme sa rozlúčili aj s ostatnými technikmi. Najťažšie sa mi lúčilo s mojím vedúcim Ivanom Bratčenkovom. Pri lúčení ma objal, stisol a do nového života zaprial všetko dobré. Povedal mi, že keď budem aj naďalej pracovať s takým elánom, bude zo mňa dobrý technik.

Spolu s Ondrom sme mali všetko vybavené, rozhodli sme sa ísť večerným rýchlikom. Dohodli sme sa, že ráno vystúpime v Spišskej Novej Vsi pozrieť našu školu, kamarátov, čo ostali ďalej študovať na geologickej priemyslovke. Pochodili sme po meste, stretli sme sa s kamarátmi, porozprávali a pospomínali. Dobre nám to padlo. Nakoniec sme sa rozlúčili s Ondrom a každý išiel po svojom. On cestoval do Košíc a ja do Rožňavy. V tom čase dostať sa zo Spišskej do Rožňavy, bolo umenie. Zo Spišskej do Popradu vlakom, z Popradu autobusom do Vernára na železničnú stanicu, odtiaľ do Stratenej vlakom a zo Stratenej do Rožňavy autobusom. Trvalo to takmer celý deň. Keď som dorazil do Rožňavy, bol som šťastný. Ešte asi dve hodiny som musel čakať na autobus do Rožňavského Bystrého.

Konečne som dorazil domov do Bystrého, kde v tom čase mamka bývala u tety Margity. Bývali tam aj ujo Dani a teta Anča s manželom, ujom Jozefom Hrúzom. Bolo už neskoro večer, keď som zaklopal na dvere. Otvorila ich teta Anča a radostne vykríkla: „Veď je to Marian!“ Na jej krik všetci vybehli. Bolo to veľmi radostné privítanie a prvýkrát v posledných týždňoch som pocítil pokoj v duši a úprimnú radosť z toho, že som doma medzi svojimi. Po dobrej večeri a pri dobrom vínku sme sa dlho do noci rozprávali. Otázkam nebolo konca-kraja. Z môjho rozprávania najviac boli zhrození zo smrteľného úrazu, z výskytu výbušného plynu, ale aj z toho, že v rúbaní sa muselo plaziť a robiť ležiačky. Nakoniec skonštatovali, že som dobre urobil, keď som prišiel domov, lebo v Ostrave by som bol aj ja zahynul. Mal som dobrý pocit a prvý raz od tej osudnej nočnej šichty som pokojne zaspal. Ráno ma čakali povinnosti – vybavovať si zamestnanie, aby som mohol pokračovať v ďalšej etape môjho baníckeho života v Dobšinej. V meste s dlhoročnou baníckou tradíciou, siahajúcou až do stredoveku. Na túto novú prácu, plný očakávania, som sa veľmi tešil.

(POKRAČUJEME)

Píše Ing. Marian Slavkay

od ostravských. Na jednom pracovisku tu pracovali väčšinou dvaja baníci. Haviar a pomocník. Nakladalo sa všade ručne s motykou a železným košiarom, nazývaným „brotvan“. Pracoviská na rúbaní aj pri razení chodieb potrebovali na jednu smenu 10 až 14 prázdných vozov. Z toho dôvodu tu nebol taký nápor na banskú dopravu, ako to bolo v Ostrave. Na úseku Dedičná bolo osadenstvo na veľmi dobrej odbornej úrovní a pracovali veľmi svedomite. Boli hrdí na svoj banícky stav a vážili si svoju baňu.

Ja som mal na starosti revír Coburg, kde ložisko tvorili mohutné šošovky sideritu, metasomatického pôvodu. Dobývané boli metódou „Priečne výstupkové dobývanie s podsádzkou“. Dobšinskí baníci boli precízni pri vydrevovaní dobývky aj dlhých banských diel. Oni keď postavili výdrevu, mohlo sa to považovať za umelecké dielo. Také majstrovstvo v práci s drevom som už nenašiel na žiadnej bani, čo som v živote prefáral. V bani bola všade čistota a poriadok, lebo baňu oni považovali za druhý domov. Ja ako technik som sa cítil dobre, lebo moja práca už nespočívala iba v naháňaní ťažby. Na Dedičnej som musel kompasom zameriavať poruby, vyhotovovať porubové mapy, zakresľovať profily, tiež priebeh rudy, využívať znalosti z mineralógie a geológie a často riešiť tektoniku. Tieto znalosti a záznamy som potreboval, aby som predvídal situáciu rúbania pri novom zdvihu. Jedno veľké „mínus“ oproti Ostrave bol môj mesačný plat. Základný plat predstavoval dve tretiny z ostravského.

Neviem prečo ma v živote prenasledovala taká smola. Keď som sa už udomácnil v Dobšinej, obľúbil si baňu a aj pracovníci úseku ma prijali za svojho, prišiel blesk z jasného neba. V polovici októbra som dostal dopis z podnikového riaditeľstva GŽB, asi takého znenia: „ Z dôvodov tvorenia nového zborníka výkonových a technicko-hospodárských noriem, zúčastníš sa odborného kurzu normovania v Helcmanovciach. Po ukončení kurzu Ťa prekladáme na závod Drnava, do funkcie závodného ekonóma. Platové náležitosti Ti budú oznámené v prekladacom dekréte.“ No nazdar! Ja som nevedel čo je to ekonóm, ani čo budem robiť. Rozmýšľal som, čo sa deje. Je to irónia osudu, alebo zákon schválnosti? Preložili ma na závod, na ktorý som v Spišskej Novej Vsi odmietol nastúpiť na umiestnenku. Dôvod bol, že som neovládal maďarčinu. Hoci v novej funkcii mi podstatne zvýšili plat, nevedel som sa v úrade udomácniť. Urobili zo mňa „úradného šimľa“ na správe závodu GŽB v Drnave. To mi nevyhovovalo. Krt patrí do diery, do bane. V roku 1955 som mal rukovať na vojenčinu. Urobil som skalopevné rozhodnutie, že budem „úradný šimel“ do nástupu na vojenčinu a potom už nikdy viac.
(POKRAČUJEME)
Píše Marian Slavkay

priniesli myšlienky a potrebu združovania sa z domovskej krajiny a vo svojej baníckej práci ju i praktizovali. Neboli to cechy, baníci svoje združenia nazývali bratstvami, ale ich charakter a štruktúra nasvedčujú tomu, že bratstvá fungovali na spôsob cechu.

Vyspelosť baníckych aktivít v Rožňave v európskom meradle potvrdzuje existencia rožňavského baníckeho cechu (bratstva, združenia na spôsob cechu).
Jozef Mikulik, prvý autor histórie Rožňavy, predpokladá vznik baníckeho cechu (uvádza slovo cech!) v období panovania kráľov z Anjou.

Existenciu takéhoto združenia potvrdzuje aj skutočnosť, že v mene baníkov dal bratský spolok v roku 1513 namaľovať obraz na znak sľubu vernosti svojej patrónke sv. Anne. Túto unikátnu tabuľovú maľbu neskorého stredoveku namaľoval neznámy umelec. V histórii umenia a v baníckej odbornej literatúre je toto dielo známe pod názvom Svätá Anna Samotretia, často je tiež označované latinskou skratkou Metercia. Obraz znázorňuje tri hlavné postavy – sv. Annu, Pannu Máriu a Ježiša a v pozadí výjavy zo súdobého baníctva a hutníctva v konkrétnej oblasti. Najcennejším prínosom diela je verné a realistické zobrazenie jednotlivých momentov baníckej činnosti. Objednanie Metercie svedčí o dobrej finančnej situácii združenia baníkov. Veď tabuľová maľba, ktorá bola určená ako oltárny obraz, musela stáť nemálo finančných prostriedkov.

Aj Ila Bálint v monografii Gömör megye (Gemerská župa) pri uvádzaní počtu baníkov spolu s baníckymi vdovami v počte 37, žijúcich v roku 1578 píše, že ich možno bolo aj viac, ale iba v Rožňave tvorili baníci väčšiu spoločenskú skupinu a len tu mali aj organizáciu na spôsob cechu.

Veľavravné sú zápisnice zo zasadnutia mestského zastupiteľstva z prvej polovice 17. storočia. Jozef Mikulik uvádza, že cech baníkov obdaroval v roku 1633 novozvoleného richtára dvoma džbánmi vína, v roku 1637 pol toliarom a v roku 1652 jedným džbánom vína. Tieto skutočnosti poukazujú pravdepodobne na ochudobňovanie združenia baníkov. Po roku 1666 už nemáme o baníckom cechu žiadne správy, čo pravdepodobne súvisí s úpadkom baníctva v Rožňave.

Až začiatkom 18. storočia sa objavil údaj o existencii zvolávacej tabuľky baníckeho cechu z roku 1714 a o zástave baníckeho cechu z roku 1753. Banícky cech v tomto období mohol fungovať z časti z nostalgie. Do popredia sa začali dostávať bratské pokladnice, ktoré boli zriaďované v záujme sociálnych istôt.

Zvolávacia tabuľka a zástava sú v súčasnosti evidované v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave.

Sylvia Holečková, Banícke múzeum v Rožňave

Fotografie: L. Ďurán, Š. Fábian

hutníckeho spolku dňa 5. februára 1902 v Rožňave odznela na túto tému prednáška známeho banského podnikateľa Gustáva Eiseleho, ktorú do slovenčiny preložil Pavol Horváth, pracovník Baníckeho múzea, Rožňava a bola v preklade uverejnená v Montanrevue, ročník II, č. 2/jún 2009. V tejto prednáške k uvedenej ťažobnej banskej činnosti menovaný uviedol že:

Je nespochybniteľné, že pred osídlením mesta sa táto činnosť v meste vykonávala. Tiež uvádza že i známy historik Ladislav Bohuslav Bartholomaeidesz (1757 – 1854) bol tej mienky, že na území mesta sa baníctvu venovali už starí Kvádi a Jazygovia, a ktorý tiež vo svojom diele Notitia tvrdí, že mesto je postavené na mieste s množstvom podzemných chodieb.

Staré štôlne, vyhĺbené čakanmi kutajúcich baníkov sú známe z mestskej časti v minulosti nazývanej Klepuš (územie v okolí budovy polície pri starej nemocnici). Štôlne boli i na území dnešného námestia, na Brzotínskej (dnes Šafárikovej) ulici a pri potoku Drázus v priestore nad evanjelickým sirotincom (stál oproti hotelu Kras) Ďalej sa uvádza, že na Štítnickej ulici, v záhrade pána Jozefa Szontágha, odkryli podzemnú chodbu, tiež na Brzotínskej ulici v pivniciach domov s popisným číslom 75 a 76, kde sa našla i troska po úprave rudy a na tejto ulici sa prepadol priestor pred domom č. 139 pána Jozefa Farkasa. Mestská pivnica, nachádzajúca sa na námestí v tesnom susedstve rímskokatolíckeho kostola, sa tiahne ďalej v podobe tunela až popod Kalváriu a v ňom ukryli po potlačení povstania v roku 1848-1849 vojaci a domobranci svoje zbrane. Pri výkopových prácach na stavbe evanjelického gymnázia boli tiež odkryté chodby.

V posledných rokoch minulého storočia sa pri rekonštrukcii budovy oproti Malej tržnice, v blízkosti vstupu na námestie zo Šafárikovej ulice (PCH-03), pred telocvičňou Základnej školy na Zlatej ulici (PCH-09), pri stavbe Okresného kultúrneho centra (PCH-10), pri stavbe obchodného centra Lidl (PCH-10) tiež narazilo na staré chodby. Všetky boli stavbármi zasypané. Na staré chodby nás upozornil i p. Ing. O. Bolaček a to pri základnej škole na Zlatej ulici (PCH-08) a pri súčasnej budove polície (PCH-06). Jednotlivé lokality sú vyznačené v mapke, ale nemožno u niektorých vylúčiť že sa jedná o prepad nad starými pivnicami, resp. studňami. Súvislejšie prepojenie chodbami nie je zistené a je skôr možné v cirkevných budovách. Považujeme tu za nutné i uviesť, že významove môžeme použiť termín ako: baňa, banský, banská činnosť vždy len keď sa jedná o činnosť spojenú s prípravou otvárky resp. ťažby nerastnej suroviny. Ľudia majú tendenciu vždy keď sa niečo prepadne pod zem dať to do súvisu, najmä v regiónoch kde bolo množstvo baní, s banskou činnosťou čo vedie k mylným záverom. Pod povrchom nachádzame rôzne technické diela ako studne, kanalizačné chodby, pivnice a pod., ale i prírodné kaverny, dutiny. Tieto nemajú nič spoločné s nerastnou surovinou i keď sú technicky razené, hĺbené ako u banskej činnosti.

V tomto príspevku si dovoľujeme vyjadriť náš názor na túto tzv. „banskú ťažobnú činnosť“.

Rozhodujúcim faktorom pre výskyt nerastných surovín je geologická stavba Rožňavskej kotliny. Kotlina je na juhu, západe a z časti na východe obmedzená mezozoickým (druhohorným) vápencovým súvrstvim Juhoslovenského krasu a na severe horninami staršieho paleozoika (staršie prvohory). Kotlina je vyplnená treťohornými sedimentmi z obdobia neogénu (miocén – pont), ktorý leží na veľmi členitom podloží (cez Rožňavu prechádza veľký tektonický zlom V – Z smeru, tzv. rožňavská línia). Hrúbka sedimentov sa pohybuje cca. do 57 m, ale napríklad južne od súčasnej budovy Úradu práce na Šafárikovej ulici už v hĺbke 2-3 m možno naraziť na druhohorné bridlice spodného triasu, také ako poznáme z kopca Nyerges. V meste sú známe i ložiská kvalitných tehliarenských surovín, bývalá tehelňa v meste, ako i geologickým prieskumom overené ložiská tejto suroviny na sídlisku Juh ale i na mestskom cintoríne.

Nad týmito treťohornými horninami ležia štvrtohorné sedimenty, ktoré vznikli zvetrávaným hornín. Najväčšie zastúpenie majú ale riečne naplaveniny a to hlavne rieky Slanej a potoka Drázus. Tieto boli priplavené v období pleistocénu do kotliny a to ako štrky, hliny a iné balvanovité horniny. Rieka Slaná svojim mohutnejším tokom vytvorila ľavobrežné riečne terasy, ktoré vidíme i dnes až cca 10 m nad dnešnou úrovňou rieky - Vargove pole. Potok Drázus vytvoril náplavové kužele najmä v oblasti dnešného Baníckeho námestia. Hrúbka týchto sedimentov je rôzna, južne od Nemocnice Svätej Barbory smerom k námestiu dosahuje vrtom overených 30 m. Tu je nutné i uviesť že tieto zahlinené štrky nie sú veľmi zvodnelé napr. vo v spomínanom vrte je hladina spodnej vody v hĺbke 25 m. Tieto hydrogeologické pomery umožnili i budovanie veľkých pivničných priestorov pod meštianskymi domami a budovami biskupstva. Poznáme však i pramene vyvierajúce priamo na povrch vo východnej časti mesta ako napr. pod terajším sídlom Obvodného úradu životného prostredia, nad obchodným domom Tesco, alebo pri budovách na ul. Sama Czabana, kde tento prameň využívajú občania (nepovolene) ako pitnú vodu. Tieto výtoky vody vystupujú na povrch pozdĺž tektonického zlomu, ktorý ide až od sídliska Juh (pár desiatok metrov východne od 13 podlažných budov, kde sú tiež v čase väčších zrážok výtoky vody spôsobujúce záplavy tejto časti sídliska). Je tiež známe, že obyvatelia si hĺbili i studne pre svoje domácnosti.

Aké nerastné suroviny teda možno v tomto hľbkovom intervale cca. do 50 m v intraviláne mesta Rožňava očakávať. Uviedli sme už tehliarenské suroviny, ale z nerudných surovín to je všetko, pretože štrkové polohy sú veľmi zahlinené a teda ekonomicky ťažko využiteľné. Do tejto hĺbky je vylúčená prítomnosť rudných žíl. Jediné čo nám ostáva ako možný zdroj rudnej suroviny sú naplaveniny z potoka Drázus, v ktorých sa nachádzajú mikroskopické pliešky zlata. Tieto boli prinesené z oblasti Čučmy a Rožňavskej doliny, kde sa nachádzali ložiská s antimonitovou mineralizáciou, na ktoré je viazané i zlato. V Čučme sa zlato i získavalo, veď len v období rokov 1933–1938 sa ho tu z vtedy činnej úpravne získalo 730 kg. Je známe, že váhovo ťažké zlato sa z ložísk dostáva do vodných tokov a nimi je splavované do značných vzdialeností. Tak sa dostalo i do naplavenín v meste. Jeho množstvo v nich je veľmi malé a nikdy tu nebola „zlatá horúčka“. Aj dnes nájdeme stopy po ryžovaní v Majerskej a Rožňavskej doline. V týchto dolinách sa urobil koncom minulého storočia i prieskum výskytu zlata a to systematickým odberom vzoriek z vodného toku a ich ryžovaním. Zistené boli mikroskopické pliešky zlata, ktorých bolo podstatne viac v Majerskej doline. Možno sa podnikavci pokúšali nájsť zlato i v areáli mesta, ale rozhodne to nebola banícka činnosť pomocou podzemných banských chodieb súvisiaca s ťažbou.

Geologické prostredie v meste je do značnej hĺbky pre razenie chodieb veľmi nepriaznivé, razenie je veľmi náročné a vyžaduje náročnú vystuž proti ich zrúteniu. Zlato z týchto sedimentov možno získať len ryžovaním a k tomu je potrebné veľké množstvo vody. Vyťažená hornina veľkého objemu by sa musela odnášať na miesto kde je dostatok vody, teda buď ku potoku Drázus, alebo k rieke Slanej, kde by sa akumulovalo množstvo odpadu.

G. Eisele vo svojej prednáške tiež uviedol, že časť Vargového poľa smerom k rieke Slaná predstavuje haldu hlušiny. Je to však mylný údaj. Baníci veľmi dobre vedia, že do malej hĺbky pod povrchom je v každom prípade výhodnejšie ťažiť povrchovým spôsobom, ako podzemne. Nemožno ale vylúčiť že amatéri - hľadači rúd sa pokúšali niekde, kde boli vhodné morfologické podmienky hľadať rudy i štôlňami napr. ražbou chodby do svahu z údolia Slanej. Títo ale nemali znalosti o geologickej stavbe a určite boli neúspešní. Známe miesta zistených prepadlísk do chodieb resp. iných podzemných priestorov sú vyznačené v mapke.

Jednoznačne možno konštatovať, že v intraviláne mesta existujú staré, súčasne už prevážne zavalené chodby (napr. PCH-03, v ktorej sme spolu s RNDr. J. Ščukom boli a vyryžovali i pliešky zlata), ale ich razenie v žiadnom prípade nemožno spájať s ťažbou nerastných surovín.

Je tu teda otázka prečo sa tieto chodby vlastne urobili?. Možno to vysvetliť len dvomi možnosťami a to: buď sa jednalo o kanalizačný systém odvodu dažďovej a úžitkovej vody, ale ten sa málokde budoval. Túto možnosť jednoznačne vylučujeme.

Obyvatelia a cirkev každého mesta boli vždy ohrozovaní vpádmi nepriateľov a preto si budovali, ako je známe i z iných miest, podzemné úkryty a často i únikové podzemné štôlne. Je evidentné, že podzemné chodby sa našli väčšinou len v centre mesta, kde boli domy majetných mešťanov a v blízkosti kostolov a cirkevných budov. Teda boli podzemné chodby budované na tento účel? Domnievame sa, že áno. Samotný stred mesta nebol obstavaný hradbami, ale z historických dokumentov je známe, že námestie bolo obohnané palisádami, malo štyri vstupné brány a vodnú priekopu. Je tiež známe, že najmä v 16. a 17. storočí bolo mesto a občania v ňom vystavený nájazdom Turkov, ktorí pravidelne obyvateľov zabíjali, alebo odvliekli do zajatia. I vládca hradu Krásna Hôrka – Bebek nemilosrdne útočil na majetky mesta. Občania boli často vystavení nebezpečenstvu a ohrozovaní na životoch. Predpokladáme preto, že obyvatelia, aby sa vyhli týmto nebezpečenstvám a strate majetku, si budovali v podzemí úkryty, alebo i únikové podzemné chodby, ktoré niekde vyúsťovali na povrch.

V žiadnom prípade však tieto chodby neboli baníckymi chodbami pre ťažbu úžitkovej nerastnej suroviny.

Pre zistenie skutočného stavu priebehu chodieb by však bolo potrebné detailne preštudovať zachovalé archívne dokumenty. Tento výskum by sa mal týkať i známych unikátnych pivničných, niekedy až dvojpodlažných priestorov hlavne v širšom areáli Baníckeho námestia, pretože môžu mať súvislosť s chodbami.

Spracoval:
RNDr. Ondrej Rozložník

Druhý rok v dopravnej čate som s T 111 valníkom a T 805 rozvážal rôzne náhradné diely a prístroje do lietadiel, po rôznych vojenských letiskách v ČSR.
Blížil sa termín odchodu do civilu. Rozkazom veliteľstva letectva nám predĺžili vojenskú základnú službu o 6 mesiacov. Bol to pre mňa šok, lebo som mal už vojenčiny plné zuby. Čatár z povolania Mařík, z technickej roty, začal vybavovať v OKD Ostrava jednoročnú brigádu v stene s vojenskou osádkou z nášho práporu. Tým vojakom, ktorí sa na túto bigádu prihlásia, bude odpustené predĺženie základnej služby. Vrátil som sa zo služobnej cesty. Prišli za mnou chlapci z technickej roty a začali ma prehovárať, aby som sa prihlásil na jednoročnú brigádu. Boli to prevažne Česi, chlapci z miest, ktorí o šachte vedeli iba toľko, že je tam tma a nie sú tam okná. Dobre som sa na ich siláckých rečiach bavil, keď ma začali nahovárať, aby som sa pridal do ich partie. Oni nevedeli, že ja som robil v baniach aj na uhlí aj na rude, no to som im nepovedal. Predbehovali sa vo vysvetľovaní o práci na šachte a povedali mi asi takto:
„Mariane, pojď s náma na ostravskú šachtu. Náš velitel čety, četař z povolání Mařík, se zná s ředitelem šachty. Vybavil, že dostaneme jednu stěnu, v kterej jenom my budeme dělat. Mařík bude předák. My se zaučíme. Na šachte nám zaručují minimálný výdělek 2500 korun. Ale my si vyděláme mnohem víc, 5 až 6 tisíc. Při nástupu dostaneme 500 korún náborový příspěvek. Sakra, když půjdem domů, tak si koupíme Čízu (motorka ČZ) a šaty z Darexu. Budú z nás frajeři. Tak neváhej. Mařík je skušený horník, on s tím ředitelem na šachte dělal.“ Pomyslel som si svoje, lebo som vedel, že v Ostrave sa platí dobre, ale za dobrú a tvrdú prácu a nie za známosť s riaditeľom. Nechal som ích snívať. Najviac ma zaujala podmienka, že za odpracovanie jednoročnej brigády nám šesťmesačné nadsluhovanie odpustia. Mám tu na vojenčine za 220 korún ešte slúžiť pol roka a riskovať, že na služobnej jazde budem mať nejakú nehodu, na ktorú iba doplatím. Jazdil som veľa. Do Prahy, Plzne, Čáslavi, Brna, Zvolena a mnoho iných miest, kde boli naše vojenské letiská. Boli dni, keď som v jeden deň najazdil aj šesťsto kilometrov. Vyhľadal som Maříka, ktorý mi to potvrdil a ukázal mi aj pripravené zmluvy. Tak som sa prihlásil. Neskôr sa z autoroty prihlásili aj Fero Rusnák, Zolo Fodor a Jano Melich. Do civilu nás pustili 8.9.1957.

(POKRAČUJEME)

Ing. Marian Slavkay

Konzultácie, posudzovanie, overovanie, doplňovanie, komunikovanie s mnohými odborníkmi... Hrabať sa v minulosti, hľadať niečo čo odišlo a zachovalo sa len sem – tam. Nie je čo závidieť. Na pár riadkoch ani nie je možné všetko popísať, čo si taká práca žiada. A keď je všetko pripravené o zrodení diela rozhodujú financie. A nemalé.

Dosť popisovaniu o náročnosti. Dielo sa podarilo. To je rozhodujúce. Dôkazom toho bola sobota dňa 26. novembra v Rožňavskom Bystrom. Mgr. Ján Dávid slávnostným krstom zverejnil svoju knihu Baníckym chodníkom v Rožňavskom Bystrom. Motto krstu „Aj kniha je prameňom a studnicou poznania bohatstva histórie“ už naznačilo v akom duchu sa bude slávnostný akt uberať. 

Pozvaní hostia postupne zaplnili sálu. Čo sa nám zvlášť páčilo bolo, že v miestnosti sa to hemžilo hosťami, ktorí boli oblečení v nezabudnuteľných, neprehľadnuteľných baníckych uniformách. Samotný krstný otec Ing. Erik Sombathy, predseda Združenia baníckych spolkov a cechov Slovenska, mal na sebe unikátnu uniformu, ktorá sa len tak často nevidí. Výpočet všetkých pozvaných by zabral veľa priestoru. Verte, boli to milí a príjemní ľudia. Spriaznené duše.

Program začal tak, ako mnohí z vás predpokladajú, baníckou hymnou. Za ňou nasledoval príhovor autora knihy, v ktorom sa vyznal z motivácie, postupom práce, s radosťami i starosťami pri tvorbe knihy. Nezabudol poďakovať všetkým, ktorí mu pomáhali pri písaní a zvlášť sponzorom. Bez nich by kniha ostala len v šuflíku.

V rámci programu vystúpila folklórna skupina „Genšenky“ z Honiec. Pestré kroje, staršia i mladšia generácia prítomným ponúkla hlboký zážitok. Pekné piesne, vtipné vložky pobavili, rozosmiali. Odmenou im bol spontánny potlesk.

Zlatým klincom bol akt krstu knihy. Na javisku sa stretli traja ľudia. Autor knihy Mgr. Ján Dávid, krstitelia Ing. Erik Sombathy a Ing. Dušan Oravec, PhD. Určite chcete vedieť, čím sa krstilo. Pán Ing. E. Sombathy mal so sebou starú "karbitku", v ktorej sa nachádzal rozdrvený prach z rudných baní. Posypom naprieč celou knihou urobil prvý krok krstu. Akt ukončil Ing. D. Oravec, Ph.D. tým, že knihu trikrát poklopal „fokošom“.

Po chutnom občerstvení nasledovalo osobné venovanie knihy s podpisom autora. Mgr. J. Dávid prišiel za každým účastníkom krstu osobne a stručným vyjadrením vďaky odovzdal knihu s venovaním a podpisom. Čo si myslite, že sa ďalej dialo? Po získaní knihy nikto neodolal tomu, aby si knihu hneď aspoň prelistoval. Pozreli sa texty, zaujali fotografie.

O zábavu bolo i naďalej postarané prostredníctvom ľudovej hudby Ondreja Hlaváča z Rožňavy so speváčkou ľudových piesní Máriou Brdárskou – Janoškovou z Rejdovej. Nastal čas nielen na kultúrne vyžitie, ale i na osobné rozhovory, debaty, vyjadrenie spomienok, zážitkov.

Na záver.

Milý Janko, stal si sa autorom knihy, ktorá sa zaoberá banskou činnosťou, ale najmä prácou a životom baníkov v tvojom rodisku. Vytvoril si hlbokú knižnú stopu v histórií Rožňavského Bystrého. Ukázal si, že ak sa niečo chce, tak sa to dá. Zahryzol si sa do toho, nevzdal si sa, vydržal si. Tí, čo sme vedeli na čom robíš sme ťa povzbudzovali, držali ti palce. Blahoželáme a ďakujeme.

-js-

{oziogallery 660}

že táto publikácia sa stane prameňom pravdivého poznania bohatstva histórie aj baníctva v mojej rodnej obci.“
Nebudeme detailne rozoberať všetko čo kniha obsahuje. Sústredíme sa na hlavné informácie, ktoré by mali podnietiť čitateľa k jej osobnému poznaniu. Publikácia má 116 strán. Je popretkávaná fotografiami aj inými vhodne zakomponovanými dokumentmi, mapami...
Autor si bol toho vedomí, „že doposiaľ vyšlo a uzrelo svetlo sveta nespočítateľné množstvo kníh o baníctve“. Podstatou jeho zámeru bolo „ oboznámiť čitateľa s dávnou i nedávnou minulosťou vzniku bani a baníctva v obci Rožňavské Bystré.“ Po úvode predstavuje svoju rodnú obec. Stručne a výstižne napísané dejiny obce vťahujú čitateľa do života, udalostí, činnosti v Rožňavskom Bystrom. Ak chcete vedieť čo spoločné ma tvorca knihy s baníctvom, tak vám to v texte umožňuje.
Bez oboznámenia s baňami a baníctvom by to nešlo, a preto vhodne prezentuje text, fakty i argumenty. Tak sa čitateľ dostane do deja knihy. Nezabúda na osobnosti, ktoré boli súčasťou celkového diania v bani. Baníci okrem ťažkej a náročnej práce sa neuzatvárali, ale angažovali vo verejnom živote obce aj mimo nej. Časť strán venuje výchove a príprave baníckej generácie. Autor sa pri tom opieral o údaje získané štúdiom historických materiálov i o svoje osobné skúseností.
Zaujímavé je čítanie o baníckej činnosti, baníckych symboloch a tradíciách. Túto časť pozná staršia a ešte stredná generácia. Novej generácií to už veľa nepovie, a preto má v knihe svoje opodstatnenie, významné miesto. Nevyhol sa ani temnej stránke baníckeho povolania, tragédiám v bani Rožňavské Bystré. Doplnkovo sa venoval účasti občanov, baníkov z obce v SNP.

Zaujímavým čítaním sú autentické spomienky baníkov, technikov. V celej publikácií autor použil množstvo archívnych fotografií, ktoré dokumentujú baníkov, baníctvo i ďalšie udalostí zo života obce. Náročnou prácou bolo zhromažďovanie menného zoznamu pochovaných baníkov z obce v miestnom cintoríne.

Kniha končí výzvou ku všetkým občanom, rodákom, aby sa aj oni chytili pera a zachytili všetko čo sa dá ešte zachrániť. Veď každá generácia za sebou nechá nielen veľa hmotného, ale aj duchovného. „Urobme všetci a všetko preto, aby pomyselný, vydláždený banícky chodník našich rodákov, baníkov v Rožňavskom Bystrom nikdy nezarástol burinou a tŕním!“
-sa-

 {oziogallery 675}

Preto som nemal problém šachtu nájsť. Po príchode na Urx a vybavení všetkých formalít nás ubytovali na slobodárni, ktorá bola na Výstavní 22, trochu ďalej za Fifejdami. Na tú mestskú štvrť si už nepamätám. Podmienky na slobodárni sme mali výborné. Slušné ubytovanie a jedáleň s kvalitnou stravou. Z obdržaného brigádnického príspevku sa mi na šachte podarilo kúpiť nohavice z vetracieho plátna s koženými flekmi. Kúpil som si stravenky a električenku, takže som ostal takmer bez koruny. Počítal som s tým, že okolo 26. septembra bude záloha a dám si napísať aspoň tristo korún.

Na slobodárni nás ubytovali spolu s Ferom Rusnákom na jednej izbe, kde býval jeden mladý chlapec. Volal sa Jíři Lakota. Bol to Ostravák. Jeho otec Ing. Lakota bol vo vysokej funkcii na riaditeľstve OKD. Neviem, čo sa v tej rodine stalo. Skutočnosť bola taká, že Jirka odišiel z domu a ubytoval sa na slobodárni. Nám to vysvetlil tak, že chodil na banskú priemyslovku, ale bol darebák, preto ho zo školy vyhodili. Otec bol z neho veľmi sklamaný a neustále mu to doma vytýkal. Nevydržal denodenné kázania, odišiel z domu, našiel si prácu u elektrikárov na Urxe a ubytoval sa v slobodárni. Tým dokázal otcovi, že sa dokáže sám uživiť a nie je na ňom závislý. Starý pán Ing. Lakota raz v mesiaci, na výplatu prišiel za ním na slobodáreň a vypýtal si iba obálku z jeho výplaty. Celkom priateľsky sa so synom porozprával, povypytoval sa ako sa mu darí v práci a odišiel.

Asi až 16-teho naša vojenská partia, každý oblečený a vybavený lampami päťkilákmi s prilbami na hlavách, sfárala do pripravenej steny v sloji Bruno. Četař Mařík, ako predák, si hrdo svietil reflektorom a tváril sa veľmi dôležito. Mne sa on veľmi nepáčil. Už na vojenčine som ho poznal ako takého popleteného poplašenca, stvoreného iba na vojenčinu, aby vyrábal zmätky. Neveril som v budúcnosť celého podujatia. Už to ma veľmi zarazilo, že sme došli k stene po ťažnej chodbe. Čiže bolo potrebné sa do steny plaziť hore po úklone. Predák si popísal dvojice, kto s kým bude robiť v zube. Ja som nahlásil Fera Rusnáka za môjho pomocníka-šlepra. Boli sme na vojenčine dobrí kamaráti. Z tej štyridsať člennej osádky nikto nikdy v živote nebol v bani. Ako tie nemehlá chcú robiť v stene, keď nemajú žiadne vedomosti o tom, čo je potrebné v rúbani robiť? Nevedel som pochopiť, ako mohlo vedenie závodu takúto zmluvu s takou nemožnou osádkou uzavrieť. Opýtal som sa nášho slávneho predáka, ako si predstavuje s takými ľudmi stenu prekopať a zabudovať. Sebavedome vyhlásil, že prvé dva mesiace máme iba polovičnú normu na zapracovanie a za ten čas sa to chlapci naučia. Začali sme liezť do steny, ktorá bola perfektne pripravená. Bola vyrazená prerážka s uličkou. Úklon bol ideálny a na stojkách boli pribité nové smaltované vinklové žľaby. Po každých desiatich metroch bolo v uličke uložené náradie. Zbíjačka, stočená hadica, dve lopaty s krátkými poriskami, sekera a pílka. Na plaštine bola kriedou vyznačená hranica, odkiaľ sa má rúbať smerom dole. Na každom poste nechal dvojicu chlapov. Už pri lezení sa začínali ozývať nadávky, že ako sa dá robiť v takom nízkom priestore, lebo samotné lezenie už niektorí nezvládali. My s Ferom sme ostali v úseku, ktorý nám veľký predák ukázal. Namontoval som hadicu na zbíjačku a druhý koniec som pripojil na „bľajger“ (automaticky sa otvárajúci vzduchový ventil na vzduchotlakovom potrubí). Ferovi som ukázal ako má hádzať uhlie do žľabov. Nejaký chytrák z partie podo mnou odpozoroval, kde pripájam hadicu na vzduchové potrubie. Zobral hadicu a holander napojil na vzduchové potrubie. Stlačený vzduch začal ryčať z voľného konca hadice, čo spôsobilo, že hadica začala mlátiť všetko dookola hlava nehlava. Bila o stojky o žľaby. Šťastie, že kamarát chytráka sa vtiahol do uličky a pridržiaval si prilbu oboma rukami. Ten chytrák iba sedel a nevedel čo robiť. Po čase sa mu podarilo hadicu odpojiť z ventilu. Vysvetlil som tým dvom „haviarom z rýchlokurzu“, že najprv nech naskrutkujú holander na zbíjačku, až potom na vzduchové potrubie. Na to sa už doplazil „velký předák“, tak som sa do neho obul. Povedal som mu, že ešte sme nezačali robiť a už sme mohli mať ťažký úraz. Keby holander na voľnom konci hadice zasiahol kamaráta do temena hlavy, tak ho mohol aj zabiť. Šťastie, že nestratil rozvahu a vtiahol sa do uličky. Opýtal sa ma, či som baník. Povedal som mu, že som vyučenec. Tak nazývali v Ostrave vyradených baníckých učňov. O chvíľu sa začalo kopať. Zbíjačky vrčali, ale uhlie v žľaboch nebolo vidieť. Ja som začal kopať. Uhlie bolo tvrdé ako betón. Zbíjal som bez dlhšej prestávky. Napriek tomu sme urobili iba tri metre. Zliezali sme dolu na ťažnú chodbu, bolo to na smiech aj na plač. Pozeral som sa na jednotlivé úseky steny. Ani jeden „havíř“ z rýchlokurzu predáka Maříka sa nevotnul do zuba. Mali vykopané diery 50 krát 50 centimetrov, niektorí trochu väčšie. Takýmto tempom pokos nebude prekopaný ani za mesiac. Myslím, že sme nenakopali ani 15 vozov. Na slobodáreň som prišiel veľmi znechutený. Bol som zvedavý, kto je riaditeľ na Urxe, s ktorým niekedy Mařík robil. Opýtal som sa Jirka Lakotu, ktorý mi ochotne porozprával o situácii na závode. Dobre, že som nespadol z nôh, keď mi oznámil, že riaditeľom závodu je Jaroslav Miska. Hlavný inžinier je Ing. Kačírek a predseda celozávodného výboru ROH je Eda Klučka. Všetci traja páni sú až príliš obéznej postavy, preto ich „havíři na šachte“ volajú „tři spuchnutí vedoucí“. Nechcelo sa mi to veriť, lebo keď som odchádzal pred štyrmi rokmi z Ostravy, bol Miska fešák chlap. Začalo mi vŕtať v hlave, že prečo múdry a rozvážny „ostravský havíř“ Miska uzavrel zmluvu o zriadení vojenskej steny s takou nemožnou osádkou. Veď to boli holiči, pekári, predavači, úradníci a čo ja viem akí ešte iní boli medzi nimi, ale ani jeden nikdy v bani nerobil. Ako mohol Mařík robiť s Miskom, keď v tom čase bol 18 ročný chlapec. V Miskovej stene, keď robil rekordy, museli byť aj pomocníci-šlepri riadne silní chlapi, nie ako subtílny chlapík Mařík. On musel Misku oklamať a nahovoriť mu, že do steny má pripravených skúsených haviarov. Na druhý deň pri „cachováni“ vedúci Zdeněk Dlouhý Maříkovi zvýšeným hlasom vytýkal, že to ešte v živote nezažil, aby z rúbania od tridsať ľudí nevyšla takmer nijaká ťažba. Mařík habkal, že stena je veľmi tvrdá, že by bolo dobre dať tam šramací stroj a hľadal všelijaké iné výhovorky. O našom výkone z prvej smeny už vedelo celé osadenstvo. Nasledujúci deň pred sfáraním sme došli k šachte na nárazisko, kde sme boli ako bonbónik, na ktorom si čakajúci haviari z ostatných pracovísk zgustli. Začali nám vykrikovať: „Úderníci, sáčky ze svačiny neodhazujte. Můžete si do nich dát nakopané uhlí a vynést to nahoru. Není potřeba vám zajisťovat vozy.“ Iní sa núkali Maříkovi, aby ich zobral do partie, lebo radi by si kúpili „Spartaka“ a u neho sú veľké zárobky zaručené. Bol som rád, že už sme sfárali a nepočuli tie uštipačné, ale oprávnené poznámky. Celá šichta v rúbaní sa podobala včerajšej. Hukot zbíjačiek a uhlie kĺzať sa v žľaboch som nevidel. Povedal som si, že za hukot zbíjačiek ani na jednej šachte neplatia. Radšej pôjdem hocikde inde, ale tu pri tom hlupákovi ja robiť nebudem. Ráno som sa hlásil pri okienku. Povedal som vedúcemu, že ja do tej steny viacej nejdem, lebo to nemá cenu. Predák vie iba nosiť reflektor a to na riadenie rúbania nestačí. Z osádky steny ani jeden nikdy nerobil v šachte a je len otázka času, kedy tam dôjde k vážnemu úrazu. Pri okienku stál vysoký vychrtlý starší chlap v čiernom (vo fáračkách) s prilbou na hlave. Obzeral si ma a opýtal sa: „Tys je co zač?“ Som z Bruna, z tej vojenskej steny. „Vydžím, že jes už robil v kopalni, když máš kaľaty s fľekama.“ Som vyučenec. Na to povedal vedúcemu, že si ma zoberie za šlepra a vyzval ma, aby som išiel s ním. Vybrali sme lampy. On dostal reflektor, z čoho som usúdil, že je to predák. Sfárali sme a došli až k rúbaniu, kde sedela osádka. Mne povedal, že pojdem za šlepra k Oldovi Sukopovi. Ten ma ihneď zavolal, aby som si sadol k nemu. Tak som začal robiť v stene Františka, kde predákom bol jeden z najlepších predákov na Urxe, Aron Plaček.  

Ako dopadla vojenská stena? Už po dvoch týždňoch z osádky odlietali prvé lastovičky. Jeden z hlavných organizátorov vojenskej brigády v Ostrave, volal sa Žiška (bol to ten, čo ma presviedčal o zaručených zárobkoch o „Číze“ a šatách z Darexu) mi na slobodárni povedal: „Mariane, tá práce v rúbaní je pro vrahy. Copak já jsem zabil otce, máti, abych tu dělal? Jedu dom! Už jsem napsal otci, ať mne pošle pětset korún, ať můžu vrátit přispěvek.“ Do mesiaca som ostal v Ostrave zo slávnej steny iba ja a Jano Melich z Revúčky. Mařík sa chcel uchytiť v stene predáka Bilika, ktorý mal „Mládežnícku úderku“ z vyučencov. Ani ako haviar sa v tej partii neosvedčil, lebo potom zo šachty zmizol, pravdepodobne sa vrátil k vojsku. Na vojenčinu bol ako stvorený.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marián Slavkay

ktoré boli vybudované v ich blízkosti. Táto činnosť, ktorá bola zdrojom obživy pre podstatnú časť obyvateľstva nášho regiónu, je už historickou minulosťou. Bez nej by jednotlivé mestá a obce neboli prosperovali. Zostatky stavieb šácht, ústia štôlní, by sme ale mali zachovať ako kultúrno historickú pamiatku najmä pre mladšiu generáciu, ktorá nemá informácie o význame a prosperite tejto činnosti. Súčasná situácia o miestach nášho Gemera, kde sa ešte banská činnosť vykonáva, a ako sa o zachovanie tej z minulosti nepochopiteľne nestaráme." Všeličo zaujímavého sa z nej dozviete, ak kliknete na:

Banícka a hutnícka činnosť v oblasti Gemera

Rozprávali sme sa o všeličom. Porozprával mi o partii vo Františke, že je to najlepšia úderka na šachte. Aron Plaček už bol v dôchodku, ale Miska vedel, že je to vynikajúci predák, tak ho stiahol späť na šachtu. Oplatilo sa mu to, lebo stena pod jeho vedením dávala každodenne nad 600 vozov uhlia. Dopravné zariadenie v rúbaní bol westfáliový brzdič. Prakticky to boli vinklové žľaby, v ktorých sa pomaly pohybovala hrubá reťaz s brzdiacími miskami. Vracala sa v rúrach, ktoré boli navarené na druhej strane žľabu. Predák každej z dvojíc vymeral na prekopanie stenu 10 metrov po úklone aj s uličkou. Vo Františke bolo uhlie pomerne mäkké, čo spôsoboval dobre riadený zával a tiež stále vykopaná ulička. Sloj nemal rovnomernú mocnosť. Na vrchu rúbania bol 80 centimetrov a nad ťažnou chodbou bol takmer vodorovný a mal mocnosť až 1,2 metra. V strede sa zužoval na 40 až 50 centimetrov. Bol to asi 15 metrový úsek. Aby nebola zvada medzi chlapmi, každý deň sa partie posúvali od vrchu ku spodku, vždy o jeden úsek. Čiže najspodnejšia partia putovala na vrch steny. Hovorili sme tomu „kolotoč“. Stála osádka bola iba tá, ktorá robila miesto pre preloženie motora a druhá, ktorá robila miesto pre preloženie vratnej stanice, zvanej „rozeta“. S Oldom sme sa spriatelili. Práca nám išla dobre. Bol so mnou spokojný. Dosť sa čudoval, že viem aj dobre hádzať aj budovať pokos a niekedy som sa preriekol zo znalosti bezpečnostných predpisov na uhlí. To, že som bol učňom v rudných baniach chápal tak, že niečo som sa naučil. Ale že viem dosť aj o uhlí, tak to mu nešlo celkom do hlavy. Raz som Aronovi povedal, že „řebro na výduchu“ aj z ťažnej chodby je potrebné predĺžiť, lebo vetry unikajú do závalu a na pilieri sú slabšie vetry a začína byť dusno. Oldovi to vŕtalo v hlave. Po čase som mu povedal všetko, že som banský technik a že som robil aj štajgra na Bezruči. Požiadal som ho, aby to nikomu nepovedal a on to dodržal. Nad nami robil jeden postarší haviar, volal sa Vevjorka. My sme ho volali skrátene Vevjor. Jediný zo steny, ktorý nosil do bane tašku, v ktorej mal svoje osobné veci, vodu na pitie a desiatu. Niekedy si z neho uťahovali, že ide „ouředník Vevjor“. Raz v stene, keď sme čakali na drevo, Vevjor vytiahol z tašky svačinu, rozbalil ju a zahrešil: „Kurva, zase řízek,“ a hodil celý balíček do závalu. Vybral z tašky žemle - poľoky a napchával sa. Toto divadlo sa opakovalo asi tri šichty. Stále zahrešil, že zase řízek a bác s tým do závalu. Oldu to už naštvalo: „Kurva aj s Vevjorem, už ani neví co by žral.“ Povedal mi, aby som nebadane išiel do závalu a doniesol ten balíček s „řízkem“. Preliezol som bez lampy do závalu a podal najdený balíček Oldovi. Rozbalili sme svačinu a medzi dvoma chlebmi mal vloženú zamiakovú placku. Oldo zakričal Vevjorovi, že je kúzelník. Hodí „řízky“ do závalu a tam sa premenia na zemiakové placky. Vevjor sa vôbec nevzrušoval a kľudným hlasom odpovedal. Vraj žena mu stále balí svačinu odkedy sú spolu. Nechce sa s ňou pohádať. Teraz sa však už asi zbláznila. Spolu so susedou si kupujú nejaký časopis, kde sú návody na úsporné varenie. Napríklad na obed uvarí polievku z väčšieho množstva ryže a na večeru je ryža z tej polievky. Z múdreho časopisu vznikli aj „řízky“ medzi chleby. No ale už to stačilo so zdravou stravou. Zajtra vyženie susedu z ich bytu a žene povie, aby začala znovu poriadne variť, lebo bude zle. Suseda vraj sporí na Spartaka. Jej manžel je nejaký uradník. Ten môže jesť „řízky s chlebem“, ale baník potebuje silnú stravu. Preto si kupuje v bufete každý deň poľoky. Po nejakom čase už bolo všetko v poriadku. Vevjor zase nosil na svačinu chlieb so salámou, tlačenkou, slaninou a niekedy aj pečené stehno z kurčaťa. Vevjor bol kľuďas, ale keď sme sa opýtali na susedu, tak naštavane odpovedal, že už k nim nechodí, lebo jej prisľúbil, že keď ešte príde, tak jej podaruje monokel pod oko. 

(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

že bude robiť so mnou. Volal sa Venca Mika. Pochádzal z Brna. Mestské decko, vyučený holič - kaderník. No nazdar, pomyslel som si. To bude robota ako s tými chlapcami vo vojenskej stene. Po druhej stránke som ho chápal. Prišiel z vojenčiny na brigádu, zarobiť si nejaké korunky. Takmer každý chlapec, ktorý prišiel po vojenčine domov, si potreboval kúpiť nové šaty, topánky a ostatné oblečenie. Aj v mojom rozhodovaní to bol tiež jeden z dôvodov prihlásiť sa na túto brigádu. Vedel som, že bude zo začiatku veľmi ťažké s takým nováčikom pracovať. Bol som presvedčený, že Venca o lopate vedel niečo iba ak z náučného slovníka. Doplazili sme sa na náš vyznačený úsek. Vysvetlil som mu, v čom spočíva naša úloha v prekopávaní steny. Ukázal som mu, ako si má kľaknúť a hádzať uhlie do žľabov. Bože môj, keď si ten dlhý chlap kľakol v nízkej stene, ohnutý mal hlavu takmer na kolenách. Tak to nepôjde. Ukázal som mu iný spôsob. Ľahnúť si na bok tvárou smerom k stene a lopatou hádzať uhlie ponad hlavu do žľabov. Začali sme kopať. Nebolo ťažké naberať na lopatu uhlie, lebo sa samo zosúvalo dolu úklonom. Zo začiatku sa mu lopata zachytávala o stojky, niekedy buchol s ňou aj do stropu. Zanedlho však našiel spôsob hádzania. Horšie bolo, že mal slabú telesnú kondíciu. Po dvoch hodinách už začal jeho výkon klesať a v polovici smeny už nevládal ani rozprávať. Nechal som ho trochu odpočívať a sám som zbíjal aj hádzal uhlie zo zuba. Takmer počas desiatich dní sme sa takto trápili. Stávalo sa, že prestal hádzať, spotené vlasy mu viseli spod prilby do očí. Povedal mi trhane: „Mariane i když mně zabiješ, já už nevládzu.“ Stále som ho povzbudzoval, že už lepšie hádže ako včera. Už som uvažoval, že poviem Aronovi, aby ma dal radšej za šlepra naspäť k Oldovi, ako by som mal robiť s takým pomocníkom. Každý deň už ostatní chlapi mali prekopané a liezli dolu rúbaním, pokiaľ my sme mali prekopať ešte dvojmetrovú kozu. Zvykom bolo vysmievať babrošov. Keď sa plazili vedľa nás, tak si zgustli: „Kurva, synci, nevlázete, nebo se vám nechce?“, alebo: „Kurva, synci, co to vy vlastne děláte, vy kopete, nebo murujete tú stěnu?“ a pritom sa smiali. Mnoho všelijakých posmeškov majú „havíři“ v rezerve. Asi si to pamätali ako ich podpichovali, keď oni boli začínajúci haviari. Možno tiež vtedy nestíhali prekopať úsek načas, tak ako ostatní. Asi tretí týždeň som začal pozorovať, že čas na prekopanie nášho úseku sa skracuje. Potom, keď prechádzali ostatní haviari okolo nás, už neboli takí „štipľaví“ ako predtým, lebo už sme odkladali náradie a stáčali hadicu. Už iba vykríkli, aby sme sa nemotali a ponáhľali sa k šachte, lebo nestihneme jazdu mužstva. Zo srandy som zakričal, že my sme už dááávno prekopali, len nevieme rozmotať hadicu. Tak to skončilo iba obojstraným smiechom. Dostali sme výplatu. Venca ešte nebral. Ako riadny haviar som zobral svojho šlepra na večeru do neďalekej malej reštaurácie U Krúpy. Bola blízko Výstavní ulice. Mali tam špecialitu „námornícke mäso, opekané zemiaky s tatárskou omáčkou“. K pitiu som objednal sedmičku Tokaj Furmint. Bolo to vynikajúce víno, ktoré nás rozohrialo. Po druhej fľaši som už sedel iba vo funkcii poslucháča. Venco sa rozhovoril ako farár na kázni. Hlavná téma bola naša práca v rúbaní. On bol sám zo seba nadšený, prvé dni chcel ujsť domov. Že dokáže prekonať sám seba, neveril. Teraz sa tešil, že keď pôjde domov, tak bude otcovi vyprávať, že on dokáže rezať drevo, za šichtu vyhádzať toľko uhlia, že sa to nezmestí ani na dve nákladné autá, a to všetko po ležiačky v nízkej stene. Vie, že otec mu to neuverí. Počúval som ho a veril som, že príde čas, keď budeme rovnocenná partia s ostatnými. Chápal som, že pri strihaní vlasov mu svaly nenarástli, ale bol športovec, mal šľachovitú postavu a každým dňom sa zoceľoval. Hlavným jeho motorom bolo to, že chcel. V práci to začínal dokazovať. To som si na ňom veľmi cenil. Druhý deň sme ležali v našom zube a čakali na drevo. Venco začal rozprávať o včerajšom výbornom posedení U Krúpy. Musel som ho zahriaknuť, aby bol ticho, lebo keď neprekopeme načas, tak chlapi nás vysmejú, že iba v reštaurácii sme chlapi. Venco vyhlásil, že dnes to prekopeme načas. Myslel som, že jeho silácke reči sú pozostatky večerného vína. Čuduj sa svete!!! Nechcelo sa mi veriť. Venco hádzal ako dobre namazaný stroj, že som mal čo robiť, aby som mu stačil zbíjať. O jednej sme už čistili a odkladali náradie a o pol druhej sme kráčali k šachte. Od tohto dňa sme sa stali rovnocenou osádkou vo Františke, a to už bolo niečo.

(POKRAČUJEME)

Marian Slavkay

aj v príjemnom prostredí na dobrej zábave, alebo na spoločnom výlete do prírody. Niekedy aj na zájazde do zaujímavých miest v republike. Aron bol na Urxe uznávaná osobnosť vo vedení závodu, ale aj u ostatného osadenstva. Vysoký vychrtlý chlap, ktorý si pre svoju postavu vyslúžil prezývku „Suchář“.

Nekompromisný, spravodlivý, ale veľmi priateľský. Jeho postoj k členom osádky bol ku každému rovnaký, asi tak, ako otec má rád rovnako všetkých svojich synov. Tvrdo udržiaval disciplínu v stene. Chlapi však mali svoju sebadisciplínu, lebo každý si uvedomoval, že pri Aronovi zarobí takmer dvojnásobný plat. Pre rúbanie v tom čase bol stanovený systém odmeňovania, ktorý tieto zárobky umožňoval. Pri splnení plánu ťažby rúbania, za každé percento nad sto percent bola prémia dve percentá. Za rovnomernosť plnenia plánu za každú dekádu 20 percentná prémia. V dekáde bol povolený jeden „výpadok“, ale do konca dekády musela byť predpísaná ťažba splnená. Nakoniec bola vypočítaná sadzba za splnenie normy. Aron kalkuloval ako počítací stroj. Zobral do rúbania iba toľko ľudí, aby výsledky za mesiac boli čo najefektívnejšie. Keď sa to všetko splnilo, náš denný zárobok bol okolo 180 percent základnej sadzby. Aron ku koncu smeny vždy zliezol na chodbu k foľovačom a keď zistil, že do splnenia dennej ťažby nejaké množstvo vozov chýba, vyslal „befel“ do steny - „kopeme dál“. Nikto v stene ani nemukol a všetci sme to brali ako samozrejmosť. Na konci mesiaca sme v napätí očakávali výsledok „Plnění“. Technická kontrola určila priemernú váhu uhlia vo vozíku, ktoru vypočítali z váženia plných a prázdných vozov pri ich vysypaní na povrchu. Po vyhlásení výsledku ráno nad rúbaním, celá partia prepočítavala výsledok našej mesačnej ťažby. Bol to taký rituál. Zaujalo ma to, že každý „havíř“ mal pripravenú tužku a papier. Bzučali ako včely v úli, každý si nahlas mrmlal násobilku. Keď došiel Aron, chlapi ho zasypávali otázkami, ale on rázne ukončil prácu „havířských ouředníků“: „Kurva, co se s tím serete, na to je vedouci účastku Dlouhý, ten to vypočíta bez vaši pomoci.“ Zavelil odchod do rúbania a každý bez reptania sa spúšťal po šikmine do steny.

Aronovo riešenie poruchy
Pri dobývaní sa občas stávalo, že vinou zlyhania strojného zariadenia, alebo aj pôsobením tlakov hornín, niekedy aj zavinením niektorého člena osádky, vznikla porucha – prestoj. Prestoja sme sa všetci báli, lebo tým vznikol výpadok ťažby v smene. Ten výpadok sme museli dohnať prácou cez povinný pracovný čas. Arona sme obdivovali, ako vedel organizovať odstránenie poruchy. Uvádzam jeden príklad z viacerých.
V jednej smene sa roztrhla spätná vetva westfáliovej reťaze v rúrach žľabov. Obsluhujúci ihneď zastavil motor a oznámil situáciu Aronovi. On pohotovo vydal rozkaz do steny, aby haviari po každých desiatich metroch zbíjačkami na vrchu rúr v žľaboch urobili okienka šírky desať a dĺžky dvadsať centimetrov. Ostatní nech odstránia uhlie zo žľabov, aby ťažná reťaz nebola zaťažená. Zbíjačkami do trojmilimetrového plechu boli vysekané okienka v priebehu niekoľkých minút. Aron už liezol so zámočníkom hore závalom, ťahajúc za sebou kotúč hrubého drôtu. Našiel miesto kde sa spojka roztrhla, pretlačil hrubý drôt do vrchného okienka. Tam mu haviar na drôt priviazal reťaz, ktorú stiahol dolu ku spojke. So zámočníkom reťaz zviazali drôtom a motorom reťaz vytiahli až k rozete. Zámočník namontoval na reťaz novú spojku a Westfália fungovala ako predtým. Aron predvídavo dal vyčistiť žľaby od uhlia, lebo keby boli zaťažené, tak provizórny spoj drôtom by sa roztrhol. Celá akcia trvala asi dvadsaťpäť minút. Keby sme museli celú reťaz stiahnuť dolu a znovu ju vytiahnuť po celých žľaboch, tak by nám to trvalo jeden a pol hodiny. Starý Vevjor bol už tiež skúsený haviar, ale túto akciu veľmi ocenil typicky ostravsky: „Kurva, ten Suchař to či má coši v tý svojí gebuli.“ Ako sa Aron obetavo staral, aby rúbanie plnilo plán, tak obetavo sa staral o splnenie každodenného celozávodného plánu náš riaditeľ Jarek Miska. Ten bol na šachte ešte večer o 11-tej hodine a ráno o 5-tej už tam bol znovu. V prípade, že mu chýbali nejaké tony uhlia do splnenia denného závodného plánu, tak už večer dal príkaz prekladacím osádkam, aby sa poponáhľali s prekládkou a nakopali ešte aspoň 40 až 60 vozov, začo im prisľúbil primeranú odmenu. Čo sľúbil, aj splnil. Na jeho slovo sa dalo spoľahnúť na sto percent. Keď niektorí ľudia pre dokopávku zameškali linkový autobus, dal ich odviezť autom, keď ich bolo viac, tak závodným autobusom.
Vrátim sa k popisu charakterových vlastnosti Arona. Františka bol ideálnv sloj na kopanie. Kvalitné uhlie bolo poddajné, dobré na zbíjanie. Z určitého hľadiska však bol zákerný. Jeho zákernosť spočívala v tom, že v nadloží sa vyskytovali bludné pyritové konkrécie v tvare bochníka chleba o rôznych rozmeroch. Nazývali sme to „bazaly“. Aby sme ho mohli podchytiť s výstužou, po vyrúbani jedného metra pokosu sme svedomite preklepávali strop sekerkou, lebo tvrdý bazal vydával zvonivý zvuk, na rozdiel od nadložia. Bazal bol nebezpečný tým, že svojou váhou sa nečakane vylúpil a vypadol z nadložia, čím ohrozoval ľudí v stene. V jeden deň v druhej polovici smeny sa Aron plazil do vrchu, aby skontroloval stav prekopania steny. V niektorom zube sa zastavil na kus reči. Ako sa rozprávali s haviarom, nečakane vypadol zo stropu bazal tak nešťastne, že okrajom mu zasiahol členok na nohe. Vykríkol od bolesti. Haviar v zube chcel zastaviť Westfáliu. Aron zreval na neho: „Nezastavuj Westfaliji, enem mňe přeložče do závalu, já zľezu na ťežní třidu a odtud mně lokomotivař odveze k šachče.“ Na úkor svojho zdravia nedovolil, aby vznikol výpadok v ťažbe. Haviar ho však celkom neposlúchol. Ťažbu nezastavil, ale pomohol Aronovi preliezť do závalu a odtiaľ ho stiahol za nohavicu na zdravej nohe až na ťažnú chodbu. Potom ho lokomotivár odviezol k šachte. Odviezli ho do nemocnice na Fifejdy, kde mu dali nohu do sádry. Do Františky začal pravidelne fárať vedúci Dlouhý. Záležalo mu na tom rúbaní, lebo toto pracovisko dávalo najväčšiu ťažbu na Urxe. O týždeň po úraze sme až onemeli prekvapením, keď po vyznačení úsekov v stene sa ozval hlas Arona od sýpa z ťažnej chodby. Vydával pokyny do rúbania. Vo fáračkách so sádrou na nohe ho doviezol lokomotivár od šachty. Presvedčil sa, že všetko je v poriadku, potom spokojne odišiel domov. Počas celej práceneschopnosti chodil často na šachtu. Po vyfáraní sa s nami porozprával, ako s ťažbou stojíme. Po štyroch týždňoch mu dali sádru dole, ihneď sa cítil najšťastnejším človekom, že znovu môže fárať do rúbania.

Aron organizuje život osádky mimo šachty
Riaditeľ Jarek Miska využíval rôzne prostriedky, aby u pracujúcich vyvolal väčší záujem o plnenie plánu ťažby. Vypísal súťaž o najlepšie rúbanie na každý mesiac. Za prvé miesto osádka získala prémiu 10 000 Kčs a závodný autobus na 400 kilometrov. Za druhé miesto získala osádka 5000 Kčs. Za tretie miesto získala osádka posedenie s pohostením v Klube ROH. Osádka Františky takmer pravidelne túto súťaž vyhrala. Stala sa však tŕňom v očiach časti ostatného osadenstva závodu. Stále dudrali, že Aron je Miskom podporovaný, že má najlepšie rúbanie, kde sa uhlie dá kopať aj so škrabkou na „kobzole“ (po ostravsky zemiaky) a podobné poznámky, vyvierajúce zo závisti. Ešte pred mojím príchodom chodili často na zájazdy do Čiech aj na Slovensko. Donieslo im to zábavu, ale aj problémy. Viem to iba z rozprávania a sem-tam aj z posmeškov, ktorými sa podpichovali. Raz pri oprave Westfálie na zámočníka, ktorému sa nejak nedarilo niečo opraviť, Aron vykríkol: „Kurva, barabo, co se s tím tolik sereš, vždyť zadupeme ťežbu. Kurva dželej, nebo pújdeš levy krmit do ZOO.“ Zámočník koktal a bránil sa, že to chce urobiť poriadne, lebo my sme to v rúbaní „zadupali“. Olda Sukop mi to vysvetlil, ako zámočník k tomu prišiel. Asi pred pol rokom vyhrali súťaž dva razy za sebou. Prvý mesiac nevyčerpali prémiu, lebo sa dohodli, že pôjdu na dva dni do Prahy, aby každý z osádky videl aké je naše hlavné mesto. Mali objednaný nocľah, naplánovaný program a zaistené posedenie „U Fleků“. Iste si vie každý predstaviť, keď „havíř“ po každodennej drine má zrazu dva dni voľna. Zárobky má dobré, ale nemá čas si ich užiť. Užasné uvoľnenie od driny, strachu a zodpovednosti nevie ako najlepšie vo voľnom čase využiť. Má chuť dopriať si všetko. Prvé, čo si dopriali, bola „kořalka“, dobré pivo a dobré jedlo. Ubytovali sa a vybrali sa na obhliadku mesta. V tom čase v Prahe okrem taxíkov premávali aj fiakre, ťahané koňmi. Rozjarení „havíři“ ihneď reagovali: „Kurva, nebudem chodit pěšky, s fiakrem uvidime víc.“ Objednali si fiaker s postarším kočišom, ktorý ich vozil po uliciach a všeličo im vysvetľoval o pamiatkach. Nakoniec to skončilo tak, že kočiša opili a oni s fľašami pálenky a s pivom v rukách popíjali a hnali kone po celom Václaváku, revali a spievali ostravské haviarske pesničky. Ľudia sa zastavovali a pozerali na divadlo, ktoré im pripravili herci z Františky s hlavným režisérom starým Vevjorem. Vtedy som pochopil, prečo Vevjorovi často povedali, že v bazáre je na predaj nový čierny cylinder (klobúk). Mohol by sa voziť vo fiakri s cylindrom na hlave, ako nejaký gróf. Kočiš však taký zárobok nemal ani za týždeň, lebo každý z nich mu vopchal do vrecka päťdesiatku. Na druhý deň ich Aron riadne „zdupal“. Vytýkal im, že nerobia dobré meno Ostrave. Vevjor povedal, že ako ľudia môžu vedieť, že oni sú Ostraváci. Stačí sa vám pozrieť na čierne oči a každý vie, že čo ste zač. Na to zahlásil program dňa, že spoločne idú do ZOO. Opatrovateľ zvierat ích skupinu doprevádzal. Keď došli k levom, vysvetľoval im všetko o ich opatere v zajatí. Kŕmenie, výbehy, rozmnožovanie a aj o prevencii možných chorôb. Celá skupina už odišla ďalej, keď zrazu začula strašný rev rozzúreného leva. Utekali späť, lebo zbadali, že koktavý zámočník je v ohrádke pri klietke, v ruke má veľkú kosť a vykrikuje levovi: „To-to-to- to řveš ty ku-ku-kurvo, kdyš-kdyš ti to beru.“ Opatrovateľ pribehol k výtržníkovi, chytil ho za golier a ťahal ho z ohrádky von. On hodil kosť na zem a preliezol ohrádku. Na svoju obhajobu iba koktal: „Cócó có se stalo, enem jsem by-by-byl zvědav cócócó to zvíře bude dědědělat, když mu tú ko-kost vemu.“ Zase úradovala pálenka. Aron po tomto zájazde vyhlásil, že osádka vie žíť disciplinovane iba v stene a odvtedy na nijakom zájazde neboli. Peniaze za prémie majú uložené v spoločnej pokladnici. Povedal, že ešte nejaké menšie podujatie urobí a zbytok peňazí rozdelí osádke.
Ja som tiež zažil jednu veľmi peknú akciu, ktorú zorganizoval Aron. To už som bol v stene revírnikom, o čom neskôr napíšem. Na fašiangy v roku 1958 Aron pre nás usporiadal v Bohumíne v kultúrnom dome „Ples fúzatých“, spojený s bravčovými hodami. Z Ostravy sme išli taxíkom. Pri dverách do sály usporiadatelia každému chlapovi nalepili pod nos fúzy. Bolo to nádherné vidieť tých „umazaných havířů“ v parádnych oblekoch, bielych košeliach s motýlikom na krku, čo bola vtedajšia móda v Ostrave. Keby som hociktorého stretol v meste tak oblečeného, tak by som ho nespoznal. To bolo presne tak, ako v jednej ostravskej pesničke „Vy havíři umazaní“, v ktorej je druhá sloha: „Tá neděle krátka chvíle, tá se vám dobře daří, v ni se pěkne ustrojíte, chodite jak pisaři…“ Manželky tiež boli vyobliekané ako manekýnky. Spoločná večera bola vynikajúca. Pečené klobásy, jaternice, mäso a rôzne zabijačkové dobrôtky a nad ránom bola podávaná voňavá kapustnica. Pivo, víno a pálenka, kto koľko chcel. Mali ste však vidieť našich haviarov zo steny. Praví gavalieri. Pili striedmo a viac sa venovali manželkám. Boli by im zniesli aj modré z neba. To bolo počuť samé „miláčku, maminko, Ruženko, Mařenko, naco máš chuť, co ti mám přinest“ a podobné rečičky. Manželky sa navzájom spoznávali a za chvíľu klebetili o všeličom. Začala hrať kapela. Rozprúdil sa tanec. Ja som zobral do tanca veľmi pekné dievča, ktoré sedelo za vrchstolom. Keď som ju zaviedol naspäť na miesto, sedel tam Aron, on až vtedy večeral. Predtým som ho tam sedieť nevidel, lebo stále pobehoval medzi nami, všetko vybavoval, dirigoval, zariaďoval, ako v stene. Poďakoval som za tanec. Aron sa tiež už usmieval a oči mu žiarili spokojnosťou. So smiechom mi povedal tou svojou ostravčinou: „Mariane, to či je moje děvucha. Tys je dobrý synek, tuž si ji vem a jo či kupim Spartaka.“ Dievča sa ohradzovalo, že či ju chce predať ako na trhu. Aron sa iba smial a jedol s chuťou dalej. Ja som už chodil s jedným dievčaťom z Drnavy, takže som nemal záujem nadväzovať známosť s jeho dcérou, hoci sa mi veľmi páčila. Po tomto vydarenom podujatí, keď sme sedeli nad rúbaním, prišiel predák a spustil: „Kurva, barabi, vám je zapotřeby enem policajta (myslel tým manželku) a umíče se chovač jak tý chovanci v katolíckem semináři.“ Vyžarovala z neho spokojnosť, lebo každý z nás si veľmi pochvaľoval vydarenú zábavu s výborným pohostením. Vedel, že tá akcia zomkla celú osádku a povzbudila k ďalším dobrým výkonom v práci.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

Uhlie bolo tvrdé ako betón. Vrcholom nepriaznivých podmienok boli v počve malé dierky, priemeru 1 až 3 centimetre, z ktorých bublajúc vytekala voda. Každý pracovník celú smenu ležal vo vode. Pred kvapkajúcou vodou sa mohol človek uchrániť, ale pred vytekajúcou z počvy neunikol nikto. Celé osadenstvo vedelo od razičov, ktorí túto prerážku razili, aké sú podmienky v Paule. V čase, keď sme začínali stenu rúbať, v tvrdom uhlí sme v prvých smenách v jednom zube nedokázali viac vyrúbať ako 4 až 6 metrov pokosu. Pri fáraní mužstva nás naši nepriaznivci podpichovali, že sme vedeli fedrovať iba v mäkom uhlí vo Františke. Aron ich zahriakol. Povedal, že my si stenu urobíme tak, že znovu budeme fedrovať nad 600 vozov. Potom im vytkol do očí: „Vy, barabi, nenafoľuječe 600 vozů ani z připravené kopy písku.“

Po niekoľkých smenách zariadil s vedúcim, aby šramací stroj v poobedňajšej smene podšrámal celú stenu. Už sa to na ťažbe ukázalo, hoci sa ešte nepodarilo vyuhliť celý pokos. Problém bol ten, čo som mal v Regine na Bezruči. Postúpiť so stenou aspoň dvadsať metrov a vyvolať zával, aby uhlie dostalo tlak nadložia. Robil som v takom úseku, kde vyvierajúcej vody bolo veľa. Každodenné ležanie na boku v studenej vode mi spôsobilo, že ma rozbolel pravý bok tak, že som sa obával zápalu pohrudnice. Povedal som to Aronovi. Vysvetlil mi, že príčinou vyvierania vody je blízka tektonická porucha. Prerážka bola vyrazená v jej blízkosti. Ideme spôsobom „z poľa domov.“ Po väčšom postupe steny od poruchy sa voda stratí. Ak by som sa veľmi zle cítil, preloží ma do prekládky a neskôr sa môžem do ťažnej partie vrátiť.

Po vyfáraní na povrch, som na stene jednej budovy uvidel obrovský plagát: „Přijmeme střelcủ. Možnost preškolení. Potřebné skoušky před OBÚ. Zájemci ať se hlási u školního referenta.“ Uvažoval som. Na Bezruči som robil skúšky z bezpečnostných predpisov a mal o tom potvrdenie od OBÚ Ostrava. Okúpal som sa a stále uvažoval. Robiť strelca, to by sa mi páčilo. Je to viac zodpovedná ako ťažká práca. Prihlásil som sa u školského referenta. Ten ma uistil, že mi oznámi, kedy sa kurz začne. Ráno som sa hlásil pri okienku. Cachoval vedúci Dlouhý. Na mojej známke visel papierik. Podal mi ho so slovami, že sa mám hlásiť u riaditeľa. Išiel som vo fáračkách do budovy správy závodu. Ukázal som sekretárke lístok, povedala, že môžem vstúpiť k riaditeľovi. Dal som si dolu prilbu, vošiel a pozdravil. Miska zdvihol hlavu a chvíľu sme sa na seba pozerali. Potom vyhŕkol: „Tys je ten štajgr, co sme spolu fárali v Regine na Bezruči?“ Prikývol som. Čakal som, že ma priateľsky privíta. Namiesto toho zvýšil hlas: „Tuš kurva aleluja. Řekni mi, kdo tě vyštudoval? Robotnícka třída! My jsme na tebe dřeli, kurva, když si sedel v škole a teď?“ Už kričal: „Kurva, já nemám štajgrů a ty si sedíš v zubě.“ Moje meno si asi všimol na zozname záujemcov na strelmajstrovský kurz. Chcel som mu povedať, že som tu na brigáde, ale ukázal rukou na dvere a rozkazovačne mi povedal, aby som sa hlásil u vedúceho. Prišiel som k vedúcemu a ten mi podal papierik, aby som z lampárne doniesol lampy. Dal som lampárovi papierik. Vydal mi reflektor a benzínku. Ešte mi to nezaplo. Bol som presvedčený, že Dlouhý ide fárať do Pauly a poslal ma pre lampy. Doniesol som lampy a povedal mu, že sa musím ponáhľať, aby som stihol jazdu mužstva. Dlouhý sa pustil do mňa, že prečo som nepovedal, že som štajger. Veď Františka rúbala bez stáleho štajgra. Spoliehal sa iba na Arona, ale to všetko bolo iba na jeho zodpovednosť. Vtedy som si uvedomil, že k nám chodil iba starý revírnik Papoušek, ktorý nás iba popísal a odišiel. Iste mal aj druhé rúbanie. Preto asi Dlouhý tak často fáral do Františky a teraz aj do Pauly. Povedal mi, že lampy sú moje a budem ako revírnik fárať do Pauly. Pracovisko a osádku poznám, tak mi nemusí nič vysvetľovať. Arona už o tom informoval a on to povie osádke. Dal mi smenovničku, jednu tužku a to bolo všetko z jeho strany. Oponoval som mu, že som prišiel na šachtu ako brigádnik na jednoročnú brigádu. Zahriakol ma, aby som nešpekuloval, je to príkaz riaditeľa.

Sfáral som dolu a ponáhľal som sa do Pauly. Zďaleka som videl, že osádka sedi nad rúbaním. Čakali ma. Ako toto mám prežiť? Vedel som, že každý si brúsi jazyk na mňa. Ešte som nebol celkom pri nich, už začali: „Jen pojď. Tuš, kurva, Mariane. Seš malej, ale moc mazanéj. Kurva, vždyť tys byl u nás jenom na vyzvědy.“ Olda Sukop zakričal, že on to vedel, že som štajger, ale nikomu to nepovedal. Starý Vevjor sa čudoval, že som prišiel do rúbania za šlepra, o mesiac som sa stal „havíř“ a o dva mesiace revírnik. Nakoniec zakončil, že keď budem takto postupovať, o rok budem generálný riaďiteľ OKD. Chlapi sa rehotali, ale povinnosť im prerušila zábavu na môj účet, lebo museli sfárať do steny. Aron bol tiež prekvapený. Musel som mu podrobne vyrozprávať moju životnú cestu v baníctve. V rúbaní sa však nič nezmenilo. Ďalej prácu organizoval Aron, ja som bol technický dozor. Prevažne som bol na ťažnej chodbe a zabezpečoval prísun prázdných vozov. Koncom šichty som vyliezol vždy hore do rúbania. S Aronom sme sa dohodli na úlohách pre druhú smenu. Počas smeny som zaisťoval bezpečnostné opatrenia, aby pri motore a rozete bol priestor riadne vyrobený, aby nebola v blízkosti motorov a rozety horľavá výstuž. Pribudlo mi meranie plynov, starosť o prachové uzávery a zápisy do hrubých kníh, raport, dopravné trate, stav vetrania a iné bežné povinosti revírnika. Na úsek prišiel z niektorej karvínskej šachty revírnik v mojom veku František Ptáček, s ktorým sme sa veľmi spriatelili. Dozorom som bol poverený od polovice decembra. Dekrét revírnika som dostal až od prvého januára 1958. Veľmi ma nepotešil, lebo som dostal základný plat 1920 Kčs. Nakoniec som sa s tým zmieril. Keď som robil, nebol som spokojný, že za ťažkú drinu v rúbaní môj hrubý zárobok bol okolo 4000 korún. Daň mi stiahli 1600 korún. Vtedy daň pre slobodných a bezdetných bola 40 percent z hrubej mzdy. Z každej výplaty som si zakaždým niečo kúpil. Oblek, topánky, košele, zimník a iné potrebné veci na ošatenie.

Nepamätám si presne, asi vo februári alebo v marci prebehla nejaká reorganizácia na všetkých podnikoch v OKD. Bezruč patril do Trustu Sever. Kde patril Urx, to som nikdy nevedel. Výsledok tej reorganizácie bol, že viacerí prebytoční pracovníci z podniku boli zadelení na závody. Odrazu na Urxe bol až prebytok technikov. Na náš úsek pribudol jeden starší pán Kotuľa a jedna pekná slečna, ako sekretárka. Čuduj sa svete! Banský úsek a mal sekretárku, to bolo veľmi nezvyklé. Nebola potrebná, lebo styk s vedením závodu prebiehal iba telefónom, alebo nejaké potrebné veci sme si vybavili osobne. Slečna bola mladučká, peknučká, iná ani nemohla byť, lebo sa volala Milena Pěkná. Aby mala nejakú prácu, pripravovala vedúcemu smenovnice a potrebné podklady na mesačnú uzávierku. Najväčší jej prínos do života úseku bol ten, že sa s Frantom Ptáčkom do seba zaľúbili a nakoniec sa zobrali.

Pán Kotuľa bol človek nepríjemný, dosť namyslený, ale aj urážlivý. Na podniku zastával vysokú funkciu, na ktorú zrejme nemal vysokoškolské vzdelanie. Počítal však s tým, že na závode bude mať dobrú funkciu na správe závodu, ale riaditeľ ho zadelil na úsek. Ani nie za vedúceho, ale iba za zástupcu, a to ho žralo. Neobľúbili si ho ani baníci, lebo Kotuľa chodil na šachtu v bielej košeli s kravatou, denne oholený a navoňaný. Takých pánkov sme neznášali. Keď fáral do Pauly, stále do mňa vŕtal. Chcel si asi ukojiť svoju ješitnosť. Bol som slušný a starších som si vážil, ale po čase som zistil, že Kotuľa je voči mne až zákerný. Celý svoj život som mal problémy s vrchnosťou. Nikdy som sa nikomu nepodlizoval, ale už ako mladý som neznášal nespravodlivosť. Povedal som si svoj názor aj vtedy, keď som vedel, že mi to nadriadení vrátia aj s úrokmi. S Kotuľom som mal denne nejaké spory. Bol som mladý, tak si na mňa trúfal. Viackrát mi prikazoval urobiť niečo hlúpe. Drzo som mu povedal, že sa opýtam Dlouhého aký má na to názor. Tým som mu len naznačil, že ho vôbec neuznávam. Osudným sa mi stala zvada s ním nad rúbaním. Stále fáral ustrojený, ako by ho mali prísť filmovať. Na rukách kožené rukavičky (nie pracovné) vyblyšťané štajgerské kladivko. Nová biela prilba, ešte dobre, že nenosil do steny kravatu, skrátka herec. Nad rúbaním mi povedal, že stena je stočená do oblúku. Nech to zariadim, aby sme asi dvadsať metrov od vrchu steny začali stenu vyrovnávať a celý ten oblúk odkopali. Odpovedal som mu, že na také sračky v ťažnej smene nie je času, lebo „zadupeme fedrunk“. On vykríkol, že to je príkaz. Povedal som mu, aby dal príkaz predákovi. Na to si revírnik, aby si to zariadil, povedal. Aronovi na to nedáte príkaz, lebo vás pošle do riti. Vyrovnávanie môžeme urobiť v nedeľu na dokopávke. „Zařidite to zítra, je to příkaz.“ Praskli mi nervy. Tak som mu baníckym spôsobom ukázal „taký veľký“ a kýval som predlaktím. Zreval celý vyšinutý, že čo si to dovoľujem. Nevedel som sa ovládať a poslal som ho ešte do „teplých krajov“. Reakcia pána Kotuľu nedala na seba dlho čakať. Vyfáral som a po okúpaní prišiel na úsek. Zdeněk Dlouhý mi povedal, že som si to riadne zavaril, aby som očakával veľké disciplinárne dôsledky. „Ten „stary cyp“ odkedy prišiel na úsek, sedel na mne. Neustále do mňa vŕtal, akoby iba za tým účelom fáral do bane,“ povedal som. Vedúci podotkol, že teraz môže čakať, že sa pustí do neho. Je oveľa starší a nevonia mu, že je iba jeho zástupca. Po chvíli sa ozval Miska a v telefóne ma riadne „po havířsky“ zjazdil. V závere mi povedal, že Kotuľa sťažnosť postúpil až na podnik. Je možné, že ma preložia do robotníckeho stavu. Chválapánubohu, povedal som mu. Ešte mi vynadal do barabov a na záver mi povedal, aby som ostal robiť pri Aronovi. Celkove som nemal dojem, že Miska sa na mňa hnevá. Skôr som vycitil, že tí skrachovaní papaláši z podniku mu žerú nervy. Keď ich tu nebolo, bol na Urxe pokoj. Nezhody s prišelcami sa objavovali nielen na našom úseku, ale aj na iných úsekoch.Vyzeralo to, ako by tí premúdrelí skrachovanci chceli získať pre seba čo najlepšie miesta. Koncom mája ma preradili späť do robotníckeho stavu. Aron presadil, že som sa stal predákom v prekládkovej parte. V mesiaci jún osádka Pauly získala prvú cenu v súťaži. Aron zvolal schôdzu, na ktorú pozval aj mňa. Olda Sukop mi dávno rozprával, že na zájazdy prevažne chodili na Slovensko. U nás sa im páčilo. Schôdzu zvolal za účelom, aby sa osádka rozhodla, kde by chcela ísť na zájazd. Aron stál pred nami a svojím typickým spôsobom sa opýtal: „Tuš, cóó, kaj pojedžem?“ Havíři, to je taká typická spoločnosť, neradi rozprávajú. Vyčkávajú. Bolo ticho. Nakoniec Vevjor zahlásil „na Slovensko“. V tom momente polovica osádky vykrikovala, na Slovensko. Aron sa zmraštil, ako keby olízal citrón. Potom vyhrkol: „Na Slovensko, na Slovensko. Kurva, co pořad na tem Slovensku máče?“ Ticho. Nakoniec to Vevjor vysvetlil: „Arone, nám všem se to moc líbi, když na Slovensku tý hezky číšnice kolem nás obletují a pořad říkají. Nech sa páči, čo sa bude páčiť, čo si prajete, jsou to milé holky.“ Jeho napodobňovanie slovenských dievčat vyvolalo poriadny smiech. Aron to však za smiešne nepovažoval, lebo povedal, že zase každý mysli iba na chľast. Ohradzovali sa, že sa nemusia opiť, ale len si posedieť pri pivečku. „Jak bych vás neznal, barabi. Na Václaváku koně mlátit, řvát jak pominutí, že lidé čuměli a co na Slovensku? Měli jsme zakoupený vstupenky do Děmenovský jeskyně a co jsme videli? Velký hovno. Vstupenky propadli. Objevili jste Hotel Křiván v Mikuláši, kde jsme zasedli ráno o devíti a o hodinu už jste nebyli schopní navštívit jeskyni, nebo by jste byli popadali kajsi do propasti.“ Potom navrhol, že najlepšie bude, keď pôjdeme do Beskyd na Ostravicu. Tam je vraj jedna lúka a dva bufety. Tam na deke sa môžu váľať aj spievať, lebo tam chodí iba zopár turistov. Zabezpečí dobrý guláš, pivo, víno aj pálenku. Trvá však na tom, aby každý prišiel s manželkou, lebo zistil, že pri domácom policajtovi sú z nich celkom slušní chlapci. Nebudem opisovať podrobnosti, ale táto akcia mala podobný priebeh ako „Ples fúzatých“ v Bohumíne. Všetko bolo perfektne pripravené a cítili sme sa výborne. Aron bol organizátor, ktorý to vedel aj v rúbaní aj na výlete. Prežili sme krásnu nedeľu.

Ako predák v prekládke som robil dva mesiace stále nočnú smenu. Rúbacia partia chodila stále na rannú a často ostávali aj poobede. V časti steny šramali a v noci sme prekladali. Už som sa sťažoval, že celá partia odmieta chodiť bez prestávky na nočnú. Dlouhý to uznal, zložil novú partiu a nás porozdeľoval na iné pracoviská. Zadelil ma do prerážky. Blížilo sa k polovici septembra. Brigáda mi končila 15-teho, ale vedúcemu som povedal, že ostanem do konca mesiaca. Asi to Dlouhý povedal riaditeľovi. Miska si ma zavolal na pohovor. Opýtal sa ma, či ozaj chcem odísť zo šachty. Povedal som, že idem pracovať k Železorudným baniam v Rožňave. Začal ma prehovárať, aby som ostal, že za nejaký čas ma znovu zoberie do technického stavu. Vysvetľoval mi, že na železorudných baniach budem mať mizerný plat. Nemám tam perspektívu, lebo aj tam bola reorganizácia a miesto technika asi nedostanem. Ja som vedel, že je tam nedostatok technikov. Domov ma ťahalo dievča, s ktorým som mal vážne úmysly. Preto som mu povedal: „Jarku, ja se idú ženit.“ Zdvihol oči k nebu a zreval: „Kurva, vždyť mi tu v Ostravě máme děvuch dost.“ Pripomenul mi smenmajstra Mrázka na Bezruči. Ukľudnil sa a takým familiárnym tónom mi povedal, že v Koblove má závod domky. Jeden z nich mi dajú za 30 000 korún, na splátky. Ani nebudem vedieť ako to z výplaty splatím. Môžem si v Ostrave nájsť dievča, alebo tú svoju priviesť sem a mám vyriešené bývanie, s čím majú problém všetky mladé manželské páry v celej republike. Vysvetľoval som, že nejde len o dievča, doma mám mamku, brata, ale aj rodinu ujov, tety aj krásnu prírodu, ktorú mám rád. Opýtal sa, že či v Ostrave nežijú ľudia. Nakoniec mávol rukou a dosť nasrdene mi povedal: „Tuš si jdi. Kurva, uvidíš, že za krátkou dobu se vrátiš s pláčem.“ Potom mi podal ruku a poprial mi, aby mi to doma vyšlo podľa mojich predstáv. Na rozlúčku mi dal predseda ROH Eda Kľučka poukaz na deputát 10 metrákov čierneho uhlia, ktoré mi vydajú Uhoľné sklady hocikde v republike. Potešil som sa, že budeme mať s mamkou zabezpečené palivo na zimu. Rozlúčil som sa so všetkými spolupracovníkmi a odcestoval domov k mame do Drnavy.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

Tak ako v Ostrave aj u nás sa podnikoví muži natlačili na správu závodu a na banské úseky, takže stav technických pracovníkov vysoko prekračoval plánovanú kvótu. Mne tieto podmienky neboli známe, preto s veľkou nádejou som sa išiel prihlásiť do práce na závod do Rožňavy. Riaditeľ Čilík sa so mnou veľmi nebavil, odbil ma tým, že má prekročený stav technikov aj robotníkov. Odišiel som od neho ako obarený. Prvé, čo mi prišlo na rozum boli Miskove slová „vrátiš se s pláčem“. Nechýbalo mi veľa, aby som sa rozplakal. Keby sme sa nedohodli s mojou dievčinou, že sa vezmeme, tak určite sadnem na rýchlik a do večera som v Ostrave. Chcem sa ženiť a z čoho budeme žiť? Na vojenčine som bol šofér, najazdil som veľa kilometrov s T 111 aj T 805. Rozmýšľal som, že pôjdem za šoféra do ČSAD.
Môj anjel strážny v najťažšej chvíli stál pri mne. Nedovolil, aby rodený krt odišiel z baníctva. V meste som stretol starého baníka Pali báčiho Dužíka. Sedel na motorke na námestí a chystal sa niekde ísť. Pozdravil som ho a začali sme sa rozprávať. Medzi rečou povedal, že už nerobí v bani, ale pracuje na okresnom výbore KSS. Mňa sa vypytoval na vojenčinu a tiež kde teraz pracujem. Porozprával som mu môj príbeh, že po vojenčine a ročnej brigáde v Ostrave ma Čilík nechce zobrať do práce, že chcem ísť za šoféra. „Ty za šoféra? Sadaj!“ Naštartoval motorku a išli sme na Rožňava Baňu. Bez ohlásenia vrazil do kancelárie riaditeľa a pustil sa do prekvapeného Čilíka: „Ty nechceš prijať do zamestnania tohoto súdruha? On bol banícky učeň, vyštudoval priemyslovku, robil technika, po vojenčine odpracoval jednoročnú brigádu v ostravských baniach a ty takého perspektívneho technika vyhodíš na ulicu? Vyhoď si svojich kamarátov, ktorí bez vzdelania zastávajú vedúce miesta! Toho chlapca zoberieš! Keď nie, tak prídeš na výbor a my si posvietime na to, ako robíš kádrovú politiku v závode.“ Čilík po takej kázni onemel. Keď sa spamätal, vyhŕkol: „Ja som nevedel čo je zač.“ Potom sa ma opýtal, že kde som robil pred vojenčinou. Normovača v Drnave, odpovedal som. Opýtal sa ma, že ktorého normovača z Rožňavy poznám. Na školení v Helcmanovciach so mnou boli Cirbus a Ďurék. Telefónom zavolal, aby prišiel k nemu vedúci OPM Lindák a tí dvaja normovači. Keď vošli do kancelárie Lindáka som nepoznal, ale Cirbus s Ďurékom mi podávali ruky a začali sme sa rozprávať. Keď Čilík videl, že sa dobre poznáme, Lindákovi svojím spôsobom povedal: „Chceš ho? Je normovač!“ Šéf OPM povedal, že normovačov má plný stav, ale že potrebuje časomerača, tak ma môže zobrať do robotníckeho stavu. Ostal som aj naďalej pracovať v baníctve. V živote som si veľakrát kládol otázku, ako by sa vyvíjal môj život, keby som v ten osudný deň nestretol Pali báčiho na námestí v Rožňave.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

vo všetkých ukazovateľoch musí byť pre mňa zákon. Týchto zásad som sa držal počas celého môjho pôsobenia v baníctve. Po príchode do Rožňavy som sa dozvedel, že je zriadené večerné štúdium na priemyselnej škole baníckej, ako vysunuté pracovisko baníckej priemyslovky v Spišskej Novej Vsi. Ihneď som sa prihlásil a študoval popri zamestnaní. Po maturite mi PR ŽB ponúklo štipendium na štúdium na Baníckej fakulte VŠT v Košiciach. Uvažoval som, lebo som už bol ženatý a mali sme dvojročného syna. Nakoniec som ponuku prijal. Vyštudoval som odbor Hlbinné dobývanie. Po ukončení štúdia v roku 1967 som odmietol ponúkané miesto na správe závodu a uprednostnil som miesto vedúceho bane Malý Vrch. Aj vo vyššom veku som potreboval byť v styku s baníckou prácou. Najviac mi vyhovovalo miesto vedúceho výroby na závode v Smolníku, kde ma podnikový riaditeľ preložil. Bol som aj v zahraničí, na Kube som pracoval na Ministerstve baníctva a geológie. Po návrate som bol poverený koordináciou hĺbenia novej šachty Mária v Rožňave. V roku 1990 som odišiel do starobného dôchodku.
Napriek tvrdému baníckemu životu v Ostrave som na to mesto nezanevrel, skôr naopak. Na Ostravu som si zachoval tie najkrajšie spomienky. Po celý život v baníctve pri plnení mojich poviností technika mi pomáhali skúsenosti z Ostravy. Zachoval som si aj spomienky na tých úžasných ľudí, s ktorými som pracoval. Z Bezruča najviac spomínam na môjho vedúceho Ivana Bratčenkova, smenmajstra Mrázka, predáka Miša, Josku Měntla, Jirku Borteľa. Z Urxa sú to nezabudnuteľní Jaroslav Miska, Aron Plaček, Zdeněk Dlouhý a všetci spolupracovníci z Františky. Určite iba málokto z nich žije, lebo už ja, ktorý som bol z nich najmladší, dnes (2013), keď píšem tieto spomienky, mám 78 rokov.
Končím svoj príbeh, v ktorom som chcel poukázať na banícky život v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Odovzdali sme sa práci v presvedčení, že vybudujeme lepší život pre celú spoločnosť. Myslím si, že sa nám to aj podarilo. To iba niektorí politici robia zo seba trpiteľov, že v akom strachu oni žili za socializmu. Dnes z toho ťažia a dokázali rozpredať takmer všetko, čo sa v tom čase vybudovalo. Kto vtedy riadne pracoval, nemal strach a nikdy ho nikto neprenasledoval. Strach je dnes, keď robotníci nemajú istotu, či zajtra ešte budú mať prácu, alebo či za svoju prácu dostanú výplatu.
Tieto moje napísané spomienky venujem všetkým baníkom a „horníkům“ na území bývalého Československa, lebo tento dej sa tam odohrával. Tým, ktorí nás už navždy opustili, so smutnou spomienkou vyslovujem „Česť Vašej pamiatke!“
Banícky stav buď vždy velebený! Končím s naším baníckym pozdravom Zdar Boh!
(KONIEC)
Ing. Marian Slavkay