Projekt finančne podporil predseda Košického samosprávneho kraja JUDr. Zdenko Trebuľa, ktorý nad ním zároveň prevzal aj záštitu. Na príprave a realizovaní podujatia sa ďalej podieľali Banícke múzeum v Rožňave, Združenie baníckych spolkov a cechov na Slovensku, Mesto Rožňava a Gemerský banícky spolok Bratstvo.

Prečo práve Andrássyho deň?
Ako je známe, v našom regióne bolo baníctvo veľmi významné, s čím súvisel aj rozvoj železiarstva a hutníctva. Prvými podnikateľmi v tejto oblasti boli mešťania, neskôr i poddaní okolitých obcí, ktorí ale mohli podnikať len so súhlasom zemepána. Príslušníci šľachty sa ťažbou rúd zaoberali už skôr, ale železiarskou výrobou až od začiatku 17. storočia. Z nich ako prvý pôsobil v regióne šľachtický rod Andrássyovcov. V baniach a železiarňach, ktoré vlastnili v okolí Rožňavy, zamestnávali okrem domácej pracovnej sily i odborníkov zo zahraničia, ktorí prispeli k vysokej úrovni železiarskeho priemyslu v regióne. V železiarňach, ktoré vlastnili, sa vyrábalo najkvalitnejšie surové železo a územie Gemera bolo nazývané „Železnou župou Uhorska“. Organizovaná práca v baniach a železiarňach mala v tomto období pozitívny vplyv na zamestnanosť a celkový spoločenský a kultúrny život obyvateľov Rožňavy i celého okolia. Andrássyovci okrem podnikateľských aktivít podporovali kultúru, umenie, činnosť škôl a cirkevných inštitúcií.
Cieľom projektu je oživenie záujmu širokej verejnosti, hlavne mládeže o históriu Gemera, pripomenutie si tradícií baníctva a železiarstva, ako aj propagácia regiónu.

Andrássyho deň II sa uskutočnil v rámci 12. ročníka Nocí múzeí a galérii.
Návštevníkom priniesol pestrý a zaujímavý program vrátane sprístupnenia Historickej expozície – prezentačného múzejného depozitára. Keďže väčšia časť podujatia sa odohrávala v areáli múzea na Šafárikovej 31, vo vestibule bola pripravená ukážka zbierkových predmetov z rôznych fondov Baníckeho múzea v Rožňave, súvisiacich s danou tematikou. Medzi nimi napríklad banské mapy z Nižnej Slanej z 18.storočia, plány vysokej pece v Drnave, drevený model budapeštianskeho reťazového mostu, návštevná kniha mauzólea v Krásnohorskom Podhradí a iné.
Podujatie sa začalo pri Pamätníku baníckej práce, kde sa zišli vzácni hostia – generálny konzul Maďarskej republiky Ádám Szesztay, podpredseda Košického
samosprávneho kraja István Zachariaš, predseda Stredoeurópskej železnej cesty Gerhard Sperl, členovia Združenia baníckych spolkov a cechov na Slovensku, Gemerského baníckeho spolku Bratstvo, ako aj verejnosť. Po uctení si pamiatky mnohých generácií baníkov položením venca k pamätníku si prítomní vypočuli krátky príhovor Štefana Molčíka, bývalého predsedu GBS.
Nasledoval slávnostný sprievod (ku budove Baníckeho múzea na Šafárikovej 31), na čele ktorého nechýbala banícka dychová hudba z Dobšinej, baníci v uniformách, hostia, ako aj „príslušníci šľachty“ – historické postavy v dobovom oblečení.
Po oficiálnom otvorení podujatia v rámci ukážky slávnostného šachtágu - ceremónie prijímania do baníckeho stavu, absolvovali čestný Skok cez kožu predseda Stredoeurópskej železnej cesty Gerhard Sperl, podpredseda KSK István Zachariaš a kurátorka baníctva, hutníctva a geológie Baníckeho múzea v Rožňave Jaroslava Neubauerová.

V priebehu dňa mali záujemcovia možnosť vypočuť si niektorú zo série pripravených prednášok:

1. Pôsobenie Andrássyovcov na Gemeri (Mgr. Silvia Lőrinčíková, PhD., SNM Múzeum Betliar)
2. Reťazový most z Drnavy (Doc. Ing. Gabriel Kunhalmi, CSc., predseda OZ Železná cesta)
3. Prevádzkarne Andrássyovcov na historických fotografiách (Gabriela Kolesárová, Banícke múzeum v Rožňave).

Úvodná prednáška bola určená pre hostí, ďalšie absolvovali žiaci základných škôl. Séria všetkých troch prednášok pre širokú verejnosť odznela od 17.00 hod.
Je potešiteľné, že o všetky prednášky bol záujem, a to nielen zo strany dospelých, ale i detí.
Sprievodné aktivity:

• tradičné postupy ručného kovania v ohni ako jedného z najstarších remesiel na svete. Záujemcovia si zároveň mohli prácu kováča aj vyskúšať.
  
• názorná ukážka použitia historickej banskej meracej techniky z konca 19. a začiatku 20. storočia, doplnená o súčasnú, spolu s pútavým výkladom vzbudila veľký záujem. Meracia technika bola v Baníckom múzeu prezentovaná v takejto forme prvýkrát.
  
• ukážky banskej osvetľovacej techniky
  
• návštevníci si mohli pozrieť tradičné ručné razenie mincí, len za pomoci vrchného a spodného razidla, kladiva a vlastnej sily, ktoré im predviedol razič tak, ako sa to robilo v minulosti.
  
• na tvorivých dielňach, zameraných na rod Andrássyovcov a železnú cestu, si deti ale aj dospelí mohli vyskúšať svoju zručnosť. Vybrať si mohli z niekoľkých lákavých ponúk. Vytvoriť si ozdobný šperk, keďže Andrássyovci vlastnili zbierku vzácnych šperkov zozbieraných po viaceré generácie, pohľadnicu zobrazujúcu reťazový most v Budapešti, ktorého kovové časti boli odlievané v Andrássyovskej železiarni v Drnave, alebo si zhotoviť vlajku s vlastným erbom, kde ako inšpirácia poslúžil práve erb rodiny Andrássyovcov.
  
• medzi najväčšie lákadlá pre deti patrili ukážky dobového oblečenia šľachty a dobových účesov zo začiatku 20. storočia, kde kaderníčka zapletala vlasy všetkým dámam, ktoré o účes prejavili záujem.
  
• súčasťou bola aj prezentácia podávania prvej pomoci, ktoré zabezpečoval Slovenský Červený kríž.

Slávnostnú atmosféru počas dňa umocnilo vystúpenie dychovej hudby z Dobšinej, ktorá pripomenula časy nie tak dávno minulé, kedy v baníckych regiónoch vystúpenie dychovky neodmysliteľne patrilo ku každej slávnostnej príležitosti.
V podvečerných hodinách sa o dobrú náladu postarala ľudová hudba Maroša Rusňáka z Rožňavy.
Touto cestou by sme sa chceli poďakovať všetkým, ktorí sa zaslúžili o zdarný priebeh podujatia: predsedovi KSK JUDr. Zdenkovi Trebuľovi za finančnú podporu, OZ Slovenská železná cesta, Združeniu banských miest a obcí Slovenska, Mestu Rožňava, Gemerskému baníckemu spolku Bratstvo a všetkých účinkujúcim.

Petronela Bodnárová, Gabriela Kolesárová
Foto: Miroslava Mészárosová

 {oziogallery 385}

Na trojtýždenný pobyt to bola zanedbateľná čiastka. „Oni“ však boli naučení brať iba talianske výhody značky „satarmo“ a nie doplácať. To by bola pre nich urážka, za ich ťažko odvedenú prácu v kanceláriách. So mnou išlo na Jaltu ešte osem mladých baníkov z rôznych banských úsekov. V stanovený deň sme sa zišli večer na veľkej železničnej stanici v Rožňave. Nasadli sme na rýchlik a už sme sa viezli „smer Praha“. Ráno v Prahe z nádražia sme sa presunuli taxíkmi na letisko v Ruzyni, kde bol zraz všetkých rekreantov - baníkov z rôznych banských závodov z celej republiky. Celkove nás bolo asi 60 osôb. Ujala sa nás nejaká pracovníčka z pražského Čedoku, skontrolovala nás podľa menného zoznamu. Potom nám predstavila jednu sympatickú pani v stredných rokoch, ktorá bude našou vedúcou na zájazde a zároveň nám bude poskytovať zdravotnú starostlivosť, nakoľko bola lekárka. Bola to veľmi inteligentná pani, ktorá ovládala viacej jazykov - maďarsky, nemecky, rusky a samozrejme česky. Asi nebola s baníckou partiou prvý raz, lebo sa vedela nášmu kolektívu prispôsobiť a svojím prístupom k nám si vybudovala prirodzený rešpekt. Odlet sme mali naplánovaný presne na pravé poludnie na 12. hodinu. Čas čakania sme využili na zoznamovanie sa s ostatnými baníkmi. U baníkov to nie je problém, ihneď sme našli spoločnú reč s Čechmi, Moravákmi, alebo s našimi kolegami so stredného Slovenska. Často sa nadviazané priateľstva utužovali v tlačenici pri barovom pulte.

Už ráno pri príchode do Prahy

nás privítalo zahmlené mesto, ale nebolo to ešte nič moc. Blížilo sa k jedenástej hodine a hmla zhustla. Dostala farbu mlieka. Z okien letiskovej budovy sme už ani nevideli na stojánkach lietadlá. O chvíľu rozhlas oznamoval, že let do Simferopolu sa prekladá na 16. hodinu. No čo? Tak sme sa zoznamovali ďalej tak výdatne, že sa už ozývalo v letiskovej hale „Vstávaj Jano hore..., Do práce mladý horník kráčí..., a nechýbala ani stará banícka hymna „Již opět z věže zaznívá...“. Všetko však prebiehalo v rámci slušnosti, takže od ostatných čakajúcich cestujúcich sme si vyslúžili aj spontánny potlesk. Pred štvrtou poobede nám bolo oznámené, že všetky lety z Prahy sú zastavené, preto prídu autobusy, odvezú nás do mesta, kde máme zabezpečený oneskorený obed a večer medzinárodným rýchlikom pocestujeme do Berlína, odkiaľ poletí lietadlo na Krym. Po uplynutí tohto krátkeho programu sme nastúpili do rýchlika a cestovali sme do Nemecka. Na hranici prišli do vlaku dvaja nemeckí policajti, alebo možno to boli colníci a začali nás kontrolovať. Stále sa nás niečo vypytovali, ale my sme im nerozumeli. Bolo počuť rôzne poznámky, či nemôžu rozprávať česky a niekto im odpovedal po rusky „nepanimáju“. Situáciu zachraňovala naša pani doktorka-vedúca, ktorá plynulou nemčinou predstavila našu ctenú spoločnosť, zrejme im povedala aj to, že sme baníci a už sme „veľmi múdri“, lebo sme sa tak výdatne pri barpulte zoznamovali. Preto sa iba zasmiali, mávli rukou a pobrali sa do druhého vagóna. O polnoci sme vystúpili na nádraží v Berlíne. Pani vedúca dávala veľký pozor, aby každý z vlaku vystúpil. Nemala to s nami ľahké, ale spokojne si vydýchla keď zistila, že nikto nechýba. Zlá bylina nevyhynie a baník sa nikdy nestratí. Celkom poslušne sme v pochodovom útvare kráčali nočnou ulicou z nádražia na neďaleké letisko. V živote som nevidel letisko, cez ktoré prechádzala železničná trať. V budove si každý sadol a unavení z ťažkého dňa sme driemali. Nad ránom sme sa nasáčkovali do pripraveného lietadla a za malú chvíľu sme už boli vo vzduchu. Neviem odhadnúť čas letu, lebo sme asi všetci spali, iba sme precitli, keď nás vyháňali z lietadla. Nastúpili sme do pripravených autobusov a asi po hodine cesty sme vystupovali pred prekrásnym hotelom Jalta v meste tohto mena.

Hotel Jalta vystavali Juhoslovania

v modernom štýle s herňou, barom a kapacitou 3000 lôžok. Z hotela sa priamo dalo ísť do bazéna s vyhrievanou morskou vodou. Bazén mal rozmery asi 30 krát 70 metrov. Následne nás na recepcii vybavili a pridelili ubytovanie. V izbách sme boli po dvaja. Ja som býval s Janom Greškom, mladým baníkom z bane Sadlovský v Rožňave. O jedenástej hodine sme sa mali dostaviť do vestibulu hotela na vstupnú lekársku prehliadku. Boli tam dve ruské lekárky, pred každou bola stolička. Utvorili sme dva rady a ako regrúti zoblečení do polpása sme si sadali na stoličku, na ktorej nás lekárky veľmi dôkladne vyšetrili. Oči, ústa, popočúvali srdce, pľúca a každý sme sa museli zobuť, či nemáme nejakú pleseň na nohách, alebo medzi prstami. Všetkých nás posielali vedľa k jednej žene za provizórnym pultom, aby sme si kúpili gumenú kúpaciu čiapku, lebo ináč nás plávať do bazéna nepustia. Bol koniec februára, ale denná teplota na Jalte sa pohybovala medzi 10 až 14 stupňami Celzia. S mokrou hlavou v bazéne by sme mohli ľahko prechladnúť. Kúpacie čiapky boli ženské, rôznych farieb, s ružovými, červenými, žltými a modrými ružičkami, takže zarastení chlapi, niektorí aj s fúzami a bradami, sme vyzerali ako šaškovia v cirkuse. Jednoduché ruské riešenie. „No što, ničevó neslučilos,“ ochranný účel pred prechladnutím hlavy čiapka splnila. Plavky mal každý z domu, lebo to bolo v inštrukciách k nástupu na rekreáciu. Informovali nás o moderne vybavenej telocvični, kde boli k dispozícii aj dva ping-pongové stoly, takže sme mali všetko potrebné k dobrej rekreácii. Bazén bol iba pre plavcov. Do bazéna sa vchádzalo cez potrubie z tvrdej gumy o priemere 1,5 metra, ktoré bolo ponorené pod hladinu vody v bazéne. Bolo potrebné sa spustiť do vody, podplávať potrubie a vynoriť sa v bazéne. Opačným postupom sme sa dostali späť do budovy.

Stravovali sme sa v nám vyhradenej jedálni.

Strava bola vynikajúca. Každý deň bolo predjedlo, dobrá polievka a druhý chod mäso na rôzne spôsoby. Každý deň zákusok a neodmysliteľná výborná zmrzlina. Dva razy do týždňa sme dostávali na večeru každý jednu fľašu výborného sovietskeho šampanského. Náš stôl obsluhovala mladá, veľmi pekná servírka, ale riadne „babisko“. Vedel som dobre po rusky, tak som nemal problém sa s ňou dohovoriť. Ako každá žena rapotala, za malú chvíľu som vedel všetko. Volá sa typicky rusky Marusja. Je vydatá, manžel pracuje ako sústružník vo fabrike, majú dve deti. Z domu som doniesol rôzne cukríky a žuvačky ktoré som jej podaroval pre deti. Silou-mocou mi chcela za to zaplatiť, ale som povedal, že je to darček jej deťom. Veľmi sa tomu potešila. Manželka mi zabalila dve pletené polokošele nadmernej veľkosti a dámske lodičky asi sedmičky, aby som to niekomu daroval alebo predal. Nie som typ človeka, ktorý vie kšeftovať, tak som tie veci nechal na izbe. Doniesli sme to z Kuby, kde sme počas nášho pobytu tie veci dostali ako náš prídel. Mne polokošele boli veľké a lodičky boli veľké mojej manželke. Asi na tretí deň prišla Marusja k nášmu stolu a opýtala sa: „Mariančok, u tebja net futbolka? Ja by pakupila pro muža.“ Ja som jej povedal, že neviem čo je to futbolka. Ukázala na moju pletenú polokošeľu. Povedal som jej že mám, ale nadmernú veľkosť. „Moj muž tože boľšoj,“ ukázala, že je ešte širší ako ona. Vybehol som na izbu a doniesol som jej polokošele aj lodičky. Niekedy sú nevyspytateľné náhody v živote. Z tých širokých košieľ bola nadšená, že majú potrebnú veľkosť pre muža a lodičky obula na prvý šup a boli jej ako uliate. Vytiahla z vrecka zástery gundžu rubľov a chcela mi zaplatiť. Ja som bol šťastný, že som sa tých vecí zbavil. Povedal som, že ma teší, že tie veci sú jej dobré, ale peniaze nezoberiem. Veľmi mi ďakovala, položila si veci na spodok servírovacieho stolíka a odbehla do kuchyne. V nedeľu za večerou rozvážali servírky šampanské. Naša Marusja prišla so servírovacím stolíkom na kolieskach, plne naloženým fľašami šampanského. Poobzerala sa dookola a zo spodku stolíka položila štyri fľaše pod náš stôl a z vrchu stolíka vyložila na stôl štyri fľaše, na ktoré sme mali nárok. Takto nás zásobovala počas celého nášho pobytu. Moji prísediaci mladí baníci ma zo srandy začali podozrievať, že ja s Marusjou mám nejaké techtle-mechtle. Povedal som im, že keby videli veľkosť polokošieľ, ktoré som jej dal pre muža, tak by sa neodvážili na ňu ani zvodne pozrieť. Veď to musel byť aspoň stodesať kilový chlap, ako som vyrozumel z jej rečí. Toľko šampanského som v živote nevypil, ani už nikdy nevypijem. Pili sme to ako limonádu. Moji mladí baníci veľmi často chýbali pri obede, takže som obedoval sám, čo spôsobilo, že som začal neúmerne priberať na váhe. Výborné predjedlá, zákusky a zmrzlina ma stále lákali. Moji spolustolovníci takmer každý večer chodili do baru na diskotéku a prichádzali na izbu okolo štvrtej ráno. Potom drichmali celý deň a prevažne iba večerali. V hoteli bolo veľa mladých žien a dievčat. Boli tam Rusky, Poľky, Nemky, Maďarky, možno aj Tatárky. V bare boli zábavy na vysokej úrovni, ktoré sa nezaobišli bez riadnej pijatiky. Stoličná vodka bola kvalitná a veľmi lacná, takže mohli tam robiť frajerov. Podobne ako spieval Waldemar Matuška v jednej piesni „pití jak máku a holek jak much“. Nakoľko sa s cudzinkami nevedeli dohovoriť, tak mnohí z nich hľadali záchranu u našej vedúcej doktorky a vypytovali sa, ako sa povie niečo po rusky, poľsky alebo nemecky a písali si to do zápisníkov. Potom sa to učili naspamäť, aby večer vedeli so svojimi babami komunikovať. Ja som musel kompenzovať moju pažravosť tým, že som chodil dvakrát denne do bazéna plávať aspoň hodinu.

Hotel Jalta bol od mesta vzdialený asi dva kilometre.

Často sme sa vybrali v malých skupinkách peši a poprezerali si mesto. Došli sme na miesto, kde na úseku dlhom 30 metrov opravovali cestu. To, čo sme tam videli nás šokovalo. Na oprave cesty pracovalo asi štyridsať žien, poobliekaných v montérkach so šatkami na hlave. Pre Krista Pána! Kde to sme? Asi desať žien čakanmi rozkopávalo starý asfaltový povrch. Šesť žien s fúrikami vozilo plásty starého asfaltu na skládku mimo cesty. Niekoľko žien vozilo nový makadam zo skládky pri pracovisku a asi štyri dvojice žien mali ťažké oceľové ručné tĺky, ktorými ubíjali navozený makadam. Skrátka otrocká práca. Čo ma zarazilo, nevidel som „načáľnika“. Vedel som to z pobytu na Kube, že keď sú traja Rusi v pracovnej skupine, jeden z nich musí byť „načáľnik“. Zrazu sa objavil. Prichádzal od mesta, zohnutý starec v ťažkých vojenských čižmách, ktoré ťahal hrmotom po asfalte, zelené rajtky, čierny kabát od nedeľného obleku, ale bohato ovešaný medailami a nenahraditeľná vyblednutá dôstojnícka brigadírka. Došiel k pracujúcim ženám s cigaretou v ústach a niečo zaškriekal. Či to bol pozdrav, alebo nespokojnosť s pracovným výkonom žien, sme nevedeli posúdiť. Výsledok bol taký, že ženy zvýšili tempo práce a na stavenisku to vyzeralo, ako v zrýchlenej chaplinovskej groteske. S podivným pocitom sme pokračovali po ceste ďalej. Na okraji mesta sme videli obdobnú skupinu žien, ktoré omietali fasádu vysokej budovy. Tu však už bola mechanizácia. Bola to stará betónová miešačka, ktorá vydávala hrmotný zvuk do okolia. Tam pracovalo asi dvadsať žien. Osem z nich omietalo a ostatné pripravovali a rozvážali maltu na lešenie. A načáľnik? Vyšitá kópia toho pri oprave cesty, ale tento mal vyblednutú uniformu kompletnú. Tiež iba šúľal a fajčil „machorku“ a podľa potreby pokrikoval na ženy. Neostávalo mi nič iné, iba pripomenúť si slohu z ruskej pesničky, čo sme spievali v súbore Baník „Ja drugoj takoj strany neznáju, kde tak voľno dyšet čelovjek“. To bolo riadne narušenie nášho zabetónovaného myslenia v našom mozgu o veľkom „Sojúze“ ako nášho vzoru. Historické budovy v meste nás však nadchli svojou krásou. Zo zvedavosti sme vošli aj do obchodov, aby sme vedeli porovnať ich úroveň s našimi obchodmi. Vošli sme do textilu. Na vešiakoch boli rozvešané ženské blúzky a šaty. V strede obchodu na novinových papieroch, rozložených na podlahe, boli nakopené asi do výšky 1,2 metra detské dupačky rôznych farieb a s rôznymi ozdobnými nášivkami zvieratiek na prsiach. Okolo stálo asi desať žien a každá hrabala v kope, pokým nenašla dupačky pre decko podľa svojho vkusu. Toto bol už riadny znak voľnosti a demokracie. Vošli sme do mäsiarstva. Čakajúce ženičky nemali možnosť si pýtať mäso zo stehna, krkovičku alebo karé. Tu platilo „vsjorovno“. Na obrovskom kláte ležala polovica prasaťa. Mäsiar s veľkým širokým toporom rúbal asi 10 centimetrové priečne pásy po celej šírke boku prasaťa. Odrúbaný pás obsahoval karé, bôčik s kosťou a podbrušinu. Žena v domácnosti musela rozhodnúť podľa akých zásluh pre členov rodiny mäso správne rozdelí. Kúpa mäsa bola ako lotéria. Podľa šťastia, kde človek stál a kedy prišiel na neho rad a z čoho mu mäsiar odrúbal. Ľudia sa tešili, keď im mäsiar odrúbal väčšiu časť zo stehna a keď dostali horší kus, tak mali nádej, že nabudúce dostanú lepší. Boli spokojní, lebo vedeli, že iné im ani neostáva.

Môžem povedať, že náš pobyt na Jalte mal výborne

zorganizovaný kultúrny program. Každodenne boli poriadané zájazdy na rôzne zaujímavé miesta v okolí. Ľubovoľne sa mohol každý prihlásiť na niektorý zo zájazdov, na ktoré si však bolo potrebné priplatiť dva-tri ruble. Ja som absolvoval veľmi pekné zájazdy. Plavbu loďou na neďaleký malý hrad vystavaný na ostrej vysokej skale, nazývaný „Lastovičie hniezdo“. Loď s našou skupinou pristála pod skalou a točitými schodmi sme vystúpili hore až na romantický malý hrad. Z hradu bol nádherný výhľad na more a vzdialené okolie. Druhý zájazd som absolvoval do rozprávkového lesa. V peknom borovicovom lese boli nainštalované výjavy zo známych rozprávok, ako Medovníková chalúpka, Červená čiapočka, Počkaj zajac, Mrázik a podobne. Hoci to bolo pripravené pre deti, aj my dospelí sme ocenili vysokú umeleckú hodnotu drevených sôch a makety chalúpok a zámkov. S veľkým záujmom sa stretol zájazd na prehliadku vínnych pivníc, spojenú s ochutnávkou vín. Správca pivníc bol rozšafný muž bohatierskej postavy, vo vyšívanej „rubaške“ so širokým úsmevom na tvári a jeho reč bola prešpikovaná pravým ruským humorom. Ochotne vyťahoval sklenenou násoskou vína zo sudov a nalieval nám ich do pohárov, ktoré sme si niesli so sebou. Ťahal a dával ako Jánošík, od buka do buka a vôbec netrochárčil. Možno, že to bol bývalý baník, lebo sa nám prihováral, že aspoň teraz si môžeme trochu dobroty užiť, keď sme mimo šachty. Čím ďalej sme kráčali, tým naša spoločná vrava naberala na hlučnosti. Naša vedúca pani doktorka a ruská tlmočníčka začali tušiť, že by tá exkurzia v obrovskej vínovej pivnici nemusela skončiť dobre, tak rozjarenému správcovi povedali „Boľe spasíba vám“ (veľmi vám ďakujeme) a pobrali sme sa von z pivnice. Ešte zo začiatku na spiatočnej ceste sa ozývala v autobuse dosť hlučná vrava, ale po štvrťhodine už každý podriemkaval, lebo tá miešanica výborných vín každého uspala ako narkóza. Po návrate do hotela sme si trochu pospali a po oneskorenom obede sme plávaním v bazéne vydýchali zbytky z ochutnávky vín.

Za najkrajší zážitok však považujem exkurziu

do honosného cárskeho paláca Libádia. Tento palác dal postaviť ruský cár Mikuláš II. pre svoju manželku Katarínu, ktorá trpela nejakou pľúcnou chorobou. Prímorské ovzdušie na Jalte malo blahodarný vplyv na liečenie jej choroby. Boli sme očarení vonkajším vzhľadom paláca a ešte viac vnútornými výzdobami jednotlivých izieb. Navštívili sme aj okrúhlu miestnosť, kde sa vo februári 1945 stretli traja predstavitelia spojeneckých mocností v 2. svetovej vojne v spoločnom boji proti fašizmu. Boli to Churchil, Roosevelt a Stalin, ktorí sa dohodli o rozdelení krajín po ukončení vojny. Traja ľudia rozhodli o tom ako budú žiť milióny ľudí v Európe počas dlhých desaťročí. Táto pamätná miestnosť bola zachovaná v pôvodnom stave tak, ako bola zariadená a vyzdobená v čase tejto významnej schôdzky. Toto stretnutie sa dostalo do histórie, ako „Jaltská dohoda“.

Náš banícky život na Jalte ubiehal v pohode,

navzájom sme sa spoznávali a vymieňali si odborné, ale aj politické názory na súčasný život. Česi už vtedy mali veľmi vyhranené názory na pobyt sovietskych vojsk v našej republike a otvorene nadávali na komunistov. My sme mali podobné názory, ale sme neboli až takí výbojní. Skôr sme boli znechutení z častých politických školení, ktoré sa na závodoch robili až s prehnaným nátlakom. Snažili sa baníkom vtĺkať do hlavy, ako nám je všetkým dobre, zrejme to bola reakcia na dianie v Poľsku, kde Walesa otvorene vystúpil proti nadvláde Sovietského zväzu a jeho vmiešavaniu sa do záležitosti ostatných štátov socialistického sektora. O tom sme nevedeli, že v Čechách to už tiež riadne vrelo.

Medzi nami zo Slovenska boli dvaja baníci

z jedného banského závodu Spiša Jožko a Jančo. Rozprávali obidvaja šarištinou. Jožko bol taký výrečnejší normálny chlapík, ale Jančo bol chlapisko ako „hora“. Nebol až taký výrečný ako jeho kamarát. Keď však niečo povedal, tak to stálo zato. Takmer každý večer si sadli vo vestibule, vyložili si na stôl fľašu „Stoličnej vodky“, popíjali a viedli hlasnú debatu. Sedeli sme pri vedľajšom stole a vypočuli sme si ich rozhovor. Jožko Jančovi dohováral: „Ta, co už teľo dumeš? Už temu nespomožeš. Šak ši už stary somar, ta co, oženíš še a budzeš chovac ženu s dzeckom. Ši mocný, dobre zarabjaš, ta ľem jích vychovaš?“ Jančo bol ticho, iba pokyvoval hlavou a nakoniec vyhŕkol: „Mám zobrac Čehyňu, ta co mi povi ocec i mac?“ Rozmýšľal ďalej a potom pokračoval: „Ta možno ocec nič nepovedza, bo oni slúžili v Čehoch, aľe mac. Šak calý valal ľem o tým budze hutoric, že som prespal Čehyňu.“ Jožko ho upokojoval: „Co ty kukaš na to co ľudze budu hutoric. Jak začňu tak aj prestaňu. Na valale každé čudo trime ľem jeden tydzeň.“ Niekto z vedľajšieho stolíka sa ich opýtal, že aký majú problém. Jančo iba mávol rukou a bol ticho. Výrečný Jožko však ihneď to vysvetlil: „ Jančo bul na rekreácii v Čehoch. Našol sebe frajirku Čehyňu. Prišol domu ta o mešac mu napísala list, že jake krásne chviľe spolu prežili, aľe že še stala hyba, že jej to neprišlo. Ked toto Jaňo prečítal, ta znace co toten druk povedzel, že on jej nič neposlal. Mušel som mu vyšvetľic, že nedostala menštruaciju, že ju un prespal a budze z neho ocec. No a odvtedy chodzí jak vymiškovaný.“ Celá partia, čo sme sedeli okolo, sa zasmiala. Jančo len mávol rukou a precedil pomedzi zuby, že sa to nejako vybaví a šuchol poldecák vodky do seba. Náš pobyt sa chýlil ku koncu. Pri obede naša vedúca a mladá tlmočníčka nám vyhlásili, aby sme všetci poobede o tretej prišli do kinosály, kde nám budú premietať zábavné filmy a potom sa k nám prihovorí prvý tajomník komunistickej strany, ktorý dôjde z Kyjeva. Zišli sme sa takmer v plnom počte a neoľutovali sme, lebo nám premietali asi päť dielov humoristického kresleného filmu „Počkaj zajac“. Rozsvietili sa svetlá a bledá tlmočníčka nás so strachom prosila, aby sme neodchádzali, lebo súdruh tajomník z neznámych príčin ešte nedošiel. Keby sme odišli, tak by mala problém z toho, že nezabezpečila našu účasť na tejto besede. Bola nám veľmi sympatická. Veľmi starostlivo nás sprevádzala na všetkých našich zájazdoch a zistili sme, že je aj veľmi inteligentná, lebo všade nám vedela podať odborný výklad k pamiatkam, alebo aj k ostatným navštevovaným miestam. Ostali sme sedieť zo solidarity k nej. Znovu nám začali púšťať už raz premietané filmy. Zrazu sa rozsvietili svetlá a do sály vstúpil jeho „eminencia“ prvý tajomník komunistickej strany z Kyjeva. Bol to muž v stredných rokoch, v slušivom svetlohnedom obleku. Na klopni kabáta mu svietila veľká červená hviezda s kosákom a kladivom a hore pod malým vreckom kabáta mal zavesených niekoľko vyznamenaní. Posadil sa za pripravený stôl pred premietacím plátnom a začal svoj príhovor. Povedal asi päť viet a počkal, pokým nám to naša tlmočníčka preloží. Celý jeho prejav sa týkal „perestrojky“ a vykreslil nám perspektívny nový model socializmu. Zápalisto nám vysvetlil, ako sme pripravení dobehnúť a predbehnúť vyspelé kapitalistické štáty a podobné bla bla bla... bla bla bla. Trvalo to asi trištvrte hodiny. Za svoj prejav dostal od nás iba slabý potlesk, čo ho asi veľmi zarazilo. Otvoril diskusiu, čo po niekoľkých minútach iste oľutoval. Naši „bratři Česi“ milého tajomníka tak začali vytáčať, že o chvíľu začal habkať ako prichytený školák, ktorý sa nenaučil svoju úlohu. Bol nútený vybrať vreckovku a utierať si spotené čelo. Zlatý klinec besedy však ešte len visel vo vzduchu. Do diskusie sa prihlásil náš baník Jančo. On si nerobil z jeho eminencie prvého tajomníka ťažkú hlavu a začal súdruhovi tykať: „Ty nám tu idzeš vykladac o modeloch socializmu? Ty možeš ísc so svojima modelami do rici! Vy ani nás Čechoslovakoch nikda v živoce nedoženece. Tu u vás, šickú češku robotu robia ženy. Cesty ručne opravujú, vakujú veľké budovy, v hotele som vidzel že izby maľujú a dze sú chlopi? Slúža jak vojaci a tote co sú doma, ta chlopi jak hura kvitki abo topánky na pľacu predavajú. Spravce sebe perši doma poradek a potom možece ľabdac o modeloch socializmu. Nám roky vás dávaju za vzor, aľe vám by trebalo prísc ku nám, žeby sce vidzeli a naučeli še jak še má robic za socializmu.“ Nevieme ako tlmočníčka preložila tajomníkovi, že má „isc do rici“, ale keď mu Jančov prejav prekladala, tak pán tajomník menil farbu v tvári, ktorá v konečnom štádiu dosiahla farbu krásne dozretej paradajky. Náhle uzavrel diskusiu s tým, že o odznelých diskusných príspevkov bude informovať výbor v Kyjeve. Ospravedlnil sa, že má ešte iné „veľmi dôležité“ úlohy a zmizol zo sály ako gáfor.

Naša krásna rekreácia sa nám skončila.

Autobusmi nás odviezli do Simferopolu na letisko. Tam nás čakal ešte veselý zážitok s naším baníkom Jančom. Sovietski colníci na nás drzo kričali, že kde máme ukryté „zoloto“, lebo to bol najzaujímavejší artikel, ktorý sa zo „Sajúzu“ oplatil vyviezť. Zlaté šperky boli veľmi pekné a oproti našim cenám lacnejšie, možno až o polovicu. Medzi nami však neboli takí, ktorí by chceli preniesť zlato. Keď mne prezerali kufor, našli tam môj fotoaparát Zenit. Colník vytočil objektív a pozeral či tam nemám ukrytý nejaké prsteň. Svetlo vniklo do aparátu a poškodilo film. Trochu som sa naštval, lebo som mal nafotené skupinové fotografie, ktoré som nafotil pri odchode našej baníckej skupiny z hotelu Jalta. Pred colníkov sa postavil Jančo. V jednej ruke mal kufor a druhou rukou objímal päťlitrovú fľašu od uhoriek, do polovice naplnenú čírou kvapalinou. Kufor položil na stôl a predložil im pas. Colník pozeral pas a keď zbadal, že Jančo drží veľkú fľašu, zastrihal ušami a opýtal sa „što eto?“ Jančo s kľudom povedal „toto je voda“. Colník myslel že vodka. Začal mu vysvetľovať, že jedna osoba môže prevážať iba jeden liter vodky. Jančo znovu povedal, že to nie je vodka, ale voda. Colník zobral fľašu a ovoňal. Rozpačito povedal kolegovi, aby aj on ovoňal, lebo cestujúci tvrdí, že je to voda. Aj tento sa opýtal, čo je vo fľaši. Dostal znovu odpoveď „voda“. Colník strácal nervy. Podával fľašu Jančovi a prikazoval mu, že keď je to voda, aby sa napil. „Ked chceš, ta napi še ty,“ povedal Jančo drzo. „To je voda z mora. Je horka i slana, ta ja ju pic nebudzem.“ Colníci boli už „nasraní“, preto mu povedali, že fľašu zabavujú a dajú vyšetriť do laboratória, aby vedeli o akú látku sa jedná. „Ked ľem to vám chybí, ta si ju zoberce,“ povedal Jančo naštvane. Potom mu colníci so zjavnou zlosťou vyhádzali všetky veci z kufra, že Jančo mal čo robiť, aby si veci znovu poukladal tak, aby mohol kufor zavrieť. Napísali si jeho meno z pasu a vyhrážali sa mu, že keď zistia nejakú nebezpečnú látku vo fľaši, tak mu hrozí vyšetrovanie našou políciou. Prišiel naštvaný medzi nás na druhej strane colnice, nadávajúc na colníkov. Začali sme sa ho zvedavo vypytovať, čo to v tej fľaši prenášal. „Ta šak som povedzel, že je to voda z mora. Ňesol som ju ocovi, bo on tverdzi, že na švece su dva treciny mora a ľem trecina je suchá žem. Podľa neho nemože byc šicka voda v moroch slaná, bo teľo veľo soli na švece net, žeby še šická voda osolila.“ Na tomto jeho výroku sa celá skupina nasmiala, že sme dostávali až žaludočné kŕče. O malú chvíľu sme nastupovali do lietadla. Každý sa pohodlne usadil a čakali sme na odlet.

Zo Simferopolu sme leteli našou „Česou“

(ČSA) až do Prahy. Bolo krásne počasie, tak sme počas letu mali pekný výhľad na územia pod nami. Z Prahy sme cestovali domov nočným rýchlikom a na druhý deň sme sa už tešili, že sme doma medzi svojimi. Pri fáraní po baniach rožňavského závodu som sa stretával s mladými baníkmi, s ktorými som bol spolu na Jalte. Stále sme pospomínali na krásne chvíle, ktoré sme na Kryme prežili. V novembri došlo v našej republike k prevratu, ktorého následky som však už neprežíval v práci, lebo prvého apríla 1990 som odišiel do dôchodku. Po krátkom čase v dôchodku som zistil, ako veľmi mi chýba baňa, ľudia a každodenné starosti aj radosti baníckeho života. Musel som sa s tým zmieriť, lebo taký je zákon prírody, že „staré odumiera a nové sa rodí“.
Ing. Marian Slavkay

(Nabudúce ešte zopár príhod z knihy)

Voľným okom sa podsádzka nedala rozoznať od rudy, lebo pri selektívnom dobývaní starci partie s pyritovými žilníkmi použili na podsádzku vyrúbaných priestorov. Aj v starej podsádzke sa blyšťali žilníčky pyritu a niektorí novodobí haviari ich považovali za chalkopyrit. Preto sme z nášho výrobného útvaru museli často fárať na dobývky, aby sme ustrážili predpísanú kvalitu rudy na meď.

Došiel som na nárazisko šachty Baptista.

Tam už čakalo asi dvadsať baníkov, lebo narážači robili prehliadku šachty. Musím povedať, že v Smolníku ju zodpovední pracovníci každodenne poctivo vykonávali. Zo šachty sa ozývalo tlmené klopkanie. To pracovníci stojaci na streche klietky, pri pomalej rýchlosti klietky sekerkami udierali na sprievodnice, aby zistili či nie sú niekde uvoľnené. Ako sa klietka približovala k nárazisku, zvuk klopkania silnel. Klietka zastala na nárazisku, pracovníci zišli zo striešky dolu. Pozobliekali si gumené šaty aj s rybárskym klobúkom a tým pádom sa mohla začať jazda mužstva. Medzi čakajúcimi chlapmi stál aj mladý šikovný baník Frico.

Bol to dobrý, šikovný mladý pomocný haviar,

o ktorom sa vedelo, že až chorobne žiarli na svoju manželku Marienu. Stále ju obviňoval, že sa stýka s tým alebo s oným a takto jej strpčoval život. Mariena bola skromná žienka, pracovala v „Tabakovej“ na dve zmeny, starala sa o dve malé deti. Každé ráno vstávala o pol piatej, aby mu urobila raňajky a zabalila desiatu do práce. Vystrojila deti do školy a utekala do fabriky na zmenu. Bývali v baníckej bytovke na prízemí, v kuchyni sa ráno svietilo. Záclony na oknách nemali, takže okoloidúci na rannú zmenu mohli vidieť čo sa v kuchyni robí. Prví baníci už sfárali, keď sa ozval za nami dupot. Nejaký opozdilec utekal ku šachte, aby nezmeškal fáranie mužstva. Dobehol celý udychčaný a keď zbadal Fríca tak sa ho opýtal: „Ty si tu?“ Frico odvrkol: „Kde by som mal byť?“ Prišelec povedal, že zaspal, tak celou cestou utekal do práce. Vraj keď bežal okolo ich bytu, tak ho videl v pyžame, ako stojí pri šporáku a manželku objíma okolo pliec. Frico zbledol ako stena, zapol si lampu na prilbe a stačil zakričať: „Povedzte vedúcemu, že dnes mám dovolenku,“ a už sme počuli iba dupot jeho gumákov po štôlni. Kamarát Frica z pracoviska sa spýtal, či ozaj bol nejaký chlap pri Fricovej žene. Opozdilec sa iba zasmial a povedal, že si z Frica iba vystrelil, lebo tak chorobne žiarli, že svoju manželku tým úplne zničí. „Teraz bude ako sprostý bežať celou cestou, aby konečne chytil toho vymysleného milenca svojej ženy.“ Možno potom z tej choroby vytriezvie.

Baníci sú ako rodina.

Niekedy je potrebné niektorého člena aj drastickejším spôsobom dostať zo šikmej plochy na rovinu. Bolo to aj v prípadoch, keď niektorý baník sa spustil, začal sa ožierať a vynechávať zmeny, ihneď zariadili u vedúceho, aby takého lajdáka zadelil iba na podradné práce, až do tej doby, pokým mu veľmi malé zárobky nevyčistia rozum. Aj Frico, keď došiel späť okolo deviatej k šachte, bol od hanby červený ako uvarený rak. Narážači boli starší chlapi, tak mu riadne vyčistili žalúdok. Povedali mu, že je dobrý robotník, ale s tou sprostou žiarlivosťou robí zo seba vola. Každému je na smiech. Vysvetlili mu, že keby ho manželka chcela oklamať, tak ho oklame tak, že to nikto nebude vedieť. Povedali mu, že Marienu poznajú od malička, je ku každému milá a rada sa s každým porozpráva, on to však považuje za neveru. Taký starý ujo mu povedal: „Zaslúžil by si si riadnu po papuli, aby sa ti rozsvietilo v to chorom mozgu. Stará sa o deti, o teba a ešte aj robí v Tabakovej na dve zmeny. Je načase, aby si sa zobudil.“ Potom ho pustili dolu, aby išiel na pracovisko, lebo predák povedal, že keď sa vráti, aby prišiel k nemu. Predák ho tiež zjazdil na pracovisku. Frico sa od tejto príhody úplne zmenil. Bolo ich vídať v nedeľu celú rodinku na prechádzke, zašli si aj do „Šoltésky“ na pivo, deťom kúpili nejaké cukríky a takto spoločne strávili sviatočný deň. Nakoniec sa žiarlivosť celkom vytratila a rodinka žila v dobrej pohode. 

Banícky kolektív je taký, že dokáže vyriešiť problémy svojich členov a v prípade potreby aj zmieriť rozhnevaných kamarátov, lebo v bani nikto nevie, kedy jeden od druhého bude potrebovať pomoc.

Píše: Ing. Marian Slavkay

Premietli tiež doklumentárny film Železník a RNDr. Ondrej Rozložník priblížil účastníkom seminára významnú prácu G. Eiseleho Banícka monografia Gemera, ktorá vyšla ako publikácia v roku 1907. Obidve prednášky vám sprostredkovávame v nasledujúcej časti tejto informácie.

Ing. Karol Tomány: Gustáv Eisele (1861 – 1911)

Vážené dámy, vážení páni, vážení hostia,
na dnešnom seminári si pripomíname pre oblasť Gemera, Rožňavy, Železníka a pre vtedajšiu Rimamuránsko – šalgotarjánsku účastinnú spoločnosť významného činiteľa, banského inžiniera, naslovovzatého banského odborníka a organizátora. Tento rok si pripomíname 155. výročie narodenia a 105. výročie úmrtia Gustáva Eiseleho. Za svoj krátky život zanechal rozsiahle a dnes vyhľadávané dielo v podobe monografie Gemera a zaslúžil sa o založenie múzea baníctva a hutníctva v Rožňave.

Narodil sa 9. júna 1861 v Banskej Štiavnici. Po skončení základnej a strednej školy v roku 1880 sa stal poslucháčom Banskej a lesníckej akadémie vo svojom rodnom meste. Akadémiu ukončuje v roku 1884 a nastupuje do služieb Rimamuránsko – šalgótarjánskej akciovej spoločnosti. Prvé roky inžinierskej praxe vykonával na centrálnom banskom riaditeľstve v Ózde. Od 1. januára 1887 bol vymenovaný za zástupcu vedúceho železorudných baní v Železníku. V roku 1889 sa stal vedúcim prevádzky a potom vedúcim závodu. V tejto zodpovednej funkcii zotrval 10 rokov (do roku 1900). Po prevzatí andrássyovských baní bol vymenovaný za banského správcu železorudných baní v Rožňave. Tu patril medzi tých banských odborníkov, ktorí sa v značnej miere pričinili o zavádzanie novej banskej techniky a technológie v železorudnom baníctve v Gemeri. Pôsobil v tejto oblasti v období, keď sa rozvíjala intenzívna výstavba moderných ťažobných kapacít a začali sa uplatňovať kvalitatívne nové druhy mechanizmov a technológií. Počas svojho života pôsobil iba v službách Rimamuránsko – šalgótarjánskej spoločnosti. Na svojom pôsobisku sa usiloval čo najzodpovednejšie plniť zverené úlohy. S veľkou horlivosťou sa pustil do novej organizácie baní na základe získaných skúseností v Ózde. Pri svojej odborne náročnej práci sa nešetril, čoho dôsledkom bolo aj jeho ochorenie v roku 1901. Silné prechladnutie mu spôsobilo vážne ochorenie srdca. Po poldruharočnom liečení a rekonvalescencii sa čiastočne zotavil, no čoskoro sa jeho choroba znovu obnovila v takom rozsahu, že mu lekári zakázali výkon ďalšej práce na závode a hlavne fáranie do baní. Zvláštnou náhodou sa práve v tomto období uvoľnilo miesto tajomníka na banskom riaditeľstve v Ózde, ktoré mu bolo ponúknuté pri zachovaní všetkých benefitov banského dozorcu. V dôsledku čiastočnej invalidity v roku 1905 prešiel pracovať späť na banské riaditeľstvo spoločnosti v Ózde. Tu šesť rokov vykonával funkciu tajomníka Rimamuránsko – šalgótarjánskej účastinnej spoločnosti.

Celou svojou dušou bol baníkom a počas svojho pôsobenia v Železníku sa Eisele v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami, ako Hornosirkovská štôlňa (foto) založená v roku 1891, Dolnosirkovská štôlňa založená v roku 1895 a už o spomínané zavádzanie novej techniky a technológie. 

Gustáv Eisele sa vždy s veľkou láskou a odhodlaním venoval svojmu povolaniu. Ale popri svojich úradných povinnostiach sa venoval aj verejným funkciám. Bol dlhoročný aktívny člen, tajomník Boršodsko – Gemerskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti v Rožňave. Mnoho rokov sa usiloval o odborné povznesenie baníctva a hutníctva v Gemeri.

Dňa 11. mája 1902 v Rožňave zasadal výbor Boršodsko – gemerskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Na tomto zasadnutí poverili Gustáva Eiseleho zostavením a napísaním baníckej monografie Gemera a Boršodu. O šesť rokov neskôr 20. januára 1908 na zasadaní tejto spoločnosti G. Eisele zahlásil, že Monografia Gemera je na svete a aj niekoľko exemplárov vydanej knihy na tomto zasadnutí spoločnosti dal k dispozícii.

Táto monografia bola v tej dobe v Maďarsku ojedinelá, pozostáva z 9 kapitol, ktoré sú aj samé o sebe ucelené. Vyzdvihli hlavne historickú časť zaoberajúcu sa baníctvom a zvykmi baníkov od najstarších čias až po dnešok. Zároveň zahlásil, že aj Monografia Boršodu je už v rukopise, ale bude možné ju vydať až po predaní prvého dielu. No k vydaniu druhého dielu, čiže Monografie Boršodu, už nedošlo. Bolo by veľmi zaujímavé zistiť, či sa z toho rukopisu niečo zachovalo, a keď áno, tak kde. Na tomto zasadnutí sa G. Eisele ako tajomník a Honš Ede ako predseda vzdali svojich funkcií vo výbore.

Už počas prípravných prác na uvedenej monografii napadla G. Eiselemu myšlienka vzniku špecializovaného baníckeho a hutníckeho múzea Gemera, ktorú dňa 29. mája roku 1902 rozviedol v novinách Sajó Vidék pod názvom: Jámbor szándék egy gömörmegyei bányászati és kohászati múzeum létesítése iránt. Voľný preklad: Úmysel na zriadenie baníckeho a hutníckeho múzea v Gemeri. Tento návrh bol veľmi kladne pochopený a prijatý. Dostalo sa mu nebývalej podpory ako od Andrássyovcov, tak aj od mesta Rožňava, ktoré dalo k dispozícii pozemok o rozlohe 384 metrov štvorcových. Projekt budovy vypracoval banský Ing. Alexander Müller a v roku 1905 bol realizáciou stavby poverený budapeštiansky staviteľ Jozef Ott, ktorý aj stavbu v tom roku dokončil, ale s veľkými nedostatkami. Oprava budovy si vyžiadala nemalé úsilie na zabezpečenie hlavne finančných prostriedkov, tu opäť štedro prispeli Andrássyovci. Prvá stála expozícia v rožňavskom múzeu však bola uskutočnená až v roku 1912, ktorej sa ale zakladateľ múzea G. Eisele nedožil, nakoľko na následky dlhodobej ťažkej choroby dňa 13. decembra 1911 zomrel v Ózde, kde je aj pochovaný.

 RNDR. Ondrej Rozložník: Gustáv Eisele - Banská činnosť v regione GEMER - monografia

155. výročie narodena a 105. výročie úmrtia G. Eiseleho, významnej osobnosti pôsobiacej v oblasti baníctva, iniciátora založenia Baníckeho múzea v Rožňave, ale predovšetkým autora Baníckej monografie Gemera. Publikácia bola vydaná v roku 1907 a z hľadiska odborného, historického, ako i celkového vybavenia je výnimočným dielom. Čerpajú z neho mnohé práce o baníctve, pre ktoré je cenným prameňom.
Po slávnostnom otvorení seminára ako prvá odznela prednáška Ing. Karola Tománya o živote G. Eiseleho.
Nasledovalo premietanie dokumentárneho filmu Železník (kde Eisele dlhé roky pôsobil) autorov Ladislava Beneho a Pavla Troppa. Film vznikol v rámci edície Skryté poklady Slovenska a jeho premiéra sa uskutočnila v novembri 2015 v budove bývalého kina na Železníku. Film, tak trochu nostalgicko – spomienkový, mal u prítomných veľký úspech.
Po krátkej prestávke nasledovala zaujímavá prednáška RNDr. Ondreja Rozložníka, ktorý prítomným priblížil stav baníctva v období vzniku monografie, obsah jednotlivých kapitol publikácie, ako aj jej význam pre súčasnosť.
Na záver si prítomní mohli pozrieť prezentáciu Gabriely Kolesárovej, zameranú na výskum sklenených negatívov z obdobia vzniku Eiseleho monografie, čiže z prelomu a začiatku 20. storočia, ktoré sa nachádzajú v zbierkovom fonde Baníckeho múzea v Rožňave. Väčšina snímok vznikla práve pri príprave knihy, pričom nie všetky boli v nej aj uverejnené. Snímky majú veľkú výpovednú hodnotu nielen pre odborníkov, ale i pre širokú verejnosť. V mnohých prípadoch sú to jedinečné zábery, dokumentujúce ľudí a ich spôsob života, výrobné prevádzky a strojné zariadenia, ktoré sú dnes už nenávratne minulosťou. Nebyť Baníckej monografie Gemera, pravdepodobne by väčšina uvedených fotografií nebola vznikla.
Po priaznivom ohlase na seminár a na jeho tému – významnú osobnosť nášho regiónu, ktorou Gustáv Eisele rozhodne bol, si bude dobré pripomenúť aj ďalšie vzácne osobnosti, na ktoré sa už pomaly zabúda, ale ktoré mali v rozvoji nášho regiónu veľký prínos.
G. Kolesárová
Foto: Janka Veisová

tejto obci, kde som uzrel svetlo sveta. Som Šarišan, preto budem v niektorých dialógoch používať naše nárečie, aby to vyznelo originálne.

Chlapec v ružovom

Bol ôsmy január 1935 na Severína. Vlády sa ujala trojkráľová zima. V noci napadal sneh takmer po kolená a ráno riadne mrzlo. Ženičky v bielych filcových kapcoch, zababušené vo veľkých vlnených šatkách, sa brodili v hlbokom snehu, išli do obchodu so zmiešaným tovarom. Potrebovali si nakúpiť veci do domácnosti a tiež sa dozvedieť nejaké noviny z dediny. Keď čakali pokiaľ obchodník jednu z nich obslúži, využili čas na klebety. Začala prvá: „Čuli sce ženy, že pani notariuška še má každú minutu rozsypac (porodiť). Druhá na to: „Nehvar, šak som ju vonehdy (nedávno) vidzela a nebulo vidno žeby mala veľký bruch.“ Prvá žena sa nedala: „Ta na nej to nevidno, bo ona noší taký gerok (kabát) co je ušitý do zvona, že na nej nezbačiš, že je v druhým stave. Ja vidzela babu Merkačku ku nej isc aj včera, aj dneška ráno, bizovne už prišol jej čas.“ Druhá žena trochu ustúpila a zmierlivo povedala: „Šak co, jedného hlopčika majú, už chodzi, šak už má dva roky.“ Prvá jazyčnica si nedala zobrať prvenstvo svojej informovanosti a pokračovala: „Ešči nemá dva roky, šak rok mal na žniva, ta až v ľece budze mac dva. Šumné dzecko. Má také žolte vlásky jak slama, na macer še podalo.

Teraz čekajú dzivčatko. Ja bula v sklepe (obchode) u Žida a pani kupovala šicko ružové pre dzecko, a aj povedzeli, že še budze volac Magduška.“ Každá zo žien prispela k problému svojou neodškriepiteľnou znalosťou veci. Po nákupe sa spokojne pobrali domov, obohatené novými správami z dediny.

Tie klebety sa zakladali na pravde. Naozaj, v dome notára čakali každú chvíľu dieťa.

Miestnosti v dome boli vykúrené a v kuchyni na šporáku stál veľký hrniec, v ktorom sa hriala voda. Na diváne v izbe bolo rozložené ružové oblečenie pre bábätko - dievčatko. Na stole bola pripravená vanička, plachty, uteráky a iné veci, ktoré boli potrebné ku pôrodu. Na všetko dohliadala „Baba“, tak nazývali v dedine pôrodnú asistentku. Nadišiel večer. Baba podriemkavala v kuchyni na stoličke. Už sa blížilo k desiatej, keď sa pôrod začal. Za malú chvíľu som sa škrekľavým plačom prihlásil na svet. Celý pôrod prebehol bez komplikácií.

Baba, držiac ma v rukách, trochu ľútostivým hlasom oznámila: „Pani, ta tota Magduška má pimplíka. Mace chlopčika. Je mocný a zdravý, s čarnýma vlasami, jak jeho ocec.“ Otec, ktorý nervózne sedel vo vedľajšej izbe, začul môj hlas, pribehol dnu, chvíľu si ma poobzeral, potom prikľakol k posteli a objal mamku. Vedel, že je trochu sklamaná, že sa nenarodilo dievčatko, tak ju začal utešovať. Dohováral jej: „Hlavná vec, že ste obidvaja zdraví. Pán Boh nám dal chlapca, tak sa mu musíme tešiť.“ Mamka sa upokojila, vzala si ma k sebe. Otec vybral z kuchynského kredenca pálenku, nalial Babe aj sebe pohárik a pripili mne aj mamke na zdravie. Baba ma vykúpala, poobliekala do pripraveného ružového oblečenia a uložila do kolísky. Meno pre chlapca nemali pripravené. Keď sa otec opýtal aké meno mi dajú, mamka povedala: “Ja som Mária, tak nech sa volá po mne Marian.“ Odvtedy sme vyrastali spolu, dvaja bratia Miro a Marian. Každý už bol unavený z ťažkého dňa, preto sa všetci pobrali spať.

Dom stíchol, nastal kľud. Keď prišla polnoc, do domu potajomky vošli tri sudičky, aby mi predpovedali moju budúcnosť. Ako bábätko som ich nevnímal, ale teraz keď to píšem, viem presne čo mi povedali.

Mám 78 rokov, stačí keď si pozriem môj celoživotný film. Hovorí sa, že po vojne je každý generál múdry. Tak je to aj so mnou, veď viem čo som prežil. Vráťme sa však ku sudičkám.
Podozrievam ich, že keď išli ku mne, v kuchyni na stole našli fľašu pálenky. Riadne si z nej potiahli, pretože takýto životný osud aký mi predpovedali, nemôže vyjsť z triezvej hlavy.

V Šariši máme svoje sudičky a to sú také ako my „Vychodňare“. Prišli ku kolíske a začali sa veľmi smiať. Prvá sudička vykríkla: „Ta kukajce, chlopčik a v ružových šatečkoch. Ja ešči take čudo nevidzela. Aj čapečku má ružovú. S totym chlapcom je to také šmišné, ta ja mu za to dávam do života, žeby ho šmích a dobrá nálada neopuščila v calým živoce.“ Druhá sudička nebola až tak dobre naladená, preto povedala: „Ja tak vidzím, že un nebudze mac ľehký život.

Jemu budze istotne treba dobrý rozum, vytervalosc a zodpovednosc v roboce. Budze mac češku a nebezpečnú robotu. Tyž budze, jak každý Východňar dakus šaľený, ta pridzeľme mu dobreho strážneho anďela, naj da na ňeho pozor. Toto šicko mu budze treba, bo ľem zo šmichu nevyžije.“ Tretia sudička mala veľmi zlú náladu, lebo keď išli k nám bola tmavá noc, zle stúpila, pošmykla sa a spadla. Riadne sa poudierala. Bola najstaršia a všetko ju bolelo.

Preto dosť zlostne spustila: „Naj un tyš (tiež) chodzi v živoce veľo po cme, a naj týš dakedy zakopne a spadne.“ Kamarátky jej začali dohovárať, aby mi neželala všetko zlé, tak potom zmierlivo dodala: „no, ta naj še dožije staroby a v penzii nech už má spokojný život.. Ich poslanie sa týmto skončilo. Ešte ma popľuli, aby sa mi z očí nestalo a pobrali sa preč. Vonku bola treskúca zima, tak si v kuchyni ešte z fľaše chlipli a pobrali sa nevedno kam, možno k druhému bábätku.

Môj otec bol v Brezovici notár. Na druhý deň po mojom narodení odchádzal do úradu s fľašou koňaku v aktovke. U matrikára, pána Šafára, to riadne oslávili. Zapísali ma do matriky.

Marian Oliver, chlapec, narodený 8. januára 1935.

Z útleho detstva si nepamätám, kedy sme odišli z Brezovice. V roku 1939 sme sa zo Sabinova presťahovali do Prešova, kde som v roku 1941 začal chodiť do ľudovej školy. V r. 1943 otca preložil na notariát v obci Svinia, kde sme sa odsťahovali. Táto dedina je od Prešova vzdialená asi 9 km. Život v nej, na okolí s krásnou prírodou, sme si veľmi obľúbili. Radi sme s bratom Mirom chodili do lesov na huby, jahody, maliny a často sme zbierali aj poľné kvety pre mamku, lebo ich mala veľmi rada. Oproti notariátu bývala roľnícka rodina Sedláková.
Mali tri dievčatá, staršie ako my, jedného dospelého mládenca Janka a dvoch chlapcov, našich rovesníkov, Fera a Vinca. S týmito chlapcami sme sa skamarátili a často sme s nimi chodili pásť kravy, alebo sme im pomáhali pri prácach okolo domu. Vojnové roky boli veľmi ťažké. Po prelome fronty na Dukle, v januári 1945 prišli do dediny ruskí vojaci, zobrali viacerých chlapov za kočišov, alebo na iné práce. Zobrali aj uja Sedláka so synom Jankom. Na veľkom gazdovstve ostala tetka Sedláková s deťmi. Polia sa museli obrobiť, aby bolo čo jesť.

Robila celá rodina, my s bratom sme im chodili pomáhať. Bolo treba kosiť, okopávať, drevo rúbať, skrátka všetko, čo vyžadovalo roľnícke hospodárstvo. S bratom Mirom sme sa týmto prácam priučili a tieto znalosti sa nám v živote neskôr zišli.

V januári 1945 povolali do armády aj nášho otca. Bol nadporučík v zálohe, špecialista ženista - míner. Po narukovaní sa zúčastnil bojov pri Liptovskom Mikuláši. Po skončení vojny ho odvelili s jeho jednotkou na východ republiky, odmínovať mínové polia na Dukle, v Kružľovskej hute, na Dargove, v okolí Humenného a Sečoviec. Domov do civilu sa vrátil až v lete v roku 1947. Dosiahol hodnosť štábneho kapitána, a za zásluhy Predsedníctvo Slovenskej národnej rady 19. júla 1946 mu udelilo „Rad za hrdinstvo v práci II. triedy“. Bola to vyčerpávajúca práca a domov sa vrátil s veľmi podlomeným zdravím.

Po návrate do civilu bol vymenovaný za notára v obci Tuhrina, ležiacej v Slánskych vrchoch, vzdialenej asi 22 km od Prešova. Budova notariátu stála na začiatku dediny vo veľkej záhrade, v ktorej bolo veľa ovocných stromov. V budove boli v dvoch miestnostiach kancelárie, ostatné miestnosti boli naším bytom. Boli to dve veľké izby, priestranná kuchyňa s tehlovým šporákom, na spodku ktorého bol „pekárnik“ – pec na pečenie chleba. Pri kuchyni bola špajza. Na dvore stála maštaľ s chlievmi pre ošípané a hydinu. Dva veľké stromy pri plote boli moruše, ktoré sme my nazývali „stromové jahody“. Neskôr, keď mamka chovala kačky a ráno im nasypala kukuricu, ani si ju nevšimli. Utekali pod moruše a hostili sa na popadaných „jahodách“. Až potom sa vrátili ku kukurici. Tuhrinu sme si úplne zamilovali. V obci nebola zavedená elektrina a nebolo ani autobusové spojenie. Boli tu však veľmi dobrí ľudia.

Hoci trochu odrezaní od sveta, našli sme tam nový domov. Po ťažkých vojnových rokoch sme boli zase všetci spolu. Nemuseli sme sa báť o otca, že kde je, či žije, či sa ešte vráti. Bol s nami, hoci bolo vidieť, že má za sebou ťažké obdobia života. Postupne sa zotavoval a stával sa pokojnejším. Zlepšila sa aj naša finančná situácia, pretože aj mamka pracovala na notariáte ako matrikárka. Počas školského roku sme s bratom bývali v Prešove v študentskom internáte. Po vyučovaní sme chodili do krúžku leteckých modelárov. Tam sme sa veľa naučili. Mali sme výborných inštruktorov, ktorí ovládali všetko o lietadlách, spaľovacích motoroch, elektrike, či o meteorológii. Skrátka, boli to všestranne odborne vzdelaní ľudia, prevažne amatérski piloti.

Keď sme raz náhodou povedali, že doma nemáme rádio, lebo v dedine nie je elektrický prúd, poradili nám ako máme urobiť rodičom jednoduché rádio - kryštálku. Asi to spôsobila povojnová situácia, že veľa ľudí prišlo o rádioprijímače a nové boli cenovo nedostupné. V mestách aj na dedinách boli zničené elektrické siete. Do módy prišlo robenie kryštálok. V obchodoch s rádio-potrebami bolo možné kúpiť potrebné veci na jej urobenie. Rozhodli sme sa s Mirom, že na Vianoce rádio rodičom urobíme. Niektoré veci sme zohnali na letisku z vyhodených starých prístrojov z lietadiel. Slúchadlá nám daroval inštruktor pán Andrejkovič.

Detektor s kryštálom sme kúpili v obchode. Rozmýšľali sme, do čoho ju namontujeme. Kúpili sme peknú drevenú nástennú soľničku, odrezali sme z nej držiak a tak sme získali úhľadnú skrinku na „rádio“. Navinuli sme dosť veľkú cievku, do víka skrinky sme navŕtali diery pre mosadzné zdierky na slúchadlá, anténu a na uzemnenie. Podľa schémy sme to pospájali a rádio - kryštálka bola na svete.

Boli to prvé Vianoce v Tuhrine, na ktoré asi nikdy nezabudneme. Neviem, kto mal väčšiu radosť pod vianočným stromčekom, my, či rodičia. My sme dostali veľa pekných darov, ktorým sme sa potešili, ale tešilo nás aj to, že sme veľkú radosť urobili rodičom. Dali sme im kryštálku. Pozerali sa na to dosť nedôverčivo, ale keď začuli v slúchadlách vysielanie, ich radosť nemala konca-kraja. Naučili sme ich s rádiom narábať, a tak sa veľmi tešili, že si môžu popočúvať správy, hudbu alebo vysielané divadelné hry. Keď sa to dozvedeli ľudia v dedine, niektorí k nám začali večer chodiť počúvať rádio. Bolo to pre nich niečo neuveriteľné. Neraz nám povedali: „Také mladé chlopci a už znáce zrobic radio. Ta z Vás budú dajaké majstre. Ta to vidno že sce školované.“

Jediným spojením dediny so svetom bol ujo Koscelník, ktorý chodil raz za týždeň pre poštu do Prešova. V tom čase mal asi 50 rokov. Bol nízkej postavy a telesne bol postihnutý, mal hrb. Plecia mal však dosť široké, ruky vyťahané od roboty, hompáľali sa mu až takmer po kolená. Mal ľahký voz, ktorého zadná časť korby bola vypletená prútím, aby mohol v ňom voziť aj nejaké balíky. Do voza zapriahal menšieho špinavo-bieleho koníka, ktorého volal Beľuš. Často zobral na voz 2 až 3 osoby, ktoré si niečo potrebovali vybaviť v meste. Cestovné nevyberal. Stačilo, keď mu niečo v krčme zaplatili.

Najhoršie to bolo v zime, keď napadlo niekedy až cez meter snehu a vznikli záveje. Vtedy sa nedalo ísť do mesta ani vozom ani saňami. Kôň sa do snehu boril až po brucho. Neostávalo nič iné len ísť na lyžiach, alebo pešo. Starý by to nezvládol, ale jeho syn Ander na lyžiach to stihol od rána do poobedia. Bol to šikovný mladý muž, vyslúžený vojak. Vtedy mohol mať okolo dvadsaťšesť rokov. Chodil s batohom na chrbte, v ktorom doniesol iba noviny, dopisy a dôchodky pre dôchodcov. Zimy boli v tých rokoch tuhé a trvali niekedy až do konca marca.

Preto sme domov v zime chodili iba na sviatky a na polročné prázdniny. Z Prešova do Tuhriny sa dalo v zime ísť iba na lyžiach, alebo úzkokoľajkou Lesného závodu na Sigord, potom peši do Zlatej bane a pokračovať peši cez les. V lete peši, alebo na bicykli po ceste, alebo s ujom Koscelníkom na voze. Za tie roky sme si užili všetky spôsoby cestovania.

Najradšej sme chodili s ujkom Koscelníkom. So „starým“, ako sme ho medzi sebou nazývali, bolo vždy veselo. Raz sme mali ísť domov na turíčne sviatky. Otec nám zavolal telefónom do internátu, že vybavil so Starým, aby nebral nikoho na voz iba nás a že nás bude čakať na trhovisku. Po skončení vyučovania sme sa v internáte rýchlo naobedovali, pobalili košele a spodnú bielizeň na vypranie domov a ponáhľali sme sa na trhovisko. Keď sme tam prišli, medzi ostatnými vozmi sme zbadali koníka Beľuša. Bol priviazaný k zadnej časti voza a veselo sa kŕmil senom. Rozhliadli sme sa, ale Starého sme nevideli. Vedeli sme, že ho máme hľadať vo Furmanskej krčme. Vošli sme dnu, porozhliadli sa. Dym v krčme sa dal krájať. Horko-ťažko sme ho zbadali. Pri jednom stole sedeli traja chlapi a náš Starý stál. Vtedy mali všetci pri stole hlavy v jednej rovine a rozprávali sa. Stál s pohárom piva v ruke, poldecák mal na stole.
Podišli sme k nemu a pozdravili. Otočil sa k nám a celý rozradostnený zvolal: „šak mojo chlopci už su tu.“ Mal dobrú náladu, bolo na ňom vidieť, že vypil už niekoľko poldeci. Obrátil sa k chlapom pri stole a začal im vykladať: „To sú chlopci našeho notariuša, oni chodzá do gymnázia, to budú fiškaľe jak jích ocec.“ Potom zobral poldecák, štrngol si s chlapmi, vypil a zapil pivom. Podal každému ruku a pobrali sme sa von.

Došli sme k vozu, Beľuš radostne zaerdžal. Starý sa mu kamarátsky prihovoril: „Ta co, Beľuš, pujdzeme domu?“ Odviazal ho, previedol dopredu a zapriahol do voza. Vyškriabal sa na voz, sadol na sedadlo: „Poce tu, šednice sebe ku mne,“ povedal nám. Položili sme si tašky do korby voza a prisadli k nemu. Chytil do rúk liace, šibol bičom do vzduchu, zavelil „hijó“. Koník sa pohol. Sám, bez dirigovania sa preplietal uličkami, až sme došli na výpadovku. Starému celú tú dobu pokyvkávala hlava a cestu príliš nevnímal. Keď sme došli za mesto, podal nám liace a povedal: „Možece ho poháňac, aľe ho nedurce, on už zná dze má ísc.“

Zliezol zo sedadla, v koši voza si ľahol na seno a za chvíľu už chrápal. My sme natešení začali Beľuša dirigovať. On naše povely ignoroval. Bol to starý veterán, ktorý vedel čo má robiť. Keď sme došli k rádiovému vysielaču pri Záborskom (predtým Haršág), sám odbočil doľava. Asi po kilometri začalo stúpanie. Koník sa začal silno zapierať do ťahania, lebo vedel, že ináč voz na kopec nevytiahne. Pod vrcholom stála hospodárska budova, v ktorej bola krčma. Keď sme sa k nej priblížili, koník majstrovsky stiahol voz na pravý okraj cesty a s presnosťou na jeden centimeter pred vchodom do krčmy zastal. Stíchol škripot kolies a klopkanie kopýt o cestu.

Ticho zobudilo starého Koscelníka. Sadol si vo voze a obzeral sa dookola. Na klobúku aj na šatách mu viali steblá sena. Vyzeral ako vodník v rozprávkach. Trvalo chvíľu kým úplne precitol, ale keď zbadal, že stojíme pred krčmou, oči mu zažiarili. Zliezol z voza, otrepal si klobúk aj šaty od sena, zatiahol brzdu na voze a povedal: „Poce, chlopci, idzeme dnuka, bo kuň sebe muší odpočinúc.“ Poslušne sme nasledovali starého dovnútra. V miestnosti nebol nikto. Po chvíli pribehla krčmárka, veselo sa so starým pozdravili ako starí známi. On potom rozkázal: „Mne čistú a chlopcom kracherlík“ (čistá bola vodka a kracherlík malinovka v patentnej fľaši).

Sedeli sme za stolom a popíjali dobrú chladnú malinovku. Starý obrátil do seba poldecák, pohárik položil na stôl. Zdvihol ruku s vystretým palcom hore. Krčmárka bez slova zobrala fľašu, podišla k stolu, naliala mu do poldecáka „čistú“. Potom viedli pestrú debatu o počasí, úrode, chove hospodárskych zvierat, čiže všetko na roľnícku tému. Po polhodine starý vstal, zaplatil, pozdravili sme a odišli k vozu. Beľuš pokojne čakal. Starý zaliezol znovu do sena a my sme sadli na sedadlo. Odkrútili sme brzdu, stačilo nám povedať hio a koník sa pohol. Za vrcholom kopca nasledovala dlhá rovina. Cesta prechádzala cez pekný dubový les. Beľušovi sa uľavilo, takže sa sám pustil do mierneho klusu. Na hrboľatej ceste voz začal nadskakovať, čo zobudilo starého. Kľakol si vo voze, mal dobrú náladu zdvihol ruku hore, ako mládenec a začal spievať: „A na hure beťar štrelil, do valala /dediny/ hlas uderil...“ Potom na naše veľké prekvapenie vytiahol z vrecka nohavíc pištoľ a trikrát vystrelil do vzduchu. Zbadal naše vyvalené oči, hrdo sa vypol a povedal: „Chlopci, to je služobný revolver. Ja ho muším nošic, bo dakedy vožím aj veľo peňeži, ta muším mac zbraň, žeby me dakto neokradol.“ Nepovedali sme nič, ale pomysleli sme si, že keď takto spí vo voze, tak peniaze môžu ukradnúť aj s ním dokopy. Nestalo sa to nikdy, pretože ľudia v tomto horskom regióne si svoje nedali, ale cudzie nežiadali. Skôr si pomáhali ako ubližovali. Pomaly sme prišli do Žehni. Scenár spod kopca sa zopakoval. Pri krčme Beľuš vybočil doprava, zatiahol voz k stene a zastal. Starý šikovne zoskočil z voza, vošiel do krčmy a na naše počudovanie o chvíľu bol von. Sadol si na svoje miesto kočiša a pohli sme sa. Už sa začalo zvečerievať. Pred nami bol najťažší úsek cesty. Vyjsť vozom na „Huru“. Stúpanie bolo tak veľké, že sme museli zísť z voza a ísť vedľa neho peši, aby koník vládal voz vytiahnuť až na vrch. Tam sme zastali. Z Beľuša sa parilo.

Starý vybral z voza deku a starostlivo mu zakryl chrbát. „Muší dakus vychladnúc, bo by mohol dostac zápaľ pľúc.“ Chvíľu sme stáli a on nám začal rozprávať: „Vidzice toto zburenisko,“ ukázal na ruiny budovy na pravej strane cesty, „to bula dakedy karčma. Jóój. Bars (veľmi) dobrá karčma to bula. A bars šumná karčmarka. Ku každému bula milá a zos takýma cickami.“ Dlaňami na svojich prsiach naznačil gule, veľké ako hlávky kapusty. My sme sa začervenali, ale on si to nevšimol, lebo sa so zasneným pohľadom pozeral na ruiny starej krčmy. Dolu kopcom – Úvozom zbehnúť už nebol taký problém. Od úpätia „Hury“ do dediny boli asi tri kilometre. Keď sme sa priblížili k dedine, Beľuš sa pustil do svižného klusu. Za chvíľu sme zastali na kraji dediny. My sme už boli doma. Zobrali sme si tašky a poďakovali mu za odvoz. Koník sa rezko pohol, starému sme zakývali na rozlúčku a pobrali sme sa kráčať horee cestou domov.

Doma nás rodičia už netrpezlivo čakali. Báli sa, či sa nám po ceste niečo zlé neprihodilo.
Porozprávali sme im priebeh našej cesty, tak sa len smiali. Otec povedal, že sa to dalo čakať, pretože ujo dostal výplatu na pošte. Mamka nás čakala s dobrou večerou, najedli sme sa, umyli a unavení z cestovania si ľahli spať. Na tieto turíčne sviatky veľmi rád spomínam a hlavne na tie výborné domáce jedlá, ako pečená kačka, kuracia polievka, zákusky, puding a tiež už zrelé včasné čerešne z našej záhrady. Zle sa nám potom odchádzalo z domu pri pomyslení na internátnu stravu.

Postupne sa začali meniť podmienky života na dedine. Otcovi sa podarilo na okrese vybaviť zriadenie autobusovej linky do Červenice a potom do Tuhriny. Na linku Prešov – Tuhrina bol pridelený starý autobus Sauer-Diesel s rovnako starým fúzatým šoférom. Ten každému vysvetľoval: „Toto sú najľepše autobusy do veľkých kopcoch. To muši motor poradne cahac. Tote autobusy chodzá vof Švajčarsku, bo tam sú ešči vekšé kopce jak Hura medzi Tuhrinu a Žegňu.“ Pre domácich obyvateľov to bol zázrak techniky, lebo od nepamäti sa do „mesta“ chodilo peši, alebo s konským povozom. V dedine postavili veľkú garáž pre autobus. Na otvorenie autobusovej linky bola väčšia oslava ako na odpust (hody). Garáž aj autobus posvätil aj pán farár. Prišli aj nejakí predstavitelia z okresu a predniesli svoje príhovory.

Cigánska kapela potom spustila hudbu, jedlo sa, pilo a spievalo. Ľudia sa zabávali. Bol to veľký sviatok a Tuhrinčania ani netušili, že týmto dňom sa začne meniť ich spôsob života.
Po krátkom čase bol do obce zavedený elektrický prúd. V Tuhrine to prinieslo obrovské zmeny. Romantická malá dedinka, v objatí Slanských vrchov, začala meniť svoju rázovitosť.

Doprava a elektrina naraz otvorili veľké možnosti hlavne mladým ľuďom. Otvoril sa im nový svet. Mladí začali študovať na školách v okresnom meste, niektorí sa začali učiť remeslu, čiže už neboli viazaní iba na tradičné roľníctvo, ktoré po dlhé roky dedili po svojich otcoch. Na druhej strane sa začali strácať dlhoročné zvyky a krásne nedeľné popoludnia na dedine. V letných mesiacoch, po celotýždennej drine na poli, sa schádzali mladé dievčatá. Každá s vrkočmi, vyobliekané v pekných krojoch. Kroje pozostávali z viacerých sukní a z pekného lajblíka. Okolo krku mali biele koráliky, tváre mali ružovolíce, bez umelých farbičiek. Každú nedeľu poobede sa so spevom prechádzali po dedine. Prechádzka končila na cestnom betónovom moste pred krčmou. Tam sa pochytali do kruhu, spievali si a tancovali „karičku“.
Parobci, ktorí popíjali v krčme pivo, vyšli na most a pozorovali tancujúce dievčatá. Medzi sebou sa potichu rozprávali, pochytali sa za plecia a spustili ťahavú pieseň: „Co še stalo Tuhrinčanom, beťárom“. Premeny v Tuhrine mali rýchly spád. „Dzivky aj parobci še preblekli“ – znamenalo to postupné zanikanie nosenia krojov. Do života dediny sa tlačili rádiá, neskoršie tranzistory, televízory, ba aj motocykle a autá. Zmenil sa aj výzor dediny. K domčekom pokrytým slamou pribúdali moderné domy s garážou a pekným oplotením.

(POKRAČOVANIE)

Píše: Marian Slavkay

že tam treba veľa rysovať, čo mi „nevoňalo“, moje nadšenie rýchlo vyprchalo. Nasledoval ďalší zápal pre výber povolania, učiť sa za automechanika. Toto však nevoňalo mojej mamke, ktorá chcela aby som šiel študovať na vyššiu strednú školu. V jeden pekný deň prišli na našu školu vojenskí dôstojníci a robili nábor na vojenské školy. Ihneď som mal prihlášku za leteckého mechanika do Popradu. S vyplnenou prihláškou som trielil domov, aby mi ju rodičia podpísali. Nepochodil som, lebo podľa nich to bolo nebezpečné povolanie. Nakoniec všetko vyriešil brat Miro. On vtedy končil piaty ročník II. štátneho gymnázia v Prešove. Keď sme prišli domov, v nedeľu oznámil rodičom, že sa prihlásil za baníckeho učňa v rámci náboru „Lánskej akcie,“ ktorú vyhlásil vtedajší prezident republiky Klement Gottwald. Mamka prvá oponovala, že má ešte 3 roky, aby zmaturoval. Potom môže ísť študovať na akúkoľvek vysokú školu. V podstate mala pravdu, ale brat sa nedal. Mal už 17 rokov a vedel rodičom vysvetliť, aké sú podmienky v baníckom učilišti, koľko trvá učebný pomer, čo všetko banícky učeň dostane a tiež aké sú možnosti ďalšieho štúdia po vyučení. Nedal sa od svojho rozhodnutia odhovoriť. Tvrdošijne trval na svojom. Otec vidiac, že si s ním neporadí, povedal, že pôjde do Prešova na úrad práce poinformovať sa o tejto štátom podporovanej akcii. Zistil, že je to presne tak, ako im to vysvetlil Miro. Rodičia sa snažili mu to ešte vyhovoriť, ale nepochodili. Mirovou typickou vlastnosťou je, ísť za svojím rozhodnutím. Táto vlastnosť ho sprevádzala celý život. Aj preto sa stal uznávaným odborníkom a vedcom v odbore geológie.

Ja som túto situáciu využil. Keď som videl, že rodičom dochádzajú argumenty, nečakane som vyhlásil: „Keď ide Miro, idem aj ja za baníckeho učňa.“ Debata opäť vzbĺkla. Mamka začala znovu nariekať, že obaja budeme v nebezpečnej práci ryť pod zemou ako takí krtkovia. Zlé správy o banských nešťastiach sú na dennom poriadku. Dochádza k zavaleniu ľudí aj k rôznym ťažkým úrazom. Začali sme ju presviedčať, že spolu nám bude lepšie, lebo si budeme nápomocní. Dva roky rýchlo prejdú a potom budeme pokračovať v štúdiách. Nakoniec po dlhej debate sa s tým zmierili a s našim rozhodnutím stať sa „krtmi“, súhlasili.

Pre nás začala nová fáza v živote. Začali sme si samostatne vybavovať všetky náležitosti potrebné pre prijatie do baníckeho učilišťa. Na úrade práce v Prešove sme vyplnili prihlášku, museli sme absolvovať lekárske vyšetrenia, predložiť potrebné potvrdenia zo školy a keď sme to všetko vybavili, ihneď sme dostali pozvánku na dvojtýždennú rekreáciu do Oravského Podzámku. Nástup v polovici júna. Predčasne sa nám skončil školský rok. Bola to radosť, hlavne moja. Hoci som sa dobre učil, ten posledný mesiac sa mi zdal nekonečný. V škole som stále pozeral von oknom, pretože bol prekrásny čas a ja som túžil túlať sa v prírode. Možno to spôsobilo aj pekné dievčatko, ktorú volali Babuľa. Ja som na ňu stále myslel. Učitelia môj nezáujem spozorovali a stále ma okríkali, že nedávam pozor na vyučovaní.

Domov sme došli s veľkým nadšením, mávajúc mamke s pozvánkami na rekreáciu. Oznámili sme jej, že na rekreáciu odchádzame v polovici júna. Pre nás to bola radosť a pre mamku nová starosť. Potrebovala nám vyprať, vyžehliť a pobaliť veci, ktoré boli v pozvánke uvedené. Cestovala do Prešova, aby nám mohla niektoré veci dokúpiť. Pobalila nám všetko do nových kufríkov, s ktorými sme sa v určený deň vydali k rannému autobusu do Prešova. Vystúpili sme na „veľkej“ železničnej stanici. Tam už čakalo asi 40 chlapcov. Pred nimi stál starší pán s papiermi v ruke. Dovtípili sme sa, že to bude nejaký vedúci. Prihlásili sme sa u neho. Pohľadal si nás v zozname a poznačil našu prítomnosť.

Veľa chlapcov sme poznali zo školy a z internátu. Čo nás zarazilo, bola medzi nami skupina asi desiatich dievčat. Ako správni puberťáci, začali sme si ich s veľkým záujmom obzerať a následne aj doberať. „Vy chcete ísť robiť do baní? Veď tam je tma a nie sú tam ani zrkadlá, aby ste sa mohli do nich stále pozerať.“ Dievčatá sa povzniesli nad naše nevydarené posmešky a pokojne nám odpovedali: „My ideme do baníckeho učilišťa do Sloviniek, kde je zriadený ročník pre úpravárky ťažených rúd.“ Tým nás odzbrojili. Nevedeli sme ani čo je úprava rúd, ani kde sú Slovinky. Tvárili sme sa však naďalej dôležito. Dievčatá nám vyprávali celý proces úpravy rudy, ktorá sa vyťaží z bane, až po finálny produkt, ktorý už ide na hutnícke spracovanie v taviacej peci. Posmešky nás prešli. Zistili sme, že tieto dievčiská vedia viac o tom do čoho idú, ako my. Naše vedomosti spočívali v tom, že v bani je tma a že práca v nej je len pre riadnych chlapov.

Za chvíľu prišiel vlak. Na pokyn vedúceho sme nastúpili. Poučil nás, že v Kysaku budeme prestupovať na vlak idúci z Košíc, v ktorom budeme mať rezervované vozne. Po prestúpení v Kysaku sme sa pohodlne usadili s tým, že pocestujeme až do Kraľovian. Tam potrebujeme znovu prestúpiť na vlak smerom na Oravu. Do Kraľovian sme došli v poobedňajších hodinách. Vystúpili sme a čakali na prípoj. Konečne prišla očakávaná „motorka“, ktorá nás mala odviesť až do Oravského Podzámku. Železničná trať viedla po brehu rieky Oravy. Cestou sme sa kochali krásnou prírodou, do ktorej zapadala pekná, bystro tečúca rieka Orava. Jeden starší cestujúci nám začal vyprávať, že v tejto rieke žije aj kráľovná našich vôd, hlavátka. Kusy tu dorastajú až cez 15 kg a že v minulosti boli ulovené aj väčšie. Vtedy som si predstavoval hlavátky ako hlaváča. V Liptovskej Sielnici sme ich ešte ako deti chytali vidličkami nášmu ujovi, ktorý ich používal ako návnadu na veľké pstruhy. Mal som jednoduché vysvetlenie, keď hlavátka, tak musí mať veľkú hlavu. Dnes je Liptovská Sielnica zatopená priehradou Liptovská Mara. Až keď sme neskoršie navštívili múzeum na Oravskom hrade, videl som vypreparovanú veľkú hlavátku, ktorá vyzerala ako obrovský pstruh a vôbec nemala veľkú hlavu.

Konečne sme dorazili do Oravského Podzámku. Vystúpili sme z vlaku a obzerali sa dookola. Páčil sa nám hrad, týčiací sa na vysokej skale, a pod ním učupené mestečko. Bolo to pre nás všetko nové. Už dosť unavených z celodenného cestovania nás vedúci horko-ťažko usporiadal do akéhosi husacieho pochodového útvaru. Pomalým krokom sme sa vydali smerom k rekreačnému stredisku, od mesta vzdialeného asi jeden kilometer. Keď sme tam dorazili, ocitli sme sa v stanovom tábore. Rozkladal sa na veľkej lúke, dookola obklopenej lesom. Stany boli rozmiestnené do kruhu. Uprostred tábora boli dva stany, veľké ako menší domček, ktoré slúžili ako jedáleň a večer na kultúrne podujatia. Pred týmito stanmi bolo ohnisko, v jeho strede bola pripravená pyramída zo štiepaného dreva na táborovú vatru. Vonku pred stanmi nás čakali štyria muži a jedna staršia pani. Medzi stanmi pobehovali chlapci nášho veku, ktorí prišli do tábora pred nami. Zastavili sme sa. Náš vedúci podišiel k čakajúcemu personálu. Zvítali sa, podali si ruky a chvíľu medzi sebou ticho rozprávali. Potom jeden z mužov predstúpil pred nás, predstavil sa ako vedúci tábora a ostatných nám predstavil ako vedúcich našich skupín. Predstavil nám aj staršiu paniu ako zdravotníčku, ktorá bude pôsobiť v tábore. Na ňu sa máme obrátiť v prípade našich zdravotných ťažkostí. Následne nás oboznámil s režimom pobytu v tábore a tiež s vyhliadkovým plánom akcií, ktoré počas pobytu budeme absolvovať. Po prejave vedúceho sa ujali slova vedúci skupín. Nahlas prečítali, kto patrí do ktorej skupiny. Podľa zadelenia sme utvorili zástupy, každý za svojho vedúceho. Potom každý vedúci svojej skupine prečítal, v ktorých stanoch kto bude bývať. Po tomto zadelení sa každý pobral hľadať číslo prideleného stanu.

Prvou úlohou bolo uložiť si veci a postlať postele. Boli to šesťmiestne vojenské stany s nízkymi posteľami, na ktorých boli pripravené plachty a deky ako prikrývky. Miesta bolo dosť, iba ulička v strede bola úzka a tiež trochu zavadzal aj dosť hrubý kôl v strede stanu, ktorý držal stanovú plachtu dobre napnutú. Využili sme ho ako vešiak, kde sme si na nabité klince na noc vešali košele, kabáty a tepláky. Keď sme mali všetko uložené, vyšli sme pred stan. Vonku nás už čakala skupina chlapcov a dievčat, ktorí prišli pred nami. Zistili sme, že sú to Zemplínčania. Rozumieť sme si rozumeli, lebo sme východniari, ale predsa nám ich nárečie pripadalo trochu smiešne a naše zase im. Za každým slovom povedali „vecka“ (potom) a namiesto „som“ povedali „mi“. „Išol mi do varoša“, alebo „Užal mi“. Začali sme ich volať „veckare“. Oni na odplatu nás volali v celej republike dobre známou prezývkou „koňare“. Rýchlo sme však nadviazali priateľstvá a o hodinu to už bolo medzi nami, ako keby sme sa poznali roky. S mnohými chlapcami sme neskôr pôsobili v baníckom učilišti v Spišskom Štiavniku. V tábore sme prežili dva krásne týždne. Chodili sme na výlety po okolí, boli sme na Oravskom hrade, stojacom pyšne na vysokom skalnom brale nad mestečkom Oravský Podzámok. Boli sme na exkurzii na Oravskej priehrade, ktorá v tom čase bola vo výstavbe. V každodennom programe nechýbal šport ako futbal, volejbal, preteky v behu a rôzne iné športové hry. Hlavne krásne večery pri táborovom ohni so spevom a kultúrnym programom, ktorý sme si nacvičili s vedúcimi našich skupín. K celkovej pohode prispela aj výborná strava a večerné opekanie špekáčikov alebo slaniny.

Všetko má svoj koniec. Končila sa nám táto nádherná dovolenka. Na posledný večer sme pripravili obrovský táborák, pri ktorom vedúci tábora vyhodnotil náš pobyt. Bol s nami spokojný, pretože počas celého pobytu sa nevyskytli žiadne mimoriadne udalosti, ani nijaké priestupky v chovaní členov letného tábora. Bolo nám trochu smutno, že sa rozídeme. Na záver však vyhlásil, že ešte neodchádzame domov, ale pôjdeme do Prahy na pozvanie nášho prezidenta Klementa Gottwalda. Vybuchli sme v jasot, ktorý nemal konca-kraja. Keď sa mu podarilo utíšiť nás, pokračoval: „Do Prahy pôjdete zvláštnym vlakom s ostatnými učňami z ďalších miest. Vaši vedúci skupín a pani zdravotná sestra pôjdu s vami. Počas cesty a pobytu v Prahe sa chovajte disciplinovane, aby nedošlo k mimoriadnej udalosti. V Prahe sa zdržíte asi týždeň a nakoniec vás prijme pán prezident vo svojom letnom sídle v Lánoch.“

Vedúci ostával v tábore, lebo čakal druhý turnus rekreantov, ktorí mali prísť o niekoľko dní na rekreáciu. Celá vec sa nám zdala byť neuveriteľná. My pôjdeme do Prahy, hlavného mesta našej republiky? Dnešné deti to nikdy nepochopia, pretože už v útlom veku navštívili nielen Prahu, ale aj niektoré prímorské štáty, kde boli na dovolenke. V tej dobe nikto z celého kolektívu nebol ďalej ako v okresnom meste. Iba niektorí sa chválili, že boli už aj v Košiciach. Na ranný budíček sme rýchlo vyskočili z postelí a nebolo nás treba naháňať. Poumývali sme sa a ponáhľali na raňajky. Pri raňajkách sme dostali na cestu suchú stravu. Včas ráno sme odchádzali do Kraľovian, kde sme čakali na rýchlik do Prahy. Na stanici hrala dychovka. Na peróne boli školské deti a mávali nám so zástavkami. Cítili sme sa povznesene a dôležito.Ešte sme neboli ani v učilišti a už nám vzdávajú takúto poctu. Konečne sme zbadali blížiaci sa vlak. Za malú chvíľu sa do stanice prirútila vyzdobená fučiaca parná lokomotíva a na nástupišti rýchlik.

Viaceré vozne už boli plné chlapcov, budúcich baníckych učňov. Ozývali sa z nich pesničky a vrava. Nastúpili sme do rezervovaných vagónov. Rýchlik sa pohol a my sme sa tešili, že už cestujeme. Na každej stanici, kde sme zastavili, hrala dychovka. Z ampliónov sa ozývali pozdravy baníckym učňom a do okien nám podávali mládežníci vo zväzáckych modrých košeliach obložené žemle, cukríky, napolitánky. Na pitie nám dávali čaj alebo limonády. Konečne Praha. Vchádzali sme do zakrytej stanice „hlavního nádraží“. Na peróne hrala vojenská dychovka, takú sme v živote nevideli. Pozostávala asi z 50-tich členov. Vo sviatočných uniformách vyzerali všetci ako generáli. A dirigent so zlatou tyčou nám pripadal ako maršál. Boli sme z toho všetkého „vyvalení“, preto sme veľmi disciplinovane prešli podchodom do staničnej budovy. Neskôr sme vyšli von, kde boli zoradené autobusy, čakajúce na nás. Autobusy mali čísla jednotlivých skupín, pre ktoré boli určené. Po nastúpení do autobusov nás rozviezli do rôznych ubytovní, kde sme sa konečne zložili a zaľahli spať.

Z cestovania sme boli tak unavení, že sme rýchlo zaspali. Prebudili sme sa iba ráno, keď niekto vykrikoval „budíček“. Rýchlo sme sa umyli, obliekli a nastúpili na chodbu. K našim sprievodcom pribudli dvaja pražskí sprievodcovia, ktorí sa ujali vedenia. Iba oni vedeli, aký máme program počas nášho pobytu v Prahe. Povedali nám čo všetko máme v pláne navštíviť a že stravovať sa budeme na Starom výstavisku v Stromovke. Nie všetko sme rozumeli. V Čechách sme boli po prvý raz. Keď vyhlásil, že teraz nastúpime do autobusu a pôjdeme na „snídaní“, ozvali sa medzi nami hlasy: „Co je to snídani, to co budzeme robic?“ Niektorý múdrejší chlapec nám vysvetľoval: “Šak to frištik, nó, raňajky, somáre.“ Potom sme nastúpili do autobusu, ktorý nás odviezol do Stromovky. Došli sme na Staré výstavisko. Náš autobus sa zaradil k ostatným, ktoré už stáli v blízkosti Hlavného pavilónu. Vystúpili sme a vošli do obrovskej haly Hlavného pavilónu. Ostali sme ako omráčení, keď sme uvideli to množstvo stolov, pri ktorých sedelo veľa džavotajúcich baníckych učňov. Nevedeli sme odhadnúť koľko nás všetkých môže byť, preto sme sa pýtali sprievodcov. Ich odpoveď nás šokovala, keď povedali „něco přes deset tisíc“. Žasli sme nad organizáciou stravovania takejto masy ľudí. Každý mal vyhradené svoje miesto a armáda čašníkov nás stihla obslúžiť v priebehu pol hodiny, či to boli raňajky, obed alebo večera. Stále nám to vŕtalo v hlave, odkiaľ to jedlo oni nosia. Vznikli tu tiež komické situácie, keď niektorý chlapec povedal čašníkovi: „Ta tota káva je horká.“ A ten mu odpovedal: „Foukejte, kluci, foukejte.“ Prekvapenie. „Ta co nafúkam do nej cuker, či co?“. Bolo to smiechu, keď sme sa dozvedeli, že čo v Čechách znamená „horká káva“, že je to horúca káva. Celých sedem či osem dní sa tento ceremoniál stravovania opakoval, ale každý deň sme sa tešili na výbornú stravu a dobrú obsluhu na Starom výstavisku. Nechcem však dopodrobna opísať naše bohaté zážitky z celodenných putovaní po Prahe.

Počas nášho pobytu sme navštívili Národné múzeum, Technické múzeum, Múzeum ľudových krojov, veľa pražských kostolov, Staré mesto so slávnym Orlojom, Karlov most, Malú stranu, Petřínskú rozhľadňu. Obzvlášť sme boli unesení exkurziou na Hradčanoch, kde nás previedli po všetkých dôležitých miestnostiach. Prezreli sme si kanceláriu prezidenta, Rytiersku sálu, Španielsku sálu a ostatné miestnosti, ktorých význam si už ani nepamätám.

V ďalších dňoch sme absolvovali zopár divadelných predstavení a tiež sme boli aj v kine.  Posledný deň, pred návštevou pána prezidenta, nás ráno pustil vedúci na samostatnú vychádzku po Prahe. Dal nám inštrukcie, aby sme sa pohybovali v malých skupinkách a o jedenástej hodine už boli na ubytovni. Mali sme si pozrieť iba Václavák. Bývali sme neďaleko, asi päť minút po jednej uličke, takže nebol problém sa vrátiť na ubytovňu. Utvorili sme skupinky a pobrali sa do mesta. Prešli sme dookola celé Václavské námestie, chvíľu sme postáli pri soche sv. Václava na koni a neboli by sme „zvedave chlopci východňare“, keby sme nevymysleli nejakú vylomeninu. Niekto navrhol: „Ta kukajce keľo eľektričky tu chodza, ta podzme še povožic a potom pridzeme nazad“. Plán bol v momente schválený. Ihneď, len čo zastala prvá električka, sme do nej nastúpili. Prišiel konduktor, kúpili sme si lístky. Zvedavo sme pozorovali dianie na pražských uliciach, po ktorých sme prechádzali. Už sa nám zdalo, že ideme dlho. Niektorý z nás povedal, aby sme vystúpili, že sa tu trochu popozeráme a keď pôjde električka naspäť, vrátime sa na Václavák. Jednoducho a múdro, tak sme aj urobili. To, v akej štvrti sme boli, sme však nevedeli.

Pochodili sme po okolitých uliciach a po chvíli sme sa rozhodli vrátiť. Zastali sme na zástavke.  Električka prišla, nastúpili sme, kúpili si lístky a už sa išlo na Václavák. Asi po troch zastávkach sme zbadali, že naša električka prechádzala po území, kde už zanikla ulica. Bolo vidieť záhrady a polia. Už sme vedeli, že je zle. Určite sme zablúdili. O chvíľu nám to konduktor potvrdil. Keď sme zastali pri plechovej búde, zakričal: „Konečná, vystupovat!“. Pozerali sme na seba vystrašene: „čo teraz?“ Medzitým do električky začali nastupovať ľudia čakajúci na zastávke a usadili sa v prázdnej električke. Vybrali sme si starú pani, ktorej sme sa spýtali, že ako sa dostaneme na Václavák. Jej reakcia bola: „Ježiš Mária, kluci, vy jste na opačném konci Prahy.“ Potom vysypala zo seba podrobne, kde máme vystúpiť, na ktoré číslo električky prestúpiť, ale nakoniec povedala, že by sme mohli poblúdiť, tak ona radšej pôjde s nami a odvedie nás až na Václavák.

Trmácala sa s nami električkou, prestúpili sme na inú električku a konečne sme vystúpili na Václaváku. Nevedeli sme, ako sa jej máme za túto obetavosť poďakovať, ale ona len povedala, že je rada, že nám mohla pomôcť. Cestou sme jej porozprávali, kto sme a čo robíme v Prahe. Na rozlúčku nám takým materinským láskavým tónom povedala: „Kluci, jenom v tý šachtě si dávejte pozor, ať se vám nic nestane.“ A tak sa s nami rozlúčila. Neskôr sme zistili, že Pražania sú veľmi ochotní ľudia, či starí či mladí, stále nám boli ochotní pomôcť. Na ubytovni sme boli načas. Mlčali sme o našej ceste električkou. Časom sme zistili, že sme neboli sami, ktorí po Prahe blúdili.

Nadišiel deň stretnutia všetkých baníckych učňov s naším vtedajším prezidentom v Lánoch. V ranných hodinách nás autobusy odvážali do Lán. Sústredili sme sa v prekrásnom parku okolo kaštieľa. Každá skupina mala vyznačené miesto, vedľa ktorého bola vojenská poľná kuchyňa, kde nám vojaci varili výborný guláš. Dostali sme balíčky s ovocím, zákuskami a rôznymi cukrovinkami. V drevených debnách boli minerálne vody, limonády a vo vojenských varniach teplý čaj.

Bol krásny letný deň. Dychovka nám vyhrávala, bolo nám fajn. Po dobrom obede sa ozval z ampliónu pokyn, aby sme si všetko na stanovisku upratali, že za malú chvíľu majú prísť predstavitelia vlády a pán prezident. Asi o 14-tej hodine pri zvuku fanfár z kaštieľa prišiel pán prezident sprevádzaný vládnymi predstaviteľmi. Zastali na vyzdobenej tribúne, postavenej priamo pred naším stanovišťom. Ako prvý vystúpil s krátkym príhovorom predseda vlády Antonín Zápotocký. Po ňom sa ujal slova pán prezident. Vo svojom prejave zdôraznil dôležitosť vybudovania ťažkého priemyslu, ktorého základ tvorí baníctvo a hutníctvo. Dôvod, prečo sa založili banícke a hutnícke učilištia, bol nedostatok kvalifikovaných kádrov v týchto odvetviach priemyslu. Povedal, že do nás vkladá nádej, že z nás vyrastú dobrí odborníci vo svojich profesiách. Prihováral sa k nám, aby sme sa snažili dosiahnuť aj vyššiu kvalifikáciu štúdiom na stredných odborných školách. Tiež verí, že mnohí z nás ukončia aj vysokoškolské štúdiá, pretože v blízkej budúcnosti bude treba veľa nových inžinierov a technikov pre rozvoj.

Po prejave bola oficiálna časť ukončená. Pán prezident zostúpil z tribúny a prišiel medzi nás. Obklopili sme ho a on nám podával ruky so slovami: „Kluci, já věřím, že z vás budou dobrí horníci a technici.“ Zanechalo to v nás hlboký dojem. Mohli sme sa neskôr presvedčiť, že z týchto učňov, ktorí boli v Lánoch, ostalo v baníctve pracovať až 80%. Potom predstavitelia vlády a prezident odišli. Nasledoval pestrý estrádny program. Po jeho ukončení sme dostali na cestu stravné balíčky, také bohaté, že nám vydržali na dva dni. Z Lán nás autobusmi prepravili na hlavné nádražie, kde nás čakal pripravený mimoriadny rýchlik. Nastúpili sme do neho s našimi slovenskými sprievodcami. Každý sa usadil na miesto a v stanovenú dobu sa rýchlik pohol. 

Zbohom Praha, bolo nám tu dobre, ale musíme ísť ďalej, aby sme mohli splniť to, čo sme si predsavzali. Odnášali sme si krásne spomienky, ktoré nám ostali svieže po celý život. Celú noc sme vo vlaku podriemkavali. Sem-tam niekto šušťal s papiermi, keď v balíčku s jedlom hľadal nejakú dobrôtku. Keď sme už boli na Slovensku a vlak zastavil v stanici väčšieho mesta, prebudil nás spev a výkriky skupiny chlapcov, ktorí tam vystupovali. Konečne sa ozval hlas sprievodcu: „Kysak, cestujúci do Prešova ráčte prestupovať!“ Prestúpili sme na osobák idúci z Košíc do Prešova. Za necelú hodinu sme vystupovali na veľkej stanici v Prešove. Tam sme sa rozlúčili s kamarátmi a každý sa pobral svojou cestou k rodičom. My s bratom Mirom sme vyčkali autobus a okolo tretej poobede sme už boli doma v Tuhrine. Zvítali sme sa s rodičmi. Mamka žiarila šťastím, že sme sa vrátili domov živí a zdraví. V kuchyni na kredenci bola naša pohľadnica z Prahy, ktorú sme poslali rodičom, aby boli spokojní, že sme v poriadku. Vyprávaniu nebolo konca-kraja, keď s bratom Mirom skákajúc si do reči, sme vyprávali naše zážitky. Museli sme dopodrobna rozprávať, počnúc rekreáciou v Oravskom Podzámku, cestu do Prahy, pobyt v Prahe a hlavne o našom stretnutí s pánom prezidentom v jeho letnom sídle v Lánoch. Mamka žasla a stále hovorila, že takí chlapci a už máme také zážitky, akými sa nemôže pochváliť ani starší človek.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay

V tom čase nebol v okolí žiadny rybár, ani nijaký dozorca, a to, že chlapci chytali ryby rukami, ľudia brali ako samozrejmosť, ktorá patrila deťom. Doma sme mame pomáhali pri zaváraní ovocia. Keď piekla zákusky, miešali sme žĺtky s cukrom, alebo šľahali sneh z bielkov. Dcéru nemala, tak my sme boli pomocníci v kuchyni. Hovorí sa „čo sa v mladosti naučíš, na starosť nájdeš“. Je to pravda, pretože obidvaja vieme dobre variť, čo sme v živote vedeli využiť, a nepatríme do kategórie tých chlapov, ktorí si nevedia ani zohriať hotové jedlo.

Koncom leta, v pošte doručenej na notariát boli dva listy v úradných obálkach, adresované nám dvom. Vzrušene sme ich otvorili. Bolo to oznámenie, že sme zaradení do učebného pomeru v Ústave baníckeho dorastu v Rudňanoch, s nástupom 1.9.1950. Za tým bola krátka správa, ako máme do Rudňan cestovať. Vlakom do Spišskej Novej Vsi, potom autobusom do Rudňan. Boli tam vypísané aj odchody autobusov. Ďalej tam bolo napísané, že na učilište si nemáme brať žiadne šaty, ani obuv, lebo tam dostaneme kompletnú výbavu. Mamka krútila neveriacky hlavou, pretože bolo iba 5 rokov po vojne a bol lístkový systém. Ťažko bolo kúpiť topánky, šaty, a tu bolo oznámenie, že všetko v učilišti dostaneme. Otec, ktorý sa rozprával s pracovníkom na úrade práce povedal, že banícki učni dostanú kompletné vybavenie. Záhada bola pre nás „Rudňany“. Čo to je a kde to je? Otec, ktorý veľa precestoval a poznal celú republiku, to tiež nevedel. Nemohol vedieť, pretože obec Koterbachy bola iba nedávno premenovaná na Rudňany.

V stanovený deň sme sa vybrali, sprevádzaní rodičmi, k rannému autobusu do Prešova. Niesli sme iba malý kufor, v ňom osobné hygienické potreby, vyprážané kurča, chlieb, kyslé uhorky a fľašu čaju. Vypočuli sme si zase všetky rady od mamky, rozlúčili sa a nasadli do autobusu. Keď autobus odchádzal, pozerali sme sa na rodičov, ktorí nám mávali. Prišlo nám clivo. Naša milá dedinka a naši rodičia sa nám vzďaľovali. Z nás pomaly začalo vyprchávať hrdinstvo, že všetko vieme, všetko zvládneme. Čože, veď v učilišti budú aj iní chlapci, avšak pomaly, ale isto sa do nás vkrádali obavy zo začiatku nášho nového života. Prišli sme do Prešova na Veľkú stanicu. Nasadli na osobák do Košíc. V Kysaku sme prestúpili na vlak Košice – Žilina a hľadali sme nejaké dobré miesto. V jednom kupé sedeli dvaja chlapci v sivomodrých uniformách. Mysleli sme si, že sú to príslušníci vojenskej školy Jána Žižku, ktorých sme volali žižkováci. Bolo tam voľné miesto, tak sme vošli a usadili sa k nim. Chlapci sa otočili k nám, chvíľu sme sa na seba pozerali a naraz vykríkli, lebo sme sa spoznali. Boli to Jožko Halás a Jožko Bobaľa, s ktorými sme spoločne boli na rekreácii v Oravskom Podzámku. Vyrozprávali nám, že oni sú už dva týždne v učilišti a že boli na priepustku doma v Michalovciach a teraz sa vracajú späť. Obdivovali sme uniformu. Vysvetlili nám, že je to vychádzková uniforma a že majú ešte aj sviatočnú, čiernu s brigadírkou. Povedali sme im, že ideme do učilišťa v Rudňanoch. Začali nás od toho odhovárať, aby sme tam nešli, že oni sú v učilišti v Spišskom Štiavniku pri Poprade. Popisovali nám, že je umiestnené v krásnom kaštieli, v blízkosti ktorého je veľký park s futbalovým a volejbalovým ihriskom. Majú tam krásne klubovne s novým nábytkom, pingpongové stoly, šachy a že nás tam bez problémov príjmu, pretože ešte nemajú plný stav učňov, ktorý je plánovaný. Vymenovali nám veľa známych chlapcov, s ktorými sme boli spolu na rekreácii. Hoci s obavami, no nakoniec sme súhlasili a rozhodli sa ísť s nimi. Vystúpili sme na malej železničnej stanici, hneď za tunelom. Pobrali sme sa peši ku kaštieľu, ktorý bol vzdialený od stanice asi dva kilometre. Akonáhle sme ho v diaľke zbadali, naše obavy začali narastať, ako nás tam prijmú. Keď sme boli blízko, uznali sme, že kamaráti mali pravdu.

Kaštieľ bol prekrásny. Bol novo vymaľovaný svetložltou farbou, ktorá mu dodávala elegantný vzhľad.

Vstupná brána bola zavretá. Po zacenganí sa brána otvorila. Privítal nás mladý muž. Bol to vychovávateľ. Skontroloval kamarátom priepustky. Oni mu začali vysvetľovať, že sme noví, pôvodne sme mali ísť do Rudňan, ale nás priviedli sem, lebo sme boli spolu na rekreácii a máme tu viacero kamarátov. Prezrel si naše papiere a potom povedal kamarátom, aby nás zaviedli ku riaditeľovi. Ukázali nám dvere kancelárie riaditeľa a odišli na svoju izbu s tým, že sa idú preobliecť. Zaklopali sme a vošli dnu. Za stolom sedel riaditeľ pán Peller. Bol to starší pán v okuliaroch. Podali sme mu naše papiere a vysvedčenia. Vysvetlili sme mu, že sme mali nastúpiť v Rudňanoch, tu však máme veľa kamarátov a chceli by sme ostať v tomto učilišti. Bez slova pozeral na naše vysvedčenia a my sme s napätím čakali na jeho odpoveď. Keď skončil, pozrel na nás a povedal nám, že stav učilišťa nie je naplnený, že môžeme ostať. Takmer sme zvýskli od radosti, tak sa nám uľavilo. Potom zavolal jedného z vychovávateľov, ktorému povedal, aby nám vydal potrebné veci a zadelil na izbu. 

Na chodbe sa nám predstavil ako Adrián Parajňák. Odišli sme do skladu a tam nám vydal tepláky, trenírky, tielka, košele, polovičné trampky, ponožky a pyžamo. Pridelil nám skrine, ktoré boli umiestnené na chodbe. Pribehli za nami Bobaľa a Halás už prezlečení v hnedých teplákoch. Začali vychovávateľa prehovárať, aby Mira dal na ich izbu, lebo majú jednu posteľ voľnú. Opýtal sa nás, či nechceme s Mirom bývať spolu. My sme na tom netrvali, preto Miro odišiel bývať k nim. Oni už boli starší. Mňa pridelil na izbu, kde sme boli šiesti rovesníci. Fero Balaňan, Fedor Matviak, Janko Orolín, Dušan Jamrich, ja a Jóžika, malý chlapec, ktorý nevedel dobre po slovensky, iba maďarsky. O zábavu sme mali postarané, keď niektoré vety skomolil, že v nás vyvolávali búrky smiechu. Rýchlo sme sa všetci spriatelili a vychádzali spolu dobre počas celého pobytu v učilišti. O šiestej sme išli na večeru, potom pokračovali v družnej debate až do večierky, kým vychovávateľ neprišiel na kontrolu a nezhasil svetlo. Na druhý deň ráno sme dostali ďalšiu časť našej výbavy, modrosivú vychádzkovú uniformu s lodičkou a čiernu sviatočnú uniformu s brigadírkou. Uniformy boli pekne vyzdobené červenými výložkami a baníckymi znakmi. Na ľavom rukáve bol odznak nášho podniku MB (Manganorudné bane, n. p., Kišovce-Švábovce). K uniformám sme dostali dva páry poltopánok, hnedé k vychádzkovej a čierne k sviatočnej. Ďalej to bol tmavosivý zimník, a na leto zelenohnedý plášť z celtoviny, zvaný „montgomerák“. Bol pomenovaný po anglickom generálovi, ktorý získal slávu v bojoch proti fašistickej armáde. V kinách ho ľudia stále videli v takom plášti. Bol to výstrelok vtedajšej módy, takže sme sa v ňom cítili trochu ako frajeri. Nasledovne to boli košele, spodné prádlo a kravaty. Do práce nás vystrojili pracovným oblekom, gumákmi a koženou prilbou. Museli sme si to všetko odniesť za pomoci kamarátov a poukladať do našej dvojdielnej skrine. Veľmi sme si to cenili, pretože sme si boli vedomí toho, že výbava pre jedného učňa stála veľa peňazí. Bolo to iba pár rokov po vojne, keď všetkého bol nedostatok a my sme boli vyobliekaní ako „malí grófi“.

V nasledujúcich dňoch nás kamaráti povodili po celom učilišti. Všetky miestnosti boli zariadené novým nábytkom a všade to voňalo čistotou. Najkrajšie boli klubovne. Boli to kruhové miestnosti umiestnené vo vežiach. Na ich stenách boli namaľované obrazy, ktoré znázorňovali baníkov pri rôznych prácach v bani. Jedna klubovňa bola zriadená ako knižnica a čitáreň a v druhej sa nachádzali hudobné nástroje, harmónium, dve harmoniky a tri gitary. S bratom sme sa veľmi potešili, pretože Miro hral dobre na harmoniku a ja na gitaru. Začali sme hrať spolu. Na našu muziku pribehol do klubovne vychovávateľ Parajňák. Veľmi sa potešil, že hráme dosť obstojne. Ihneď zobral druhú harmoniku a pripojil sa k nám. Bol to výborný hudobník a harmonikár. Neskôr sme spolu hrávali pri rôznych príležitostiach a veľa sme sa od neho naučili. Začiatok školského roku bol posunutý na 10. september z dôvodu, že kaštieľ bol renovovaný a po týchto prácach ostalo vonku veľa odpadu. Vytvorili sme viacero skupín a všetok odpad sme odvážali fúrikmi na určené smetisko. Každý pracoval so zápalom. V priebehu jedného týždňa bolo vypratané celé nádvorie, okolie kaštieľa, ako aj všetky ihriská.

V učilišti nás bolo približne 80 chlapcov. Prevládali sme my, východniari, zo Šariša a Zemplína. Asi dvadsiati boli zo Spiša. Mali sme vytvorené veľmi dobré podmienky pre šport. Kompletné výstroje pre futbalistov, volejbalistov, na hádzanú a na zimu boli pripravené lyže. V sklade sme mali aj bicykle, úplné nové zn. ESKA. Pre tieto športy sme mali aj riadne, regulárne uhriská. Začala nám škola. Zo začiatku to bolo opakovanie stredoškolskej látky. Pracovať na závod sme ešte nechodili. Nevedeli sme sa dočkať toho, kedy pôjdeme robiť do bane. Chlapci z blízkeho okolia, ktorí mali otcov baníkov, nám rozprávali, ako to v bani vyzerá, ale nevedeli sme si to predstaviť. Koncom týždňa prišiel do učebne náš riaditeľ p. Karol Peller. Predtým ako sa stal riaditeľom učilišťa, pracoval ako banský merač a geológ. Jeho prednáška nás veľmi zaujala, lebo odbor geológie bol pre nás veľkou neznámou. Dozvedeli sme sa, že manganorudné ložisko vznikalo sedimentáciou pieskov s obsahom mangánu, podobne ako uhoľné sloje, ktoré vznikli zuhoľnatením historických drevín pod náplavami piesku bez prístupu vzduchu.

V ďalšej časti prednášky nám opísal Kišovskú a Švábovskú baňu. Obidve bane sú otvorené úpadnicou. Kišovská úpadnica je dvojkoľajka, má malý úklon a ruda sa dopravuje na povrch lanovkou, vo vozíkoch upnutých na tzv. nekonečné lano. Je to podobný spôsob ako visutá lanovka na Lomnický štít. Jedna kabínka ide hore, druhá dolu. Tu však po koľajniciach sériu plných vozov ťahá lano hore a prázdnych spúšťa dole. Švábovská úpadnica má väčší úklon a doprava je dvojbubnovým ťažným strojom. Na pravej koľaji ťahá lano plné vozy z bane a na ľavej koľaji spúšťa prázdne vozy dolu. Všetko to pre nás bolo nové a každý si to vysvetľoval po svojom. Aj tu platilo pravidlo, že lepšie raz vidieť ako trikrát počuť. Po tejto prednáške ešte väčšmi vzrástla naša zvedavosť a nedočkavosť, kedy uvidíme baňu na vlastné oči. Po ďalšie dni nám prichádzali prednášať viacerí banskí technici o vŕtacích a trhacích prácach, o vystužovaní banských diel, a tiež o banských strojoch. Preberali sme bezpečnostné predpisy v baniach aj na povrchu. Prednášky boli niekedy doplnené odbornými filmami. Pomaly sa nám formovala aká-taká predstava o práci v bani. Na jedno vyučovanie sa nám prišiel prihovoriť predseda celozávodného výboru ROH, ktorý bol aj kádrovčíkom. Na jeho prednášku sme nikdy nezabudli. Rozprával „spisovne“ spišským nárečím. Pospomínal nám útlaky baníkov v minulosti, štrajky, hlad, hospodársku krízu. Poukázal na to, že aké sme šťastné deti, že žijeme v takej dobe, kde nás čaká šťastná budúcnosť. Nezabudnuteľný bol však záver jeho prednášky, keď povedal: „Chlapci, mušice sebe uvedomic, že každa tona rudy je vecej slunka našim dzecom! Každa tona rudy je vecej chľeba našim dzecom! Každa tona rudy je klinec do rakvy kapitaľistom.“ Tento záver jeho prejavu sme potom počuli na každej schôdzi SZM, ROH alebo na úsekovej porade, dokonca raz aj na cintoríne, keď sme pochovávali tragicky zosnulého baníka, ktorý sa otrávil v bani plynom. 

Spomínam na jednu príhodu, keď sme boli už druhoročiaci. Na banícky deň sme stáli v sviatočných uniformách pred tribúnou. Po príhovoroch riaditeľa a vedúceho bane vystúpil pred mikrofón náš kádrovčík a začal rečniť. My sme už len čakali, kedy hodí na prítomných víťazoslávny úsmev, zdvihne ruku zovretú v päsť a keď spustil: „súdruhove...,“ začali sme polohlasne predpovedať „mušime sebe uvedomic, že každa tona rudy“ atď. Presne nám to sedelo s ním. Bolo to ako zborová recitácia. On rečnil tak úpenlivo, že si to ani nevšimol. Zato starí baníci si to všimli, začali tlieskať a smiať sa. Kádrovčík bol celý bez seba, že zožal taký potlesk za svoj „verklíkový“ záver prejavu. Niekto mu to neskôr povedal, lebo v budúcich prejavoch na učňov stále nadával. Na našu adresu stále pripomínal, že hoci normy a plán plníme dobre, ale nevážime si výdobytky robotníckej triedy. Záver svojho prejavu však nikdy nezmenil.

Od 1. októbra sme začali chodiť do práce na baňu v Kišovciach. Boli sme rozdelení do dvoch skupín. Prvá skupina mala týždeň školu, druhá pracovala. Takto sme sa po týždni striedali. Zo začiatku sme boli zadeľovaní na povrch a neskôr do bane. Konečne sme sa dočkali. Ráno sme vstávali o piatej. Oblečení v pracovných šatách s koženými prilbami na hlave, rýchlo sme sa naraňajkovali, dostali sme balíček na desiatu a nastúpili do autobusu, ktorý nás vozil na závod. Baníckych učňov mal na starosti technik „dolný Marcin“. Ranný zápis sa volal „felez“. Každého vyvolal po mene a pridelil mu prácu. Prácu potom usmerňovali inštruktori, ktorí boli z radov baníkov. Jedno ráno prišiel za pánom „dolným“ starší ujo, majster z kompresorovne. Obsluhoval kompresor na stlačený vzduch, ktorým boli poháňané zbíjačky, vŕtačky a ostatné banské stroje v bani. Popri svojej práci v kompresorovni opravoval aj pokazené vŕtačky a zbíjačky z banských pracovísk. Vypýtal si dvoch baníckych učňov na rozoberanie pokazených vŕtačiek. Ja som stál na boku stola s Andym Sekerákom z Levoče. Skamarátili sme sa na učilišti. Andy bol všestranný, dobre hral pingpong, futbal a celkom sme si rozumeli. Mal však aj sklony k šibalstvám. Ako sa hovorí, bol vymastený všetkými masťami. Dolnému Marcinovi sme sa zdali byť dosť šikovní, tak povedal majstrovi, aby si zobral nás. Starý majster sa volal Gaduš. Bol to seriózny pán, ktorý nám vysvetlil, aj predviedol ukážku, ako máme vŕtačku rozobrať. V kompresorovni bol veľký pracovný stôl s dvoma veľkými zverákmi, do ktorých sme si mohli vŕtačku pevne uchytiť. V strede stola bola veľká plechová vaňa na umývanie súčiastok. Po rozobratí vŕtačky alebo zbíjačky, museli sme všetky súčiastky vyumývať petrolejom a naftou, potom pekne vyutierať handrami a poukladať majstrovi na jeho pracovný stôl. On to prezrel, poškodené súčiastky nahradil novými a vŕtačku zložil. Za kompresorovňou sme ju pripevnili na tlakovú hadicu a vyskúšali vŕtať do veľkého balvana, na to určeného. Keď vŕtala dobre oznámili sme to haviarovi, že si môže mašinu zobrať do bane. Práca sa nám páčila a majster bol s nami spokojný.

Bola sobota. Mali sme rozobrať iba jednu vŕtačku. Rýchlo sme to urobili a keď sme desiatovali, povedal nám majster: „Chlapci, porobili sce šicko. Sce šikovné. Už nemáme co robic. Pujdzece do Kišovec a prinešece mi od šustra poltopánky.“ Vysvetlil nám, kde majster šuster býva a dal nám pre neho lístok. Potešili sme sa, že sa trochu prejdeme. Dom sme našli podľa firemnej tabule. Zaklopali sme na dvere vošli dnu a pozdravili. Starý majster sedel na stoličke, na kopyte medzi kolenami mal topánku a medzi perami v ústach zvieral zopár kolkov (drevené klince na pribíjanie podrážok). Pozrel na nás, na náš pozdrav cez zovreté pery niečo zamrmlal. Kladivom v ruke nám zamával, čím naznačil, aby sme počkali. Postupne vyberal po jednom kolku z úst a šikovne ich vbíjal do topánky na kopyte. Keď zabil posledný, položil kladivo a spýtal sa nás: „Co hľedáce, chlapci?“ Povedali sme mu, že robíme u majstra Gaduša, ktorý nás posiela po poltopánky. Odovzdali sme mu lístok, ktorý prečítal. „Hej, už sú hotové!“ Vstal, podišiel k regálu, z ktorého vybral pár čiernych, vyleštených poltopánok, šusterskou zásterou ich ešte poutieral a položil ich na pracovný stôl. „Počkajce, chlapci, idzem donesc dajake novinky, že vám jich zapakujem /zabalím/,“ a odišiel bočnými dverami.

Keď šuster zavrel dvere, pekelník Andy priskočil k pracovnému stolu. Na stole bola stará plechová miska plná šusterského lepidla, z ktorého trčala drevená palička na natieranie. Šikovne vytiahol paličku a natlačil lepidlo do špíc topánok. Zastrčil paličku do lepidla a postavil sa ku mne. Bolo načase, lebo majster šuster už otváral dvere. Prišiel k stolu, rozprestrel noviny, poltopánky položil do stredu a zabalil ich do úhľadného balíka. Podávajúc nám balík povedal: „Chlapci, pozdravce pána Gaduša a povedzce mu, že še utre (zajtra) stretneme v karčme na mariášu.“ V tom čase sa majstri remeselníci navzájom uctili. Tvorili skupinu ľudí, trochu vyššie postavených. Vyšli sme von. Andy sa začal smiať. Povedal, že je zvedavý, keď sa pánu Gadušovi prilepia ponožky v topánkach, že ako sa potom pri tom mariáši budú hádať. Mne sa to až také smiešne nezdalo. Mal som obavy, čo urobíme, keď topánky ihneď vyskúša? Čím sme sa viac približovali k závodu, tým viac nás začalo hrýzť svedomie. Už aj Andy začal blednúť. Prišli sme do kompresorovne, majster už odstavoval kompresory. Andy mu odovzdal topánky s odkazom. Majster sa pousmial a balík ani nerozbalil, vložil ho do tašky. Nám odľahlo na duši. Cestou domov sme sa v autobuse rozprávali, že možno topánky neobuje a lepidlo vyschne. Utešovali sme sa, že na budúci týždeň máme školu a až potom prídeme pracovať.

(Pokračujeme)

Ing. Marian Slavkay

Niečo sme mu porozprávali a on nám potom ukázal do kúta, kde bolo asi 12 vŕtačiek a zbíjačiek. „Chlapci, toto za dva dni muši byc hotove. Vyfasoval som vám aj drocené kefy, bo daktoré mašiny sú barz zahardzavené. Tak hnedka še ulapce do roboty!“ Stále sa usmieval. Topánky nespomínal, ale sme začínali tušiť, že tie zahrdzavené zbíjačky a vŕtačky budú asi zo šrotoviska. Baníci si svoje vŕtačky opatrovali, mazali olejom, takže nemohli byť v takom stave. Začali sme v nafte umývať najprv tie vŕtačky, čo sme vedeli, že sú z banských pracovísk. Nafta už bola veľmi špinavá, čierna. Mali sme hrubé štetce na umývanie. Keď sme si dali vŕtačky do zveráka a začali sme povoľovať spojovacie skrutky, náš majster prišiel pomaly k nám. Boli sme sústredení na prácu. On vybral namočené štetce z nafty a naraz obidvom nám čľapol štetcami na krk a dobre ich pritlačil, že nafta nám stiekla až do trenírok. Chvíľu sme nevedeli, čo robiť. Andy sa rýchlo spamätal, začal utekať a ja za ním. Obehli sme idúci kompresor. Postavili sme sa za obrovské rotujúce koleso kompresora. Náš majster dostal strach, ihneď vypol motor kompresora. Kompresor zotrvačnosťou ešte chvíľu išiel, potom zastal. Majster celý bledý nám volal: „Chlapci, poce von ztadzi (odtiaľ), ja už vám nič nezrobim, lem poce od teho kolesa!“ Pomaly sme vyšli so zvesenými hlavami. Majster nám ukázal na lavičku pri stole, kde sme zvykli desiatovať. Sadli sme si a on spustil: „Chlapci, srandy sú srandy, aľe toto už stranda nebula. Keby vtedy, jak sce buli za kolesom spadol remeň, co poháňa kompresor, ta vás tam zabije a mne by zavreli do basy. To už ňe sce v škoľe, ale v roboce. Tak mušice už uvažovac, že co robice. No už to ochabime (necháme) tak. Mne še prilepili štrimfľe v topánkoch a vy mace čarné uši aj kark, ta sme už vyrovnané.“ Zmierili sme sa s tým a uvažovali, ako nám to celkom hladko prešlo.

Pán Gaduš sa nás asi chcel zbaviť, lebo na druhý deň nás dolný Marcin zadelil do bane. Dal nás k veľmi dobrému baníkovi. Bol to goral, volal sa Suržín. Zo začiatku sme mu veľmi nerozumeli, lebo rozprával goralským nárečím. Dal nás prehadzovať rudu v rúbaní v kapse, ktorú volali „ferhava“. Výška rudy bola asi 60-70 cm, čiže lopatou bolo treba hádzať po kľačiačky. Ruda sa prehadzovala až do chodby, kde sa nakladala do vozíkov. Vozíky sme odtláčali ručne až k hlavnej úpadnici, kde sa pripojili na lanovku. Počva (podložie) v rúbani bola hladká, že sa po nej lopata dobre šmýkala. Ruda však bola ťažká a po hodine práce sme mali na rukách pľuzgiere, bolel nás chrbát aj kolená. Predák nám povedal, aby sme si odpočinuli, že zajtra nám vyfasuje kolenačky. Po 10 minútovej prestávke sme začali znovu prehadzovať. Zobliekli sme si kabáty, poskladali a podložili pod kolená, aby nás to tak netlačilo. Prehadzovali sme rudu ďalej. Keď sme vyložili všetku odstrelenú rudu a naložili vozy, mohli sme sa v chodbe povystierať. Desiatovali sme, hoci už bolo okolo jedenástej hodiny. Potom prišla príprava na vŕtanie. Zaniesli sme do rúbania dosku, vrtáky a predák pripravil vŕtačku. Vŕtačku sme položili na dosku a predák ju pri vŕtaní, sediac na doske, tlačil nohami. Za neho si sadol jeden z nás chrbtom k nemu, tým sme mu robili oporu, aby mohol nohami lepšie tlačiť vŕtačku. Druhý mal za úlohu sledovať ako to robí, ako narába s vŕtačkou. Potom sme sa na doske vymenili. Pri vŕtaní sme si prakticky oddýchli, iba si obzerali doráňané dlane s popukanými pľuzgiermi. Keď boli diery dovŕtané, ukázal nám, ako z nich vyškrabať prach. Doniesol škrabku, ktorá sa volala „krikal“. Bolo to guľaté železo, asi 1,5 metra dlhé, prierezu asi osem milimetrov. Na konci bolo rozklepané a zahnuté. Jeden z nás čistil diery, druhý odpratával náradie, ktoré bolo porebné trochu očistiť od prachu, hadicu stočiť a povešať na drevený stojan so železnými hákmi.

Predák pripravoval trhaviny na nabíjanie vrtov. Zo začiatku nás k príprave nebral, mohli sme ho len pozorovať z lavičky. Sám ponosil trhaviny do „ferhavy“ a dreveným nabijakom (drevená guľatá tyč priemeru asi 2,5 cm, dlhá 1,5 m) začal vrty nabíjať. Svietili sme mu, sledovali a pozorovali, ako to robí. Keď vrty nabil a dal upchávku z hliny (boli to šúľky z hliny, ktoré sme pred nabíjaním urobili), všetci sme si sadli na lavičku. Predák si zafajčil a ponúkal aj nás, aby sme si „zakrútili“ do papierika. Tabak a papieriky mal v malej drevenej skrinke. Čo sa nám páčilo, bol vzorný poriadok na pracovisku. Na chodbe sa nesmelo nič odhodiť, všetko smetie sme hádzali do vozíka. Potom vybral z kabáta hodinky, bolo pol druhej. Vliezol do rúbania, zapálil zápalné šnúry („cindry“) a pobrali sme sa k úpadnici. Keď začali nálože vybuchovať, predák ích počítal: „Jeden, dva...,“ až po osem, potom spokojne povedal: „išli všetky.“ Dozneli výbuchy, ihneď sme sa chceli pohnúť hore úpadnicou. Okríkol nás, že ešte lanovka nestojí. Keď zastala, znovu sme museli čakať, až kým pôjde „dolný“ hore s ostatnými baníkmi. Po zastavení lanovky, asi o 5-7 minút, sme videli prichádzať zdola veľa svetielok, ale iba jedno blýskalo. Bola to lampa pána dolného, pretože on mal na lampe mosadzný reflektor. Prišli k nám a my sme sa pripojili k sprievodu. Po tejto prvej šichte v bani sme prišli na učilište, naobedovali sme sa, okúpali a ľahli spať. Boli sme unavení, ale hrdí na to, že sme ako prví pracovali v bani pod zemou. Zobudili sme sa až pred večerou. Cítili sme sa dolámaní a dlane nás poriadne pálili.

Na druhé ráno sme už nešli do práce ako hrdinovia. Niesli sme si po dva kapesníky, aby sme si mohli obviazať dlane na miestach, kde sme mali popraskané pľuzgiere. Po „feleze“ sme išli so Suržinom do bane, tichučko a krotko. Stále sa nás po goralsky vypytoval ako sme spali, či nás nebolia ruky, ako sa nám páči baňa. Naše odpovede boli tiché a vo všetkom kladné. Nepriznali sme sa, že je to inak.
Keď sme prišli do rúbania a pozreli do „ferhavy“, uvideli sme dvakrát takú veľkú kopu rudy ako bola včera. Iba nás striaslo. Predák vytiahol z batoha úplne nové, kožené kolenačky a víťazoslávne nám ich podaroval. Povedal, že budeme kľačať ako vo vatičke, takže môžeme lepšie hádzať rudu v rúbaní. Pripli sme si ich s remencami na kolená, zobrali lopaty a bez slova vliezli do ferhavy prehadzovať rudu. Potajomky sme si vreckovkami obviazali zráňané dlane a začali prehadzovať. Predák tiež vzal lopatu a začal prehadzovať z najvzdialenejšieho konca k nám. Hádzal plné lopaty, dosť rýchlo, ledva sme stačili rudu hádzať na chodbu. Hoci rudy bolo viac ako predošlý deň, stačili sme to prehádzať a naložiť do vozov takmer o polhodinu skôr ako prvý deň. Predák bol s nami spokojný. Zapísal si do notesa, že sme naložili pätnásť vozov. Povedal nám, že máme o päť vozov viac ako včera. Vysvetlil, že na pracovisku máme normu, koľko ton rudy máme za mesiac vydať. Na učňa je stanovené 60% z normy baníka v rúbaní. Denne nám treba vydať aspoň 12 vozov rudy, aby sme splnili normu. Ak vydáme viac, splníme normu vyššie a bude lepšia výplata.

Týždeň ubehol ako voda a my sme si pomaly privykli na túto prácu. Celý budúci týždeň sme mali školu. Počas týždňa sme sa tešili na baňu znovu. V pondelok, keď sme prišli na baňu, zbadal nás náš bývalý majster Gaduš z kompresorovne. Mal dvoch nových baníckych učňov, ktorí práve vynášali zhrdzavené vŕtačky do šrotu. Rýchlo nám to zaplo, že tie zhrdzavené vŕtačky nám chcel dať rozoberať iba za trest. Keď sme prechádzali okolo neho, tak sa nás ironicky spýtal: „Ta co, chlapci, lepši robic v bani jak tu v kompresorovni mašiny rozbirac?“ Odpovedali sme mu, že pre nás je to lepšie, pretože my chceme byť baníci. Začali sme ho podozrievať, že to zadelenie do rúbania on navrhol „dolnému Marcinovi“, aby sa nám trochu pomstil. Či to bolo tak, alebo onak, nikdy sme sa nedozvedeli. Už sme robili druhý mesiac a Suržin bol s nami spokojný, hoci sa ukázalo, že Andy bol skôr na vylomeniny ako na „lásku k lopate“. Robil však dobre, lebo musel. Ulievať sa nedalo. Raz nám predák kázal, aby sme na šichtu vyniesli do opravy vŕtačku (mašinu, ako ju baníci nazývali) pánu Gadušovi, nech sa na ňu pozrie, lebo sa zasekávala. Niesol som ju ja. Keď sme boli na povrchu, Andy pýtal vŕtačku, že on ju dá do opravy, ale aby som išiel s ním. Dal som mu ju. Zobral ju na plece, vystrel sa, nasadil výraz tváre ako riaditeľ závodu. Vošli sme do kompresorovne. On na pána majstra rozkazovačne spustil: „Pán majster, tá mašina sa zasekuje, zajtra ráno nech je hotová, lebo ideme vŕtať do kameňa v chodbe. To Vám odkazuje pán predák Suržin a aj pán „dolný Marcin“. Dnes bol u nás na pracovisku a prikázal, že zajtra musí byť ten kameň v chodbe odstrelený.“ Keď majster Gaduš počul, že aj pán dolný to prikázal, tak celkom úctivo povedal: „Ráno price po mašinu, budze hotová.“ Keď sme odchádzali ku autobusu, Andy sa smial po celej ceste. Hovoril mi, že starý Gaduš ani domov nepôjde, zostane robiť mašinu. To má za tú naftu na našich ušiach.

Ráno, keď sme išli po mašinu, bola hotová a vyblýskaná. Ihneď ju pripojil na hadicu pred kompresorovňou a preskúšal. Išla ako hodinky. Potom povedal: „Jaké su z vás už baníci, ta lem se snažce a pozdravce pana Suržina.“ Pozdravili sme, Andy si vyložil mašinu na plece a kráčali sme dolu úpadnicou na pracovisko. Medzitým sa pripravoval pre nás učňovský revír. Nachádzal sa nad úrovňou hlavnej úpadnice. Bolo tam asi päť porubov (pracovisko, kde sa dobýva ruda). Doprava vozíkov k hlavnej úpadnici bola dvojkoľajnou zvážnou s úklonom asi štyridsať stupňov. Hore bol umiestnený dvojbubnový brzdiaci vrátok. Na spodku zvážnej sa na lano zapol prázdny vozík a na vrchu na druhej koľaji plný vozík. Ten sa pomaly zatlačil na uklonenú koľaj. Po odbrzdení sa plný vozík pohol a svojou váhou začal ťahať prázdny vozík hore. Bola to doprava rudy bez potreby energie. Rýchlosť dopravy sa regulovala iba brzdením vrátku.

Počas prípravy učňovského revíru sme boli všetci zadeľovaní na rôzne pracoviská. Pán dolný Marcin mal dokonalé informácie o tom, ako sa ten-ktorý učeň na pracovisku osvedčil. My sme sa u Suržina naučili dobre robiť všetky potrebné práce v rúbani. Často nás nechal samých, aby sme vŕtali. Pomáhali sme už aj pri nabíjaní vrtov a odpaľovaní náloží.

Pred zadelením na učňovský revír, dolný Marcin zhromaždil všetkých učňov vo „felezcímre“ (miestnosť, kde sa robil zápis). Oznámil nám návrh na zadelenie. Vymenoval piatich predákov na jednotlivé pracoviská. Medzi nimi sme boli aj my s bratom Mirom. Každý predák si mohol vybrať troch kamarátov do partie. Ja som si vybral Fera Balaňana, Janka Orolína a Fedora Matviaka (sme na fotke v Hôrke, pri autobuse). Brat si vybral tiež svojich kamarátov s ktorými býval na izbe. Oni už boli starší a silnejší chlapci. Môj kamarát Andy sa do rúbania nehrnul. Radšej chcel robiť pri doprave. Pri zadeľovaní ostatných prišiel rad na takého malého chlapca, volal sa Kikcio. V skúšobnej dobe pracoval na povrchu pri banskej doprave. Tam si zvykol a práca sa mu páčila. Zamestnanci s ním boli spokojní. Dolný ho chcel zadeliť do bane k doprave na zvážnu. Kikcio to odmietol. Povedal, aby ho zadelil ku doprave na povrchu, kde doteraz pracoval. Dolný mu začal vysvetľovať, že banský učeň musí pracovať aj na pracoviskách v podzemí. Kikcio odpovedal, že do bane nepôjde. Na otázku dolného, že prečo, odpovedal jednoducho: „Ta co, som myš, žeby som išol do dzíry?“ Jeho zdôvodnenie vyvolalo nával smiechu medzi nami. Vybojoval si však svoje miesto. Celý ten čas, ktorý som strávil v učilišti pracoval pri „ťažbe na povrchu“. Práca v učňovskom revíre sa rozbehla. Jednotlivé kolektívy v rúbani medzi sebou súťažili. Mali sme dobrých inštruktorov z radov starších baníkov. Práca nám išla dobre. Mali sme stanovené normy a vedeli sme koľko ton rudy máme vydať, aby sme splnili predpísanú normu. Výsledky súťaže boli zverejňované na nástenkách. Najlepší kolektív bol brata Mira a náš obsadil druhé miesto. Brat vedel dobre počítať percentá a vždy vedel ako nás predbehnúť v plnení normy.

Prišli Vianoce. Dostali sme voľno. Od 23. decembra do 9. januára. S Mirom sme domov cestovali vo sviatočných uniformách. Prišli sme do Prešova a šli sme navštíviť starých rodičov. Chceli sme sa im ukázať ako vyzeráme v baníckych uniformách. Idúc zo stanice sme stretli vojakov nováčikov. Boli sme v uniformách s brigadírkou. Oni nevedeli čo sme to za „šarže“, tak nás poslušne zdravili. Bolo nám do smiechu. Starí rodičia sa nám potešili a vypytovaniu nebolo konca kraja. Neboli spokojní, že robíme v bani. Boli veľmi nábožensky založení. Upokojili sa až vtedy, keď sme im povedali, že pred odchodom do bane sa celé osadenstvo modlí vo felezcimre. Modlitbu vždy začal po zápise vedúci bane (v baníckej reči naddolný alebo oberštajger). Potom sme sa rozlúčili a išli k autobusu do Tuhriny. Tam nás už čakali otec s mamkou. Boli celí natešení a rozradostení, že sme prišli. V našich krásnych uniformách sme vyzerali ako dôstojníci. V radostnej vrave sme došli domov. Všetko už bolo pripravené na vianočné sviatky. Rozvoniavali tam po celom byte koláče a iné dobrôtky. Na Štedrý deň nám mamka povedala, aby sme urobili stromček. My sme to s Mirom odmietli, pretože sme nechceli prísť o prekvapenie a radosť zo stromčeka. Naša mamka vedela stromček vyzdobiť veľmi pekne. Sviatky sme strávili v príjemnej domácej pohode. Dostali sme krásne šachy v peknej drevenej kazete, žolíkové karty, nejaké svetre a ponožky. Podľa mamky je pod Tatrami zima, tak to potrebujeme. Celé sviatky sme hrávali s otcom šachy, potom žolíka alebo šustra. Ja s otcom a Miro s mamkou. Boli to radostné Vianoce.

Po Novom roku Miro odišiel skôr, lebo išiel do Michaloviec ku Jožkovi Halásovi, ktorý ho pozval na návštevu. V januári, ôsmeho, som mal 16-te narodeniny. Otec bol pyšný, že už má takých veľkých synov. Na druhý deň som musel cestovať do Spišského Štiavnika. Ráno sme sa rozlúčili s mamkou a spolu s otcom sme cestovali autobusom do Prešova. Otec cestoval do Trebišova na služobnú cestu. Do Prešova sme dorazili okolo siedmej a vlak nám odchádzal niečo po deviatej hodine. Bola treskúca zima, tak sme vošli do kaviarne Lipa. Otec si dal čaj s rumom a pre mňa pýtal štamperlík nejakého likéru. Čašník trochu zaváhal, ale keďže poznal otca, doniesol mi ho. Otec sa vychvaľoval, že už mám šestnásť rokov a som baníkom. Posedeli sme si v teplej miestnosti. Asi pol hodinku pred odchodom vlaku sme sa pomaly pobrali na železničnú stanicu. Nastúpili sme do pristaveného vlaku. Boli v ňom novo vyrobené vozne s mäkkými koženkovými sedadlami. Obdivovali sme to, pretože staré vozne mali iba drevené lavičky. Došli sme do Kysaku. Rozlúčil som sa s otcom, ktorý cestoval ďalej. Prestúpil som na osobák Košice - Žilina. Keď sme sa rozlúčili, ešte som netušil, že ho vidím naposledy živého.

Na učilište som prišiel bez problémov. Miro aj s Jožom Halásom boli už tam. Ráno sme sfárali do bane, každý na svoje pracovisko. Okolo desiatej prišiel na naše pracovisko dolný Marcin s bratom Mirom a povedal mi, aby som robotu nechal, že ideme von. Vyfárali sme, zobral nás do kancelárie a povedal, aby sme išli na učilište sa preobliecť a cestovať do Prešova, lebo nám zomrel starý otec. Z Kišoviec do Kaštieľa sme šľapali pešo. Na učilišti sme sa preobliekli a stihli vlak na Košice. V Kysaku sme prestúpili. Do Prešova sme došli už po zotmení. Z veľkej stanice pešo až na Vajanského ulicu bolo ďaleko. Z chodenia sme boli značne unavení. Prišli sme k bráne a zazvonili. O chvíľku sa ozvali kroky a štrkotanie kľúča. Brána sa otvorila a ostali sme ako prikovaní prekvapením. Pred nami stál starý otec. Objal nás a povedal, že sme siroty. Nemohol som tomu uveriť, lebo som s otcom včera cestoval. Rozprával, smial sa, mal dobrú náladu, bol v pohode. A dnes je mŕtvy? Nechápal som, ako je to možné. Žiaľ, taká bola skutočnosť. Táto udalosť ovplyvnila naše budúce životy. Stratili sme oporu. Mamka nemala také možnosti, aby nás podporovala. Museli sme sa životom vo svete prebíjať a spoliehať sa sami na seba.

Po pohrebe sme sa vrátili do učilišťa. Ani sme sa nenazdali a rok sme mali za sebou. Posledný augustový týždeň roku 1951 nám na učilišti oznámili, že závod vybral najlepších učňov, aby išli študovať na Priemyselnú školu banícku v Spišskej Novej Vsi. Učňom, ktorí urobia prijímacie skúšky a budú na školu prijatí, závod poskytne štipendium počas dvojročného štúdia. Medzi učňami, ktorých vybrali som bol aj ja a Miro. Mal som rád prácu v bani. Ako druhoročiak som dostával 80% zo sadzby baníkov. Začínal som byť trošku frajer. Už mi neboli dobré poltopánky z učilišťa. Kúpil som si z výplaty moderné poltopánky, populárne budapeštianky. Začal som si kupovať aj iné košele a kravaty. Vychovávatelia sa na mňa hnevali za to, že som nenosil predpisové topánky, košele a kravaty k uniforme. Miesto školy na učilišti som chodil robiť do bane, lebo sa mi páčilo pracovať a viac zarábať. Odmietol som ísť na skúšky, nechcelo sa mi učiť. Brata Mira bez problémov prijali a v septembri nastúpil na štúdium. Podľa tej mojej tretej sudičky som prvýkrát v živote riadne zakopol a spadol. Sám som si nevedomky podložil nohu. Ubehli dva mesiace. Prišiel za mnou vychovávateľ pán Parajňák a povedal mi, aby som išiel na doplnkové skúšky do PŠB v Spišskej Novej Vsi, lebo ešte nemajú potrebný počet žiakov. Bolo to začiatkom novembra. Presviedčal ma, že táto škola mi v živote veľa pomôže, že banských technikov je málo, alebo môžem v učilišti pôsobiť ako inštruktor alebo vychovávateľ. Presvedčil ma a ja som na tie skúšky išiel. Pán profesor Haberland si ma podal na skúškach z matematiky. V rovniciach som zabral, ale percentuálny počet som nejako zbabral. Nakoniec vyhlásil, že som vyhovel, ale tie percentá sa musím doučiť. Ako-tak som obstál aj zo slovenčiny. Bol som prijatý. Zadelili ma do triedy, kde bol aj brat Miro. Nevedel som čo teraz, ale budúci spolužiaci ma prehovárali, aby som prišiel. Boli to veľmi sympatickí chlapci. Keď som sa vracal vlakom do Štiavnika, rozhodol som sa, že na tú školu pôjdem. Keď som to oznámil pánovi Parajňákovi, potešil sa. Na druhý deň som si zbalil svoje veci, rozlúčil sa s kamarátmi, vychovávateľmi a odišiel študovať na Priemyselnú školu banícku v Spišskej Novej Vsi (PŠB). Toto rozhodnutie zohralo v mojom živote veľkú úlohu. Začala sa etapa môjho dozrievania a dospievania. Začala škola, na ktorú so spolužiakmi najradšej spomíname. Dala nám veľmi dobrý základ do života.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay

tam zo tridsať. Štyria žiaci už boli ženatí chlapi, vo veku tridsať až tridsaťpäť rokov. Boli to haviari, ktorí už mali odpracovaných asi desať rokov v bani. Ostatní sme boli banícki učni, šestnásť až osemnásť roční. Všetci sme dostávali štipendium od materského závodu, ktorý nás na školu vyslal. Zo štipendia sme si platili internát a stravu. Keď si spomeniem na stravu v internáte, aj teraz, po toľkých rokoch, sa mi zovrie žalúdok. V učilišti sme mali stravu, ktorú sme ani nevládali zjesť. V internáte naopak, iba neustály hlad. Na raňajky dva rožky a čierna káva varená z kociek, akú dnešné deti už ani nepoznajú. Po takýchto raňajkách sme po skončení dopoludňajšieho vyučovania hromadne utekali zo školy do internátu na obed. Boli to každodenné preteky, ktorými sme získavali kondičku. Naším trénerom bol hlad. Na internáte sme boli ubytovaní vo väčších izbách po desať až dvanásť žiakov. Sami sme si aj kúrili v malých pieckach. Uhlie sme nosili z veľkej kopy zloženej na nádvorí. Keď napadol sneh, alebo uhlie zamrzlo, bolo ťažké nabrať ho do uhliaku.

Podľa nabitých školských osnov počas dvojročného štúdia sme absolvovali prednášky z dvadsiatichdvoch predmetov. Náš vyučovací čas bol ráno od ôsmej do jednej a poobede od druhej do piatej hodiny. Večera bola o šiestej hodine. Od siedmej večer do deviatej bolo povinné štúdium, na ktorom mal dozor niektorý náš profesor. V sobotu sme mali vyučovanie iba do dvanástej. O jednej hodine prišlo pre nás nákladné auto z niektorého závodu Spiša, aby sme išli na brigádu, pracovať do bane. Bolo to dobrovoľné. Prihlasovali sme sa počas týždňa podľa toho, koľko ľudí na závode potrebovali. Chodili sme však radi, lebo sme si zarobili nejaké korunky na prilepšenie.

Beh do školy a zo školy sme absolvovali každý deň dvakrát. Nepamätám sa presne, ale asi v stredu sme mali vyučovanie poobede len do tretej hodiny, lebo v ten deň sme mali skúšku súboru Baník. Na pôsobenie v tomto súbore máme najkrajšie spomienky. Účinkovanie v súbore však opíšem neskôr, pretože si zaslúži zvláštnu kapitolu. Poďme ku škole. Riaditeľom školy bol pán Háber. Bol prísny, ale starostlivý. Najväčší strach sme mali z profesora matematiky Haberlanda. Ten nás držal nakrátko. V čase, keď nás učil, sme ho nemali v láske, ale neskôr sme mu boli vďační za jeho vytrvalosť vtĺcť nám do hlavy matematiku a hlavne geodéziu a banské meračstvo.

Pán profesor bol v tom čase asi 50 ročný statný chlap s fúzikmi a ostrým pohľadom. Mali sme dojem, že nám vidí až do nášho večne prázdneho žalúdka. Vedel o nás všetko. Dostali sme štipendium, vtedy sme si dovolili ísť na železničnú stanicu, kde v reštaurácii bol náš známy čašník. Volal sa Rudo. On nám potajomky, keď to nikto nevidel, doniesol v čajových šálkach k najvzdialenejšiemu stolu v kúte štamperlík čerešňovice. Rýchlo sme ho vypili a utekali preč. Pán profesor buď sám špehoval, alebo mal medzi študentmi donášača. Vedel o našich návštevách v reštaurácii. Prišiel na hodinu a spustil: „Súdruhovia baníci! Beriete od závodu vysoké štipendium, ale to nie je na to, aby ste chodili na železničnú stanicu alkoholom si otupovať mozgy. Ste tu na to, aby ste študovali.“ Toto nám veľmi často a takouto formou vytýkal, takže štipendium dostalo v našom študentskom žargóne meno „Vysoké“. Ak niektorí z nás si dal na brigáde pivo, nezabudli sme mu povedať: „Neotupuj si mozog, máš študovať!“

Brat Miro bol jeho obľúbencom. V našom ročníku bol v matematike najlepší a všetko mal načas pripravené. Mne Haberland hodne šliapal na prsty asi preto, lebo vedel, že mám na viac, ale som lajdák. Neviem prečo sa hneval, že sme hrali hokej. Mali sme dobré mužstvo. Vyhrávali sme nad všetkými školskými mužstvami, iba „Drevárka“ nás sem-tam porazila. Na druhý deň po zápase ma stále vytiahol k tabuli a tam ma „mučil“. Vyvolával ma dvomi spôsobmi. Keď povedal: „Súdruh Marián k tabuli,“ vtedy bol zhovievavý a chcel si overiť, či mi „zverí dvojku alebo trojku“. Známky nedával, ale zveroval na každej konferencii. Štvrťrok, polrok, atď. Veľmi dobre si pamätal, v čom som „kríval“ v minulom období a to mi dal ako kontrolnú otázku. Druhý spôsob bol nemilosrdný. Vyvolal: „Pán Slavkay mladší, k tabuli!“ Už som vedel, že ma videl ísť s priateľkou do kina alebo som hral hokej. Hral som v obrane s Milanom Meckom. Hrali sme tvrdo, ale čisto. Jemu sme sa asi javili ako nejakí bitkári, provokatéri. Hokej je už raz taký. Niekedy sa dozvedel o našej účasti na zábave v Redute alebo na čaji v Dancingu. Čo nasledovalo potom pri tabuli bolo príšerné. Kázeň vyzerala asi takto: „Si ako ryba, raz zaberieš, dvakrát nie. Viac sa venuj štúdiu, nie zábave, z toho nevyžiješ!“

Lenže aj na pána profesora sa dala „ušiť búda“. Na jednom hokejovom zápase s učilišťom VSS Košice som ho videl medzi divákmi. Úlohu z matiky som si urobil poobede. Po zápase som utekal ihneď na internát. Zobral som matematiku a celú látku som si zopakoval. Počítal som príklady a bifľoval sa do dvanástej v noci. Na druhý deň sme mali matematiku. Postrach „Habik“, ako sme ho v skratke volali, vošiel do triedy. Od stola sa rozhliadal po triede. Ja som sa náročky skrýval za chrbát Joža Škovrana, ktorý sedel predo mnou. Habik to zbadal, fúzmi mu šklblo a takmer škodoradostne povedal: „Áhááá, pán Slavkay ml. sa nám skrýva. Hrdina včerajšieho zápasu. No poď von k tabuli, ukáž ako vieš hrať „matematický hokej,“ a začal mi zadávať „mastné príklady“. Dobrá príprava sa mi osvedčila. Exceloval som. Habikovi pošklbkávali fúziky, ale potom jeho prísny pohľad trošku zmäkol. Usmial sa a povedal: „Súdruh Marián, dnes si ma potešil. Vidíš, že sa dá v prvom rade študovať a potom si nájsť čas aj na hry a zábavu.“ Odvtedy som mal aj ja u neho málinko lepšie meno.

Po tomto dni som sa začal lepšie učiť. Dotiahol som to až tak ďaleko, že na vysvedčení „Na odchod“ mi svietila z matematiky „zverená“ dvojka od Habika. Na jeho maniere a výčitky sme si už zvykli. Jeho poznámky na „vysoké štipendium“ a „neotupujte si alkoholom mozgy“, ako aj rozsiahle kázne o chovaní sa na verejnosti sme brali ako samozrejmosť. Uvedomili sme si, že jeho nátlaková metóda učenia nás dotlačila k tomu, že sme ovládali teoreticky aj prakticky banské meračstvo. Bez problémov sme počítali s logaritmami trigonometrické meračské úlohy, pretínanie vpred, Pothenotovu či Hansenovu úlohu a iné. Dobre sme ovládali meranie teodolitom aj kompasom, niveláciu, vytyčovanie smeru a ostatné úlohy potrebné pri meraní. Po tejto stránke nás výborne pripravil na prácu banského technika. Až neskôr sme ocenili jeho obrovskú zásluhu na tom, že z „hlúpych hláv“ urobil ľudí, ktorí sa aj napriek mladému veku dobre uplatnili v praxi. Niektorí z našich chlapcov, ihneď po skončení školy, začali pracovať na závodoch ako banskí merači.

Ďalšou postavou na tejto škole bol náš triedny profesor Ing. Bari, ktorého sme volali „Starýbarí“. Bol to ruský emigrant, emigroval v čase Veľkej októbrovej revolúcie. Rozprával nám, že bol vo Francúzsku, Anglicku, odkiaľ prišiel k nám a v roku 1917 začal študovať na reálnom gymnáziu. Do roku 1928 vyštudoval „Vysokú školu báňskou“ v Příbrami. Tam sa aj oženil. Rozprával česky so silným ruským prízvukom a s vložkami ruských slov. Ako sa dostal na našu školu, nevieme. Hoci mal len niečo cez päťdesiat, mal veľmi zvráskavenú tvár. Keď prišiel na školu ťažko nám bolo odhadnúť jeho vek, predpokladali sme, že mal už po šesťdesiatke. Hodiny s ním boli zaujímavé. Prednášal z baníckej literatúry od ruských autorov a počas praxe sme zistili, že novoty, ktoré prichádzali v šesťdesiatych rokoch do baníctva, „Starýbarí“ nám už vtedy prednášal. Príšerne kreslil kriedou na tabuľu. Ruky sa mu triasli, preto kriedu silno tlačil a my sme pri utieraní tabule museli kriedu z tabule zoškrabovať. Keď nás učil výpočty náloží pri radových odstreloch, tak povedal tou svojou rečou nejaký vzorec, ktorý vyznel asi takto: „Pí na Kú, na Ša lomeno dubľ Vé na kvadrát.“ A tak vzniklo v študentskej reči „Starýbari, pí na kú, na ša“. Na konci školského roku 1953 vybavil exkurziu na rôzne bane v Československu. Prefárali sme Nováky, Fučik 1 v Ostrave, jeden veľkolom hnedého uhlia na Mostecku, Příbramské šachty Anna a Vojtech a na Karlovarsku kaolínové lomy Sedlo a Sedlec. Na spiatočnej ceste sme spali v Prahe, kde nás zastihla zmena peňazí. Na druhý deň sme si nevedeli kúpiť ani kúsok chleba. Vrátili sme sa do Spišskej unavení a vyhladovaní.

Mali sme radi aj ostatných profesorov. Ing. Dojčák nás učil mineralógiu a úpravníctvo. Mal veľmi peknú vlastnú mineralogickú zbierku a o mineráloch vedel veľmi zaujímavo prednášať. Vyvolal v nás taký záujem o minerály, že sme sa mnohí stali vášnivými zberateľmi. Na jednej hodine skúšal. Vyvolal nášho spolužiaka Bandyho. Dal mu otázku, čo kryštalizuje v kubickej sústave. Bandy vymenoval všetky minerály, ktoré vedel, ale vynechal dôležitý minerál zlato. Pán profesor sa ho začal vypytovať, že čo ešte kryštalizuje v tejto sústave. Napomáhal mu, že je to vzácny a dôležitý kov. Bandy bol popletený. Brat Miro sedel v prvej lavici a ukazoval mu plniace pero, ktoré malo pierko zo zlata. Ukazoval prstom na pierko plniaceho pera. Zmätený Bandy zbadal čo mu Miro ukazuje a vyhŕkol – kaučuk. Celá trieda vybuchla v rehot. Pán profesor nezbadal to čo Miro ukazoval a len kľudne povedal, že kaučuk nie je minerál, ani nekryštalizuje, ale že je to zlato. Poslal ho sadnúť s tým, že mohol dostať lepšiu známku.

Pán profesor Dojčák mal len jednu chybu. Mal tichý monotónny hlas. Keď sme s ním mali pred obedom poslednú hodinu, od hladu a monotónnej prednášky nás brali driemoty. Bol aj nadšeným hvezdárom. Doma mal hvezdársky ďalekohľad a večer pozoroval hviezdičky. Často nás pozýval večer domov, keď mal byť na oblohe nejaký zvláštny úkaz, aby sme si to mohli pozrieť. Pán Ing. Dojčák bol veľmi inteligentný, vzdelaný a jemný človek, ktorý pôsobil na rôznych banských závodoch vo funkciách ako riaditeľ a hlavný inžinier. Neskoršie, podľa mojich poznatkov na rôznych baniach, keď začali preteky v ťažbe a razení banských diel, nevedel som si ho v takej funkcii predstaviť, pre jeho mäkkú povahu.

Celý profesorský zbor boli dobrí odborníci v predmetoch, ktoré vyučovali. Boli spravodliví a každý mal snahu nás čo najviac naučiť. Nechcem ich všetkých podrobne opisovať, spomeniem iba niektorých. Na hodinu zemepisu prišiel malý tenký pán v obleku s pumpkami, vlasy na ježka. Postavil sa do pozoru a predstavil sa po vojensky: „Som profesor Kafka, som tu a fungujem. Budem vás učiť zemepis.“ Potom si dal pohov a spustil. „Rok 1926. Košice. Zima. Teplota až -36° C. Ľudia zomierali ako muchy a malý Kafka? Ostal!“ Znovu do pozoru a vojensky zahlásil: „Tu som a fungujem!“ Vybral notes, v ktorom nás mal pozapisovaných a začal podľa abecedy čítať. „Coník Jozef, kto je tá figúra?“ Jožo sa postavil. Kafka sa ho povypytoval odkiaľ pochádza, z ktorého závodu prišiel, aké má záľuby a podobne. Takto si podal celú triedu. Každý z nás sme boli figúra. Aj keď nás pozdejšie vyvolával, stále hovoril: „Vyvoláme si k tabuli banícku figúru,“ a povedal meno. Hodiny zemepisu s ním boli veselé a príjemné.

Ostatní páni profesori boli ráznejší a tvárili sa dôstojne ako „stará škola.“ Väčšinou to boli inžinieri z odboru, ktorý učili. Mali sme veľa odborných predmetov, čo bolo pre nás v praxi veľmi osožné. Spomeniem len tie najdôležitejšie. Okrem baníctva a úpravníctva sme mali Geológiu všeobecnú aj historickú, Mineralógiu, Chémiu, Fyziku, Strojníctvo, Stavebníctvo, Elektrotechniku, Technické kreslenie, Deskriptívu a Habikove predmety, Matematika, Geodézia a Banské meračstvo. Spomienky na deskriptívu vo mne vyvolávajú aj dnes úsmev. Učil nás mladý inžinier staviteľ Tomáščik. Ten pri vyučovaní takmer zdemoloval celú triedu. Keď nám kreslil na tabuľu spôsoby premietania, nechápavo sme sa na to dívali. Nerozumeli sme tým sklápaniam a pretínaniam priamok. Rozhodol sa nám to demonštrovať asi takto: lavice spredu dal odtlačiť dozadu, roh učebne mu slúžil tak, že čelná stena bola ako nárys, bočná ako bokorys a podlaha ako pôdorys. Do rohu miestnosti sme museli

odtlačiť skriňu tak, že bola od stien vzdialená 1,5 metra. Kriedou na podlahu obkreslil pôdorys a na stenu narovnaným školským kružidlom vzduchom preniesol body rohov skrine. Oceľovým špicom kružidla ich riadne vypichal do maľovky steny. Červenou kriedou nakreslil na stenu nárys a modrou bokorys. Pri ďalšom vysvetľovaní sa našlo kružidlo zapichnuté v drevenej podlahe, kde znázorňovalo priamku a drevenými trojuholníkmi šermoval vo vzduchu a niečo vysvetľoval. Niekedy kľačal na zaolejovanej dlážke a kriedou vyznačoval priebehy priamok.

Po jeho hodine naša trieda ostala ako po zemetrasení. Cez prestávku sme to nestačili upratať a dať ju do pôvodného stavu. Nielen trieda vyzerala hrozne. Pán Tomaščik odchádzal z triedy šťastný, že sa mu podarilo vysvetliť nám niečo z deskriptívy, ale na kolenách svetlosivých nohavíc mu vynikali otlačené veľké čierne olejové škvrny z podlahy. Kto mu nohavice dával do pôvodného stavu, nevieme. Ženatý nebol a asi to bolo jeho šťastie. Bol veľmi kamarátsky. V zime, keď sme začali hrať hokej, aj on nastúpil za našu školu. Dali sme ho do útoku. Raz sme hrali v kasárňach proti mužstvu Žižkovej školy, ktorá tiež bola v Spišskej. Zatlačili sme súpera do tretiny, ale gól nie a nie padnúť. Pred bránou bola trma-vrma. Brankár vojakov vyrazil puk hokejkou do výšky. Tomaščika zvierali dvaja hráči medzi sebou. Ako puk padal dolu a on nevedel vybrať hokejku spomedzi hráčov, ktorí ho tlačili, v zápale boja odhlavičkoval puk smerom do brány. Gól bol, ale nie v bráne. Bol na jeho hlave. V tom čase neboli prilby a jemu medzi riedkymi vlasmi nad čelom vyrástla nádherná tmavočervená hrča. Vydržala mu tam viac ako týždeň a menila farbu z červenej do modra a zelena, ako dúha. Po tejto príhode sa už do mužstva veľmi netlačil. Máme na neho a na celý profesorský zbor pekné spomienky.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay

aj nervy drásajúce príhody. Poďme však ku súboru Baník. Hudobníci boli asi desiati hráči na mandolínu, traja harmonikári, traja trubkári, dvaja až traja huslisti, šesť až osem gitaristov a dvaja basisti. Spevácky zbor bol zostavený z pätnásť až dvadsať dievčat, rozdelených podľa výšky hlasu do dvoch skupín, soprán a alt, tieť do tridsať chlapcov, rozdelených takisto do skupiny tenor a bas. Nacvičovali sme v najväčšej triede školy. Pri nacvičovaní programu bol Paľo veľmi nekompromisný. Dreli sme až do únavy. Spevákov nacvičoval zvlášť. Potom ich dal spolu a muselo to klapať. Harmonikári cvičili sami spolu. Gitaristov mal na starosti Rudo Hromada. Bol to zamestnanec geologického prieskumu. Mohol mať v tom čase niečo okolo 26 rokov. Naučili sme sa od neho veľa. Gitaru ovládal výborne. Dirigent Paľo to potom dal všetko dokopy a išlo sa na ostro. Mal taký dobrý sluch, že počul každý falošný tón. Zistil pôvodcu falošného hlasu a ihneď ho poslal s niekým do druhej triedy sa to naučiť. Keď niečo nešlo, tak to opakoval dovtedy, kým sa to nepodarilo. Neraz sme ostali bez večere, pretože sme nacvičovali od štvrtej až do ôsmej večer. Na obrázku je prvé hudobno-spevácke teleso súboru Baník z roku 1951.

Tento dril priniesol aj svoje ovocie. Na rôznych súťažiach sme nemali konkurenciu. Boli sme stále prví. Paľo mal aj dobré nápady. Bolo okresné kolo „Súťaž tvorivosti mládeže“ v Spišskej Novej Vsi. Paľo vybavil na podniku Železorudných baní, aby nám pre spevákov zapožičali zelené montérky aj s kapucňou a karbidové lampy. Vystupovali sme v divadelnej sále Reduty. Hudobníci sedeli na javisku. Pred mandolinármi, ktorí sedeli v prvom rade, boli na zemi rozložené zapálené karbidové lampy, ktoré matne osvetľovali javisko. Otvorila sa opona. My sme úplne pianko začali hrať našu znelku „Vstávaj, Jano, hore, na baňu klopajú“. Z obidvoch strán sa začali schádzať v rade speváčky a speváci s rozsvietenými karbidkami. Stavali sa za nás hudobníkov a zaujali základný postoj speváckeho zboru. Niektorý člen priniesol krátky banský vrták a kladivkom na ňom cinkal do taktu. Súbor bol nastúpený. Pomaly sa začalo rozsvecovať a hudbu sme začali zosilňovať. Prišiel dirigent Paľo v bielej košeli, čiernych nohaviciach, poklonil sa obecenstvu a ako sa otáčal k nám, dal pokyn rukami a zbor spustil mohutne „Vstávaj, Jano, hore“. Obecenstvu to vyvolalo zimomriavky na chrbte, ale aj nám, hoci to pre nás nebola novinka. Niekoľkokrát sme to nacvičovali, ale bez svetielok lámp. Na tak úspešné vystúpenie sa nedá zabudnúť. Diváci v Spišskej nás nadšene odmenili potleskom počas vystúpenia a na konci ováciám nebolo konca kraja. Vyhrali sme suverénne okresné, potom aj krajské kolo.

Neviem pri akej príležitosti sme zase vystupovali v Redute. Čakali sme v nejakej veľkej miestnosti na začiatok nášho vystúpenia. Ja som sedel na stoličke pri okne. Brnkal som si na gitaru a začal som si spievať jednu východniarsku pieseň „ú ú ú ú urezalam palec, bolí me, já já já ja javorovo lisce zohoj me...“ Začul to dirigent, pribehol ku mne a opýtal sa, čo to spievam. Nápev a slová neboli zložité. Ihneď zavolal dievčatá a chlapcov. Dievčatá jemne zaspievali začiatok „ú ú ú ú“ a chlapci sa mohutne pridali „ja ja ja ja javorovo...“, atď. Potom spolu. Išlo to výborne aj s hudbou. Raz sme to precvičili a išli sme vystupovať. Končilo sa naše vystúpenie na javisku a náš konferencier ohlásil, že po vyčerpaní programu sa rozlúčime ľudovou piesňou „ú ú ú ú“. Spevácky zbor zbledol. Bol to pre nás šok. Také prekvapenie sme nečakali. Keď sa dirigent otočil k nám, usmieval sa. Napätie z nás opadlo. Dal pokyn. Hudba spustila melódiu, rukou ukázal na dievčatá, nasadili dobre, potom sa pridali chlapci a už to klapalo. Už sme hrali a spievali s radosťou. Vystúpenie sme ukončili s veľkým úspechom a zožali obrovský potlesk. Opona sa zavrela a dievčatá ihneď začali na Paľa kričať: „Ako si nám mohol také niečo urobiť, veď sme od strachu dobre že nezomreli.“ Paľo pohotovo odpovedal: „Ako vidieť, nezomreli ste. Počuli ste potlesk? To znamená, že ste zaspievali výborne. Už je vidieť, že sa dá s Vami pracovať ako s profesionálmi. Prvé pesničky sme nacvičovali aj týždeň. Teraz Vám stačila pol hodina.“ Smial sa a kamarátsky objímal dievčatá. Každý z toho vystúpenia mal veľkú radosť. Táto pieseň sa neskôr stala hitom nášho súboru a veľmi sa páčila obecenstvu u nás aj v Čechách, keď sme tam boli na zájazde.

Cez letné prázdniny 1952 sme museli odpracovať povinnú jednomesačnú brigádu. Každý na svojom materskom závode. Ja s Mirom sme pracovali v bani vo Švábovciach. Bývali sme v slobodárni vo Svite, odkiaľ nás do práce vozil autobus. Už sa končil mesiac júl, keď sme dostali pozvánky zo školy, aby sme sa v určený deň dostavili aj s hudobnými nástrojmi. Dôvod tohto zvolania nás hudobníkov a spevákov bol, že súbor Baník bol pozvaný na vystúpenie so svojím programom v rámci „Košického hudobného leta“. Súbory mali vystupovať v divadelnej sále hotela Slovan. Súbor sa zišiel v Spišskej Novej Vsi takmer v plnom počte. Paľo pritiahol do súboru ešte nejakých svojich kamarátov. Dvoch violončelistov, dvoch huslistov, jedného trubkára a jedného basistu. Títo hudobníci mali posilniť našu hudbu. V deň nášho vystúpenia sme zavčasu ráno nastúpili na rýchlik do Košíc. Všetci sme boli v povznesenej nálade. Boli sme si vedomí toho, že sme si so svojimi vystúpeniami urobili dobré meno aj v rámci Východoslovenského kraja. Naše dievčatá, speváčky, boli vyobliekané v bielych blúzkach a tmavomodrých sukniach. Boli pekné ako ružičky a žiarili šťastím. Došli sme do Košíc. Tam nás čakali naši členovia súboru z Košíc a okolia. Paľo zistil početný stav súboru, chvíľu diskutoval so svojimi kamarátmi a bol spokojný. Potom sme sa spolu vydali k hotelu Slovan. Po príchode sa nás ihneď ujali organizátori podujatia a zaviedli do veľkej jedálne. Tam sme dostali výborné raňajky. Dirigent po rozhovore s organizátormi nám oznámil program. Na obed sa máme dostaviť o pol druhej, večera bude o šiestej. Vystupovať budeme o pol deviatej večer. Dovtedy si každý urobí vlastný program. Len tak mimochodom sa zmienil o neďalekom kúpalisku, že tam pôjde s kamarátmi. Bol pekný letný deň, tak sme sa k nim niektorí pridali. Hudobné nástroje sme uložili v jednej miestnosti a odišli na kúpalisko. Vtedy sme netušili, aký to bude mať koniec. Paľo a jeho kamaráti boli už vo veku blížiacom sa k tridsiatke. Na kúpalisku sme sa pozobliekali a posadali na pekný trávnik. Paľo s partiou zvlášť, a my študenti blízko nich. Nevieme odkiaľ, naraz sa v ich rukách zjavila fľaša rumu. Nalievali si ho do papierových pohárov. Bolo nám známe, že keď si trochu vypijú, sršia humorom a vymýšľajú rôzne vylomeniny. Načúvali sme a smiali sa žartom, ktoré si hovorili. Ale po dvoch hodinách, keď sa už vyprázdnila aj druhá fľaša, bolo vidieť čo s nimi rum robí. Začali sme mať obavy. Bolo už okolo pol jednej, keď prišiel na kúpalisko náš spolužiak Zolo Sokolovič na pretekárskom bicykli zn. Favorit. Bol z Košíc a prišiel sa na nás pozrieť. Zvítal sa s nami, aj s podguráženou partiou okolo Paľa. Oni už rozprávali rodným spišským nárečím a boli nemiestne hluční. „Máš šumný bicygeľ,“ povedal Paľo. „Ma aj rychlosci, ja by na takým bicygľu, aj na Gerlach vyšol.“ Rudo Hromada Paľa veľmi dobre poznal a vedel, že keď má opicu, dokáže urobiť hocijakú hlúposť. Podpichol ho: „Na Gerlach? Šak ani toto kúpalisko neprejdzeš s bicygľom, krížom popod vodu.“ Paľo vyskočil: „Co neprejdzem, davaj bicygeľ!“ Zolo sa nestihol spamätať a Paľo už držal jeho bicykel v rukách a bez váhania skočil aj s bicyklom do kúpaliska. Vyskočili sme a so smiechom pozerali do vody, čo tam Paľo stvára. Voda vírila. Paľo sa asi snažil vo vode nasadnúť na bicykel. Za chvíľu začali z vody vychádzať bubliny. Vystrašili sme sa, asi piati sme naskákali do vody a snažili sme sa Paľa dostať nad hladinu. Paľo však zanovito držal bicykel v oboch rukách. Niektorý z chlapcov mu vykrútil ruku a potom sme ho vytiahli na betónový okraj bazénu. Povychádzali sme z vody aj s bicyklom. Bolo nám aj do smiechu, ale sme boli aj naštvaní. Prišiel k nám plavčík, pravdepodobne nejaký študent na letnej brigáde a upozorňoval nás, aby sme sa na kúpalisku chovali slušne. Partia „starých“ ho zahriakla. Keď zistil, že už majú riadne pod čapicou, radšej odišiel. Paľo prišiel trochu k sebe. Dosť nahnevane sa na nás oboril. „Preco sce me neochabili (nenechali), šak už som bul na druhej strane.“ Nepovedali sme mu, že kde dopadol, tam aj ostal a bol by sa utopil. Mysleli sme, že mu ten kúpeľ pomôže vytriezvieť.

To najhoršie nás iba čakalo. Mali sme výborný obed, aj večeru a už pred ôsmou sme sa sústredili v miestnosti pripravení na vystúpenie. Z javiska bolo počuť komorný orchester hrať nejakú klasiku. My sme si potíšku ladili gitary a dievčatá si trénovali nástupy na Orešanskú veselicu. Niekto však zbadal, že dirigent nie je s nami. Začali sme sa jeden druhého vypytovať, či ho niekto nevidel. Do súboru sa začal vkrádať strach. Niekto povedal, že po večeri sa vybral na pivo. Poznali sme to jeho pivo, keď dostal slinu. Spasiť nás mohli iba Košičania, ktorí poznali mesto a vedeli, kde sú krčmy. Zolo Sokolovič sadol na bicykel a obišiel všetky krčmy, ktoré poznal. Čas tikal a približoval nás k veľkému fiasku. Dievčatá boli tak vystrašené, že takmer padali do mdlôb. Nakoniec Rudo Hromada vyhlásil, že keď sa Paľo nenájde, bude on dirigovať. To nás trochu upokojilo. Zrazu sa otvorili dvere. Zolo s Mikim Šimonom viedli medzi sebou riadne „zrúbaného“ Paľa. Vlasy rozcuchané, košeľa mu trčala z nohavíc, ale usmieval sa. Dievčatá ho začali dávať do poriadku. Umyli ho, vyčesali, zastrčili mu košeľu do nohavíc, aby ako tak vyzeral. Rudo mu navrhol, aby ostal sedieť v miestnosti, kde sme čakali, že vystúpenie podiriguje on. Paľo panovačne ukázal na seba, že on je náš dirigent a bude dirigovať. V tú chvíľu nás už volali na javisko.

Zbor nastúpil ako sme boli zvyknutí, so znelkou „Vstávaj Jano hore“. Potom prišiel Paľo. Netackal sa, ale prešiel pred prvým radom hudobníkov s mandolínami a v strede zastal. Poklonil sa obecenstvu, obrátil sa k súboru, pohybom ruky dal znamenie pre spev. Všetko ako zvykol. Vydýchli sme si. On však zistil, že stojí príliš blízko k súboru a všetkých nevidí. Začal cúvať. Všetci sme stŕpli. Jeho cúvanie bolo nasmerované na búdku šepkára. Vedeli sme, že keď o ňu zakopne prekoprcne sa do obecenstva, alebo spadne do otvoru pre šepkára. Pol metra pred búdkou zastal. Obecenstvo nám za znelkou tlieskalo. Náš konferencier šiel ohlásiť ďalšiu skladbu nášho programu. Keď prechádzal popri ňom, povedal mu, aby šiel dva kroky vpred, pretože môže spadnúť do diery pre šepkára. Obzrel sa a podišiel dopredu. Vydýchli sme si. Čo nasledovalo potom, bolo neuveriteľné. Paľo dirigoval všetky skladby, zápalisto a veľmi presne, nástupy spevákov, vložky hudobníkov. Dirigoval tak precízne, ako môžeme zhliadnuť vo filme slávnych dirigentov. Vlasy mu viseli do očí a my hudobníci sme mali oči na „stopkách“. Keď mali dievčatá sólo, chytal sa za srdce a usmieval sa. Mali sme úžasný úspech. Niektoré skladby sme museli opakovať, aj niečo popridávať. Ľudia v sále jasali a nešetrili potleskom. Nakoniec, keď sa zavrela opona, utekali sme k nemu, gratulovali sme mu, ale aj vytýkali, koľko strachu nám nahnal pred predstavením. Iba mávol rukou a zdal sa byť už triezvy.

Na školu, za naše vystúpenie, došla od KNV pochvala a poďakovanie. Toto nám tlmočil pán riaditeľ Háber prvého septembra, keď v telocvični otváral nový školský rok 1952-53. Nejdem sa ďalej rozpisovať o súbore Baník. Len spomeniem veľmi vydarený zájazd, keď sme obišli takmer celú republiku. Vystupovali sme v Bratislave, v Chocni v továrni na lietadlá, vo Vysokom Mýte v Karose, kde vyrábali autobusy, v Prahe na Ministerstve rudných baní, v Příbrame v kultúrnom dome a na priemyselnej škole baníckej, s ktorou sme mali družbu. Na tomto zájazde bol aj náš profesor Haberland, ktorý spieval sólo v jednej nemeckej kantáte o mieri. Prežili sme krásne chvíle a hoci sú z nás už starci, stále si ich radi pripomíname. S dirigentom Paľom som sa po rokoch stretol na oslavách deväťdesiateho výročia založenia baníckej dychovej hudby v Smolníku. Bol dirigent dychovky ŽB Rudňany. Chcel som ho pohostiť, tak si dal iba kávu. Vtedy už vôbec nepil alkohol. Keď som mu pripomenul Košické hudobné leto iba mávol rukou a povedal, že to dokáže iba bláznivá mladosť. Bol to už starší pán, ktorému sa blížila šesťdesiatka.
(POKAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

internátu, protiľahlá strana bola oddelená od ulice vysokým murovaným plotom, z vnútornej strany lemovaným radom vysokých majestátnych košatých stromov, zadná strana drôteným pletivom a za ním záhradkou. Plocha ako stvorená na športové ihriská, priam sa núkala na urobenie klziska. Od nápadu nebolo ďaleko k realizácii, nádejní hokejisti začali uvažovať aj o postavení drevených mantinelov, aby každú chvíľu nemusel hľadať puk zaborený v snehu.

Hlavným organizátorom zriadenia klziska bol učiteľ Henzely. My študenti, nadšení myšlienkou na trávenie voľného času pohodlným korčuľovaním, sme sa veľmi aktívne do toho zapojili. Noc čo noc sme svedomite polievali ľad, až nakoniec vznikla hladká ľadová plocha, s rozmermi a kresbou hokejového ihriska, zodpovedajúceho požiadavkám pravidiel. Osvetľovali ho štyri rady lámp, nainštalovaných spolužiakmi zo strojníckej triedy, ktorí sa dobre vyznali aj v elektrike. Okrem osvetlenia rozmiestnili na stĺpoch aj reproduktory, z ktorých sa rozliehala gramofónová hudba na spríjemnenie rytmu korčuliarov.
Boli sme pyšní na naše klzisko, okrem povinných tréningov s vervou sme sa po ňom preháňali, robili hada a prudkým otočením a zastavením prvého, posledný sa doslova katapultoval a keď sa neudržal, pekne nám pozametal ľad. Najkrajšie bolo večerné korčuľovanie. Vystrájali sa rôzne pestvá, dievčatám sme podrážali nohy, vrkoče sme im prehadzovali, naháňali sme sa, niektorí skúšali krasokorčuliarske figúry často s neslávnym zakončením. Ani sme sa nenazdali, aká bude odozva. Mládež z mesta sa začala doprosovať vstupu na ľad, nuž vo večerných hodinách sme ľad otvorili našim priateľom, priateľkám a známym. Nakoniec naše klzisko navštevovalo viac ľudí ako oficiálne mestské klzisko, ktoré bolo voči stredu mesta trochu excentricky situované a vstupné na náš ľad bolo v podstate symbolické, kto nemal, či nechcel, nedal.

V jednu januárovú nedeľu sme išli hrať na turnaj o Pohár oslobodenia Levoče. Okrem našej PŠB boli tam družstvá Levoča, Spišské Vlachy a Spišská Sobota, ale napriek našim dobrým výkonom, predovšetkým Smatanu, Kutného, Samaka či Mariana Slavkaya, sme obsadili len druhé miesto (o skóre). Ako mi pripomenul môj brat Marian, to bol náš najväčší úspech. Spišskú Sobotu sme porazili, so Spišskými Vlachami sme remizovali. S Levočou sme už viedli 2:0 a v poslednej tretine, za pomoci rozhodcu pána Gáliho, sme prehrali 2:3. Spišským Vlachom zabezpečil remízu jeden hráč, ktorý vysielal od modrej čiary bomby na našu bránku. Brankár Kubalík hodil aj hokejku na ľad a chytal rukami. Levoča nebola kompletná, starší hráči robili totiž usporiadateľov a tak Spišské Vlachy im dali „nakladačku“ a pohár vyhrali. Turnaj sa skončil a naše slávne mužstvo, so svojimi vakmi naplnenými primitívnou hokejovou výbavou, doprevádzané skalnými fanúšikmi - spolužiakmi, sa pobralo peši na železničnú stanicu.

„Do odchodu motorky sú ešte skoro dve hodiny,“ poznamenal niektorý z nás. Mali sme dosť času, a tak sme sa pomaly vliekli cestou k stanici. Ako ináč, nadávali sme na rozhodcu, vykladali si aké vyložené šance sme nepremenili, ako nás faulovali, aké šťastie mali, keď naše perfektné strely len o vlások minuli ich bránku, či odrazili sa od tyče smerom von, len kúštik chýbalo, aby sa puk zatrepotal v sieti, a z našich úst sa chrlil dôvod za dôvodom.
Cestou nám padol pohľad na tabuľu s nápisom Reštaurácia u Fajxa. Celkom vysmädnutí zastavili sme sa na limonádu, ale niektorí si dali pivo. Niekto nám doniesol štipendium, takže sme si mohli trochu dovoliť. V zápasoch sme stratili veľa vody, bolo ju treba doplniť. Smäd sme si uhasili, ale čo robiť, keď máme do odchodu ešte toľko času?

„Chlapci, majú voľný biliard, poďme si zahrať,“ zahlásil Marian.
Súhlasné stanovisko nedalo na seba dlho čakať. Nahrnuli sme sa k stolu, odborne natreli tága, postavili gule, hra sa začala. Športový duch v nás postupne rozpútaval stále intenzívnejšiu hráčsku vášeň. Jednému sa darilo lepšie, inému horšie a naopak.

„Veď o niečo hrajte, nielen tak naprázdno,“ doľahol čísi hlas z publika.
„Tak o čo ideme hrať?“ začali sa handrkovať hráči.
„Majú tu dobré likéry,“ zahlásil jeden z našich fanúšikov, “tak o štamperlíky“.

A bolo to na svete. Dohodli sme sa, že porazený zaplatí rundu víťazom. Hra sa stávala zaujímavejšou, náruživejšou a akosi sme prestali vnímať čas. Jedna runda sa vypila, ach aké to bolo lahodne sladučké..., máme polhodiny času, tak ideme ešte jednu hru. Špičky tág sa starostlivo mastia modrou kriedou, gule štrngajú, kibici našepkávajú ako na to, a vravy plná reštaurácia. Pozriem na hodiny a do odchodu motorky sú už len dve minútky. Bleskove berieme svoje vaky, ideme platiť vrchnému, ale už beznádejne spomaľujeme aktivitu, vidiac zbytočnosť našej námahy, zmeškali sme. Nuž čo? Po chvíľke váhania a bezradnosti sme precitli do skutočného postavenia.

Kto by nečinne čakal dve hodiny? Hra sa znovu rozpútala. Tágami postrkované gule na vyhliadnuté ciele štrngali, sem-tam zo stola aj vyskočili, ale robili radosť hrajúcim. Smiech, vrava a fandenie honosnej diváckej kulisy, už aj z radov miestnych občanov, sa rozliehali nielen okolo stola, ale po celej reštaurácii. Hra gradovala a úmerne s tým stúpal aj počet štamperlíkov vábivého sladkého likéru. Nálada sa stupňovala, všetkým bolo dobre a veselo. V zápale hry a zníženou ostražitosťou sme zmeškali aj ďalší odchod motorky a ostala nám už len jediná možnosť - posledný spoj do Spišskej Novej Vsi o desiatej večer.
Hrali sme až do záverečnej a v dobrej nálade sme sa odobrali na stanicu. Po polhodinke čakania sme nastúpili do jediného vozňa. Celí rozjarení, symbolicky sme na plné hrdlá spustili pesničku Tam okolo Levoči... v šarišskom nárečí. Rozliehala sa po celom vozni, prerušovala hukot motora a typický klepot kolies o spoje koľajníc ju doprevádzal ako bubon a basa v kapele. Postupne nadšenie, únavou, ale i miernym omámením, klesalo až takmer do úplného ticha, občas prerušeného nejakou poznámkou alebo žartom. Začalo sa nám driemať. Harichovce viacerí z nás už ani nezaregistrovali, keď nás zrazu zobúdza hlas sprievodcu.
„ Konečná, chlapci, vystupovať a kde ste sa tak doriadili?“

Našťastie sme bývali v internáte hneď oproti železničnej stanici, predtým to boli kasárne, teraz podnikové riaditeľstvo Spišských železorudných baní na poschodí a internát priemyselnej školy na prízemí, spolu s kuchyňou a jedálňou.
Vystúpili sme do studenej noci, okolie plné snehu, len z chodníkov a z cesty bol odhrnutý. Rozbehli sme sa cez cestu k internátu, ale od tej chvíle sa už na ďalšie nepamätám. Viem to len z rozprávania chlapcov na druhý deň. Vraj som pred bránou padol do vysokého snehu, športový vak som mal pod hlavou, asi som naň padol. Môj brat Marian a ďalší spolužiaci pribehli za mnou a snažili sa ma zdvihnúť.

Po napísaní tejto príhody, poslal som ju bratovi Marianovi na pamiatku, vrátane nie príliš kvalitnej fotografie. Požiadal som ho, aby mi poslal svoju kvalitnejšiu fotografiu. Poslal ju aj s dopisom, v ktorom uvádza na pravú mieru to, čo sa vtedy udialo. Napísal to v šarišskom náreči takto:

Po turnaju sme dostali dobrý guľáš a potom sme išli na schujdy do Faixa. Neznam, že kto nam donesol štipendium a tak u Faixa še hral biliard o štamperliky (orechovy, pomarančovy a kavovy liker). Liker še pil dobre a najlepši študent z II. C. tredy tak še opil, že na cesce domu zbytkami guľašu a likeroch dekoroval vagon levočanky, potom zaspal. Ked sme došli do Spišskej, sme ho zobudzili a vyterigali z vagóna aj s výstrojom. Pred stanicu mu dačo ruplo v hlave. Začal ucekac ku internátu, ale pred bránu na cesce spadnul tak ščešlivo, že hlava mu padla na vak. Pokym sme došli ku nemu, tak už chrápal. Ked sme ho chceli postavic, tak caly nasraty kričel “necahajce zo mne deku“. Myšľel sebe, že už špí v posceli. Práve vyšol z brany profesor Haberland, ale dakto mu vyšvetlil, že sme dobre reprezentovali školu, ale jeho miláček še opil. To bulo raz za dva roky, co nam to na hodzine nevytykal. „Tak pán doktor, len treba napisac pravdu, jak to bulo.“ Aj tak to boli naše najkrajšie roky študentstva.

Nakoniec som sa ráno zobudil v našej izbe, ale v hlave mi hučalo ako v kompresorovni. Na hodine matematiky sme boli plní očakávania, ako profesor Haberlandt zareaguje. Boli sme prekvapení, že nám to nevytýkal. Tak to dopadlo s chlapcami, nezvyknutými na alkohol. Chutil im sladký likér, veď od neho sa nemôže nič stať. Zapôsobil však znenazdajky a zákerne, na niektorých menej, na iných viac, ale ja som si odvtedy dával veľký pozor na sladké klamlivé likéry, iskrivé šampanské, ostré poldecáky či pollitríky speneného piva, v lákajúcich zarosených pohároch.

Mne utkvel v pamäti najviac tento zápas v Levoči. V sezóne 1952 - 53 sme už boli dosť zrelým mužstvom. Hrali sme veľa zápasov a boli sme obľúbeným mužstvom v Spišskej, ale aj v Levoči. Do Levoče nás pozývali skoro každý týždeň. Mužstvu z Levoče sme v rámci tréningov robili sparingpartnera. Pán Galy bol nižšieho vzrastu, ale zato vynikajúci korčuliar a hokejista. Bol to hrajúci tréner mužstva Levoče. Raz sme prišli na priateľský zápas v rámci tréningu. Mali sme početné obecenstvo, ako na riadnom zápase. Pán Galy bol rozhodca. Prvú tretinu sme vyhrali v pomere 1:0 a v druhej sme viedli 2:0. Levočania sa trápili. Pán Galy vykrikoval na svojich zverencov veľmi srdnato: „Ta to co je z vami, špice? Hrajece jak keby sce buli z ľekvaru. Šak tote dzeci vas vypašu.“ Asi 7 minút pred koncom druhej tretiny Levoča prehrávala 0:3. Starý Galy stratil nervy. Mal niečo okolo 33 rokov, ale nám sa zdal už starý. Strhol z krku píšťalku priviazanú na šnúrke a korčuľoval k levočskej striedačke. Píšťalku dal jednému chlapovi, bol to asi pomocný tréner, aby viedol zápas. Sám si zobral hokejku, poobzeral si ju, pomaly korčuľoval a postavil sa na buly, kde prerušil zápas. Bol iba v normálnom dennom obleku, tak ako rozhodoval. Jeho príchodom sa zápas zmenil. Rýchle kľučky a presné prihrávky z jeho hokejky nás trošku zaskočili. Pred záverom tretiny znížili na 1:3. Boli sme radi, že tretina končila.
Cez prestávku sme nešli do kabíny, iba sme ostali na striedačke. Z levočskej striedačky bolo počuť kázanie mužstvu riadne zvýšeným hlasom. My sme sa tiež radili o taktike. Prišli sme na jedno. Galy je veľmi rýchly a obratný. Milan Mecko, s ktorým som hral v obrane, hneď navrhol, že ho zoberieme dva až trikrát do „mlyna“ a on skrotne. Mali sme to nacvičené na takých hráčoch, ktorí sólovali. Pri prieniku do tretiny sme vykorčuľovali proti nemu a medzi sebou sme ho stisli. Obyčajne stratil puk a útok bol zažehnaný. Milan bol odo mňa o hlavu vyšší, silnej postavy, vážil 80 kíl. Bol z Popradu a hokej hrával odmalička. Bol veľmi dravý a popudlivý. Ja som ho krotil: „To nie je dôležitý zápas, je to tréning. Pán Galy ich chce trochu vycibriť. Nemá ani výstroj, je iba v šatách, môžeme mu ublížiť.“ Milan odporoval: „Načo potom ide hrať, keď s ním musíme jednať ako v rukavičkách, takto to ešte prehráme.“ „Tak prehráme, na víťazstve nezáleží. Ublížime mu a viac nás na zápas nepozve. Kde nám urobia takú hostinu? Obložené veľké krajce chleba, natreté maslom, šunková saláma, uhorčičky, čajíček so sirupom, ešte aj nejaké korunky nám dajú, čo značne presiahne cestovné na motorku Levočanku,“ povedal som. Ostatní prikývli a doplnili ma, že raz na večernom priateľskom zápase sme dostali aj guláš. Organizátori k nám boli stále milí a povzbudzovali nás. „Len sa najedzte chlapci, v internáte také nemáte.“ Mali pravdu. V tretej tretine pán Galy roztočil kolotoč, ostatní sa tiež prebudili. Začali hrať s veľkým nasadením. Levočský fanúšikovia začali vykrikovať: „Civil na ihrisku!“ Skandovali to až dovtedy, kým pán Galy nešiel na striedačku, kde stiahol dres z nejakého náhradníka a natiahol si ho na kabát obleku. Hralo sa ďalej. Nakoniec Levoča horko-ťažko vydrela víťazstvo 4:3, za pomoci náhradného rozhodcu. Uznali sme, že ešte sme nevideli Galyho tak hrať.

Končil sa školský rok. Už som mal v rukách umiestenku do Ostravy, keď niekto zaklopal na dvere našej triedy. Jeden spolužiak skočil ku dverám a rozprával sa s niekým. Obrátil sa ku mne, že ma hľadajú dvaja páni. Vypýtal som sa od prednášajúceho a vyšiel na chodbu. Čakali ma tam pán Heveši s pánom Galym. Pán Heveši bol otec športu v Levoči a pána Galyho už poznáme z hokeja. Oslovili ma, že sa prišli dohodnúť, aby som prišiel hrať hokej za Levoču. V levočskom mužstve som mal priateľov Fera Vargu, s ktorým som bol v učilišti, aj Dr. Vargu, ale aj ostatných. Hrávali sme proti sebe tvrdo, ale vždy fair play. Pán Galy hovoril aj o tom, že rozprával s hráčmi, ktorí ma poznali a povedali, že by som dobre zapadol do mužstva. Povedal mi, že dobre korčuľujem a postupne ho môžem nahradiť v strede útoku. Bol som v rozpakoch. Takú ponuku som neočakával. Hokej som hral z radosti, ale baníctvo bolo pre mňa vytýčená životná cesta. Opýtal som sa ich, čo by som v Levoči robil. Pán Heveši povedal, že nejakú robotu mi nájdu v komunále. Duša krtka sa vo mne vzbúrila. Krt v komunále. Zdalo sa mi to až smiešne. Slušne som povedal, že som skončil priemyslovku a chcem pracovať ako technik v baníctve. Umiestenku mám do Ostravy a verím, že tam si hokej v nejakom mužstve zahrám. Moje rozhodnutie rešpektovali, popriali mi veľa dobrého a rozlúčili sa so mnou.
Môj sen o hokeji sa rozplynul. Nastúpil som v Ostrave na šachtu Peter Bezruč. Mali sme tak náročnú prácu, že na zimnom štadióne som vôbec nebol ani na hokejovom zápase, nie žeby som si hokej zahral. Mojou náplňou života sa stala šachta. O tom však napíšem až neskôr.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

Vedel som, že je to dedina pri Rožňave, kde prevažne žijú občania maďarskej národnosti. Ja som maďarčinu neovládal, preto mi to nevoňalo. Ondro Lukačko dostal sám z triedy umiestenku do Ostravy. Povedal mi, že je ešte jedna na ten istý závod u riaditeľa školy. Išli sme spolu za pánom riaditeľom. Povedal som mu, že neovládam maďarčinu a v Drnave sa rozpráva prevažne maďarsky. Riaditeľ povedal, že nie je problém vymeniť moju miestenku za ostravskú. Podotkol, že nám spolu bude lepšie v Ostrave. Potom nám rozdali „vysvedčenia na odchod“ a tým sa naše pôsobenie v škole skončilo. V triede sme sa všetci rozlúčili, sľúbili sme si, že si budeme písať a rozišli sme sa domov. S Ondrom sme sa dohodli, že sa stretneme v Ostrave na závode Peter Bezruč v pondelok 6.7.1953. Po skončení školy celé naše prázdniny trvali týždeň.

Naša mamka sa po smrti nášho otca presťahovala z Prešova k svojej sestre Margite Belákovej do Rožňavského Bystrého. Začala pracovať v podniku Gemerské železorudné bane (GŽB) na osobnom oddelení. Po ukončení školy sme prišli s bratom k tete Margite do Rožňavského Bystrého. Urobili nám slávnostný obed, vyprážané karé v trojobale, zemiaky, výbornú polievku a rôzne dobroty. Bolo veľa rozprávania o škole, o umiestenkách a hlavná téma bol môj nástup do Ostravy. Božekali a lamentovali moje tetky spolu s mamkou, že aké nebezpečné sú tam bane. Koľko už bolo výbuchov plynu, koľkých baníkov tam už zasypalo. My sme tiež mali svoje informácie o týchto baniach, ale zľahčovali sme si to tým, že tam pracujú aj druhí ľudia. Keď sa má človeku niečo zlé stať, tak sa mu to stane aj keď bude doma spať. Miro neskôr tiež dostal umiestenku na „Důl Eduarda Urxe“ v Petřkovicích. Nezberal sa do práce, lebo on si podal žiadosť pokračovať v štúdiu v 3. ročníku geologickej triedy, ale o týždeň neskoršie aj on došiel do Ostravy. Geologická škola sa pred rokom presťahovala z Turčianskych Teplíc do Spišskej Novej Vsi a zlúčila sa s našou baníckou priemyslovkou. Tak vznikla Priemyselná škola banícka a geologická.

Začal som sa pripravovať na odchod do Ostravy. Mamka mi pripravila veci, upiekla koláče a kurča na cestu. V nedeľu 5. júla som odcestoval rýchlikom z Rožňavy do Ostravy. Moje tety a ujovia, ktorí tiež bývali u tety, mi dali nejaké korunky, aby som mal na začiatok v Ostrave. Každý z rodiny mi dával radu, ako sa mám v práci chovať, aby som počúval nadriadených a prácu si vykonával svedomite. Do Ostravy som došiel poobede. Po rôznych otázkach, že kde je „Důl Petr Bezruč“, nikto mi to nevedel povedať. Čudoval som sa, že Ostraváci a nevedia nič o tomto závode. Nevedel som, že v tom čase bolo na Ostravsku okolo tridsať šácht. Jeden pán mi povedal, že nevie kde sa ten závod nachádza, ale ukázal mi, kde je centrum pre brigádnikov prichádzajúcich pracovať do Ostravy. Tam vraj môžem prespať a povedia mi, kde je tá šachta. Vošiel som dnu. Starší ujo mal službu. Ukázal mi posteľ v jednej izbe, kde sa môžem vyspať. Ráno mám ísť na Smetanovo nádražie a odtiaľ električkou smerom na Michalkovice. Za Vysokou školou báňskou je zastávka pri šachte Peter Bezruč. Zajedol som si z kurčaťa a povedal som službukonajúcemu, že by som sa rád prešiel na Smetanovo nádraží, aby som ráno neblúdil.

Nádražie som našiel. Chvíľu som pozoroval električky. Na každý smer chodili nové moderné električky. Zrazu sa objavila „električka babička“ a bola to osmička s nápisom Michálkovice. Opýtal som sa jedného pána či sa touto električkou dostanem na Slezskú Ostravu k šachte Peter Bezruč. Odpovedal, že áno. Uspokojený som si cestou dal malé pivo a pobral sa do centra pre brigádnikov. Ujo, ktorý mal službu sa ma opýtal: „Kdy tě mám vzbudit?“ Povedal som mu, že o piatej, aby som na šiestu bol na šachte. On však povedal: „Neplaš se synku, ty si to musíš vybavit na osobnem oddelení. Tam začínají v sedm, tak vstávat Ti stačí v šest.“ Zaľahol som spať. Z únavy a z malého piva som spal ako dudok. Ráno, keď ma ujo budil, som rýchle vyskočil, umyl sa a utekal po známej trase na nádražie. Nasadol som na „babičku električku“, ktorá sa s hrmotom pohla. Od Sýkorového mosta začalo veľké stúpanie na Sliezsku Ostravu. Motor električky kvílil, stále som čakal, kedy zastane a vodič povie: „Ďalej nemôžeme ísť, lebo nevládze“. Doterigala sa však až pred šachtu „Petr Bezruč“. Bolo to napísané na vrchu obrovskej, asi 3 metre vysokej železnej brány, na boku s malou bránkou, kde bol vchod pre ľudí.

Vystúpil som a ponáhľal sa do závodu. Strážnik na vrátnici ma zastavil. Ukázal som mu umiestenku. Pozrel sa a povedal: „Už jeden kamarád ze Slovenska tě čeká při budově správy.“ Ako som išiel k budove, už zďaleka mi Ondro mával. Cestoval z Košíc nočným rýchlikom a lokálkou, tak tu volali električky, rovno na šachtu. Už mal informácie, že máme ísť na osobné oddelenie. Odovzdali sme úradníčke naše umiestenky. Preštudovala ich, potom vstala a odviedla nás k riaditeľovi závodu. Bol ním pán Dědek, už postarší pán, ktorý nás milo privítal. Povypytoval sa, či máme už nejakú prax, či sme už niekedy boli v bani. Vysvetlili sme mu, že sme boli banícki učni. Tiež, že sme pracovali na viacerých banských závodoch v rudných baniach. Potešilo ho, že už sme prvé lastovičky z „Lánskej akcie“. Povedal, že je načase vymeniť starých technikov, ktorí pre nedostatok technikov nemôžu odísť do dôchodku. Potom dal pracovníčke z osobného príkaz, aby vybavila všetko potrebné, napísala dekréty a vybavila nám ubytovanie v závodnej ubytovni v Michalkoviciach. Musíme absolvovať lekársku prehliadku a ráno sa máme hlásiť u smenmajstra, ktorý nás zadelí do práce na niektorý úsek. Poprial nám úspech v práci. Týmto to bolo z jeho strany všetko. Ešte sme ho popýtali o nejakú zálohu, pretože sme nemali peniaze na stravné lístky. Pani vypísala lístky na mimoriadnu zálohu a riaditeľ to podpísal.Všetky vybavovačky sme zvládli do druhej a poobede sme už aj bývali v závodnej ubytovni. V závodnej jedálni sme si stihli objednať večeru, lebo zo zálohy sme si už kúpili stravné lístky až do konca mesiaca. Bývali sme v drevenom baraku, kde vládol starý fúzač Rák. On tam bol všetko. Správca, úradník, vrátnik aj „Dráb“. Mal zaznačeného každého obyvateľa baraku, vedel kto kedy má smenu. Na smenu „poctivo“ vyháňal každého do práce. Dozeral na to, aby neboli záhaľky, po ostravsky „buľky“. Kedy mal on smenu, nevedel nikto. On tam bol stále. Bol to vyslúžilý starý baník. Tú jeho ostravčinu sme dosť ťažko rozumeli, ale starý vedel niečo po česky a niečo aj po slovensky. Vedel poradiť aj vysvetliť. Rozprával pomaly a zreteľne. Večer sme si už pripravovali veci do práce. Boli sme veľmi vzrušení od očakávania, ako to ráno dopadne. Bude to naša prvá šichta vo funkcii banského technika. Večer sme si dosť skoro ľahli spať, ale usínali sme ťažko.

(POKRAČUJEME)

Ing. Marian SLAVKAY

Zobudili sme sa na krik starého fúzača Ráka, ktorý do každej izby kričal: „kerý jede na ranní směnu stávejče!“ Keď došiel do našej izby už sme boli oblečení. Rýchle sme niečo zjedli na raňajky, schmatli pod pazuchu montérky a pustili sa peši na šachtu. O malú chvíľu už prezlečení sme boli v budove, kde boli kancelárie jednotlivých banských úsekov. Bolo ich päť vedľa seba. Bočné dvere boli pootvárané, takže z prvej bolo vidieť až do poslednej. Každá mala malé okienko ústiace na chodbu, po ktorej sa chodili baníci hlásiť na smenu.

Keď sme vstúpili do kancelárie, privítal nás úžasný ruch a krik. Pýtali sme sa na smenmajstra. Ukázali nám ho, tak sme sa pobrali k nemu. Na pohľad to bol sympatický muž strednej postavy. Mal kučeravé, tmavohnedé vlasy mierne popretkávané šedinami. Volal sa pán Mrázek. Oslovili sme ho, otočil sa k nám, ale jeho pekné modré oči nám pripadali veľmi smutné. Chvíľu sa na nás pozeral a potom dosť podráždene na nás zhúkol: „co je?“ Vysvetlili sme mu, že po ukončení baníckej priemyslovky sme na základe umiestenky nastúpili na tunajšiu šachtu za revírnikov. Prijatie do zamestnania už máme vybavené na osobnom oddelení a riaditeľ pán Dědek nám povedal, aby sme sa ráno hlásili u neho. Odovzdali sme mu naše umiestenky a vysvedčenia z priemyslovky. Mrkol na papiere a štekol: „Kaj meškače.“ Ondro mal hodinky, pozrel sa na ne a povedal: „Pán smenmajster, nemeškáme, ešte je iba štvrť na šesť.“ Pokúsil sa pousmiať, prešiel na češtinu a povedal: „Já se ptám, kde bydlíte, když jste už tak skoro na šachtě.“ Odľahlo nám. Rýchlo sme mu vysvetľovali, že bývame v drevených barakoch v Michálkoviciach, v závodnej ubytovni. Niečo si zamrmlal a začal si prezerať naše papiere. Zdvihol zrak a povedal: „No vysvědčení máte pěkné, doufám že jste to vy, tí kluci co nám ty kolá roztočí.“ V posledných slovách bolo cítiť sarkazmus. Prstom ukázal na mňa a povedal: „Ty Slavkay, budeš mít Gizeľu a Ty, Lukačko, Oľgu.“ Otočil sa, odišiel a už sme počuli iba jeho krik vo vedľajšej kancelárii.

Ostali sme ako omráčení. Pochopili sme že meškač znamená bývať, ale čo za Gizeľu a Oľgu nám pridelil, to sme si nevedeli predstaviť. Nahlas sme sa navzájom opytovali čo to môže byť, so smiechom sme hovorili, že za dobré vysvedčenie nám pridelil nejaké dievčatá. Vtom čase v baniach pracovali aj ženy. Zrejme naše táraniny počul nejaký baník alebo technik, lebo keď išiel okolo nás povedal nám: „Kluci, to jsou rubani na pátych horách, tu v Ostravě jsou tak pojmenovaný sloje. Většinou jsou to ženská jmena. Tu sú nizke sloje a na stene se delá ležmo, tak aspoň máme to potešení, že celú šichtu ležime na nejaký holce a kopeme uhlí,“ a smial sa na celé ústa. Vedeli sme že v Ostrave sa dobýva „stenovaním“. Teoretický sme to ovládali, ale nový problém bol „páte hory.“

V kanceláriách s pribúdajúcim časom sa hluk stupňoval. Hučalo to ako v úli. Krik, hluk, rev, búchanie po stole a za každým slovom bolo „kurva“, niekedy zdupľované „kurva, aleluja, kurva“. Bolo to zadeľovanie do práce v rannej smene. Boli sme z toho takí vyvalení, že stále sme čakali, kedy sa strhne bitka. Mali sme už za sebou prax, pretože sme pracovali v rôznych baniach na Slovensku ako učni a aj na priemyslovke sme takmer každú sobotu chodili pracovať do baní v Rudňanoch, Slovinkách, na Gretli, do Kišoviec - Šváboviec, dokonca ešte aj do Maria Huty na Grendzef, čiže už nejakých pár zadelení sme prežili, ale také aké bolo tu, sme si nedokázali predstaviť ani v najhoršom sne. My v takomto blázinci máme robiť? Čas však plynul, blížilo sa k šiestej. Vedeli sme, že už je jazda mužstva na šachte.

Vybrali sme sa bojazlivo za smenmajstrom. Ten mal pred sebou trasúceho sa muža v čiernom, na ktorého reval, že „něco zdupal“, domysleli sme si, že niečo neurobil v nočnej smene. Čas nás prinútil premôcť ostýchavosť. Využijúc chvíľu keď lapal dych, opýtali sme sa ho: „Pán smenmajster, kto nás na naše pracoviská zavedie?“ Prekvapene na nás vyvalil oči, akoby neveril tomu čo počul, zaklonil hlavu a pohľadom do neba začal fistulovým hlasom škriekať: „Kaj to ja jsem kurva, na šachče, nebo v detský školce? Kurva aleluja kurva, kdo kdy videl, aby ja jsem revirniky za ruku do rubaní vodil.“ Nasratý sa na nás pozrel a zreval: „kurva synci, školy mače, mapy jsou oto ľe,“ prstom ukázal na mapy visiace na stene, „tuž se kurva na to podživejče, aby jste vjedželi kaj máče isč.“ Obrátil sa a pokračoval v „sprdávaní“ pred ním trasúceho sa revírnika.

Oblial nás pot, stáli sme tam bezradní a beznádejní v čistučkých montérkach, so zápisníkom a ceruzkou, ako aj čistým kapesníkom vo vrecku. Vyzerali sme ako dve holubie mláďatá medzi kŕdľom čiernych havranov. Hovorí sa "keď je núdza najväčšia, pomoc božia najbližšia“. Naša božia pomoc prišla v osobe starého pána revírnika, ktorý dianie sledoval, pristúpil k nám so slovami: „Synci, ja Vás tam zavedu. Ja fáram na páte hory.“ Nám sa starý pán javil ako náš anjel záchranca a veľmi sa nám uľavilo. Vypísal nejaký lístok a odišiel ho dať podpísať smenmajstrovi. S lístkom v ruke sa vrátil a povedal: „jedžem pro lampy.“ Šli sme za ním do lampárne, tam odovzdal lístok a lampár nám vydal reflektor a benzínku, spolu s plechovou známkou, ktorú nám podal do ruky s poučením, že na túto známku si budeme vyberať lampy pred každodenným fáraním. Potom známku zavesil do príslušnej priehradky a po odovzdaní lampy nám známku vráti.

Takto vystrojení sme sa pobrali so starým pánom k šachte. Tam sa nám predstavil, že sa volá Dyľuš, to boli takmer posledné slová, ktoré sme rozumeli. On dosť šušlal, pretože nemal zuby, a prepol na tú šušlavú „slezskú ostravčinu“. Priateľsky sme sa len usmievali a prikyvovali hlavami. Keď sme klietkou sfárali na páte hory, hneď sme si uvedomili že páte hory nie je pohorie, ale banský obzor alebo horizont, ktorý názov sa používa u nás v baniach. Keď sme vystúpili na nárazisku, vybral kožené vrecko a začal nás núkať: „Synci, dejče si na šprajc.“ Dovtípili sme sa, že nám núka žuvať tabak, tak sme to slušne odmietli. „Je to z bagem,“ povedal hrdo. Hlavami sme záporne pokrútili. Začal si napchávať strašne zapáchajúci tabak do úst a prekvapene zašušlal: „Tuš co u vás haviři nebagujú?“ „Nie, u nás fajčia,“ odpovedali sme. Teraz on vyvalil na nás okále: „Cóóó, u vás na šachče neni plyn?“ „Nie, u nás sú rudné bane a tam plyny nemáme,“ slušne sme mu odpovedali. Neveriacky krútil hlavou, nevedel pochopiť ako je možné, že baňa je bez plynu. V tom čase v OKD nebola ani jedna šachta, na ktorej by sa nevyskytoval silne výbušný plyn metán. „Tuš vám se to tam delá,“ povedal a vopchal si smradľavé vrecko do kabáta. Potom ukázal rukou na koniec náraziska, „tam pojedžem“ a začal kráčať tým smerom. Pobrali sme sa za ním. Na nárazisku sa hemžili ľudia, hučali lokomotívy a búchali banské vozy. Preplietali sme sa pomedzi vagóny, prekračovali rôzny materiál ležiaci na zemi, výstuž, drevo, rôzne stočené laná, až sme sa dostali do chodby hlavného obzoru, ústiacej na nárazisko. Za pánom Dyľušom sme pochodovali ako vojaci, jeden za druhým. Každým krokom sa nám hluk náraziska vzďaľoval. Neustále nám niečo rozprával s napchatým bagom v ústach a tvárou obrátenou v smere chôdze. Absolútne sme mu nič nerozumeli. Aby sme sa mu trochu zavďačili, sem-tam sme prikývli hlavou a súhlasne povedali „áno, áno, je to tak.“ Lenže raz to bolo asi nevhodné, zastal, obrátil sa s vážnou tvárou k nám a povedal: „Kdepak kluci, to by bylo proti předpisům.“ Nevedeli sme o čo ide, tak sme iba previnilo stáli so zvesenými hlavami. Odpľul si a pokračovali sme v chôdzi. Potom sa sem-tam k nám obrátil a niečo sme porozumeli. Dozvedeli sme sa, že bol baníkom, robil v stene, potom bol na nejakom školení a robil revírnika v stene. Teraz má zaprášenie pľúc, tak môže robíť iba koľajového dispečera. Na obzore chodí po jednotlivých pracoviskách. Podľa situácie usmerňuje a dohliada na zásobovanie pracovísk prázdnymi banskými vozmi.

Kráčali sme od šachty už viac ako polhodiny, keď sme začuli nám známy hukot vŕtačky a zbíjačiek. Bola to predzvesť, že sa blížime k banským pracoviskám. Po krátkej chvíli hukot silnel a už som rozoznal, že striedavo tam pracuje viac ako desať zbíjačiek. Prišli sme k veľkej diere na ľavej strane spodku chodby. Z diery sa valili kúdoly pary a uhoľného prachu, ako aj smrad, taká zmiešanina pachu potu, oleja a surového banského dreva. Zrazu pán Dyľuš zastal, obrátil sa a povedal: „Slavkay, oto ľe je tvoje rúbani. Ja nemohu jet s Tebu dolu, protože mám záprach plic. Dej si pozor, protože Gizeľa má jazyky a často zavali. Tuž Zdař Bůch!“ Obrátil sa k Ondrovi so slovami: „Ty pojdž, pojedžem dál do Oľgy,“ a odišli.
Zostal som sám stáť nad škeriacou sa čiernou dierou. Čo to za jazyky má Gizeľa, za tak krátky čas toľko záhad, že mi už hučala z toho hlava. Začal som svietiť reflektorom do diery, ale kužeľ silného svetla neprenikol cez kúdole prachu a pary valiacich sa z rúbania. Mal som malú výhodu, že ako učeň som pracoval v Kišovciach a Švábovciach na ložisku so slojom mangánovej rudy, veľmi podobným uhoľným slojom, pretože tiež vzniklo sedimentárnou činnosťou. No čo teraz? Veď si baník, tak poďme do diery.

Jedného, čoho som sa bál, bola moja benzínka. Teoreticky sme to ovládali, bola to prakticky lampa na meranie koncentrácie metánu v banskom ovzduší. Podľa výšky aureoly v milimetroch, teda zdvihnutia plameňa, odhadovalo sa množstvo metánu v percentách, lenže takú lampu som doteraz v rukách nemal. Vedel som, že šachta Petr Bezruč patrí medzi najviac zaplynené na Sliezskej Ostrave. Ako mám teraz niesť túto lampu, s ohňom za sklom a drôtenou sieťkou, v sloji vysokom asi 50 - 60 cm, kde sa možno pohybovať iba poležiačky. Pustil som sa do diery, ktorá mala profil 160 cm široký a 50 - 60 cm vysoký, po úklone nohami dopredu. Ležal som na ľavom boku a benzínku som pomaly ťahal za sebou po počve (spodku), ktorá bola hladká, ako najkrajšie vyhladený betón na mestskom chodníku. Zliezol som asi desať metrov a zazrel som rozvešané svetlá pracujúcich baníkov pozdĺž steny. Na vrchu steny pracoval svalnatý baník, po ležiačky váľal zbíjačkou uhlie do oceľových žľabov tvaru L, pribitých na drevených stojkách, tvoriacich výstuž rúbania. Keď zbadal blikať svetlo môjho reflektora, prestal zbíjať a obrátil sa ku mne. Priplazil som sa k nemu a podával som mu ruku. Chvíľu bol v rozpakoch, zrejme na takéto spôsoby nebol zvyknutý, potom mi podal ruku aj on. Predstavil som sa mu a povedal, že som nový revírnik. „Tuš, kurva, vitej.“ Hneď na to sa ponáhľal, aby ventilom zastavil stlačený vzduch v potrubí. V tom momente hukot zbíjačiek stíchol.

Ticho trvalo iba tri sekundy, a zdola sa začalo ozývať: „Kurva, co je s tím vzduchem, proč si to kurva zavřel?“ Môj prvý známy baník sa nadýchal do mohutných pľúc a zareval smerom dolu: „Kurva, zavřiče pysk, volejče dolu ať předák přijedže nahoře, protože je tu novej štajger“. Táto správa bola podávaná od jedného baníka k druhému, vzdialených od seba po desiatich metroch, po celej dĺžke asi 80 metrovej steny. Keď volanie doznelo môj haviar mi povedal: „Štajger, vlez si do závalu a lez dolu. Předák pojede závalem nahor, tuš se střetnete.“ Pustil vzduch do potrubia, nedočkavo schmatol zbíjačku a opäť začal váľať uhlie do žľabov. Stena mala ideálny úklon, takže uhlie samospádom kĺzalo do smaltovaných žľabov a po nich až do vozíkov na ťažnej chodbe. Doprava v stene bola praktický vyriešená, bez nároku na energiu. Nevýhodou však bola veľká prašnosť v rúbaní. Prašnosť vznikala tým, že pri rýchlom kĺzaní sa uhlie nárazmi veľmi drobilo.

Po niekoľkominútovom plazení v závale, zbadal som prebleskovanie reflektora zo spodku steny. Vedel som, že je to predák, lebo keď nám dávali v lampárni lampy, pracovník povedal, že reflektory dostávajú iba štajgri, strelci a predáci. Ostatní baníci mali masívne ťažké akumulátorové lampy, ktoré sa ľudovo volali päťkiláky. Po chvíli sme sa s predákom stretli. Pravdepodobne nevedel presne o čo ide. Zadýchaný a spotený z lezenia do vrchu podráždene zreval: „Kurva co jé, odkuď seš?“ Ja som nový revírnik, odpovedal som. „Jak tó, mne Bratčenkov nic neřikal.“ Nevedel som, kto je Bratčenkov, preto som mu povedal, že mňa tu zadelil smenmajster pán Mrázek. Keď si uvedomil, že rozprávam po slovensky, peknou slovenčinou sa ma opýtal: „Ty si Slovák?“ Prikývol som a on nato, že tiež je Slovák. „Som Mišo“ a podal mi ruku. „Ja som Marian,“ radostne som mu ju stisol.

V Mišovi som našiel veľmi dobrého kamaráta, v mojich začiatkoch na šachte mi veľa pomohol svojimi viacročnými skúsenosťami. Ja som mal v tom čase osemnásť a pol roka, Mišo mal asi dvadsaťosem. Na tejto šachte začal pracovať ako vojak od roku 1945 a po vojenčine už zostal tu. Oženil sa a stal sa z neho „ostraviak“. Potom som sa od neho dozvedel, že vlastne patrím do tretieho úseku a spomínaný pán Bratčenkov je náš vedúci. Trochu sa čudoval, že taký mladý a už štajger. Porozprával som mu, že ako banícky učeň som po prvom ročníku študoval na priemyslovke. Po ukončení mi dali umiestenku na túto šachtu. Povedal som mu o blázinci v kancelárii, ako nás pán Mrázek prijal, tak sa iba zasmial. „Na to si zvykneš“ a začal mi rozprávať prečo je to tak.

Pán Mrázek je veľmi dobrý človek, aj ostatní technici. Príčina tohoto blázinca tkvie v tom, že predošlý riaditeľ naháňal vysoko plniť plán ťažby, až na stotridsať percent, vyrúbal zásoby, pričom zanedbal prípravy nových blokov na rúbanie. Za vysoké plnenie plánu ťažby postúpil na vysokú funkciu na riaditeľstve podniku. Následkom toho na šachtovej veži Petr Bezruč zhasla červená hviezda. Vtedy v revíre Ostravsko - karvinské doly (OKD) každý závod, ktorý plnil plán, mal na šachtovej veži rozsvietenú červenú hviezdu. Keď sa prestal plniť plán, znamenalo to stratu prémii, rôznych príplatkov za plnenie plánu, ako u robotníkov, tak aj u technikov. Vyšší technici boli neustále na „koberčeku“ u riaditeľa, ten zase na podniku, čo bol vtedy Trust Sever. Tak vznikala dusná atmosféra, v ktorej často padali a rodili sa nové tváre vo vedení závodu, od riaditeľa až po najnižšieho technika. Teda v tom je príčina blázinca počas zadeľovania pri striedaní smien.

Mišo sa stále usmieval a pokračoval: „Tu každý na každého reve, každé druhé slovo je kurva, no hociako sa povadíme nikdy sa to neprenáša za bránu závodu. Po šichte zvykneme ísť na pivo do hostinca „Na špici“ oproti šachte a z hádky na „dole“ sa iba smejeme, že „kurva ale sme se chytli v rúbani“ a je to v poriadku. Môžeš vidieť aj na chlapoch v stene, že robia s veľkým nasadením, normy a plán sú našpanované, každý využíva pracovný čas, aby čo najskôr svoj úsek prekopal, a načas vyfáral. Často ostávame až do tretej alebo až do piatej, aby stena bola prekopaná o „pokos“, čo znamená postup steny o 1,6 metra. Potom sa preložia žľaby, vzduchové potrubie, hráňe a cyklus sa opakuje. Za šichtu sa nakope tristo až štyristo vozov uhlia a to sa treba riadne obracať. Uvidíš to za nejaký čas, keď si to osvojíš, potom si na ten blázinec zvykneš.“ Uvedomil som si, že mal som šťastie natrafiť na takého rozumného predáka. Bol to on, ktorý mi popísal povinnosti revírnika v rúbani. Spolu s predákom som mal povinnosť dávať pozor na bezpečnosť pracoviska, organizovať dopravu, hlavne prísun prázdnych vozov do rúbania a ostatné organizačné záležitosti pre hladký priebeh ťažobných prác v smene. Povedal, že na šachte pracuje cez dvetisíc ľudí, ale mám si dávať pozor, lebo tu .pracujú aj väzni, schopní napadnúť človeka. Potom mi nadiktoval hlásenie pre druhú smenu. Mal som ísť k šachte, aby som o jednej hodine stihol „Obháňku“, čo bola osobná doprava pre technikov, strelmajstrov a ostatných ľudí, ktorí mali písomné povolenie pre predčasné vyfáranie z bane. Mal som vyhľadať pána Bratčenkova a zreferovať mu stav prác na rannej smene a predniesť požiadavky, čo má urobiť druhá smena v rúbaní.

Zliezol som po závale dolu na ťažnú chodbu, na ktorej som v živote nebol. Kde je cesta k šachte, vľavo, či vpravo? Čo teraz? Mám sa opýtať baníkov, ktorí zo sypu napúšťali uhlie do vozov? Uvažoval som. Technik sa pýta baníka, že kde je šachta? To by mala srandu celá osádka. Preto som sa opýtal, koľko vozov s uhlím už naplnili. Zapísal som si to a pozoroval, ktorým smerom idú plné vozy, iba to môže byť smer k šachte. Podľa toho som sa smelo pustil kráčať k šachte. Po piatich minútach ma môj optimizmus prešiel, prišiel som na križovatku. Chvíľu stojím a rozmýšľam. Po ľavej ruke v diaľke som zbadal kolísajúce svetielko, ako keď ide opitý človek s lampášom. Vďaka mojim skúsenostiam v bani som vedel, že je to banská lokomotíva. Rozhodol som sa ju počkať, lebo podľa toho aké vozy ťahá, môžem určiť smer k šachte. Keď ťahá prázdne ide od šachty, keď plné tak k šachte, uvažoval som a čakal jej príchod. S hlasným odfukovaním sa približovala a usúdil som, že je to lokomotíva s pohonom na stlačený vzduch. So zvedavosťou som ju očakával, lebo taká mi bola známa iba z obrázkov v Stočesovej učebnici „Baníctvo“.
Takéto lokomotívy sa používali v baniach s veľkým výskytom výbušného plynu, metánu. Keď prechádzala popri mne, lokomotivár mávol rukou na pozdrav, aj ja som mu kývol a zvedavo čakal na vozy. Zo tri prvé vozy boli naložené rôznym materiálom, ako hadice, zbíjačky, debny a v jednom voze bol nejaký motor alebo čerpadlo. Za nimi "huráááá", vozy naložené krásnym lesklým uhlím. Čakal som kým neprejde celý vlak, potom som za ním začal kráčať k vytúženej šachte. Na poslednom vagóne, podľa bezpečnostných predpisov, bolo umiestnené červené svetlo, takže som mal bezpečného sprievodcu na mojej ceste. Mal som nutkanie vyskočiť a postaviť sa na nárazník posledného vozíka tak, ako sme to robili na našom závode ako učni. Za tieto nezbednícke kúsky nás naši inštruktori a technici veľmi karhali a v opakovanom prípade preložili pracovať na povrch. Bol to pre nás trest. Uvedomil som si, že teraz som ja ten, čo musí dbať na dodržiavanie bezpečnostných predpisov pri práci. Kráčajúc za poskakujúcim červeným svetielkom som prechádzal križovatkami, z ktorých sa odbočovalo do štyroch až šiestich chodieb. Uvedomil som si, že keby nebolo môjho „fučiaceho a hrkotajúceho sprievodcu“ postihli by ma úžasné ťažkosti s orientáciou a určite by som poblúdil.

Cesta sa mi zdala byť nekonečná, keď zrazu zbadám svetlo z náraziska. Chodba sa rozšírila na dvojkoľajku s bočným chodníkom pre ľudí. Obišiel som spomaľujúci vlak a po chodníku som došiel k šachte. Tam už stálo asi dvadsať ľudí, veľmi čiernych. Všetko na nich bolo čierne, aj tváre, v ktorých sa leskli iba oči a červené pery, ktoré usilovne omývali prúdom slín, čo neustále odpľúvali zo žuvaného smradľavého baga. Postavil som sa k nim. Stáli sme tam ticho, nepohnute, s pohľadom upretým do tmavej šachty, očakávajúc, kedy sa v nej objaví klietka, aby nás dopravila na povrch na denné svetlo. Medzi čakajúcimi iba sem-tam padlo nejaké slovo. Zrazu zo skupiny čakajúcich vystúpil jeden chlap s čiernou tvárou a pohol sa smerom ku mne. Na remienku mu na prsiach visel reflektor a v rukách držal benzínku. Drzo mi zasvietil do očí a v polkruhu ma začal obchádzať. Stále sa na mňa pozeral a sem-tam mi bleskol s reflektorom do tváre.

Začal som mať obavy. Spomenul som si na Mišove slová „daj si pozor na ľudí, pretože tu pracujú aj väzni“, ale uvedomoval som si, že sú tu aj iní ľudia. Pre istotu som v pravej ruke stisol reflektor s odhodlaním, že keď sa ku mne priblíži tak ho ním ovalím. Z napätej situácie ma vyslobodila klietka, ktorá zastala na obzore. Vyšli z nej dvaja statní chlapi, narážači, jeden z nich zvýšeným hlasom oznamoval: „Můžu isč enem štajgři a střelci, též tí, kerí mají písemné povolení od směnmistra.“ Začali sme pomaly nastupovať. Narážači každého pozorovali. Poznali všetkých ľudí, hoci boli v tvári čierni ako uhoľ. Keď som sa priblížil ku klietke, vystrel predo mňa ruku, ako rampu na železničnom priecestí a zhúkol: „Tys je kto?" Ukázal som mu reflektor a benzínku a povedal, že som nový štajger z Gizely. Nato ma pustil. Ponáhľal som sa prejsť na zadnú stranu klietky, pretože môj prenasledovateľ sa snažil dostať bližšie ku mne. Dosiahol som to, že v klietke medzi nami stáli dvaja chlapi. On však aj počas jazdy hore, cez medzery medzi chlapmi, stále mi poblyskoval reflektorom do tváre.

Zastali sme na povrchu. Slnko presvitalo do budovy šachty. Keď sa otvorili dvere klietky, videl som ako chlapi pred sebou tlačili môjho „prenasledovateľa“ von z klietky. Ja som náročky zaostával. Kráčal po nádvorí medzi ostatnými, ale stále sa obzeral. Po pätnástich metroch zastal, obrátil sa a čakal. Neostávalo mi nič iné, len ísť k nemu. Na dennom svetle sme sa spoznali. Bol to Ondro. Začali sme sa strašne rehotať. Dusiac sa smiechom vykrikoval: „Ja som ťa spoznával, ale nebol som si istý“. „Ja som ťa vôbec nepoznal,“ odvetil som, „pretože si strašne čierny.“ „Len keby si sa ty videl, ako vyzeráš,“ smiali sme sa ďalej. A takto pobavení, plní nových poznatkov a zážitkov z prvej smeny, pobrali sme sa hľadať naše úseky aj našich vedúcich. Po ceste sme vybrali zápisníky, zopakovali si poznačené údaje, ktoré mali byť predmetom hlásenia. Ja som začal hľadať Tretí a Ondro zase Piaty úsek.

Vošli sme do budovy, kde boli kancelárie. Ráno sme tam dostali také „vrelé privítanie a zadelenie“ od pána smenmajstra. Ondro povedal, že pôjdeme po chodbe popri okienkach, pri ktorých sa hlásia baníci pred a po smene. Tam pri okienku musia byť vyznačené čísla úsekov. Mal pravdu. Nebola to nijaká veda nájsť úsek, pretože kancelárie boli za sebou od jednotky po päťku, a za päťkou bolo okienko, kde nápis označoval „Povrch“. Vošiel som do kancelárie tretieho úseku, Ondro sa pobral ďalej. Kancelária bola väčšia miestnosť s masívnym stolom a asi šiestimi stoličkami. Bola to kancelária revírnikov. Vedľa už spomenutého okienka bola na stene čierna skrinka, ktorá sa dala roztvoriť tak, že vyzerala ako roztvorená veľká kniha. Vo vnútri skrinky boli v radoch nabité klince – háčky, na ktorých viseli plechové známky. Zápis do smeny, tu volali „cachovani“. Baníci prichádzali po chodbe k okienku, zahlásili svoje číslo a revírnik známku s jeho číslom zavesil na háčik v rade, kde bolo vyznačené jeho pracovisko. Druhá kontrola bola v lampárni, kde na svoju známku dostal lampu. Po vyfáraní, keď lampu odovzdal, dostal známku späť. Tretiu kontrolu robil revírnik priamo na pracovisku, zápisom pracovníka do svojej smenovničky. Tieto znalosti som nadobudol až neskoršie, keď som sa na úseku udomácnil.

V zadnej stene miestnosti boli dvere kancelárie vedúceho úseku, hrdo nesúce menovku Ivan Bratčenkov. Nesmelo som zaklopal. Ozval sa zvučný hlas „vstupte“. Vošiel som do kancelárie. Pri stole stál vysoký päťdesiatnik silnej postavy. V rukách držal nejaké papiere. Pozdravil som naším pozdravom Zdar Boh. Obrátil sa ku mne a češtinou s ruským prízvukom mi povedal: „Ty jsi ten Slovák, co tě smenmistr zadelil do Gizeli za revirnika? Ja nevím proč tě ráno neposlal za mnou?“ Mávol rukou do vzduchu a začal sa ma vypytovať, ako prebiehala smena v rúbaní. Otvoril som notes a vyrapotal jedným dychom, koľko bolo plných vozov, keď som odchádzal a pokyny pre druhú smenu, čo mi nadiktoval predák Mišo. Zdalo sa mi, že bol spokojný s mojím hlásením. Zo mňa spadla napätosť a nervozita nováčika. Zrazu sa ma opýtal: „Nemrazilo se to na odhone v rubáni, nebylo třeba kutat?“ Nerozumel som z toho nič. Videl však, že som sa pozeral na neho vyjavene, zase len mávol rukou a povedal mi, aby som sa išiel okúpať. Potom nech prídem k nemu.

Odišiel som do veľkej kúpelne, kde nám ráno kúpeľník pridelil háky na retiazke na zavesenie šiat. Prišiel aj Ondro. Vyrozprávali sme si, ako sme dopadli u vedúcich úsekov. Boli sme spokojní, že sme v prvej šichte ako-tak obstáli. Vykúpali sme sa. Boli sme čistí, iba oči, hocijako sme ich vytierali, stále boli okolo rias čierne. Predbehli sme dobu. Už vtedy sme mali oči s čiernym tieňom, čo je dnešná móda žien. Na hák sme zavesili naše čierne montérky, košele a háky vytiahli hore. Nemali sme visiace zámky na uzamknutie háku, ale kúpeľník nám ich ochotne požičal. Pobrali sme sa na úsek.

V kanceláriách už bolo plno ľudí. Opakoval sa ranný scenár, vrava, krik a hlas pána Mrázka vynikal nad všetkými. Prešmykol som sa medzi ľuďmi do Bratčenkovej kancelárie. Našiel som ho sedieť za stolom. Pred ním bolo rozložených asi päť hrubých zošitov. Zase niečo čítal. Zdvihol na mňa zrak a povedal mi, že z osobného oddelenia mu poslali kópiu môjho dekrétu. So záujmom sa ma opýtal, akú mám školu a či vôbec som už bol v bani. Porozprával som mu, že som bol banícky učeň a podal som mu moje „Vysvedčenie na odchod“ z priemyslovky. Dlho sa do neho díval a skonštatoval, že na dvojročnú školu sme mali veľa odborných predmetov, čo sú dobré základy pre prácu banského technika. Niečo si sám hundral a potom mi povedal: “Vás měli nechat zmaturovat a né vyhnat vás do tak drsnej havířny. Vy ještě jste měli být u maminky, né na ostravské šachče.“ Postavou bol ako zápasník, ale bol to veľmi citlivý človek. Kamarátsky sa ma opýtal, že aké rudy sa u nás ťažia. Začal som menovať siderit, on ihneď vyhŕkol FeCO3, baryt, on zase BaSO4, menoval som pyrit, rumelku, hematit a on ihneď povedal vzorec. Bol som zberateľom minerálov a vedel som všetky tie vzorce. Zistil som, že to ovláda. Opýtal som sa, ako sa na uhlí naučil vzorce minerálov? Zosmutnel, ale mi odpovedal: „Chodil jsem na Vysoku školu báňsku. Už jsem byl ve štvrtem ročníku, ale jsem to nedokončil.“ Naivne som sa ho opýtal prečo. „Proč, proč, tuž kurva. Už jsem se cítil frajer, chytil jsem se ďevuch a kořalky /pálenka/ a už bylo po inženírstvi.“ Prvý raz v rozhovore použil ostravské slovko, kurva. Bolo na ňom vidieť, že ešte aj po rokoch ho tento poklesok riadne mrzí. Mávnutím rukou ukončil túto tému našej debaty.

Potom moju pozornosť obrátil na pred ním ležiace knihy. Začal mi vysvetľovať, že toto sú knihy, kde revírnik musí zapisovať všetko, čo počas fárania na pracoviskách zistil. Do knihy Raport sa píše o všetkom, čo sa počas smeny na pracoviskách robilo. Ďalšie knihy boli vetracie cesty, dopravné cesty i predfáranie. Všetky knihy boli zošité šnúrkou, na konci zviazanou a zalepenou lepiacou páskou, na ktorej boli razítka a podpisy zodpovednej osoby. Upozornil ma, že z knihy sa nesmie nič vytrhávať, omyl sa môže iba preškrtnúť. Potom som za jeho dohľadu popísal potrebné hlásenia do kníh. Bolo toho písania oveľa viac, ako na pol hodiny. Naša prvá smena sa skončila. Odchádzali sme na ubytovňu unavení a hladní. Blížilo sa už k štvrtej hodine poobede, keď sme obedovali.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian SLAVKAY

Napríklad keď rúbanie za mesiac urobilo 22 cyklov, znamenalo to smerný postup steny okolo 35 metrov. Prípravné a otvárkové práce museli riadne švihať, aby udržali potrebný predstih pred rúbaním. Dennodenne celý kolektív išiel na svoje pracovisko s vedomím, koľko vozov treba vydať, aby bol splnený plán ťažby. Každá porucha nám spôsobovala výpadok v ťažbe, či to bol nedostatok vozov alebo porucha na strojnom zariadení, alebo niečo iné, vôbec nepredvídateľné. Stačil hodinový prestoj a výpadok bol 40 - 60 vozov uhlia. Najhoršie na tom bolo, že za to nás čakal „sprdunk“ od nášho vedúceho, alebo ešte horšie, od smenmajstra Mrázka. Ten v prípade veľkého výpadku ťažby dostal až hysterický záchvat. Vtedy kričal a búchal autorizovanými knihami o stôl, až z nich lietali listy, ktoré sme potom museli do kníh nazad zalepovať. Pomaly, ale isto, sa taká nervozita začala prejavovať aj u nás. Osvojovali sme si ostravské nadávky a keď sme k ním pridali naše „vybrané“ slová, tak škála našich nadávok bola pestrejšia ako používali domáci.

Dispečing v bani bol pre nás ohromujúci vynález. Ten umožnil technikovi komunikovať s dispečerom, alebo s hociktorým pracoviskom na povrchu či v bani. Ligifóny boli rozmiestnené po celej šachte v dosť hustej sieti, takže v prípade poruchy, úrazu, alebo inej potreby sa mohol každý dovolať urýchlenej pomoci. V jednej rannej smene sme, pre nedostatok prázdnych vozov v rúbani, stáli asi hodinu. Vedel som, že zase budem stáť pred smenmajstrom na koberčeku ako posratý. Viackrát som volal dispečera, aby nám poslal do Gizeli vozy, že stojíme. Odbil ma jednoducho: „Vím to, zařidim“ a vypol. Prešlo ďalších 15 minút a vozy neprichádzali. Odišiel som na hlavnú obzorovú chodbu vyzerať, či nejde lokomotíva s prázdnymi vozmi od šachty. Nevidel som žiadne svetielko. Začal sa do mňa vkrádať strach až hrôza, keď som si pomyslel, aký katastrofálny výpadok ťažby budeme mať. Stratil som nervy. Ako blázon som sa rozbehol hľadať najbližší ligifón. Našiel som ho po chvíli a nedočkavo som stisol ovládací gombík. Ozval sa hlas dispečera, ktorý práve jedol a rozprával s plnými ústami. Ja v zlosti som vykríkol: „Ty skurvený dispečer, len sedíš si na riti, napchávaš sa a moja osádka v Gizeli už dve hodiny sedí, lebo nie sú prázdne vozy. Ty pôjdeš domov a my sa tu budeme srať do večera do piatej, alebo aj dlhšie, až kým neprekopeme. Je vás ako psov tam hore a koľajových dispečérov tu dolu a neviete zabezpečiť prázdne vozy pre rúbanie. Kurva aleluja i s takú robotu.“ Moja slovensko-ostravská skomolenina mala dobrý účinok. Neodpovedal mi, ale nechal zapnutý ligifón, takže som počul ako dáva príkaz koľajovému dispečerovi s patričným krikom „Kurva, dej tomu slovačiskovi ihned vozy do Gizeľi. Už tam stoja dvě hodiny. Kurva, každou chvíli tu volá a řve jak býk.“ Mne povedal, že za chvíľu budem mať prázdne vozy a vypol.

Odišiel som k rúbaniu. S Mišom a osádkou sme sa dohodli, že ostaneme aj poobede pokým neprekopeme, lebo taký veľký výpadok by ohrozil aj mesačné prémie všetkých z rúbania. Na naše prekvapenie asi za štvrť hodiny prišla lokomotíva a priviezla prázdne vozy. Vedel som, že pretiahli nám vozy z nejakého blízkeho pracoviska, lebo od šachty by tak rýchlo neprišli. Mišovi som povedal, že vyfáram s „obháňkou“ a budem informovať Bratčenkova o tom, že ostávame poobede až do prekopania pracoviska, aby zabezpečil na dispečingu dostatok prázdnych vozov na našu predĺženú smenu. Mišo ma aj posmelil, aby som sa nebál a povedal, že neostávame preto, aby sme sedeli, ale že chceme čo najskôr prekopať, aby sa mohlo v rúbani prekladať. S úsmevom povedal, že v prilbe sa ťažba vyniesť nedá.

Vyfáral som značne naštvaný a pobral som sa za vedúcim. Čo čert nechcel, v cachovni nášho úseku stál „směnmistr Mrázek“. Pozdravil som, ani mi neodpovedal, iba vyhŕkol, že aká bola ťažba. Zahlásil som, že keď som odchádzal z rúbania, bolo vyťažených 220 vozov, čo bolo asi o 140 vozov uhlia menej ako bol plán. N-tá repríza jeho každodenných výbuchov sa začala. Zdvihol oči k nebu a spustil: „Kurva aleluja kurva. Co já mám dělat?“ Pozrel na mňa a po ostravsky pokračoval: „Mám isč na hřbitov vykopač staré revírniky co vjedželi fedrovač. Vždič kurva to není možný tak zadupač fedrunk.“ Bol som naštvaný a vynervovaný, tak som podráždene vybuchol a začal som slovensko-ostravský škriekať: „Tuž kurva, keď stojíte dva hodiny proto, že vám nedajú prázdne vozy, tak ako môže byť fedrunk. Do pí...,. v prilbe ťažbu nevynesiem. Dispečeroch je ako nasraté aj vonku, aj kolejových na dole a vozov v rubaní niet. Kolejoví, tí sedia na nárazisku, iba bagujú a spľúvajú. Za celú smenu sa neprídu pozrieť, koľko vozov je na pracovisku a koľko ešte budeme potrebovať. Chodte na dispečing a urobte tam poriadok! Ja idem nazad do Gizeli, lebo zostaneme až do prekopania steny. Nezostaneme na to, aby sme v rúbaní sedeli, potrebujeme prázdne vozy!“ Vyhŕklo to zo mňa s dlho nazbieraným hnevom. Prišiel som trochu k sebe a zistil som, že celý čas mávam prilbou ako šibnutý. Smenmajster zostal v nemom úžase. Vyvalil na mňa oči a iba sa pozeral. V tej chvíli na náš krik vyšiel z kancelárie pán Bratčenkov. „Co se tu děje?“ opýtal sa. Smenmajster sa prebral prvý a na moje veľké prekvapenie mu normálnym hlasom povedal: „Slavkay v Gizeľe měl problem, dvě hodiny stáli protože neměli vozy, tak ani stěnu nepřekopali.“ Obrátil sa ku mne a povedal mi, aby som sfáral do rúbania, že on dohliadne na to, aby sme mali dostatok vozov. Sfáral som naspäť prvou klietkou na „páte hory“ a ponáhľal som sa do rúbania. Plazil som sa po závale dolu. Zisťoval som stav rúbania steny. Jednotliví haviari mali medzi sebou už iba poldruha až dvojmetrové piliere, ktorým sme hovorili „kozy“. Odhadoval som, že okolo štvrtej by to mohlo byť prekopané. Medzitým už došla aj prekladacia partia, ktorá nám začala pomáhať pri prekopávaní steny.

Môj výstup so smenmajstrom mi pripadal trochu trápny. Začal som mať výčitky. Mrzelo ma, že som sa dal uniesť hnevom a dovolil si kričať na smenmajstra. Nás vychovávali tak, aby sme si uctili starších. A ja? Osemnásťročný sopliak, ktorý bol aj s cestovaním iba mesiac na šachte sa opováži dávať smenmajstrovi „príkaz“, aby urobil poriadok s dispečingom? Mrzelo ma to veľmi. Zliezol som až na ťažnú chodbu. Mišo pomáhal pri plnení. Tlačil prázdne vozy po koľaji až k zadnej výhybke. Uhlie sa valilo zo sýpu, takže voz bol za malú chvíľu plný. Na chodbe vládol pracovný ruch, hukot vozov, búchanie a fučanie posunovača vozov sa miesili s výkrikmi chlapov spod sýpu. Zablikal som reflektorom na Miša a zavolal ho k sebe. Odišli sme trochu ďalej, aby sme sa mohli spokojne porozprávať. Vyrozprával som mu o mojom výstupe so smenmajstrom a povedal som mu, že ma to veľmi mrzí. Mišo ma upokojoval. Povedal mi, že som mal úplnú pravdu. Potom sa zasmial a povedal, že ten môj „výstup“ mal priaznivý účinok, pretože smenmajster sedí na dispečingu, diriguje dodávku vozov do rúbania. Už dva razy Miša volal k ligifonu, pýtal sa na situáciu v rúbani a koľajový dispečer behá ako posratý, každú chvíľu si preveruje situáciu s dodávkou prázdnych vozov. Keby sme mali zabezpečenú takú dodávku vozov v každej smene, tak splníme plán rúbania nad 110%. Obavy nemusíš mať. Mrázek sa Ti nepomstí. On je dobrý človek a iste zistil, že si mal pravdu. Také výstupy sú u neho na dennom poriadku, nie je to len tvoj prípad. Blížilo sa k štvrtej poobede. Niektorí haviari už mali prekopané a pomaly vyliezali z rúbania. Ostalo prekopať už len jednu „kozu“ tesne nad sýpom, pretože tam bolo potrebné ďaleko hádzať uhlie s lopatou.

Predák prekládkovej partie zastavil vzduch do rúbania. Zakričal haviarovi čo tam pracoval: „Pojdž dolu, my už začneme překladač. Moji lidži to překopu. Mače už dosč od rána.“ Haviar zo spodného zuba s radosťou prijal túto výzvu, zliezol na chodbu a medzitým čo sa oprašoval, obrátil sa k predákovi z prekládky so slovami: „Tuž kurva, máš u mne pivo na „Špici.“ Na to sme sa pobrali celý kolektív k šachte. Cestou ešte k nám doľahol krik predáka z prekládky, ako vydáva rozkazy svojim chlapom. Išli sme spokojní, pretože stenu sme mali prekopanú a vyťažili sme dosť vozov. Celková ťažba z Gizeli za túto smenu bola asi 390 vozov. S tým musí byť spokojný aj smenmajster Mrázek.

Vyfárali sme niečo po piatej. Okúpal som sa a hoci unavený a hladný, musel som ešte popísať všetky požadované zápisy do kníh. Vošiel som do kancelárie. Všetky bočné dvere na kanceláriách boli pootvárané, takže bolo vidieť až do poslednej. V kanceláriách bolo ticho, nevidel som nikoho. Podišiel som k stolu. Keď som odťahoval stoličku a chcel si sadnúť, vtedy som ho zbadal. Pred otvoreným oknom vo vedľajšej kancelárii sedel na stoličke nepohnute a díval sa do nekonečna smenmajster pán Mrázek. Hrmot stoličky ho prebral z letargie, obrátil sa ku mne a tichým hlasom povedal, aby som si zobral stoličku a prišiel si k nemu sadnúť. V tom momente mi zovrel kŕč môj vyhladnutý žalúdok a srdce sa mi rozbúšilo. So stoličkou som pomaly prešiel do vedľajšej kancelárie. Zastal som pred ním. Otočil sa ku mne, ale ja som sa ozval prvý: „Pán smenmajster, prepáčte mi, že som si dovolil s vami rozprávať takým spôsobom na rannej šichte. Bol som z tej situácie v rúbaní vynervovaný a neovládal som sa.“ Môj vlastný hlas mi znel cudzo, akoby vychádzal z pivnice a v hrdle sucho. Usmial sa a povedal miernym familiárnym tónom: „Synku, cos měl delat, vždyť taková situace vyvede z míry i starých skušených štajgrů. Musím uznat, žes měl pravdu. Podal jsem si dispečery a řek jsem jím, jestli nenastane v dispečingu pořádek, tak půjdou kopat uhlí do rubáni, ať to skúsi jak se tam vydeláva na chleba. Ja Tebe aj Lukačka sleduji. Vždyť vy ani nežijete. Od páte raní jste v šachte do páte odpolední. Vždyť vy jste ješte mladí kluci. Jiní kluci ve vaším věku odpoledne kopou fodbal, nebo chodí do kina s děvuchama. A co vy? Jenom v šachtě bez oběda. Potřebujete řádne jíst, nebo dostanete tuberu. Já bych se měl vám omluvit, že po vás řvu. Nejradeji bych se vzdal této funkce. Mne též už rodina nepozná, protože chodim domú jenom spávat.“

Vtedy som zistil, aký je pán Mrázek dobrý človek, tak ako mi to povedal Mišo. Bol chytený do víru bláznivého pracovného tempa, medzi ľuďmi sa tomu hovorilo že „jedeme na veľký hup“. Uznal som mu, že má ťažkú úlohu. Aby som ho trochu potešil, tak som mu povedal, že situácia sa trochu zlepšila, pretože keď sme nastúpili na šachtu plán sa plnil na 88% a teraz už kolíše okolo 96 až 98 %. Povedal mi, že je to dobre, že si všímam plnenie plánu ťažby, a že k pravidelnému plneniu plánu ťažby je potrebné dať do prevádzky jednu, alebo dve nové steny. „Veď už máme pomaly pripravenú stenu Reginu,“ povedal som, takže by mohla dodať množstvo ťažby potrebné na 100 % plnenie. Len pokýval hlavou a povedal, že to bude potrebovať dva až tri týždne, pokým nabehne stena na plnú kapacitu ťažby. „Udělej zápisy do kníh, běž se najíst a vyspát, nebo ráno je třeba vstávat skoro. Ja už též jdú domú. Zdař Bůh.“ Vstal a odišiel.
Ja unavený, hladný, ale šťastný a spokojný som popísal zápisy a „davaj“ behom domov na ubytovňu. Hoci to nebolo ďaleko od šachty, poháňal ma hlad. Pri bráne som ledva vybral zátačku a poď ho rovno do jedálne, ktorá fungovala systémom nonstop od včasného rána až takmer do jedenástej večer. Keď sa našli oneskorenci z odpoludňajšej smeny, tak jedlo im dali v obedároch na vrátnicu, kde vládol starý fúzač Rák. Najedol som sa, potom v našej izbičke s Ondrom sme sa dlho rozprávali o problémoch na šachte. Tiež mal problémy v „Oľge“. Gumené dopravné pásy mal už prehnité, stále sa trhali, bolo treba ich niekoľko ráz cez smenu zošívať. Z toho titulu mal stále výpadky v ťažbe. Náš život dostal rytmus. Smena v rúbaní, vydržať sprdungy, popísať raporty, najesť sa, spať a na druhý deň znova od pondelka do soboty. Nedeľu nám spestrili tým, že nám pridelili „Předfáraní“. Museli sme prefárať celý revír, na každom predku sa podpísať kriedou na železnú výstuž, zmerať plyny, čistiť prachové uzávery od uhoľného prachu a hlavne zapísať, že pracoviská sú bez plynov, bez závalu a že mužstvo môže v pondelok ráno sfárať do bane. Za toto sme museli ručiť vlastným krkom, ako sa ľudovo hovorí.

Časom sme si začali s Ondrom uvedomovať, že vlastne nám boli pridelené ťažobné osádky v dôležitých poruboch na Bezruči. V tom čase bol ostatný technický personál na šachte prestárnutý a niektorí technici nemali ani potrebné odborné vzdelanie. Často sme počuli, keď smenmajster alebo vedúci úseku telefonický zdôvodňoval nesplnenie ťažby, používal argument, že v najproduktívnejších rúbaniach má zadelených mladých technikov, ktorí majú elán aj odborné školy, tak čo ešte má urobiť, aby sa plán plnil? My sme slúžili ako ich „alibi“ na zdôvodnenie neplnenia ťažby. Starší revírnici radšej chodili do prekládky, lebo mali už čiastočné zaprášenie pľúc, a tým sa vyhli ťažkostiam pri ťažbe, ako aj každodennému „sprdávaniu“ od smenmajstra. My sme však brali naše zadelenie ako samozrejmosť a prijímali sme náš „krst ohňom“ bez reptania. Čím boli naše smeny v rúbaní ťažšie, tým rýchlejšie sme sa v našej práci udomácňovali. Merať metán sme sa naučili tak, že sme to odpozorovali od strelca, pred odstrelom v slednej chodbe. Pred odstrelom vždy musel merať benzínkou, či nie je tam plyn. Vo voľnom čase sme si čítali na izbe bezpečnostné predpisy pre uhoľné bane. Tým sme si prehlbovali a upevňovali naše odborné vedomosti. Ešte jednu dôležitú vec sme sa naučili - „po havířsky mluvič“, tak presvedčivejšie sme vedeli zdôvodniť naše ťažkosti na pracovisku. Raz som vyfáral načas. Vedúcemu Bratčenkovovi som podal hlásenie - befel. V rúbaní sa nám darilo, ťažba bola k spokojnosti všetkých. Tváril som sa dôležito ako „zábradlí u hajzlů“, ako to zvykol povedať predák Mišo. Keď som skončil, išiel som sa okúpať. Vrátil som sa potom do kancelárie. Vedúci zdvihol zrak od papierov a spýtal sa ma: „Kaj se vy myjete, hledal jsem vás v koupelni a vás tam nebylo.“ Povedal som mu, že my máme háky vo veľkej kúpelni pre mužstvo. Na to mi povedal, že na konci chodby je kúpelňa pre technikov. Sú tam voľné skrinky, nech si prenesieme veci tam, ale nech to oznámime kúpeľníkovi. Musí vedieť, že naše háky má voľné. Povedal som to Ondrovi a spolu sme išli pre svoje veci. Oznámili sme kúpeľníkovi, že si nesieme veci do kúpeľne pre revírnikov. Bol to starý baník, ktorý utrpel v bani ťažký úraz, takže mu amputovali nohu, a preto nosil drevenú protézu. Zo zvyku z bane žuval „bago“ a vypľúval okolo seba. Vyvalil na nás oči a udivene sa spýtal: „Vy jste revírnici?“ Keď sme prikývli, zalomil rukami a spustil: „Túš kurva, takí synci a revirnici a já myslel že jste ňáky chachaři, brigadnici. Revírnici, revirnici a s holú řiťu chodite do kopalní, kurva vždyť nemáté ani pořádné kaľaty. Když jsem já byl havíř, to revírnici byli starší vážení pánove, kterí měli kaľaty aj kabát obšitý koženými fľeky. Mosazné benzínky se jim leskli jako ze zlata a vy v roztrhaných kaľatách, že vám z nich prdeľ svíti.“ Mal pravdu, pretože naše modré montérky boli rozdriapané na franforce v priebehu jedného mesiaca. Potom nám takým vážnym hlasom povedal, že on nám ušije nohavice z vetracieho plátna aj s koženými „flekmi“ na kolenách aj na zadku. Nohavice že ušije za také tri dni a že na výplatu mu dáme peniaze. Takému návrhu sme sa potešili, pretože sme nohavice potrebovali a financie sa nám scvrkli. Preniesli sme si svoje veci do štajgrovskej kúpeľne. Boli sme veľmi spokojní, lebo sme mali po dve skrinky. Jednu na čisté a jednu na špinavé šaty. Už si nepamätám s kým fáral Ondro do Oľgy, ale so mnou fáral Joska Měntel a Přecechtél. Joska Měntel bol asi tridsiatnik, maturant Ostravskej baníckej priemyslovky. Bol to veľký fešák, dobrý kamarát a dobrý odborník, ale tiež tak, ako povedal Bratčenkov, mal rád děvuchy a kořalku. Přecechtel bol Žid, ktorý mal veľké šťastie, že prežil koncentrák. Stále mi vyprával, že v koncentráku si našiel veľkú lásku. Po oslobodení sa zobrali, sú z nich manželia a spolu už majú deti. Keď sme fárali v klietke, alebo sme išli po chodbe, baníci na neho vykrikovali: „Ona už nechtela, kurva, ale ty si Přecechtěl.“ To sú také banícke zvyklosti z niekoho si uťahovať, aby sa mohli zasmiať. Obidvaja boli už skúsenejší technici. Často mi pomáhali pri riešení problémov, ktoré sa mi vyskytli na pracovisku.

V štajgrovskej kúpeľni sme sa zoznámili aj s technikmi z ostatných úsekov a kúpali sa tam aj strelmajstri, jednoducho nazývaní „střelci“. Medzi strelcami bol jeden chlapík, taká veselá kopa, volal sa Frída Mácha. Stále sa smial, žartoval a spieval. V dobrej nálade v kúpeľni vyvádzal ako malý chlapec. Rozprával rýchlo a originál „so šľenskú ostravčinu“. Pomaly sme si na to zvykli. Už nám nerobila až také strašné problémy ako na začiatku. Raz som bol pod sprchou, keď do kúpelne vošiel Frída Mácha. Bol nahý, od uhoľného prachu celý čierny, vlasy rozstrapatené, vyzeral ako čert. Strčil hlavu pod sprchu a vtom ma zbadal. Jeho šibalské oči mu od radosti zažiarili a vykríkol: „Marino jo či zašpivom“ a ihneď začal: „kury, geňši kačice divoky přestali jajkanič, tam na horním šľunsku, dupjunč po stojunčku, při krásným měšuňčku. Marino, to či je šľenská aria. Jo či chtěl byč opěrním spěvakem.“ S takou áriou by si mohol vystupovať aj v Národnom divadle v Prahe, povedal som mu so smiechom. „Jo či znám i klasické arie. Posluchej.“ A začal spievať Toreadora. S mydlom v ruke začal pochodovať popod tečúce sprchy, voda mu spod nôh vystrekovala do výšky, šermoval rukami a jeho „čierny pimpel“ mu poskakoval do taktu. Cítil sa ako na javisku veľkého divadla a spieval silným zvučným hlasom. Voda zo spŕch mu urobila na tvári a na celom tele také čierno-biele maskovanie, že by to nenapodobnil nijaký maskér na svete. Ja som od smiechu dostal žalúdočné kŕče a v ušiach som mal zaľahnuté, ako keby mi pri hlave bola vybuchla bomba. Nakoniec som zatlieskal a povedal som mu, že má na to, aby spieval operu. Bol celý uveličený a opýtal sa ma, či sa mi to páčilo. Prisvedčil som a on celý natešený sa začal pod sprchou umývať. Obliekol som sa a odišiel do kancelárie. Revírnici, ktorí písali zápisy do kníh sa ma ihneď pýtali, či mal Frida v kúpelni vystúpenie, pretože až tam ho bolo počuť. Povedal som, že som videl a počul Toreadora. Zatlieskal som mu, že bol z toho na mäkko. Oni ma sprdli, že keď ho budem chváliť, bude mi dovtedy spievať, pokým z toho nezblbnem. Ja som však mal zmysel pre Frídove bláznovstvá a často, keď som mal zlý deň v bani, mi vedel napraviť náladu. Spriatelili sme sa a neskôr často robil odstrel aj na mojich pridelených pracoviskách, ale nikdy sa nenaučil vysloviť moje meno ináč ako Marino Šlafka.

Začal som písať „Zápis“. Do kancelárie vošiel starý kúpeľník a doniesol nám novučičké pracovné nohavice. Boli zhotovené z hrubého bieleho ľanového plátna. Na zadku a kolenách boli našité kožené fleky z peknej žltohnedej kože. Starý kúpeľník sa po úraze rekvalifikoval na šustra a privyrábal si opravou topánok, ako aj šitím pracovných nohavíc a kabátov. Doplnil ich potrebnými koženými flekmi na prácu v nízkych ostravských slojoch. Niekto si povie, čo toľko treba rozprávať o pracovnom oblečení. Ale v týchto podmienkach to bola spolu s prilbou najdôležitejšia ochranná pracovná pomôcka. Naše nohavice boli ušité perfektne. Kúpeľník si bol toho vedomý. Hrdo stál a nohavice držal v ruke ako na výstave. Nohavice v kancelárii vyvolali veľký záujem u ostatných technikov. Zbehlo sa tam zo desať chlapov. Každý ich obdivoval, „odborne“ obchytával, prezeral a chválil. Starý kúpeľník od radosti rástol. Tváril sa dôležito. Opýtal sa ma, kde je Ondro. Povedal som, že v druhej kancelárii. Odišiel som ho zavolať. Potom nám dal nohavice so slovami, že si ich musíme vyskúšať. Bolo to také malé divadlo. Dali sme si dolu naše nohavice a obliekli nové „kaľaty“. Kúpeľník mal ešte jeden tromf. V ruke držal dva nové kožené remene z tej istej kože ako boli fleky. Mali lesklé masívne pracky. Podal nám ich so slovami, aby sme nohavice nosili riadne na opasku, nie ako niektorí haviari, ktorí majú nohavice opásané hrubým odpaľovacím drôtom. Veď sme „štajgři“. Remene však boli robené na riadnych chlapov preto dierky nám nepasovali. Starý s tým počítal. Poznačil si, kde má byť dierka, vybral z vrecka dierkovač, niekto mu podal štajgrovské kladivko a na podlahe nám vysekal dierky na potrebnú veľkosť. Konečne sme mali nohavice na sebe podľa predpisu. Pokúsili sme sa v nich kráčať, ale plátno bolo také tvrdé, že len horko ťažko sme v nich mohli ohnúť kolená. Cítili sme sa ako stredovekí rytieri v brnení. Starý nás ubezpečoval, že v šachte nám nohavice za tri dni zmäknú. Potom nám oznámil, že na výplatu mu máme dať 240 Kčs. Dve stovky za nohavice a po 40 korún za remene. Na tie časy sa nám suma zdala byť dosť vysoká, ale boli sme veľmi radi, že už nebudeme mať odraté zadky. Konečne sme mohli tie naše potrhané montérky odhodiť. Už mali veľké diery, ktoré sme zošívali iba drôtikom z elektrických palníkov. Vďaka týmto nohaviciam sme začali byť už Ostraváci. Spokojný bol aj kúpeľník, lebo kvalita ušitých nohavíc, ako aj následná „módna prehliadka“ v kancelárii mu priniesla viacero objednávok od niekoľkých prítomných technikov. Pri rozlúčke nám povedal:. „Synci,vám je třeba dužo ješč kurva, vždič vy šče jak plaščíny (dosky). Ja velkým psúm větší obojek ďelám, jak váš řemen do kaľat. Ty kaľaty vám vydrží i dva roky v havířni, tak si jich uživejče.“ Spokojný odkrivkal z kancelárie do svojej kúpeľne.

Nasledujúci deň ráno sme išli fárať vyobliekaní v nových bielych nohaviciach. Na nárazisku pri šachte čakalo na sfáranie do bane osadenstvo rannej smeny. My v bielych nohaviciach sme sa stali stredobodom pozornosti. Boli sme pre baníkov veľmi vďačný terč na uštipačné poznámky. Niektorý z nich vykríkol: „Džívejče še ľe, ty mladé štajgři se budú ženič, když se tak svatečne obľekli do bílich kaľat.“ Ďalší pridal: „Lukačko si bere Oľgu a ten malej Gizeľu.“ Niekto zaškriekal: „Synci nezapomente, že mladý ženáč má za povinost dupač a né zadupač fedrunk. Jen dobře přetáhnite ty svoje děvuchy, tak pětkrát z hora na důl a z dola nahoru. Uvidite jak po takove dupačce se vám bude dobře spát.“ Mysleli tým plazenie po stene hore - dolu. Všetky tie poznámky vyvolávali smiech u čakajúcich baníkov. My sme tieto zvyky poznali, tak sme sa len usmievali. Ľudí na nárazisku ubúdalo, klietky na Bezruči boli dvojetážové a naraz sfáralo okolo tridsať ľudí. Z klietky ešte niekto vykríkol na Miša, ktorý stál poblíž šachty: „Mišo tuš kurva, Ty budeš dnes svadebným otcem, tuš kurva chystej si peníze, že na špici neco zaplatíš.“ Prišiel rad aj na nás s Ondrom. Vošli sme do klietky. Keď nás začali spúšťať, zo spodnej etáže klietky sme začuli rozhovor: „Kurva jo či řeknu, že Tí mladí štajgři ze Slovenska se či dobře zapracovali na šachče a předáci řikali, že oni tý haviřine rozumí“. Druhý mu odpovedal: „Rozumí, rozumí, kurva vždyč mají na to školy.“ „Jenom v škole se haviřinu nenaučíš,“ vysvetľoval ten prvý „oni to su či horníčti učni. Robili na šachče a potem šli do školy. Sú to smělí synci, ten menší Šlafka zdupal dispečery, když mu nedali prázdne vozy a Lukačko sebral celou osádku z Oľgy, v černem vrazili k řediteli a třískali mu prohnitými gumenými pásy po stole, že nemúžu fedrovač, protože se trhají a pořad musi je zošívat s nýlosami. Vybojoval to, že rúbani dostalo nové pásy.“ Takto sme si vypočuli ako nás na Bezruči pochválili. Potešilo nás, že ľudia nás vnímajú ako schopných mladých technikov.

Vystúpili sme s Ondrom na nárazisku piateho obzoru a kráčali k našim rúbaniam. Prišli sme ku Gizele, Ondro pozdravil a kráčal ďalej do Oľgy. Moja osádka sedela na chodbe na provizórnych lavičkách z plaštín. Pozapisoval som ich do mojej smenovničky, nadviazali na predchádzajúce podpichovanie na nárazisku hore pri šachte. Začali starší haviari. „Tuš štajger. Napozitři je vyplata. Tuš, kurva, jak se patří na pořadneho našeho vedouciho, musiš něco zaplatit jako vstupné, že sme tě tak přatelsky medzi sebe přijali a tež i proto, že nam ten fedrunk už jde dobře.“ Na dlhé debaty nebolo času a vedel som, že sa z toho nevyšmyknem, tak som len vyhŕkol: „No dobre, nejaké to pivo na špici vypijeme. Teraz však poďme do steny, aby sme to načas prekopali.“ Bez slova sa zdvihli a jeden po druhom vkĺzali do diery a šmýkajúc sa po úklone smeroval každý na svoj úsek do steny. S Mišom sme si rozdelili úlohy tak, že on ide s mužstvom do rúbania, vymeria každému úsek ktorý má prekopať a bude dozerať, aby haviari vybrali všetky stojky pustené po žľaboch do rúbania. „Havíř v zubě“ - to ti je hlavička prešibaná a prešpekulovaná. Keď sa púšťa drevo do rúbania, tak preberá. Stojka aby nebola krivá, lebo sa ťažšie stavia, aby nebola hrubá, lebo treba veľa rezať. Na plaštiny má tiež svoje kritériá. Vyberie to najlepšie, a to horšie pošle kamarátom čo pracujú pod ním. Sú drevá, ktoré sa nepáčia nikomu, tak ich nechajú prebehnúť celým rúbaním. Potom to drevo sa vzprieči a spôsobuje zápchy na odhonoch (miesto, kde sa mení smer žľabov), alebo aj v samotnom sýpe. Odstraňovanie takých situácii si vyžaduje veľa času, čo spôsobuje nežiadúci výpadok ťažby. Preto som nariadil, aby sa všetko drevo vybralo v rúbani. To nevyhovujúce sa môže použiť na pomocné stojky medzi riadnou výstužou (tzv. plot). Ja som ostal pri drevároch (chlapi, čo mali na starosti prípravu a dopravu dreva do rúbania) a dozeral som na to, že akonáhle dostaneme pokyn z rúbania, aby sme urýchlene pospúšťali stojky a plaštiny, potrebné na zabudovanie pokosu. Takto rozdelený dozor na pracovisku sa nám osvedčil, pretože čím rýchlejšie sme mali do steny dopravené drevo, tým skôr sme mohli začať kopať. Týmto malým organizačným opatrením sme dosiahli, že stena bola pravidelne prekopaná a keď sem-tam vznikol výpadok, už to nebolo také strašné ako predtým.

Po doprave dreva som preliezol a skontroloval celú stenu. Zliezol až na šiesty obzor. Tam som sa venoval zabezpečovaniu prázdnych vozov. Keď som videl, že už máme menej vozov, ihneď som bol pri ligifóne a vŕtal som do dispečerov. Dozvedel som sa, že niektorí predáci alebo revírnici boli kamaráti s dispečermi, alebo aj rodina. Oni im sem-tam niečo zaplatili na Špici, tak im prednostne dávali prázdne vozy. Ja som bol cudzí a podľa nich sopľoš, tak sa na mňa vykašľali. Po poslednej potýčke si však dávali pozor. Bol som na nich drzý ako opica. Zneužíval som to, čo mi povedal smenmajster pán Mrázek. Dispečerom som povedal, že pôjdu kopať do rúbania. Keď sa vykrúcali, že nie sú vozy, tak som im už s takou skomoleninou povedal: „Kurva jen se ser, víš co tě čeka, pújdeš kopač do rúbani, kurva a ja tě dostanu do Gizeli. To si píš! Jen se neboj. Také místo ti nájdu v stene, že lampu tam nepostavíš, tak si jen budeš ležet a kopat. Tuš kurva, to ti bude fajn.“ Takéto moje podpichovania mali niekedy až neuveriteľný úspech. Za malú chvíľu som počul fučať lokomotívu, čo mi do rúbania doviezla prázdne vozy. Okolo dvanástej som opäť vyliezol do rúbania, aby som skontroloval stav steny, prekonzultoval s Mišom pokyny pre druhú smenu a pobral sa k šachte. Tých problémov s prekopaním steny ubudlo, aj osádka rúbania si uvedomila, že bez zbytočných „průserov“ sa lepšie robí a výsledky museli tešiť každého, lebo mohol čakať lepšiu výplatu, za ktorú sa oplatí do šachty fárať. 

Nadišiel pre nás veľký deň. Deň výplaty. Bolo to okolo 15-teho augusta. Vyfárali sme s Ondrom z rannej smeny obháňkou. Rýchle sme sa okúpali a ponáhľali sa písať tie dennodenné litánie do hrubých kníh. Prefáral som tie a tie pracoviská, stena prekopaná, ťažba toľko, ale najdôležitejšie bolo, že pracoviská sú bez plynu a závalu a nakoniec záverečný podpis. Ten podpis ťa zaväzoval, že ručíš za životy ľudí, ktorí idú fárať do bane. Ručíš aj vtedy, keď už doma spíš.

Keď sme dopísali všetky tie hlásenia, pozrel som sa von oknom na dvor. Uvidel som Miša asi s piatimi staršími haviarmi, ako si pofajčievali a stále pozerali do okien kancelárie. Vedel som že vyzerajú mňa. Pobrali sme sa s Ondrom cez dvor k okienku pokladne, kde vydávali výplatu. Pokladníčke sme nadiktovali číslo známky a úsek. Ona vyhľadala lístok a dala nám ho podpísať. Celí vzrušení ani sme nezaregistrovali, aká suma je na lístku napísaná. Podala nám obálky. Odišli sme od okienka a začali prezerať obálku. V údajoch na obálke sme sa ešte nevyznali. Nakoniec do očí nám padla kolónka „k výplate“, cifra nás úplne omráčila. Bola tam suma cez 1100 Kčs. Mimoriadnu zálohu sme dostali 600 Kčs a z toho sme žili jeden a pol mesiaca. Dostali sme strach, či nedošlo k omylu. Ticho sme sa medzi sebou dohovárali, či potom nebudeme musieť peniaze vrátiť. Nevedeli sme aký máme mesačný plat, pretože v dekréte bolo napísané „plat dle dokumentu“. Čo to znamená neskôr nám Joska Měntel vysvetlil, že platy v OKD sú určené dokumentom vlády. V našich očiach to bola obrovská výplata, pretože po „výmene peňazí“ nám zo závodu dávali mesačné štipendium iba 300 Kčs na mesiac. Nestačilo to ani na internát a stravu, takže sme si museli niečo privyrobiť na brigádach v bani. Nakoniec sme povedali, že keď dávajú, tak ber a keď bijú, utekaj. Bude ako bude a išli sme vyplatiť kúpeľníkovi „kaľaty“. Idúc po dvore, Mišo s nedočkavou partiou začali po mne vykrikovať, aby som sa už ponáhľal. Povedal som im, že ešte minútku, lebo musíme vyplatiť kúpeľníkovi za nohavice. Vedeli o tom, preto ďalej nenaliehali. Odišli sme do kúpeľne, zaplatili a náležite vychválili jeho „kaľaty“. Starý bol veľmi spokojný a poprial nám, aby nám dobre slúžili v „kopalni“. Z obálky som vybral stovku a zbytok dal Ondrovi, aby mi peniaze zobral domov na izbu, lebo som sa bál, že pri pijatike ich môžem stratiť. Rozlúčili sme sa a s menšími obavami som kráčal k nedočkavej partii z Gizeli.

Zobrali ma medzi seba, ale keď ma uvideli umytého zblízka, musel som si vypočuť ich poznámky, že som iba taký holobriadok s mliekom na brade, ktorý im v rúbani rozkazuje a že niekedy na nich aj reve. Mišo im ihneď začal vysvetľovať, že ako učeň som robil v rudných baniach a na učňovskom pracovisku som bol predákom. Toto najviac docenili, pretože predák bol pre nich pojem. Dobre, že sa neopýtali, koľkí sme na pracovisku robili. Pretože ich ostravská predstava o predákovi bola iná. Tu predák v stene riadil partiu okolo štyridsať ľudí. Keď k tomu Mišo pridal, že mám aj banícku priemyslovku, tak mi udelili oprávnenie byť štajger. Pomaly sme došli do krčmy „Na Špici“. Bola na druhej strane ulice oproti závodnej bráne. Krčmárkou bola staršia pani, vdova po baníkovi z Bezruča. Najstarší haviar Arnold Barvík sa ujal vedenia partie, nakoľko sa dobre poznal s pani krčmárkou. Obrátil sa ku mne s otázkou: „Tuš štajger, co budeme pít, pivo nebo kvit?“ Nevedel som čo to je, ale Mišo mi to so smiechom vysvetlil, že tak tu volajú pálenku. V tom čase na Slovensku pivo veľmi neletelo a zjavne zaostávalo za kvalitou českých pív, tak som zažartoval a povedal, že „ako vstupné zaplatím po poldeci a sme kvit.“ Barvik vybavil s krčmárkou, že si dáme dva stoly spolu. Pokým oni robili úpravu stolov, ja som objednal pre každého po poldeci a k tomu pivo. Vtedy bola v móde Starorežná. Stará pani nám to doniesla na stôl, priniesť pivá jej pomohol niektorý z chlapov. Štrngli sme si, pripili na dobrú spoluprácu, aby sa nám v práci darilo. Mišo vstal, odišiel k pultu, niečo sa s krčmárkou dohováral, a znova si prisadol k stolu. Debata sa väčšinou točila okolo roboty, dostával som otázky, ako sa dobýva ruda, tak som im vysvetľoval aj kreslil rôzne dobývacie metódy u nás. Výstupok, šikminy, na skládku a najnovšie komory, ktoré sa práve začínali zavádzať v Rudňanoch. Boli to pre nich novoty, lebo na Bezruči bolo známe len stenovanie. Barvík uznal, že mám prehľad v baníctve a povedal: “Tuš kurva štajger, vždyť si jenom synek a už máš také vědomosti z horníctvi, tuš kurva z tebé múže být aj inženir.“ Iba som sa zasmial, pretože som to v tom čase pokladal za nemožnosť. Nemal som ani matúru. Medzitým pani volala na Miša, odišiel k výčapu a na veľkej tácke priniesol obložené žemle, aké som dovtedy nejedol. V rozrezanej žemli bol vložený asi jeden centimeter hrubý kus šunkovej salámy. Mišo keď videl, že sa tomu čudujem, vysvetlil mi že takéto žemle sa volajú „Poľoky“. Bol to dobrý ťah z Mišovej strany, lebo každý z nás mal prázdny žalúdok. Pustili sme sa s chuťou jesť poľoky. Boli výborné. Hoci som ja mal platiť „vstupné“, ďalšiu rundu mi už nedovolili objednať. Kázali mi svoje zaplatiť
krčmárke, čo som urobil a ďalšie rundy začali nosiť ostatní. Mne tá kombinácia starorežnej a silného piva nesedela a asi po treťom poldeci som Mišovi povedal, že mi je z toho zle. Bol som vyšťavený z náročnej roboty a nepravidelného stravovania. Nebol som zvyknutý na takú veľkú pijatiku. Bolo už okolo pol piatej, keď Mišo zavelil dopiť, končíme. Partia by ešte chcela ostať, ale poslúchli predáka. Neochotne sa zdvihli a pobrali sme sa domov. Pred krčmou sme sa rozlúčili. S Mišom a ešte dvoma baníkmi sme mali spoločnú cestu do Michalkovíc. Šťastie, že ma Mišo chytil okolo pliec, lebo iste by som sa bol tackal zo strany na stranu. Ja som býval od šachty najbližšie. Odprevadili ma až na izbu. Nešiel som už ani na obed ani na večeru, ale zaľahol som do postele a spal až do rána.
Ráno som vstal spolu s Ondrom, vypytoval sa ma, ako bolo na Špici, či som veľa vypil. Porozprával som mu, že sme neboli veľmi dlho, ani veľa sme nevypili, ale že z takej kombinácie starorežnej s pivom mi bolo zle, ale som nezvracal. Naše posedenie v krčme malo prínos v tom, že ma v partii na pracovisku prijali za svojho a po druhé, že som už potom nikdy nepil starorežnú ani inú pálenku s pivom. Keď som sfáral do bane, mal som obavy, či ma partia nebude vysmievať. Prišiel som na naše miesto na výdušnej chodbe a robil zápis. Niektorí z tých, čo neboli s nami na Špici, sa zo zvedavosti opýtali ako bolo včera. Barvík iba stroho odpovedal: „Tuš co, štajger zaplatil pořadnú rundu, popili jsme, pokecali trochu a šli jsme domů.“ Tým sa všetko skončilo, potom sa už nikto na nič nevypytoval. Skončil som zápis a už takou ostravčinou som povedal: „Výplatu máme doma, tuš jedžem do rubáni a čepejče, dokuť to nebude překopáno, aby na měsic byla výplata ješte lepší.“ Chlapi stáli v zástupe a začali sa jeden po druhom spúšťať do diery. Pripadali mi ako takí čierni parašutisti, ktorí padajú cez otvorené dvere lietadla. Práca v rúbaní sa celkom skonsolidovala. Je to možné aj tým, že keď vznikol problém, už som nepociťoval bezradnosť, ale som vedel nájsť skôr riešenie na jeho odstránenie. Veľmi mi pomáhalo aj to, že môj vedúci pán Bratčenkov sa mi začal viac venovať a chodil častejšie fárať do Gizeli. Boli to smeny, kedy mi robil zaujímavé prednášky z dobývania stenovaním. Naučil ma, ako mám v rúbaní usmerňovať vetry, buď vetracím plátnom a neskôr, keď začneme raziť výdušnú slednú chodbu, bude mi treba začať robiť rebro. Všetko mi ukázal priamo v rúbaní a doplnil to nákresmi v zápisníku. Tešil som sa keď povedal, že ide fárať do Gizeli. Obľúbil som si ho, ale aj on sa správal ku mne tak otcovsky. Veľa som sa od neho naučil priamo v bani. Boli to pre mňa cenné vedomosti, o ktorých som ani netušil.

V prvej dekáde októbra sa konečne začal plniť závodný plán. Na šachtovej veži sa rozsvietila červená hviezda. Baníci by neboli baníkmi, keby si zo všetkého neurobili srandu. To by ste mali počuť tie reči hore na nárazisku pri ranom fárani. “Tuš kurva, hvězda už svíti, už mohla dávno svítit, ale neměli specialni červenu žárovku. To museli ji přinest až z Moskvy, to tedy trvalo, asi ten co šel pro ní, se tam ožral z Moskovské vodky.“ Vykríkol ďalší. Prvý pokračoval: „Ale né kurva, to či poslali toho starýho guvňara s tú dřevěnu nohu, co tý hajzle vynášel ze šachty. Šel enem pěšky, protože nejsou peníze na služební cesty. Tuš mu to trvalo, kurva.“ Hoci sa posmievali, ale vo svojom vnútri sa tešili, že zase budú brať viaceré prémie, za cyklus, za rovnomerné plnenie plánu ťažby v rúbaniach počas dekád aj za mesiac a rôzne iné príplatky. Bude to mať veľký vplyv na budúce výplaty robotníkov aj technikov, a kto by sa netešil na väčšiu výplatu. Vtom čase jednotlivé závody medzi sebou súťažili v plnení plánu ťažby. Naším súťažným súperom bola najbližšia šachta oproti Michálka, ktorá neplnila plán. Haviari, ktorí chodili z Bezruča domov peši okolo Michálky, kriedou na plechovú bránu napísali: „Na Bezruči hvězda svíti, na Michálce tma jak v řiti.“ Bol to rehot na nárazisku pri šachte pri ranom fáraní. Jeden chlap so smiechom oznámil, čo prečítal na bráne Michálky keď išiel do roboty. Odpoveď však nedala na seba dlho čakať. Jedno ráno sme prišli na šachtu a na hlavnej bráne bolo s bielou olejovou farbou napísané: „Svíť hvězdičko svíť a Vy haviři z Bezruče, polibte nás v řiť. Havíři z Michálky“. Chlapi sa z toho rehotali, ale strážnici na vrátnici nadávali ako šibnutí, lebo dostali za úlohu nápis z brány odstrániť. Nešlo to celkom ľahko, farba už trochu prischla, tak to drali drôtenými kefami, pokúšali sa to zmyť aj nejakými riedidlami a zoškrabať špachtľami.
Obrovské rozmazané biele fleky na bráne stále zostávali, preto na druhý deň dostali príkaz bránu premaľovať. Chlapi ich potom naťahovali, že sú dobrí maliari a pozývali ich domov natierať brány. Za tie posmešky si od strážnikov vyslúžili poriadne nadávky. Boli to všetko vyslúžili starí „havíři“, ktorí si tiež nekládli servítku pred ústa. Každé čudo na šachte trvá iba dva dni, lebo každodenná naháňačka v práci a riešenie závažnejších problémov vo výrobe odtlačí nevýznamné udalosti do zabudnutia. Neskôr sa na to spomínalo iba ak pri pive, aby sa partia zasmiala.

(POKRAČUJEME)

Ing. Marián Slavkay

Postavil sa ku okienku a pokračoval v cachovaní. Ja celý popletený som sa pobral do kancelárie vedúceho. Vošiel som dnu. Bratčenkov, ako obyčajne, stál pri stole a rozprával sa s jedným chlapom v obleku, sediacim vedľa na stoličke. Bol to urastený plecnatý chlap s hustými, dozadu sčesanými vlasmi a drzým výrazom tváre. Vedúci ma predstavil: „To je náš revírnik Slavkay ze Slovenska.“ Chlapík ma prebodával ostrým pohľadom, vstal a podal mi ruku, zároveň vyštekol: „Jsem Miska.“ Sadajúc si, hádzal pohľadom raz na mňa, raz na vedúceho a znova vyštekol: „Kurva, taková žába je revirnikem.“ Bol som malý vychudnutý chlapec, ani som sa nečudoval, že ma v takom svetle videl. Bratčenkov ma ihneď začal obhajovať a vysvetlil mu, že som bol banícky učeň a potom som študoval na baníckej priemyslovke, po jej skončení som prišiel na umiestenku na Bezruč a dobre som sa zapracoval v rúbaní. Miska sa zasmial a znova tým svojím spôsobom povedal: „Kurva, vždyť ja nic proti tomu nemám, kurva, enem ať nám to na doľe, spolu dobře kľape.“ Mal svoju typickú reč, v ktorej dominovalo ostravské príslovko „kurva“. Rozprával dosť rýchlo, pripadalo mi to ako krátke dávky vystreľované zo samopalu. Bratčenkov sa obrátil ku mne a začal mi vysvetľovať. Súdruh Miska, ako prvý v Československu, dostal štátne vyznamenanie „Rád republiky a Laureáta Štátnej ceny“ za jeho vynikajúce ťažobné výsledky v rúbaní, ktoré dosiahol svojou komplexnou metódou uzavretých cyklov na jame Trojica. Povedal som, že je mi známa jeho dobývacia metóda, ktorá pozostáva z vyuhlenia, preloženia dopravného zariadenia a zaistenia rúbania počas jednej smeny. Povedal som, že nám to prednášal profesor Ing. Bari, a že sme videli aj dokumentárny film natočený priamo na pracovisku súdruha Misku s celým jeho kolektívom. Obrátil som sa k Miskovi a povedal som, že som ho nespoznal, lebo vo filme bol celý čierny a žuval bago. On sa schuti zasmial a vyhŕkol: „Kurva, tak to kurva, mne už i na Slovensku znají?“ Vedúci potom začal vysvetľovať prečo ma zavolali. Familiárne ma oslovil: „Posluchej Mariane, chceme založit mladežnícku úderku. Bude pozostávat z mladých havířu, kteří jsou členmi Československého svazu mládeže. Ty jsi též svazák, tak budeš v tom kolektívu revírnikem. Dostanete novopřipravené rúbaní Regina a soudruh Miska vás zaučí pracovat komplexnou dobývaci metódou. Doufam, že mladí lidé nás nesklamete, protože do této akce vkladáme velké nadeje. Místo tebe revírnikem v Gizeli, byl pověřen Joska Měntel. Teď pojedem do jednací místnosti ROH, kde nás čeká vybraná osádka.“

Pobrali sme sa cez dvor do spomínanej miestnosti. Keď sme sa priblížili k dverám, bolo počuť hlasitú vravu. Vošli sme dnu. Vrava stíchla. Pri malých stoloch sedeli po štyroch mladí chlapi. Bolo ich asi tridsať. Na náš pozdrav zborovo odpovedali „Zdař Bůh“. Zvedavé pohľady nás sprevádzali, až kým sme si nesadli za stôl na pódiu, pri čelnej stene. Slova sa ujal pán Bratčenkov a v krátkosti vysvetlil, že v Regine chceme rúbať metódou uzavretých cyklov, zároveň aj zaviesť bezprašnú dopravu uhlia v rúbaní. V rúbaní už bol zmontovaný „panceř“. Za predáka určil Juru Žvaka a za jeho zástupcu menoval Jirku Bortela. Potom predstavil mňa, že tam budem revírnikom. Ďalej povedal, že o novej metóde nám niečo povie Jaroslav Miska. Prevažná časť osádky ho poznala, začali mu nadšene tlieskať. Miska ich pohybom ruky utíšil. Začal veľmi pútavo rozprávať, ako na túto myšlienku započať dobývanie komplexnou metódou prišiel. Ako musel presvedčiť svojich nadriadených a získať dôveru u haviarov. Ako dobrý haviar a skúsený predák známy svojou výrečnosťou presvedčil všetkých. Rozprával o obrovských počiatočných ťažkostiach i o tom, ako od osadenstva na šachte utŕžil dennodenné posmešky. Nevzdávali sa. Zo začiatku im cyklus trval viac ako 10 hodín. Vyfárali o štvrtej, alebo až o piatej. Keď sa okúpali, vypotení a vysmädnutí išli na pivo a tam rozoberali, čo ešte musia zlepšiť, aby dosiahli stanovený cyklus. Domov však prichádzali neskoro a manželky haviarov začali reptať. Ovplyvnené rečami neprajníkov nakoniec začali viniť jeho. Už počas zavádzania tejto metódy dosiahli vyššie plnenie plánu. Chlapi z jeho partie nosili „hrubšie“ výplaty domov, ale ženy to neuspokojilo. Spolčili sa, a v jeden deň prišli na šachtu. Počkali si na nich, kedy vyjdú z bane. Keď vyfárali, ženy ako osy sa vrhli na neho, vykrikovali mu, že ich okráda o mužov a deťom berie otcov. Márne sa im snažil vysvetliť, že jeho záujem je pomôcť rodinám, ale rozvášnené ženy nevedel utíšiť.

Každý napäto počúval ako rozprával tým šťavnatým sliezsko - ostravským nárečím a svojou majstrovskou výrečnosťou. Pokračoval: „Kurva, co Vám mám vykladač, vždyč jste Ostraviaci a znače jake sú ostravske roby. Převažne jste z havířských rodžin a víte, že otec havíř si múže hubu pustit na špacír enem v kopalni. Doma vládne roba - máma. Je to tak, có?“ Jeho reč v prítomných vyvolala smiech a hlasitý súhlas. Potom pokračoval: „Tuš kurva, ja Vám řeknu, že tý roby byli tak rozvášnený, že mi šermovali rukama před nosem, enem jsem čekal, kerá mi řně v pysk.“ Ďalej pokračoval, že po chvíli sa ženy uspokojili a on sa dostal k slovu. Rodený ostravák však dobre vedel, že ostravské ženy sú aj hrdé. Keď ich niekto urazí, vybuchnú a pritom stratia svoju rozvahu. Preto im povedal, že keď chcú byť spolu s chlapmi, tak nech prídu na jednu šichtu do rúbania, aby vedeli prečo niekedy treba v rúbaní ostať aj dlhšie. Nakoniec vybral svoj tromf, na ktorý vsadil a povedal im „přece nejste enem nejaké posery“. Ženy vzbĺkli a jedna cez druhú začali vykrikovať, že nie sú o nič horšie ako chlapi, že na tú šichtu prídu. Dostal ich tam, kde ich chcel mať.

Na správe závodu našiel pochopenie a dostal povolenie, aby manželky haviarov mohli fárať do rúbania. V tom čase to nebolo niečo nezvyklé, lebo vtedy v bani pracovali aj ženy. Spoločnú brigádu si naplánovali na jednu nedeľu. Vedenie úseku pripravilo pre ne fáračky (šaty), prilby a lampy. Rúbanie bolo pripravené tak, aby bolo všetko zabezpečené, aby bolo riziko úrazu znížené na minimum. Okrem revírnika fáral aj bezpečnostný technik, poučil ženy o základných bezpečnostných predpisoch v bani. Ženy si priniesli pod prilby šatky, aby si chránili svoje krásne účesy. Keď už boli všetci prezlečení, pobrali sa k šachte. Ženy sem-tam vykrikovali „tuš co, když to chlapi vydrži, my se též neposerem“. Takými silnými rečami sa navzájom posilňovali a povzbudzovali, možno že tým zakrývali zobúdzajúci sa strach. Nebolo to však na nich vidieť. Povinnosťou narážačov bolo robiť námatkové kontroly fárajúcich do bane, či niekto nemá pri sebe zápalky a cigarety. Veselá partia došla k šachte. Narážači si už mädlili ruky, aká bude teraz sranda. Jeden z nich vyhlásil: „Havíři to vědí, že se do šachty nesmí nosit zápalky, vás však musíme skontrolovat.“ Darmo ženy vykrikovali, že ani jedna nemá zápalky, narážači povedali, že je to ich povinnosť. S veľkou svedomitosťou im začali ohmatávať vrecká na nohaviciach, aj na kabáte. Ženy vykrikovali, niektoré pišťali a jedna statná roba vykríkla: „Kurva, barabo, co mne makáš, makej si doma svojí starou.“ Otočila sa dozadu a kričala na muža: „Arnoľde, ty se jenom dživaš, jak mne ten baraba přede všemi omakáva a nic nedeláš.“ Manžel jej so smiechom odpovedal: „Kdyby to bylo po tmě tak bys neřvala, ale bys stála jak dřevěný sloup.“ Bolože to smiechu, až sa niektorí dusili.

Nakoniec partia sfárala a šľapali k rúbaniu. Ženy obdivovali nárazisko, páčila sa im aj obzorová chodba vystužená oceľovou TH výstužou, nazývanou hajcmany. Niektorá povedala, že to je ako veľká pivnica, tak čo je na tom také strašné a ťažké. Prišli k prerážke, ktorá vyúsťovala na chodbu. Uhoľný sloj bol len 60 až 70 centimetrov vysoký. Keď predák Miska vyhlásil, že tadiaľto pôjdeme, začalo sa ich hrdinstvo pomaly vyparovať. Liezli do rúbania každá so svojím manželom. Haviar išiel napred a žena za ním. Tie objemnejšie „roby“ museli manželia v tesnejšom priestore poťahovať za nohu. Každý pár sa usadil vo svojom zube. Haviar mal nového pomocníka (šlepra), vlastnú manželku. Ženy dostali lopaty, chlapi chytili zbíjačky a začalo sa kopať. Hluk, prach a teplo. Chlapi zbíjačkami váľali uhlie a ženy ho hádzali do žľabov. Po hodinovej práci „hrdinské havířske robky“ boli už vyšťavené. Pri zabudovaní pokosu drevom si iba trochu vydýchli, ale keď videli, že chlap znovu berie do ruky zbíjačku, na tvári sa im objavila bolestivá grimasa. Okolo jedenástej sa už žienky začali pýtať von, že už majú toho dosť. Miska ich trochu potrápil a povedal, že ešte rúbanie nie je prekopané. Vedel, že stenu nemôžu prekopať, ale dosiahol čo chcel, aby ženy vedeli aká je práca v rúbaní. Vedel, že odteraz sa budú na manželovu prácu ináč pozerať. Ešte ich trochu potrápil a potom zastavil v potrubí vzduch. Partia zliezla na ťažnú chodbu. Niektoré žienky chceli ísť k šachte. Niektoré boli také unavené, že si vyžiadali čas na oddych, aby sa mohli trochu povystierať. Chvíľu posedeli a potom sa pobrali k šachte. Dolámané ženičky horko-ťažko ťahali nohy za sebou a netúžili po ničom inom, ako sa jedna vyjadrila: „...jenom vyjsť z té skurvené kopalni na světlo boží.“

Vyfárali na povrch. Každý utekal do svojej kúpeľne. Ženy sa skoro pozobliekali a postavili pod tečúce teplé sprchy. Dlho tam stáli a vyžívali sa príjemnou masážou s teplou vodou. Trochu pookriali a opäť prišli k sebe. Chlapi, už vykúpaní a oblečení, čakali na dvore, pofajčievali a ticho sa bavili o tom, ako so ženami zatočili. Miska s chlapmi to všetko predvídali a mali pripravené pokračovanie. Ženy konečne vyšli z kúpeľne, vyčesané, vyčačkané, skrátka ako ženy, iba oči mali na čierno vymaľované uhoľným prachom z rúbania, ktorý sa nedal zmyť. Miska mal dobrú náladu, prvý bod programu sa vydaril. Vychádzajúcich žien sa opýtal: „Tuš co, děvuchy, teď by bodlo dobré vychlazené čapované pivo?“ Ženy zajasali „to víš že jo“, tak ako predpokladal. Pozval celú partiu, aby šli za ním. Za rohom budovy ich čakal pristavený závodný autobus a v jednej peknej reštaurácii objednané stoly a výborné jedlo. Odviezol ich do reštaurácie, kde dobre pojedli, trochu popili a výborne sa pobavili. Zakončil to svojsky: „Tuš, kurva, mělo to moc dobrý výsledek, protože roby si uvědomili že chlapi do havířny nechodí med lízat.“ Bol to majster hovoreného slova. Mal výrečnosť najprešibanejšieho advokáta. Ten jeho talent sa potom o pár rokov prejavil, keď pracoval vo vysokých funkciách, nakoniec ako generálny riaditeľ OKD.

Na záver jeho príhovoru niektorí mládežníci mali rôzne otázky, ale divil som sa, že takí sopľoši mu tykali. Bolo to samé „posluchej Jarku, jo, či řeknu Jarku“. Až neskôr som sa dozvedel, že títo mladí chlapci boli z baníckych rodín a Miska ich poznal od malička. Na Ostravsku sa „havířina“ dedila a bolo samozrejmosťou, že keď chlapec dorástol, otec ho bral na šachtu. Je to dobre zachytené v jednej peknej ostravskej pesničke: „Až dítě doroste v muže, rozkvětou mu černé růže a jako havířům v podzemí den se mu v noc promění.“

Svoj príhovor ukončil slovom k mládežníkom, že keď chcú dokázať, akými sú už chlapmi, musia vo svojej práci vydržať a nie ujsť pri prvom neúspechu. Kto si mysli, že nemá na to, alebo sa mu tá akcia nepáči, nech radšej odíde teraz. Nikto mu to zazlievať nebude. Keď opustí partiu v rozbehnutej robote, to sa berie ako zrada kolektívu. Povedal, že v jeho kolektíve robil Jura Žvak a môže im dopodrobna porozprávať, aké ťažkosti museli prekonať na Trojici, pokým nabehli na rovnomerné uzatváranie cyklov v smene. Jeden mladý haviar vstal a začal kritizovať veľmi komplikovanú dopravu v rúbaní. Poukázal na to, že Miskova partia mala lepšie podmienky, lebo mali jednoduchšie dopravné zariadenie, ako je „panceř,“ s ktorým v rúbaniach na Bezruči nie sú žiadne skúsenosti. Minulý týždeň bol ešte s dvoma chlapmi pridelený k zámočníkom skladať tento dopravník. Skladali ho viac ako dve šichty. Nakoniec zakončil: „Jarku, a ty chceš překopač a přeložič za jednú směnu, tuš, kurva, to jsem zvědav jako to dokážeme.“ Miska začal partiu presviedčať, že robota sa nemôže začať s tým ako sa to nedá urobiť, ale človek musí rozmýšľať a nájsť spôsob, ako sa to dá urobiť. Vedúci Bratčenkov povedal, že tu pri stole to nedoriešime, ale ideme sa pozrieť na pracovisko. Povedal, aby sa každý rýchlo prezliekol a o 15 minút budeme pri šachte.

Partia sa rozbehla do šatní. My sme sa tiež obliekli do baníckeho čierneho „gala“ a pobrali sa k šachte. Cestou som premohol ostýchavosť a opýtal som sa vedúceho, čo je to „panceř.“ Vysvetlil mi, že je to miestny názov pre hrabľový dopravník a tak už som bol doma, lebo celý čas som musel čušať, nakoľko som si nevedel predstaviť, čo to môže byť. Miskovi som stále vykal a správal som sa k nemu úctivo. V šachtovej budove sa ku mne obrátil, podal mi ruku a povedal: „Ja jsem Jaroslav a říkaji mi Jarek. Tuš, kurva, nevykej mi jak bych byl starej deda. Tu v Ostravě se to nevede.“ „Ja som Marian,“ a stisol som mu ruku. Ťažko sa mi zvykalo na tykanie s ním. On mal v tom čase 32 rokov, takmer dvakrát toľko ako ja. Nakoniec sme sa spriatelili a bol som rád, že som sa stretol s takým významným človekom v baníctve ako bol on. Presvedčil som sa, že je to človek vtipný, veselý, ale tiež veľmi rozumný a dôsledný, ktorý keď sa zahryzne do problému, tak ho tvrdošijne rieši, až pokým ho neprekoná. V tom čase som nevedel, že sa v živote ešte raz stretneme, ale za celkom iných okolnosti, na šachte Eduard Urx. Opíšem to však neskôr. Sfárali sme na 4. obzor. Mladá partia vyskákala z klietky na nárazisko a hnaní zvedavosťou sa pustili svižným krokom za svojím predákom do rúbania. Bolo ich asi tridsať. Zo svetielok lámp vytvorili pred nami poskakujúceho svietiaceho hada. Išli sme za nimi. Ja som kráčal posledný za Miskom a Bratčenkovom.

Prišli sme k rúbaniu. Mládenci si už posadali, kto kde mohol a čakali na nás. Vedúci len v krátkosti vysvetlil, že rúbanie je prakticky iba prerážka s vykopanou uličkou. V prerážke je uložený hrabľový dopravník. Obrátil sa k Miskovi a povedal mu, aby si s partiou prezreli pripravené rúbanie a pouvažovali, ako sa bude s prácou postupovať. On že so mnou zlezie dolu na 5. obzor, aby mi ukázal pracoviská z príprav, ktoré budem mať na starosti. Mne povedal: „Mariane, polezeš pode mnou a když se kajsi zamrazím, tak mne potáhneš za nohu.“ Môj vedúci bol veľký chlap. Nebol on bruchatý, ale silného vzrastu. V nižších stenách mal problémy s lezením. Prvých osem metrov sme zliezli bez problémov. Potom sme prišli k dopravníku, kde pre pohon (motor s prevodovkou) dopravníka bolo pribraté aj z kameňa, takže bol tam vyšší priestor, v ktorom sme sa mohli posadiť. Tu začínal ten slávny „panceř“. Bol nový novučičký, červenohnedo nastriekaný, ako z výstavy. Vedúci mi povedal, že na urobenie miesta pre pohon mám dať zodpovedného haviara, na ktorého sa môžem spoľahnúť, že pripraví úsek tak, aby sme bez problémov mohli preložiť pohon pri prekládke. Začali sme sa spúšťať dolu po prerážke. Až vtedy nastal problém. Takmer polovicu profilu prerážky zaberal oceľový dopravník. Môj vedúci nemohol liezť dolu ani sa obrátiť na bok, pretože stiesnený profil mu to nedovolil. Viac ako polovicu steny ležal na chrbte, ruky vystreté nad hlavou, ako by sa vzdával na vojnovom bojisku a ja som ho zo všetkých síl ťahal za nohu, dolu po prerážke. Konečne sme sa doplazili na „mezipatrovú“ chodbu, na ktorej boli položené natriasavé žľaby, ktoré tu volali „Konvior“. Na tieto žľaby vyúsťoval presyp z hrabľového dopravníka. Začal som mať zlý pocit z toho pracoviska. Opýtal som sa, kde je ťažná chodba. Povedal, že toto „mezipatro“ je asi 18 metrov po úklone nad ťažnou chodbou. Pokračovali sme skrčení popri žľaboch asi 20 metrov k úpadnici, ktorá bola tiež malého profilu. V nej po úklone boli uložené pevné smaltované žľaby, ktoré už ústili do sýpu na ťažnej chodbe.

Zišli sme na ťažnú chodbu. Bratčenkov sa konečne mohol povystierať a ja, celý spotený a unavený z ťahania vedúceho, som si sadol na provizórnu lavičku, urobenú z plaštín pri sýpe. Po malej chvíli som mu povedal svoj názor na túto akciu. Hlavne to, čo sa mi na tom nepáčilo. Začal som vymenúvať problémy nasledovne: „Hrabľový dopravník je zostavený z masívnych dvojitých oceľových dielcov, z ktorých jeden váži možno aj trikrát toľko ako jeden vinklový smaltovaný žľab. Ten preloží jeden človek. Pri rozoberaní stačí vytiahnuť iba jeden klinec a po preložení ho jedným klincom opäť pribiť k stojke. A „panceř“? Stiahnuť reťaz, rozskrutkovať jednotlivé dielce. Preložiť ich pomedzi výdrevu do vyuhleného pokosu bude problém. Potom to poskladať, zoskrutkovať, natiahnuť reťaz, tak to bude tiež fuška.“ Ďalej som mu povedal, že sa mi nepáči ani tá komplikovaná doprava, panceř, konvior a pevné žlaby, že ku presypom bude treba nejaký dozor, lebo tam sa môže niečo vzpriečiť a zastaviť dopravu uhlia, čo vyvolá prestoj a výpadok z ťažby. Pokračoval som, že neviem pochopiť prečo to tak komplikujeme, keď sme mohli položiť pevné L žľaby od vrchu steny až na ťažnú chodbu a bolo by to bez problémov. Bratčenkov sa usmial a povedal, že keby záležalo iba na jeho rozhodnutí, tak už Regina dávno ťaží. Celá akcia je riadená z Trustu Sever, do ktorého šachta Bezruč patrí. V rámci opatrení znižovania prašnosti bol zakúpený hrabľový dopravník. Je to najnovší výrobok Ostroju Opava, n. p. Tento dopravník v rámci rozvoja mechanizácie dobývania nízkych slojov má byť vyskúšaný na našom závode. Dopravník je vyrábaný v určitých dĺžkach, závislých na výkone hnacieho motora. Preto nie je položený po celej dĺžke steny až na ťažnú chodbu. Z toho vznikla takáto komplikovaná doprava. Ukončil to krátko: „Je to vyšší moc.“ Vtedy som pochopil, že niekedy človek musí držať hubu a krok a robiť veci, ktoré sú mu proti srsti. Potom pokračoval, že vedúci pracovníci na Truste Sever chcú získať aj trochu slávy, že jednou ranou získajú až tri úspechy. Zníženie prašnosti pri dobývaní, zavedenie novej techniky a mládežnícku úderku, ktorá už pracuje novou pokrokovou dobývacou metódou. Keď tá akcia vyjde, tak sú „Oni“ pripravení vypnúť hruď na medaily, a keď to nevyjde, tak si to zlížeme my na závode.

Odpočinuli sme si. Vedúci mi vysvetlil, čo odo mňa požaduje. V tomto revíre na 5. obzore sa robia prípravné práce. Jedná sa o dve prerážky v uhlí a o razenie chodby na otvárku sloja Karol. V duchu som si pomyslel, že aspoň jedno mužské meno pre sloj. Vtedy som netušil, čo mi ten „Karol“ neskôr prinesie. Vstali sme a pobrali sa na uvedené pracoviská. Bratčenkov bol vo svojom živle. Vystretý naťahoval dlhé nohy, takže som niekde za ním poklusával, aby ma nestratil. Prišli sme na križovatku hlavnej obzorovej chodby. Z druhej strany ústila do križovatky stará sledná chodba z bývalých rúbaní Makra a Osmana. Zasvietil lampou do chodby, bola asi dvadsať metrov zatopená vodou. Spoza tej veľkej kaluže sa ozýval piskot unikajúceho stlačeného vzduchu. Vedúci vedel o čo ide. Povedal, že vzadu je piestové čerpadlo, ktoré sa zaseklo. O toto čerpadlo sa musím starať a pri pochôdzke doplniť olej. Keď sa zasekne, dať ho do pohybu. Je to dôležité, aby voda nezaplavila hlavnú chodbu. Pustili sme sa kráčať ku čerpadlu. Upozornil ma, aby som sa držal pravej strany chodby, lebo tam je urobený chodník z dosák, ktorý je zaplavený vodou, a preto ho nie je vidieť. Nasledoval som ho a pridržiaval som sa TH výstuže chodby. Došli sme ku čerpadlu. Bolo to piestové dvojvalcové čerpadlo, ale asi spred prvej svetovej vojny. Na odliatkoch malo odliate všelijaké ozdoby a nápisy nejakej nemeckej firmy, ešte aj skrutky vo vrchnej časti trčiace z otvorov, kde sa nalievala voda a olej, tvorili postavičku nejakého zvieratka. Malo to však svoj účel, že človek mohol skrutku iba rukou pevne utiahnuť. Patrilo skôr do múzea ako na šachtu. Nezdržal som sa smiechu a výsmešne som sa opýtal: „To čerpadlo poslala ako dar pre Bezruč ešte Mária Terezia? Pri akej príležitosti?“ V ňom sa prejavil ten pravý ruský zmysel pre humor a začal sa smiať až sa zadúšal. Po chvíli vyhŕkol: „Kurva, Mariane, vypadá to tak. Nemjeli jsme žádný čerpadlo. Zámečnici to vyhrabali kajsi v šrote, dali to do pořadku a nasadili dočasne, pokuď neseženem jiné. No a už to funguje přes rok.“ Nové čerpadlo sa nezháňa, tomu sa hovorí „prevádzková slepota“. Chodíte okolo nejakej prevádzkovej poruchy aj rok a nič s tým neurobíte. Zvyknete si na to, lebo riešite iné závažnejšie problémy. Začnete sa s tým zaoberať až keď tam vznikne vážný problém.

Zastavili sme pištiaci vzduch. Nad čerpadlom, na železných hákoch, viseli dve veľké plechovky od znojemských uhoriek s urobeným drôteným uchom. Na treťom háku visela oceľová špica do zbíjačky. Vedúci sa ujal názorného vyučovania a previedol mi rýchlokurz obsluhy predpotopného banského čerpadla. Odkrútil skrutky z nádržky na zalievanie čerpadla. Nabral vodu do plechovky a pomaly zalieval čerpadlo. Počkal, pokým vybuble vzduch, potom otvor skrutkou pevne uzavrel. Nalial olej do rozvodovej skrine šupátka (posúvača). Zvesil špicu a „vysoko odborne“ s ňou začal búchať po rozvodovej skrini šupátka. Keď skončil tento ceremoniál, s napätou tvárou pustil stlačený vzduch. Čerpadlo sa pohlo. Puf, puf... puf, puf. Tvár mu skrášlil radostný úsmev a spokojne mi povedal, že nie je to žiadna veda starať sa o toto čerpadlo. Potom sme sa vybrali pozrieť spomínané prerážky. Obidve boli vyrazené asi do výšky pätnásť metrov po úklone od boku chodby. Neboli obsadené, ale namontované ventilátory boli v chode. Opýtal som sa, prečo prerážky nie sú obsadené? Odpovedal mi, že nemá revírnika, lebo revírnik, starý Křiž, už nadrábal dva roky. Rozhodol sa definitívne ukončiť prácu a ostať doma. Predtým „prípravné banské práce“ tvorili samostatný úsek. Po reorganizácii prípravy pripadli úsekom, v ktorých revíre sa tieto robili. Od budúceho týždňa prerážky obsadíme. Pred vstupom osádky na pracovisko musím ja ísť prvý a zmerať, či sa v prerážkach nenahromadili plyny.

Následne sme sa pobrali pozrieť chodbu pre otvárku sloja Karol. Blížili sme sa k čelbe. Bolo počuť zvuk nakladača, ako usilovne nakladajú. Po našom príchode osádka zastavila prácu. Bratčenkov ma predstavil osádke ako revírnika. Pracovisko bolo vedené ako „zákľuk do Karla“, ale uhlie v profile nebolo. Celý profil chodby bol v jalovine. Vedúci mi to vysvetlil, že momentálne je to prekop nasmerovaný na sloj. Keď na sloj narazíme, urobíme zákľuk a budeme sledovať uhlie až na hranicu, ktorú tvorí známa zlomová porucha. Na dosiahnutie sloja potrebujeme vyraziť 20 až 25 metrov. Predák pracoviska bol rozvážny chlap, tak okolo päťdesiatky, volal sa Kráľ. Mal dvoch pomocníkov, takých chlapov ako môj vedúci. Boli to silní chlapi, brigádnici, vo veku asi tridsať rokov. Predák ich chválil, že sa veľmi dobre zapracovali. Vedúci sa ich opýtal, ako sa im páči práca v bani? Veľmi si pochvaľovali, že môžu pracovať u takého rozvážneho a rozumného predáka. Budú sa v práci snažiť, aby mohli ostať aj naďalej pracovať s ním. Na začiatku, keď prišli na šachtu, boli zadelení do rúbania k prekládke. V rúbaní sa nevedeli ani poriadne otočiť a to, že sú silní chlapi im nepomohlo, práca v chodbe im vyhovovala lepšie.

Po ukončení rozhovoru sme odišli z pracoviska. Na križovatke sa vedúci so mnou rozlúčil, odišiel k šachte a ja som sa pobral opäť do Reginy. Celá partia spolu s Miskom sedela na „medzipatrovej“ chodbe a búrlivo diskutovala. Prišiel som k ním a zistil som, že Miskovi už mládežníci zdvihli adrenalín. Skočil niektorému do reči a zvýšeným hlasom zreval: “Kurva, už zavřiče pysk, pořad jen tvrdíte, že se to nedá, kurva, pohnite rozumem a přemýšlejče jak by se to dalo udělat. Ani jste to neskusili, enem lamentujete.“ Obrátil sa ku mne a povedal mi, že od zajtra rána začneme kopať stenu. Máme kopať aj uličku, aby sa chlapom lepšie vtínalo do zuba, tiež aby uhlie dostalo trochu tlak nadložia a tým trochu zmäklo. Zo začiatku musíme počítať s tým, že uhlie bude tvrdé. Máme prekopať šesť až sedem pokosov a potom sa príde na nás pozrieť. Dovtedy získame trochu skúsenosti s prekládkou aj s vyuhlením pokosu. Potom môžeme diskutovať o tom, či dokážeme pracovať metódou uzavretých cyklov. Ešte sme nevydali ani tonu a už mudrujeme o tom, aké budú ťažkosti pri dobývaní. Je to mlátenie prázdnej slamy. Mládežníci prestali diskutovať na tému dobývania, ale vytiahli pre nich pálčivejšiu tému, zárobky. Niektorí z nich už boli ženáči a začali vykrikovať, že robili v dobre fungujúcich rúbaniach, kde mali zaistené slušné zárobky. Akú majú teraz istotu, že nepôjdu domov s tenkou obálkou? Miska im povedal, že v tomto rúbaní prvé tri mesiace bude nízka norma, z dôvodu zavádzania novej metódy a techniky. Tiež bude znížená z dôvodu počiatočného roztínania steny. Podrobnosti o zárobkoch im vysvetlí vedúci úseku. Ja som sa tiež zapojil do diskusie a povedal som im, že mne sa sloj Regina páči, pretože je o máličko vyššia ako Gizeľa, ale hlavne že mocnosť je rovnomerná, nekolíše ako v Gizeli, kde sa niekde zníži aj na 40 centimetrov. Nepáči sa mi tá komplikovaná doprava, ale poučený vedúcim som im vysvetlil dôvody tohoto riešenia. Chlapi sa trochu upokojili a keďže už bolo niečo po dvanástej, pobrali sme sa pomaly k šachte. Túto smenu mali zaplatenú v časovej mzde, takže mali „Pánsku šichtu.“
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

s ktorým nemáme skúsenosti. Dvojhlasne ma „sprdli“ a začali dohovárať, že musím byť v živote na to pripravený, že nebudem vždy pracovať na jednom mieste, ale tam kde je to potrebné. Čo som mohol robiť proti dvom „starým ostravským harcovníkom“ ? Len postaviť sa do pozoru a jedným slovom povedať „provedu“, ako sme to neskôr robili na vojenčine.

Popísal som zápisy a do známkovej skrinky vlepil papierové pásky s popisom nových pracovísk. Ráno už môžem „cachovať“ nových pracovníkov. Na ubytovňu do Michálkovíc som došiel vo veľmi zlej nálade. Na izbe sme sa s Ondrom dlho rozprávali. On ma povzbudzoval, že to nejako bude a časom možno aj lepšie. Potom sme sa rozptýlili hudbou z gramofónu, ešte takého na „kurbličku“, ktorý si Ondro kúpil z prvej výplaty. Mali sme dve platne v tom čase veľmi populárnych Kučerovcov, ktoré sme si púšťali do zblbnutia. Dodnes si pamätám pesničku „Rége, rége, rége....“, ktorá sa stala našou odrhovačkou. Ráno na šachte som robil „cachováni“. Nemal som však ľudí k plneniu vozov, v baníckej reči „k foľováni“. Išiel som za vedúcim. Už ma čakal s papierikom v ruke. Povedal mi, že budem mať tam päť ľudí, on už ich poslal na piaty obzor. Do dispečingu nahlásil, aby nám dali prázdne vozy. Podal mi papierik s tým, aby som ich napísal do smenovničky. Trochu som sa divil, prečo na plnenie vozov zadelil až päť ľudí? Pozrel som sa na papierik a ticho som zahrešil: „Kurva, ešte to mi chýbalo.“ Na papieriku bol napísaný jeden chlap, štyri ženy a čísla ich známok. Ďalej mi povedal, že nad rúbaním sú už drevári s pripraveným drevom. Tých ja nemusím zapisovať, pretože ich vedie on. Drevári chodili na smenu od polnoci do ôsmej hodiny rannej. Sfárali sme dolu a konečne sme všetci sedeli na výdušnej chodbe nad rúbaním. Predák Jura Žvak mi diktoval mená dvojíc, ktoré budú robiť v zuboch, od vrchu až po spodok steny. Pozapisoval som ich do smenovničky. Predák Jura bol taký taliansky typ chlapa. Mal čierne kučeravé vlasy a atletickú postavu zápasníka ťažkej váhy. Podobne ako Miska, vystreľoval povely pre haviarov a mal sklon rýchlo vzbĺknuť. Na tých mladých však platil, mali pred ním rešpekt. Mne však chýbal Mišo, predák z Gizeli. Usmievavý, rozvážny a dobrý organizátor. Chýbal mi aj kolektív s ktorým som sa už zblížil a navzájom sme si rozumeli.

Chlapi sfárali do rúbania. Ja s Júrom sme uvažovali, ako zladiť dnešnú prácu v rúbaní. Problém bol v tom, kde si chlapi uložia drevo a ako sa dá preplaziť popri idúcom hrabľovom dopravníku v rúbaní. Nakoniec sme sa dohodli s drevármi, že počkajú dovtedy, pokým sa chlapi nepozatínajú do zuba. Až potom budú spúšťať drevo a každý si ho uloží vo svojom zube. Ja som musel zliezť dolu na piaty obzor, pokým dopravník stál. Bolo potrebné prefárať otvárkové práce. Predák ostal na vrchu rúbania a odtiaľ riadil prácu osádky. Zliezol som dolu na piaty obzor, pod sýpom už boli natlačené vozy. Partia plničov (folovačov) tam sedela. Vedúci malej partie tých štyroch žien bol chudý vyšší chlap, asi päťdesiatnik. „Ježišmária aj svätý Jozef,“ až sa mi podlomili kolená, keď som zbadal medzi ženami Pepinu. Poznal som ju, lebo predtým pracovala s jedným starým chlapom pri údržbe výstuže a koľají na šiestom obzore. Počas fárania, keď som prechádzal okolo nich, často som sa zastavil na kus reči. Pepina „bagovala“ ako chlap a stále núkala bago aj mne. Keby filmový režisér zháňal herečku na úlohu ježibaby, lepšiu by nemohol nájsť. Bola to vychudnutá stará baba so zvráskaveným obličajom, bezzubými ústami a špicatým dlhým nosom. Jej reč bola taká, ako keď škriekajú paviány. Podotknem, že mala aj vybraný slovník, až taký, že aj chlapi si dávali pozor, aby s ňou neprišli do sporu. Dosť často sa stávalo, že so svojou kamarátkou, čo sedela pri nej, si dali „do nosa“ pálenky s pivom a potom robili divadlo v krčme alebo na ulici. Na rozdiel od Pepiny jej kamarátka bola babisko s mohutnými prsiami, s váhou okolo stovky. Iste sú už obidve na „pravde Božej“. Nech mi odpustia že ich takto opisujem, ale to doplňuje pohľad na vtedajší život v Ostrave. Dnes uvažujem, že ktovie aké zložité životné podmienky prinútili tieto ženy pracovať v takej ťažkej, špinavej a nebezpečnej práci v šachte.

Vrátim sa však do príbehu. Vedľa Pepiny a jej kamarátky sedeli dve skromné žienky, také tridsiatničky. Podľa pracovných šiat som usúdil, že na šachte nerobili dlho, pretože ich nemali ani potrhané ani moc čierne od uhoľného prachu. Zapísal som ich do smenovničky a chlapa som upozornil, aby ženám všetko dobre vysvetlil čo majú robiť pri plnení vozov, aby práca bola plynulá a bezpečná. Pobral som sa prefárať prerážky. Na druhý deň už mali byť obsadené. Jedna z prerážok mala byť vyrazená pre vetranie na hranici poľa a druhá pre otvárku novej steny Regina 2. Vyliezol som do predku prvej prerážky zmerať plyny. Bolo tam čisto. Ventilátor išiel stále, bez prestávky. V druhej prerážke som vyliezol asi sedem metrov a zrazu v ústach som zacítil takú chuť, ako keď som doma jedol rezance so slivkovým lekvárom. To bol môj indikátor na metán. Keď som to rozprával starším technikom, tak ma vysmievali a tvrdili, že metán je bez chuti a zápachu. To som vedel zo školy aj ja. Mne sa to však potvrdilo viac krát, keď som zacítil na jazyku mdlú sladkosť, následne som nameral vyššiu koncentráciu metánu. Aj vtedy som benzínku tlačil po počve a keď som ju začal pomaly zdvíhať, plameň začal vystupovať až do koša. Zľakol som sa, ale naučený, že benzínku nesmiem strhnúť, aby plameň neprerazil z koša, pomaličky som ju stiahol k počve a dal som si ju pod kabát. Zliezol som dolu na chodbu. Tam už benzínka horela normálnym plameňom. Ešte som takúto veľkú koncentráciu metánu nenameral.

Čo teraz? Prerážku treba vyfúkať stlačeným vzduchom. Hadicu som nemal, lebo všetko náradie bolo uložené v predku. Musel som sa vrátiť do prvej prerážky. Odmontoval som hadicu zo zbíjačky a s ňou naspäť do zamorenej prerážky. Pripojil som ju na vzduchové potrubie, vyliezol do prerážky a koniec som priviazal k stojke, asi päť metrov od spodku (päty). Do prerážky som naplno pustil stlačený vzduch a nechal ho asi desať minút „ryčať“. Ventilom som znížil tlak vzduchu na štvrtinu a nechal som ho fúkať na podporu vetrania ventilátorom. Plaštinami som zakrížoval prerážku a vybral sa do Karla. Cestou som ešte namazal čerpadlo a urobil obhliadku pracoviska. Zašiel som na medziobzorovú chodbu do Reginy, zistiť stav pracoviska. Bol tam predák Jura Žvak. Mal skleslú náladu. Nebol spokojný s prácou v rúbaní a to preto, že uhlie je veľmi tvrdé a niektoré dvojice sú také slabé, že sa nedokázali ani zaťať do zuba. Povedal, že to nie sú ani riadni haviari, že doteraz robili iba pomocníkov v rúbaní. Do tejto partie sa prihlásili iba s nádejou, že budú robiť haviarov a získajú ôsmu kvalifikačnú triedu. To znamenalo vyššiu sadzbu v korunách na smenu. Určite nevedia ani budovať s drevom. Toto sa musí vyriešiť s vedúcim. Keď chce, aby to fungovalo v rúbaní, musí doplniť do partie štyroch až piatich výkonných haviarov. Ťažba bola biedna. Blížil sa koniec šichty a nakopané bolo len 50 vozov. Pobral som sa k šachte, aby som stihol obháňku. Cestou ma stále zožierala myšlienka, že keď sa mi už začalo dariť v Gizele, musel som odísť. Teraz mám znovu začínať takúto nedomyslenú akciu s nedozretou haviarskou osádkou. Nemal som dobrú náladu, bol som znechutený.

Vyfáral som. Už som mal hotové zápisy, tak som išiel k vedúcemu do kancelárie. Porozprával som mu o problémoch v rúbani, že bude treba posilniť osádku kvalifikovanými haviarmi. Bol celkom kľudný, všetko chápal a povedal, že nemôžeme prvý deň očakávať nejaké zvláštne výsledky. Kádrové presuny môže robiť už len pri zadeľovaní robotníkov v mesiaci november. Do konca októbra zostával iba týždeň. Do prerážky v Regine 2 mal od zajtra pripravených troch chlapov a počnúc prvým novembrom pôjdeme s prerážkou na dve smeny, lebo do konca novembra ju chce mať prerazenú. Povedal som mu o zaplynenej prerážke. Prikázal mi, aby som ju definitívne zakrižoval a opatril výstražnou tabuľou. Denne musím merať plyn pod prerážkou aj v chodbe. Dá mi písomný príkaz v knihe pochôdzok, ktorý musím podpísať, že som to zobral na vedomie. Začínali pre mňa už iné starosti, nielen starosť o ťažbu, ako v Gizele. Pre mňa to malo jednu výhodu, že smenmajster pán Mrázek sa vôbec o ťažbu z Reginy nezaujímal. Bratčenkov mi povedal, že pán Mrázek celú akciu ignoruje a považuje to iba za hlúpy výmysel funkcionárov z Trustu Sever, ktorí by sa radi zviditeľnili. On ich nemal veľmi v láske.

Nasledujúce dni mi nepriniesli v Regine ani trochu potešenia. Osádka nebola schopná stenu prekopať niekedy ani za dve smeny. To isté bolo aj pri prekládke. V jednej smene sme ju nedokončili. Na druhý deň sme pokračovali až do desiatej. Keď sme potom začali kopať, tak nebolo možné nakopať viac ako 50 vozov. Stena po smene vyzerala príšerne. Niekto mal celý úsek prekopaný a zabudovaný, druhý sa iba stačil votnúť, ostávali kozy dvoj- až päť metrové. Je pravda, že uhlie bolo veľmi tvrdé. Chlapi navrhovali uhlie vŕtať a odstreľovať, alebo aby sme nasadili šrámaci stroj. Kopať so zbíjačkami bola veľká drina a výkon malý. Bratčenkov však stále tvrdil, že po postupe steny o 15 až 20 metrov uhlie tlakom nadložia zmäkne. Vedel to zo skúsenosti, lebo na opačnom krídle už v minulosti sloj Reginu rúbali. V prvej dekáde novembra sme mali vyrúbané asi päť pokosov. Prišiel sa na nás pozrieť Miska. Hoci vedúci posilnil osádku o dvoch haviarov, bolo to len maličké zlepšenie. Fárali sme spolu asi štyri dni. Pozoroval prácu celého kolektívu, radil nám aj pomáhal. Zobral zbíjačku v zube a kopal asi hodinu. Nakoniec uznal, že uhlie je značne tvrdé. Najviac nám pomohol radou pri prekladaní dopravníka, aby sme si pri budovaní pokosu, asi po desiatich metroch, zabudovali páry vzdialené od seba viac ako meter. Tým nám vzniknú väčšie medzery - okná, cez ktoré môžeme pohodlnejšie preťahovať diely (žľaby) dopravníka pri prekládke. Celý ten čas, čo fáral s nami, pomáhal v rúbaní a ostával aj cez čas, keď sme museli v rúbaní niečo dokončiť.

Po tejto previerke sme dlho sedeli v trojici s vedúcim úseku a diskutovali o možnostiach uskutočnenia pôvodného zámeru s Mládežníckou úderkou. Hlavné slovo mali Miska s vedúcim. Dospeli k záveru, že osádku treba zložiť tak, aby všetci haviari v stene boli rovnako výkonní, lebo už teraz sú medzi nimi nezhody. Vytýkajú si, že jedni robia viac ako druhí. Bratčenkov však tvrdil, že posilnil osádku, ale viac haviarov nemá. Usúdili, že práce v stene treba riadiť tak, aby vznikol tlak na pilier.Tým sa dosiahne potlačenie a zmäknutie uhlia. Bol som ticho ako myš, pretože som si nevedel predstaviť aký „príkaz“ mám dať nadložiu, aby tlačilo na uhlie. Vedel som, že za týmto účelom kopeme uličku. Bol som ešte neskúsený a veľa som o tom nevedel. Najviac sme diskutovali o prekladaní dopravníka. Vedúci nám dával na pomoc ku prekládke dopravníka dvoch zámočníkov, ale ani to nepomohlo. Ani chlapi, ani zámočníci nemali skúsenosti s prekladaním „panceřa“, to bolo potrebné sa naučiť. Po viacerých prekládkach prídu na spôsob, ako čas na preloženie skrátiť na polovicu smeny. Za tých pár dní sme sa s Miskom veľmi spriatelili. Pozdejšie som už ľutoval, že sa musíme rozlúčiť. Povedal mi, že má iné úlohy, ale že koncom novembra sa ešte príde na nás pozrieť.

Život v Regine som mal trochu pestrejší, lebo som riadil rúbanie aj prípravné práce. Niektoré problémy, ako je dodávka prázdnych vozov sa vytratili a iné, ako naháňanie metrov v prípravách mi pribudli. Tentoraz ma nenaháňal pán Mrázek, ale môj vedúci. Každý deň som mu musel hlásiť presný postup v prerážke. Keď nebol vyrazený a zabudovaný jeden meter za smenu, tváril sa, ako keby zjedol citrón aj s kôrou. Jeho plán bol do konca mesiaca novembra prerážku preraziť. Tá prerážka bola veľmi dôležitá, lebo z nej bude možné zriadiť ďalšie rúbanie a tým zaistiť plnenie plánu ťažby. Razili sme na dve smeny. Bolo potrebné sa obracať, aby som ich materiálom a vozmi zabezpečil. Razenie chodby do Karla ma tešilo. Bola tam výborná partia. Haviar Kráľ bol skúsený razič, rozvážny a poriadkumilovný. Jeho vyrazenú a vystuženú chodbu v TH výstuži mohli fotografovať do učebníc baníctva. Mal sympatických pomocníkov. Boli to chlapiská ako buky, odchovaní iste nie na internátnej strave ako ja. Postupne som si uvedomoval, že v mojom novom revíre je dobré vetranie a nie je ani tak teplo ako v Gizele. Banské diela, chodby, prerážky aj koľajové trate, boli dobre udržiavané a lepšie vyzerali ako na 6. obzore. To asi preto, že tu nebola taká veľká ťažba a nebehalo toľko lokomotív, ktoré ničili banské trate. Len to nešťastné rúbanie ma škrelo. Začal som však veriť, že sa to časom zmení k lepšiemu.

V polovici novembra došlo k udalosti, ktorá ma veľmi potešila. Z niektorej Petřvaldskej šachty došli traja mladí haviari vo veku asi okolo 24 rokov a Bratčenkov ich zadelil do môjho rúbania. Bola to významná posila hlavne preto, že dobre rozumeli banským mechanizmom. Pracovali na šachte, kde mechanizácia dobývania uhlia bola na vysokej úrovni. Zástupca predáka, Jirka Borteľ, bol tiež absolvent baníckeho učilišťa z tej šachty. Zrazu som mal štyroch odborníkov, ktorí zmenili spôsob prekládky hrabľového dopravníka k lepšiemu. Vedel som, že za tým všetkým bol Jarek Miska, ktorý tieto kádrové zmeny vybavil. Moje napätie v Regine trochu poľavilo. Posilnenie osádky ovplyvnilo zjavné zlepšenie práce v rúbani.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

tam zo tridsať. Štyria žiaci už boli ženatí chlapi, vo veku tridsať až tridsaťpäť rokov. Boli to haviari, ktorí už mali odpracovaných asi desať rokov v bani. Ostatní sme boli banícki učni, šestnásť až osemnásť roční. Všetci sme dostávali štipendium od materského závodu, ktorý nás na školu vyslal. Zo štipendia sme si platili internát a stravu. Keď si spomeniem na stravu v internáte, aj teraz, po toľkých rokoch, sa mi zovrie žalúdok. V učilišti sme mali stravu, ktorú sme ani nevládali zjesť. V internáte naopak, iba neustály hlad. Na raňajky dva rožky a čierna káva varená z kociek, akú dnešné deti už ani nepoznajú. Po takýchto raňajkách sme po skončení dopoludňajšieho vyučovania hromadne utekali zo školy do internátu na obed. Boli to každodenné preteky, ktorými sme získavali kondičku. Naším trénerom bol hlad. Na internáte sme boli ubytovaní vo väčších izbách po desať až dvanásť žiakov. Sami sme si aj kúrili v malých pieckach. Uhlie sme nosili z veľkej kopy zloženej na nádvorí. Keď napadol sneh, alebo uhlie zamrzlo, bolo ťažké nabrať ho do uhliaku.

Podľa nabitých školských osnov počas dvojročného štúdia sme absolvovali prednášky z dvadsiatichdvoch predmetov. Náš vyučovací čas bol ráno od ôsmej do jednej a poobede od druhej do piatej hodiny. Večera bola o šiestej hodine. Od siedmej večer do deviatej bolo povinné štúdium, na ktorom mal dozor niektorý náš profesor. V sobotu sme mali vyučovanie iba do dvanástej. O jednej hodine prišlo pre nás nákladné auto z niektorého závodu Spiša, aby sme išli na brigádu, pracovať do bane. Bolo to dobrovoľné. Prihlasovali sme sa počas týždňa podľa toho, koľko ľudí na závode potrebovali. Chodili sme však radi, lebo sme si zarobili nejaké korunky na prilepšenie.

Beh do školy a zo školy sme absolvovali každý deň dvakrát. Nepamätám sa presne, ale asi v stredu sme mali vyučovanie poobede len do tretej hodiny, lebo v ten deň sme mali skúšku súboru Baník. Na pôsobenie v tomto súbore máme najkrajšie spomienky. Účinkovanie v súbore však opíšem neskôr, pretože si zaslúži zvláštnu kapitolu. Poďme ku škole. Riaditeľom školy bol pán Háber. Bol prísny, ale starostlivý. Najväčší strach sme mali z profesora matematiky Haberlanda. Ten nás držal nakrátko. V čase, keď nás učil, sme ho nemali v láske, ale neskôr sme mu boli vďační za jeho vytrvalosť vtĺcť nám do hlavy matematiku a hlavne geodéziu a banské meračstvo.

Pán profesor bol v tom čase asi 50 ročný statný chlap s fúzikmi a ostrým pohľadom. Mali sme dojem, že nám vidí až do nášho večne prázdneho žalúdka. Vedel o nás všetko. Dostali sme štipendium, vtedy sme si dovolili ísť na železničnú stanicu, kde v reštaurácii bol náš známy čašník. Volal sa Rudo. On nám potajomky, keď to nikto nevidel, doniesol v čajových šálkach k najvzdialenejšiemu stolu v kúte štamperlík čerešňovice. Rýchlo sme ho vypili a utekali preč. Pán profesor buď sám špehoval, alebo mal medzi študentmi donášača. Vedel o našich návštevách v reštaurácii. Prišiel na hodinu a spustil: „Súdruhovia baníci! Beriete od závodu vysoké štipendium, ale to nie je na to, aby ste chodili na železničnú stanicu alkoholom si otupovať mozgy. Ste tu na to, aby ste študovali.“ Toto nám veľmi často a takouto formou vytýkal, takže štipendium dostalo v našom študentskom žargóne meno „Vysoké“. Ak niektorí z nás si dal na brigáde pivo, nezabudli sme mu povedať: „Neotupuj si mozog, máš študovať!“

Brat Miro bol jeho obľúbencom. V našom ročníku bol v matematike najlepší a všetko mal načas pripravené. Mne Haberland hodne šliapal na prsty asi preto, lebo vedel, že mám na viac, ale som lajdák. Neviem prečo sa hneval, že sme hrali hokej. Mali sme dobré mužstvo. Vyhrávali sme nad všetkými školskými mužstvami, iba „Drevárka“ nás sem-tam porazila. Na druhý deň po zápase ma stále vytiahol k tabuli a tam ma „mučil“. Vyvolával ma dvomi spôsobmi. Keď povedal: „Súdruh Marián k tabuli,“ vtedy bol zhovievavý a chcel si overiť, či mi „zverí dvojku alebo trojku“. Známky nedával, ale zveroval na každej konferencii. Štvrťrok, polrok, atď. Veľmi dobre si pamätal, v čom som „kríval“ v minulom období a to mi dal ako kontrolnú otázku. Druhý spôsob bol nemilosrdný. Vyvolal: „Pán Slavkay mladší, k tabuli!“ Už som vedel, že ma videl ísť s priateľkou do kina alebo som hral hokej. Hral som v obrane s Milanom Meckom. Hrali sme tvrdo, ale čisto. Jemu sme sa asi javili ako nejakí bitkári, provokatéri. Hokej je už raz taký. Niekedy sa dozvedel o našej účasti na zábave v Redute alebo na čaji v Dancingu. Čo nasledovalo potom pri tabuli bolo príšerné. Kázeň vyzerala asi takto: „Si ako ryba, raz zaberieš, dvakrát nie. Viac sa venuj štúdiu, nie zábave, z toho nevyžiješ!“

Lenže aj na pána profesora sa dala „ušiť búda“. Na jednom hokejovom zápase s učilišťom VSS Košice som ho videl medzi divákmi. Úlohu z matiky som si urobil poobede. Po zápase som utekal ihneď na internát. Zobral som matematiku a celú látku som si zopakoval. Počítal som príklady a bifľoval sa do dvanástej v noci. Na druhý deň sme mali matematiku. Postrach „Habik“, ako sme ho v skratke volali, vošiel do triedy. Od stola sa rozhliadal po triede. Ja som sa náročky skrýval za chrbát Joža Škovrana, ktorý sedel predo mnou. Habik to zbadal, fúzmi mu šklblo a takmer škodoradostne povedal: „Áhááá, pán Slavkay ml. sa nám skrýva. Hrdina včerajšieho zápasu. No poď von k tabuli, ukáž ako vieš hrať „matematický hokej,“ a začal mi zadávať „mastné príklady“. Dobrá príprava sa mi osvedčila. Exceloval som. Habikovi pošklbkávali fúziky, ale potom jeho prísny pohľad trošku zmäkol. Usmial sa a povedal: „Súdruh Marián, dnes si ma potešil. Vidíš, že sa dá v prvom rade študovať a potom si nájsť čas aj na hry a zábavu.“ Odvtedy som mal aj ja u neho málinko lepšie meno.

Po tomto dni som sa začal lepšie učiť. Dotiahol som to až tak ďaleko, že na vysvedčení „Na odchod“ mi svietila z matematiky „zverená“ dvojka od Habika. Na jeho maniere a výčitky sme si už zvykli. Jeho poznámky na „vysoké štipendium“ a „neotupujte si alkoholom mozgy“, ako aj rozsiahle kázne o chovaní sa na verejnosti sme brali ako samozrejmosť. Uvedomili sme si, že jeho nátlaková metóda učenia nás dotlačila k tomu, že sme ovládali teoreticky aj prakticky banské meračstvo. Bez problémov sme počítali s logaritmami trigonometrické meračské úlohy, pretínanie vpred, Pothenotovu či Hansenovu úlohu a iné. Dobre sme ovládali meranie teodolitom aj kompasom, niveláciu, vytyčovanie smeru a ostatné úlohy potrebné pri meraní. Po tejto stránke nás výborne pripravil na prácu banského technika. Až neskôr sme ocenili jeho obrovskú zásluhu na tom, že z „hlúpych hláv“ urobil ľudí, ktorí sa aj napriek mladému veku dobre uplatnili v praxi. Niektorí z našich chlapcov, ihneď po skončení školy, začali pracovať na závodoch ako banskí merači.

Ďalšou postavou na tejto škole bol náš triedny profesor Ing. Bari, ktorého sme volali „Starýbarí“. Bol to ruský emigrant, emigroval v čase Veľkej októbrovej revolúcie. Rozprával nám, že bol vo Francúzsku, Anglicku, odkiaľ prišiel k nám a v roku 1917 začal študovať na reálnom gymnáziu. Do roku 1928 vyštudoval „Vysokú školu báňskou“ v Příbrami. Tam sa aj oženil. Rozprával česky so silným ruským prízvukom a s vložkami ruských slov. Ako sa dostal na našu školu, nevieme. Hoci mal len niečo cez päťdesiat, mal veľmi zvráskavenú tvár. Keď prišiel na školu ťažko nám bolo odhadnúť jeho vek, predpokladali sme, že mal už po šesťdesiatke. Hodiny s ním boli zaujímavé. Prednášal z baníckej literatúry od ruských autorov a počas praxe sme zistili, že novoty, ktoré prichádzali v šesťdesiatych rokoch do baníctva, „Starýbarí“ nám už vtedy prednášal. Príšerne kreslil kriedou na tabuľu. Ruky sa mu triasli, preto kriedu silno tlačil a my sme pri utieraní tabule museli kriedu z tabule zoškrabovať. Keď nás učil výpočty náloží pri radových odstreloch, tak povedal tou svojou rečou nejaký vzorec, ktorý vyznel asi takto: „Pí na Kú, na Ša lomeno dubľ Vé na kvadrát.“ A tak vzniklo v študentskej reči „Starýbari, pí na kú, na ša“. Na konci školského roku 1953 vybavil exkurziu na rôzne bane v Československu. Prefárali sme Nováky, Fučik 1 v Ostrave, jeden veľkolom hnedého uhlia na Mostecku, Příbramské šachty Anna a Vojtech a na Karlovarsku kaolínové lomy Sedlo a Sedlec. Na spiatočnej ceste sme spali v Prahe, kde nás zastihla zmena peňazí. Na druhý deň sme si nevedeli kúpiť ani kúsok chleba. Vrátili sme sa do Spišskej unavení a vyhladovaní.

Mali sme radi aj ostatných profesorov. Ing. Dojčák nás učil mineralógiu a úpravníctvo. Mal veľmi peknú vlastnú mineralogickú zbierku a o mineráloch vedel veľmi zaujímavo prednášať. Vyvolal v nás taký záujem o minerály, že sme sa mnohí stali vášnivými zberateľmi. Na jednej hodine skúšal. Vyvolal nášho spolužiaka Bandyho. Dal mu otázku, čo kryštalizuje v kubickej sústave. Bandy vymenoval všetky minerály, ktoré vedel, ale vynechal dôležitý minerál zlato. Pán profesor sa ho začal vypytovať, že čo ešte kryštalizuje v tejto sústave. Napomáhal mu, že je to vzácny a dôležitý kov. Bandy bol popletený. Brat Miro sedel v prvej lavici a ukazoval mu plniace pero, ktoré malo pierko zo zlata. Ukazoval prstom na pierko plniaceho pera. Zmätený Bandy zbadal čo mu Miro ukazuje a vyhŕkol – kaučuk. Celá trieda vybuchla v rehot. Pán profesor nezbadal to čo Miro ukazoval a len kľudne povedal, že kaučuk nie je minerál, ani nekryštalizuje, ale že je to zlato. Poslal ho sadnúť s tým, že mohol dostať lepšiu známku.

Pán profesor Dojčák mal len jednu chybu. Mal tichý monotónny hlas. Keď sme s ním mali pred obedom poslednú hodinu, od hladu a monotónnej prednášky nás brali driemoty. Bol aj nadšeným hvezdárom. Doma mal hvezdársky ďalekohľad a večer pozoroval hviezdičky. Často nás pozýval večer domov, keď mal byť na oblohe nejaký zvláštny úkaz, aby sme si to mohli pozrieť. Pán Ing. Dojčák bol veľmi inteligentný, vzdelaný a jemný človek, ktorý pôsobil na rôznych banských závodoch vo funkciách ako riaditeľ a hlavný inžinier. Neskoršie, podľa mojich poznatkov na rôznych baniach, keď začali preteky v ťažbe a razení banských diel, nevedel som si ho v takej funkcii predstaviť, pre jeho mäkkú povahu.

Celý profesorský zbor boli dobrí odborníci v predmetoch, ktoré vyučovali. Boli spravodliví a každý mal snahu nás čo najviac naučiť. Nechcem ich všetkých podrobne opisovať, spomeniem iba niektorých. Na hodinu zemepisu prišiel malý tenký pán v obleku s pumpkami, vlasy na ježka. Postavil sa do pozoru a predstavil sa po vojensky: „Som profesor Kafka, som tu a fungujem. Budem vás učiť zemepis.“ Potom si dal pohov a spustil. „Rok 1926. Košice. Zima. Teplota až -36° C. Ľudia zomierali ako muchy a malý Kafka? Ostal!“ Znovu do pozoru a vojensky zahlásil: „Tu som a fungujem!“ Vybral notes, v ktorom nás mal pozapisovaných a začal podľa abecedy čítať. „Coník Jozef, kto je tá figúra?“ Jožo sa postavil. Kafka sa ho povypytoval odkiaľ pochádza, z ktorého závodu prišiel, aké má záľuby a podobne. Takto si podal celú triedu. Každý z nás sme boli figúra. Aj keď nás pozdejšie vyvolával, stále hovoril: „Vyvoláme si k tabuli banícku figúru,“ a povedal meno. Hodiny zemepisu s ním boli veselé a príjemné.

Ostatní páni profesori boli ráznejší a tvárili sa dôstojne ako „stará škola.“ Väčšinou to boli inžinieri z odboru, ktorý učili. Mali sme veľa odborných predmetov, čo bolo pre nás v praxi veľmi osožné. Spomeniem len tie najdôležitejšie. Okrem baníctva a úpravníctva sme mali Geológiu všeobecnú aj historickú, Mineralógiu, Chémiu, Fyziku, Strojníctvo, Stavebníctvo, Elektrotechniku, Technické kreslenie, Deskriptívu a Habikove predmety, Matematika, Geodézia a Banské meračstvo. Spomienky na deskriptívu vo mne vyvolávajú aj dnes úsmev. Učil nás mladý inžinier staviteľ Tomáščik. Ten pri vyučovaní takmer zdemoloval celú triedu. Keď nám kreslil na tabuľu spôsoby premietania, nechápavo sme sa na to dívali. Nerozumeli sme tým sklápaniam a pretínaniam priamok. Rozhodol sa nám to demonštrovať asi takto: lavice spredu dal odtlačiť dozadu, roh učebne mu slúžil tak, že čelná stena bola ako nárys, bočná ako bokorys a podlaha ako pôdorys. Do rohu miestnosti sme museli

odtlačiť skriňu tak, že bola od stien vzdialená 1,5 metra. Kriedou na podlahu obkreslil pôdorys a na stenu narovnaným školským kružidlom vzduchom preniesol body rohov skrine. Oceľovým špicom kružidla ich riadne vypichal do maľovky steny. Červenou kriedou nakreslil na stenu nárys a modrou bokorys. Pri ďalšom vysvetľovaní sa našlo kružidlo zapichnuté v drevenej podlahe, kde znázorňovalo priamku a drevenými trojuholníkmi šermoval vo vzduchu a niečo vysvetľoval. Niekedy kľačal na zaolejovanej dlážke a kriedou vyznačoval priebehy priamok.

Po jeho hodine naša trieda ostala ako po zemetrasení. Cez prestávku sme to nestačili upratať a dať ju do pôvodného stavu. Nielen trieda vyzerala hrozne. Pán Tomaščik odchádzal z triedy šťastný, že sa mu podarilo vysvetliť nám niečo z deskriptívy, ale na kolenách svetlosivých nohavíc mu vynikali otlačené veľké čierne olejové škvrny z podlahy. Kto mu nohavice dával do pôvodného stavu, nevieme. Ženatý nebol a asi to bolo jeho šťastie. Bol veľmi kamarátsky. V zime, keď sme začali hrať hokej, aj on nastúpil za našu školu. Dali sme ho do útoku. Raz sme hrali v kasárňach proti mužstvu Žižkovej školy, ktorá tiež bola v Spišskej. Zatlačili sme súpera do tretiny, ale gól nie a nie padnúť. Pred bránou bola trma-vrma. Brankár vojakov vyrazil puk hokejkou do výšky. Tomaščika zvierali dvaja hráči medzi sebou. Ako puk padal dolu a on nevedel vybrať hokejku spomedzi hráčov, ktorí ho tlačili, v zápale boja odhlavičkoval puk smerom do brány. Gól bol, ale nie v bráne. Bol na jeho hlave. V tom čase neboli prilby a jemu medzi riedkymi vlasmi nad čelom vyrástla nádherná tmavočervená hrča. Vydržala mu tam viac ako týždeň a menila farbu z červenej do modra a zelena, ako dúha. Po tejto príhode sa už do mužstva veľmi netlačil. Máme na neho a na celý profesorský zbor pekné spomienky.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay

aj nervy drásajúce príhody. Poďme však ku súboru Baník. Hudobníci boli asi desiati hráči na mandolínu, traja harmonikári, traja trubkári, dvaja až traja huslisti, šesť až osem gitaristov a dvaja basisti. Spevácky zbor bol zostavený z pätnásť až dvadsať dievčat, rozdelených podľa výšky hlasu do dvoch skupín, soprán a alt, tieť do tridsať chlapcov, rozdelených takisto do skupiny tenor a bas. Nacvičovali sme v najväčšej triede školy. Pri nacvičovaní programu bol Paľo veľmi nekompromisný. Dreli sme až do únavy. Spevákov nacvičoval zvlášť. Potom ich dal spolu a muselo to klapať. Harmonikári cvičili sami spolu. Gitaristov mal na starosti Rudo Hromada. Bol to zamestnanec geologického prieskumu. Mohol mať v tom čase niečo okolo 26 rokov. Naučili sme sa od neho veľa. Gitaru ovládal výborne. Dirigent Paľo to potom dal všetko dokopy a išlo sa na ostro. Mal taký dobrý sluch, že počul každý falošný tón. Zistil pôvodcu falošného hlasu a ihneď ho poslal s niekým do druhej triedy sa to naučiť. Keď niečo nešlo, tak to opakoval dovtedy, kým sa to nepodarilo. Neraz sme ostali bez večere, pretože sme nacvičovali od štvrtej až do ôsmej večer. Na obrázku je prvé hudobno-spevácke teleso súboru Baník z roku 1951.

Tento dril priniesol aj svoje ovocie. Na rôznych súťažiach sme nemali konkurenciu. Boli sme stále prví. Paľo mal aj dobré nápady. Bolo okresné kolo „Súťaž tvorivosti mládeže“ v Spišskej Novej Vsi. Paľo vybavil na podniku Železorudných baní, aby nám pre spevákov zapožičali zelené montérky aj s kapucňou a karbidové lampy. Vystupovali sme v divadelnej sále Reduty. Hudobníci sedeli na javisku. Pred mandolinármi, ktorí sedeli v prvom rade, boli na zemi rozložené zapálené karbidové lampy, ktoré matne osvetľovali javisko. Otvorila sa opona. My sme úplne pianko začali hrať našu znelku „Vstávaj, Jano, hore, na baňu klopajú“. Z obidvoch strán sa začali schádzať v rade speváčky a speváci s rozsvietenými karbidkami. Stavali sa za nás hudobníkov a zaujali základný postoj speváckeho zboru. Niektorý člen priniesol krátky banský vrták a kladivkom na ňom cinkal do taktu. Súbor bol nastúpený. Pomaly sa začalo rozsvecovať a hudbu sme začali zosilňovať. Prišiel dirigent Paľo v bielej košeli, čiernych nohaviciach, poklonil sa obecenstvu a ako sa otáčal k nám, dal pokyn rukami a zbor spustil mohutne „Vstávaj, Jano, hore“. Obecenstvu to vyvolalo zimomriavky na chrbte, ale aj nám, hoci to pre nás nebola novinka. Niekoľkokrát sme to nacvičovali, ale bez svetielok lámp. Na tak úspešné vystúpenie sa nedá zabudnúť. Diváci v Spišskej nás nadšene odmenili potleskom počas vystúpenia a na konci ováciám nebolo konca kraja. Vyhrali sme suverénne okresné, potom aj krajské kolo.

Neviem pri akej príležitosti sme zase vystupovali v Redute. Čakali sme v nejakej veľkej miestnosti na začiatok nášho vystúpenia. Ja som sedel na stoličke pri okne. Brnkal som si na gitaru a začal som si spievať jednu východniarsku pieseň „ú ú ú ú urezalam palec, bolí me, já já já ja javorovo lisce zohoj me...“ Začul to dirigent, pribehol ku mne a opýtal sa, čo to spievam. Nápev a slová neboli zložité. Ihneď zavolal dievčatá a chlapcov. Dievčatá jemne zaspievali začiatok „ú ú ú ú“ a chlapci sa mohutne pridali „ja ja ja ja javorovo...“, atď. Potom spolu. Išlo to výborne aj s hudbou. Raz sme to precvičili a išli sme vystupovať. Končilo sa naše vystúpenie na javisku a náš konferencier ohlásil, že po vyčerpaní programu sa rozlúčime ľudovou piesňou „ú ú ú ú“. Spevácky zbor zbledol. Bol to pre nás šok. Také prekvapenie sme nečakali. Keď sa dirigent otočil k nám, usmieval sa. Napätie z nás opadlo. Dal pokyn. Hudba spustila melódiu, rukou ukázal na dievčatá, nasadili dobre, potom sa pridali chlapci a už to klapalo. Už sme hrali a spievali s radosťou. Vystúpenie sme ukončili s veľkým úspechom a zožali obrovský potlesk. Opona sa zavrela a dievčatá ihneď začali na Paľa kričať: „Ako si nám mohol také niečo urobiť, veď sme od strachu dobre že nezomreli.“ Paľo pohotovo odpovedal: „Ako vidieť, nezomreli ste. Počuli ste potlesk? To znamená, že ste zaspievali výborne. Už je vidieť, že sa dá s Vami pracovať ako s profesionálmi. Prvé pesničky sme nacvičovali aj týždeň. Teraz Vám stačila pol hodina.“ Smial sa a kamarátsky objímal dievčatá. Každý z toho vystúpenia mal veľkú radosť. Táto pieseň sa neskôr stala hitom nášho súboru a veľmi sa páčila obecenstvu u nás aj v Čechách, keď sme tam boli na zájazde.

Cez letné prázdniny 1952 sme museli odpracovať povinnú jednomesačnú brigádu. Každý na svojom materskom závode. Ja s Mirom sme pracovali v bani vo Švábovciach. Bývali sme v slobodárni vo Svite, odkiaľ nás do práce vozil autobus. Už sa končil mesiac júl, keď sme dostali pozvánky zo školy, aby sme sa v určený deň dostavili aj s hudobnými nástrojmi. Dôvod tohto zvolania nás hudobníkov a spevákov bol, že súbor Baník bol pozvaný na vystúpenie so svojím programom v rámci „Košického hudobného leta“. Súbory mali vystupovať v divadelnej sále hotela Slovan. Súbor sa zišiel v Spišskej Novej Vsi takmer v plnom počte. Paľo pritiahol do súboru ešte nejakých svojich kamarátov. Dvoch violončelistov, dvoch huslistov, jedného trubkára a jedného basistu. Títo hudobníci mali posilniť našu hudbu. V deň nášho vystúpenia sme zavčasu ráno nastúpili na rýchlik do Košíc. Všetci sme boli v povznesenej nálade. Boli sme si vedomí toho, že sme si so svojimi vystúpeniami urobili dobré meno aj v rámci Východoslovenského kraja. Naše dievčatá, speváčky, boli vyobliekané v bielych blúzkach a tmavomodrých sukniach. Boli pekné ako ružičky a žiarili šťastím. Došli sme do Košíc. Tam nás čakali naši členovia súboru z Košíc a okolia. Paľo zistil početný stav súboru, chvíľu diskutoval so svojimi kamarátmi a bol spokojný. Potom sme sa spolu vydali k hotelu Slovan. Po príchode sa nás ihneď ujali organizátori podujatia a zaviedli do veľkej jedálne. Tam sme dostali výborné raňajky. Dirigent po rozhovore s organizátormi nám oznámil program. Na obed sa máme dostaviť o pol druhej, večera bude o šiestej. Vystupovať budeme o pol deviatej večer. Dovtedy si každý urobí vlastný program. Len tak mimochodom sa zmienil o neďalekom kúpalisku, že tam pôjde s kamarátmi. Bol pekný letný deň, tak sme sa k nim niektorí pridali. Hudobné nástroje sme uložili v jednej miestnosti a odišli na kúpalisko. Vtedy sme netušili, aký to bude mať koniec. Paľo a jeho kamaráti boli už vo veku blížiacom sa k tridsiatke. Na kúpalisku sme sa pozobliekali a posadali na pekný trávnik. Paľo s partiou zvlášť, a my študenti blízko nich. Nevieme odkiaľ, naraz sa v ich rukách zjavila fľaša rumu. Nalievali si ho do papierových pohárov. Bolo nám známe, že keď si trochu vypijú, sršia humorom a vymýšľajú rôzne vylomeniny. Načúvali sme a smiali sa žartom, ktoré si hovorili. Ale po dvoch hodinách, keď sa už vyprázdnila aj druhá fľaša, bolo vidieť čo s nimi rum robí. Začali sme mať obavy. Bolo už okolo pol jednej, keď prišiel na kúpalisko náš spolužiak Zolo Sokolovič na pretekárskom bicykli zn. Favorit. Bol z Košíc a prišiel sa na nás pozrieť. Zvítal sa s nami, aj s podguráženou partiou okolo Paľa. Oni už rozprávali rodným spišským nárečím a boli nemiestne hluční. „Máš šumný bicygeľ,“ povedal Paľo. „Ma aj rychlosci, ja by na takým bicygľu, aj na Gerlach vyšol.“ Rudo Hromada Paľa veľmi dobre poznal a vedel, že keď má opicu, dokáže urobiť hocijakú hlúposť. Podpichol ho: „Na Gerlach? Šak ani toto kúpalisko neprejdzeš s bicygľom, krížom popod vodu.“ Paľo vyskočil: „Co neprejdzem, davaj bicygeľ!“ Zolo sa nestihol spamätať a Paľo už držal jeho bicykel v rukách a bez váhania skočil aj s bicyklom do kúpaliska. Vyskočili sme a so smiechom pozerali do vody, čo tam Paľo stvára. Voda vírila. Paľo sa asi snažil vo vode nasadnúť na bicykel. Za chvíľu začali z vody vychádzať bubliny. Vystrašili sme sa, asi piati sme naskákali do vody a snažili sme sa Paľa dostať nad hladinu. Paľo však zanovito držal bicykel v oboch rukách. Niektorý z chlapcov mu vykrútil ruku a potom sme ho vytiahli na betónový okraj bazénu. Povychádzali sme z vody aj s bicyklom. Bolo nám aj do smiechu, ale sme boli aj naštvaní. Prišiel k nám plavčík, pravdepodobne nejaký študent na letnej brigáde a upozorňoval nás, aby sme sa na kúpalisku chovali slušne. Partia „starých“ ho zahriakla. Keď zistil, že už majú riadne pod čapicou, radšej odišiel. Paľo prišiel trochu k sebe. Dosť nahnevane sa na nás oboril. „Preco sce me neochabili (nenechali), šak už som bul na druhej strane.“ Nepovedali sme mu, že kde dopadol, tam aj ostal a bol by sa utopil. Mysleli sme, že mu ten kúpeľ pomôže vytriezvieť.

To najhoršie nás iba čakalo. Mali sme výborný obed, aj večeru a už pred ôsmou sme sa sústredili v miestnosti pripravení na vystúpenie. Z javiska bolo počuť komorný orchester hrať nejakú klasiku. My sme si potíšku ladili gitary a dievčatá si trénovali nástupy na Orešanskú veselicu. Niekto však zbadal, že dirigent nie je s nami. Začali sme sa jeden druhého vypytovať, či ho niekto nevidel. Do súboru sa začal vkrádať strach. Niekto povedal, že po večeri sa vybral na pivo. Poznali sme to jeho pivo, keď dostal slinu. Spasiť nás mohli iba Košičania, ktorí poznali mesto a vedeli, kde sú krčmy. Zolo Sokolovič sadol na bicykel a obišiel všetky krčmy, ktoré poznal. Čas tikal a približoval nás k veľkému fiasku. Dievčatá boli tak vystrašené, že takmer padali do mdlôb. Nakoniec Rudo Hromada vyhlásil, že keď sa Paľo nenájde, bude on dirigovať. To nás trochu upokojilo. Zrazu sa otvorili dvere. Zolo s Mikim Šimonom viedli medzi sebou riadne „zrúbaného“ Paľa. Vlasy rozcuchané, košeľa mu trčala z nohavíc, ale usmieval sa. Dievčatá ho začali dávať do poriadku. Umyli ho, vyčesali, zastrčili mu košeľu do nohavíc, aby ako tak vyzeral. Rudo mu navrhol, aby ostal sedieť v miestnosti, kde sme čakali, že vystúpenie podiriguje on. Paľo panovačne ukázal na seba, že on je náš dirigent a bude dirigovať. V tú chvíľu nás už volali na javisko.

Zbor nastúpil ako sme boli zvyknutí, so znelkou „Vstávaj Jano hore“. Potom prišiel Paľo. Netackal sa, ale prešiel pred prvým radom hudobníkov s mandolínami a v strede zastal. Poklonil sa obecenstvu, obrátil sa k súboru, pohybom ruky dal znamenie pre spev. Všetko ako zvykol. Vydýchli sme si. On však zistil, že stojí príliš blízko k súboru a všetkých nevidí. Začal cúvať. Všetci sme stŕpli. Jeho cúvanie bolo nasmerované na búdku šepkára. Vedeli sme, že keď o ňu zakopne prekoprcne sa do obecenstva, alebo spadne do otvoru pre šepkára. Pol metra pred búdkou zastal. Obecenstvo nám za znelkou tlieskalo. Náš konferencier šiel ohlásiť ďalšiu skladbu nášho programu. Keď prechádzal popri ňom, povedal mu, aby šiel dva kroky vpred, pretože môže spadnúť do diery pre šepkára. Obzrel sa a podišiel dopredu. Vydýchli sme si. Čo nasledovalo potom, bolo neuveriteľné. Paľo dirigoval všetky skladby, zápalisto a veľmi presne, nástupy spevákov, vložky hudobníkov. Dirigoval tak precízne, ako môžeme zhliadnuť vo filme slávnych dirigentov. Vlasy mu viseli do očí a my hudobníci sme mali oči na „stopkách“. Keď mali dievčatá sólo, chytal sa za srdce a usmieval sa. Mali sme úžasný úspech. Niektoré skladby sme museli opakovať, aj niečo popridávať. Ľudia v sále jasali a nešetrili potleskom. Nakoniec, keď sa zavrela opona, utekali sme k nemu, gratulovali sme mu, ale aj vytýkali, koľko strachu nám nahnal pred predstavením. Iba mávol rukou a zdal sa byť už triezvy.

Na školu, za naše vystúpenie, došla od KNV pochvala a poďakovanie. Toto nám tlmočil pán riaditeľ Háber prvého septembra, keď v telocvični otváral nový školský rok 1952-53. Nejdem sa ďalej rozpisovať o súbore Baník. Len spomeniem veľmi vydarený zájazd, keď sme obišli takmer celú republiku. Vystupovali sme v Bratislave, v Chocni v továrni na lietadlá, vo Vysokom Mýte v Karose, kde vyrábali autobusy, v Prahe na Ministerstve rudných baní, v Příbrame v kultúrnom dome a na priemyselnej škole baníckej, s ktorou sme mali družbu. Na tomto zájazde bol aj náš profesor Haberland, ktorý spieval sólo v jednej nemeckej kantáte o mieri. Prežili sme krásne chvíle a hoci sú z nás už starci, stále si ich radi pripomíname. S dirigentom Paľom som sa po rokoch stretol na oslavách deväťdesiateho výročia založenia baníckej dychovej hudby v Smolníku. Bol dirigent dychovky ŽB Rudňany. Chcel som ho pohostiť, tak si dal iba kávu. Vtedy už vôbec nepil alkohol. Keď som mu pripomenul Košické hudobné leto iba mávol rukou a povedal, že to dokáže iba bláznivá mladosť. Bol to už starší pán, ktorému sa blížila šesťdesiatka.
(POKAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

internátu, protiľahlá strana bola oddelená od ulice vysokým murovaným plotom, z vnútornej strany lemovaným radom vysokých majestátnych košatých stromov, zadná strana drôteným pletivom a za ním záhradkou. Plocha ako stvorená na športové ihriská, priam sa núkala na urobenie klziska. Od nápadu nebolo ďaleko k realizácii, nádejní hokejisti začali uvažovať aj o postavení drevených mantinelov, aby každú chvíľu nemusel hľadať puk zaborený v snehu.

Hlavným organizátorom zriadenia klziska bol učiteľ Henzely. My študenti, nadšení myšlienkou na trávenie voľného času pohodlným korčuľovaním, sme sa veľmi aktívne do toho zapojili. Noc čo noc sme svedomite polievali ľad, až nakoniec vznikla hladká ľadová plocha, s rozmermi a kresbou hokejového ihriska, zodpovedajúceho požiadavkám pravidiel. Osvetľovali ho štyri rady lámp, nainštalovaných spolužiakmi zo strojníckej triedy, ktorí sa dobre vyznali aj v elektrike. Okrem osvetlenia rozmiestnili na stĺpoch aj reproduktory, z ktorých sa rozliehala gramofónová hudba na spríjemnenie rytmu korčuliarov.
Boli sme pyšní na naše klzisko, okrem povinných tréningov s vervou sme sa po ňom preháňali, robili hada a prudkým otočením a zastavením prvého, posledný sa doslova katapultoval a keď sa neudržal, pekne nám pozametal ľad. Najkrajšie bolo večerné korčuľovanie. Vystrájali sa rôzne pestvá, dievčatám sme podrážali nohy, vrkoče sme im prehadzovali, naháňali sme sa, niektorí skúšali krasokorčuliarske figúry často s neslávnym zakončením. Ani sme sa nenazdali, aká bude odozva. Mládež z mesta sa začala doprosovať vstupu na ľad, nuž vo večerných hodinách sme ľad otvorili našim priateľom, priateľkám a známym. Nakoniec naše klzisko navštevovalo viac ľudí ako oficiálne mestské klzisko, ktoré bolo voči stredu mesta trochu excentricky situované a vstupné na náš ľad bolo v podstate symbolické, kto nemal, či nechcel, nedal.

V jednu januárovú nedeľu sme išli hrať na turnaj o Pohár oslobodenia Levoče. Okrem našej PŠB boli tam družstvá Levoča, Spišské Vlachy a Spišská Sobota, ale napriek našim dobrým výkonom, predovšetkým Smatanu, Kutného, Samaka či Mariana Slavkaya, sme obsadili len druhé miesto (o skóre). Ako mi pripomenul môj brat Marian, to bol náš najväčší úspech. Spišskú Sobotu sme porazili, so Spišskými Vlachami sme remizovali. S Levočou sme už viedli 2:0 a v poslednej tretine, za pomoci rozhodcu pána Gáliho, sme prehrali 2:3. Spišským Vlachom zabezpečil remízu jeden hráč, ktorý vysielal od modrej čiary bomby na našu bránku. Brankár Kubalík hodil aj hokejku na ľad a chytal rukami. Levoča nebola kompletná, starší hráči robili totiž usporiadateľov a tak Spišské Vlachy im dali „nakladačku“ a pohár vyhrali. Turnaj sa skončil a naše slávne mužstvo, so svojimi vakmi naplnenými primitívnou hokejovou výbavou, doprevádzané skalnými fanúšikmi - spolužiakmi, sa pobralo peši na železničnú stanicu.

„Do odchodu motorky sú ešte skoro dve hodiny,“ poznamenal niektorý z nás. Mali sme dosť času, a tak sme sa pomaly vliekli cestou k stanici. Ako ináč, nadávali sme na rozhodcu, vykladali si aké vyložené šance sme nepremenili, ako nás faulovali, aké šťastie mali, keď naše perfektné strely len o vlások minuli ich bránku, či odrazili sa od tyče smerom von, len kúštik chýbalo, aby sa puk zatrepotal v sieti, a z našich úst sa chrlil dôvod za dôvodom.
Cestou nám padol pohľad na tabuľu s nápisom Reštaurácia u Fajxa. Celkom vysmädnutí zastavili sme sa na limonádu, ale niektorí si dali pivo. Niekto nám doniesol štipendium, takže sme si mohli trochu dovoliť. V zápasoch sme stratili veľa vody, bolo ju treba doplniť. Smäd sme si uhasili, ale čo robiť, keď máme do odchodu ešte toľko času?

„Chlapci, majú voľný biliard, poďme si zahrať,“ zahlásil Marian.
Súhlasné stanovisko nedalo na seba dlho čakať. Nahrnuli sme sa k stolu, odborne natreli tága, postavili gule, hra sa začala. Športový duch v nás postupne rozpútaval stále intenzívnejšiu hráčsku vášeň. Jednému sa darilo lepšie, inému horšie a naopak.

„Veď o niečo hrajte, nielen tak naprázdno,“ doľahol čísi hlas z publika.
„Tak o čo ideme hrať?“ začali sa handrkovať hráči.
„Majú tu dobré likéry,“ zahlásil jeden z našich fanúšikov, “tak o štamperlíky“.

A bolo to na svete. Dohodli sme sa, že porazený zaplatí rundu víťazom. Hra sa stávala zaujímavejšou, náruživejšou a akosi sme prestali vnímať čas. Jedna runda sa vypila, ach aké to bolo lahodne sladučké..., máme polhodiny času, tak ideme ešte jednu hru. Špičky tág sa starostlivo mastia modrou kriedou, gule štrngajú, kibici našepkávajú ako na to, a vravy plná reštaurácia. Pozriem na hodiny a do odchodu motorky sú už len dve minútky. Bleskove berieme svoje vaky, ideme platiť vrchnému, ale už beznádejne spomaľujeme aktivitu, vidiac zbytočnosť našej námahy, zmeškali sme. Nuž čo? Po chvíľke váhania a bezradnosti sme precitli do skutočného postavenia.

Kto by nečinne čakal dve hodiny? Hra sa znovu rozpútala. Tágami postrkované gule na vyhliadnuté ciele štrngali, sem-tam zo stola aj vyskočili, ale robili radosť hrajúcim. Smiech, vrava a fandenie honosnej diváckej kulisy, už aj z radov miestnych občanov, sa rozliehali nielen okolo stola, ale po celej reštaurácii. Hra gradovala a úmerne s tým stúpal aj počet štamperlíkov vábivého sladkého likéru. Nálada sa stupňovala, všetkým bolo dobre a veselo. V zápale hry a zníženou ostražitosťou sme zmeškali aj ďalší odchod motorky a ostala nám už len jediná možnosť - posledný spoj do Spišskej Novej Vsi o desiatej večer.
Hrali sme až do záverečnej a v dobrej nálade sme sa odobrali na stanicu. Po polhodinke čakania sme nastúpili do jediného vozňa. Celí rozjarení, symbolicky sme na plné hrdlá spustili pesničku Tam okolo Levoči... v šarišskom nárečí. Rozliehala sa po celom vozni, prerušovala hukot motora a typický klepot kolies o spoje koľajníc ju doprevádzal ako bubon a basa v kapele. Postupne nadšenie, únavou, ale i miernym omámením, klesalo až takmer do úplného ticha, občas prerušeného nejakou poznámkou alebo žartom. Začalo sa nám driemať. Harichovce viacerí z nás už ani nezaregistrovali, keď nás zrazu zobúdza hlas sprievodcu.
„ Konečná, chlapci, vystupovať a kde ste sa tak doriadili?“

Našťastie sme bývali v internáte hneď oproti železničnej stanici, predtým to boli kasárne, teraz podnikové riaditeľstvo Spišských železorudných baní na poschodí a internát priemyselnej školy na prízemí, spolu s kuchyňou a jedálňou.
Vystúpili sme do studenej noci, okolie plné snehu, len z chodníkov a z cesty bol odhrnutý. Rozbehli sme sa cez cestu k internátu, ale od tej chvíle sa už na ďalšie nepamätám. Viem to len z rozprávania chlapcov na druhý deň. Vraj som pred bránou padol do vysokého snehu, športový vak som mal pod hlavou, asi som naň padol. Môj brat Marian a ďalší spolužiaci pribehli za mnou a snažili sa ma zdvihnúť.

Po napísaní tejto príhody, poslal som ju bratovi Marianovi na pamiatku, vrátane nie príliš kvalitnej fotografie. Požiadal som ho, aby mi poslal svoju kvalitnejšiu fotografiu. Poslal ju aj s dopisom, v ktorom uvádza na pravú mieru to, čo sa vtedy udialo. Napísal to v šarišskom náreči takto:

Po turnaju sme dostali dobrý guľáš a potom sme išli na schujdy do Faixa. Neznam, že kto nam donesol štipendium a tak u Faixa še hral biliard o štamperliky (orechovy, pomarančovy a kavovy liker). Liker še pil dobre a najlepši študent z II. C. tredy tak še opil, že na cesce domu zbytkami guľašu a likeroch dekoroval vagon levočanky, potom zaspal. Ked sme došli do Spišskej, sme ho zobudzili a vyterigali z vagóna aj s výstrojom. Pred stanicu mu dačo ruplo v hlave. Začal ucekac ku internátu, ale pred bránu na cesce spadnul tak ščešlivo, že hlava mu padla na vak. Pokym sme došli ku nemu, tak už chrápal. Ked sme ho chceli postavic, tak caly nasraty kričel “necahajce zo mne deku“. Myšľel sebe, že už špí v posceli. Práve vyšol z brany profesor Haberland, ale dakto mu vyšvetlil, že sme dobre reprezentovali školu, ale jeho miláček še opil. To bulo raz za dva roky, co nam to na hodzine nevytykal. „Tak pán doktor, len treba napisac pravdu, jak to bulo.“ Aj tak to boli naše najkrajšie roky študentstva.

Nakoniec som sa ráno zobudil v našej izbe, ale v hlave mi hučalo ako v kompresorovni. Na hodine matematiky sme boli plní očakávania, ako profesor Haberlandt zareaguje. Boli sme prekvapení, že nám to nevytýkal. Tak to dopadlo s chlapcami, nezvyknutými na alkohol. Chutil im sladký likér, veď od neho sa nemôže nič stať. Zapôsobil však znenazdajky a zákerne, na niektorých menej, na iných viac, ale ja som si odvtedy dával veľký pozor na sladké klamlivé likéry, iskrivé šampanské, ostré poldecáky či pollitríky speneného piva, v lákajúcich zarosených pohároch.

Mne utkvel v pamäti najviac tento zápas v Levoči. V sezóne 1952 - 53 sme už boli dosť zrelým mužstvom. Hrali sme veľa zápasov a boli sme obľúbeným mužstvom v Spišskej, ale aj v Levoči. Do Levoče nás pozývali skoro každý týždeň. Mužstvu z Levoče sme v rámci tréningov robili sparingpartnera. Pán Galy bol nižšieho vzrastu, ale zato vynikajúci korčuliar a hokejista. Bol to hrajúci tréner mužstva Levoče. Raz sme prišli na priateľský zápas v rámci tréningu. Mali sme početné obecenstvo, ako na riadnom zápase. Pán Galy bol rozhodca. Prvú tretinu sme vyhrali v pomere 1:0 a v druhej sme viedli 2:0. Levočania sa trápili. Pán Galy vykrikoval na svojich zverencov veľmi srdnato: „Ta to co je z vami, špice? Hrajece jak keby sce buli z ľekvaru. Šak tote dzeci vas vypašu.“ Asi 7 minút pred koncom druhej tretiny Levoča prehrávala 0:3. Starý Galy stratil nervy. Mal niečo okolo 33 rokov, ale nám sa zdal už starý. Strhol z krku píšťalku priviazanú na šnúrke a korčuľoval k levočskej striedačke. Píšťalku dal jednému chlapovi, bol to asi pomocný tréner, aby viedol zápas. Sám si zobral hokejku, poobzeral si ju, pomaly korčuľoval a postavil sa na buly, kde prerušil zápas. Bol iba v normálnom dennom obleku, tak ako rozhodoval. Jeho príchodom sa zápas zmenil. Rýchle kľučky a presné prihrávky z jeho hokejky nás trošku zaskočili. Pred záverom tretiny znížili na 1:3. Boli sme radi, že tretina končila.
Cez prestávku sme nešli do kabíny, iba sme ostali na striedačke. Z levočskej striedačky bolo počuť kázanie mužstvu riadne zvýšeným hlasom. My sme sa tiež radili o taktike. Prišli sme na jedno. Galy je veľmi rýchly a obratný. Milan Mecko, s ktorým som hral v obrane, hneď navrhol, že ho zoberieme dva až trikrát do „mlyna“ a on skrotne. Mali sme to nacvičené na takých hráčoch, ktorí sólovali. Pri prieniku do tretiny sme vykorčuľovali proti nemu a medzi sebou sme ho stisli. Obyčajne stratil puk a útok bol zažehnaný. Milan bol odo mňa o hlavu vyšší, silnej postavy, vážil 80 kíl. Bol z Popradu a hokej hrával odmalička. Bol veľmi dravý a popudlivý. Ja som ho krotil: „To nie je dôležitý zápas, je to tréning. Pán Galy ich chce trochu vycibriť. Nemá ani výstroj, je iba v šatách, môžeme mu ublížiť.“ Milan odporoval: „Načo potom ide hrať, keď s ním musíme jednať ako v rukavičkách, takto to ešte prehráme.“ „Tak prehráme, na víťazstve nezáleží. Ublížime mu a viac nás na zápas nepozve. Kde nám urobia takú hostinu? Obložené veľké krajce chleba, natreté maslom, šunková saláma, uhorčičky, čajíček so sirupom, ešte aj nejaké korunky nám dajú, čo značne presiahne cestovné na motorku Levočanku,“ povedal som. Ostatní prikývli a doplnili ma, že raz na večernom priateľskom zápase sme dostali aj guláš. Organizátori k nám boli stále milí a povzbudzovali nás. „Len sa najedzte chlapci, v internáte také nemáte.“ Mali pravdu. V tretej tretine pán Galy roztočil kolotoč, ostatní sa tiež prebudili. Začali hrať s veľkým nasadením. Levočský fanúšikovia začali vykrikovať: „Civil na ihrisku!“ Skandovali to až dovtedy, kým pán Galy nešiel na striedačku, kde stiahol dres z nejakého náhradníka a natiahol si ho na kabát obleku. Hralo sa ďalej. Nakoniec Levoča horko-ťažko vydrela víťazstvo 4:3, za pomoci náhradného rozhodcu. Uznali sme, že ešte sme nevideli Galyho tak hrať.

Končil sa školský rok. Už som mal v rukách umiestenku do Ostravy, keď niekto zaklopal na dvere našej triedy. Jeden spolužiak skočil ku dverám a rozprával sa s niekým. Obrátil sa ku mne, že ma hľadajú dvaja páni. Vypýtal som sa od prednášajúceho a vyšiel na chodbu. Čakali ma tam pán Heveši s pánom Galym. Pán Heveši bol otec športu v Levoči a pána Galyho už poznáme z hokeja. Oslovili ma, že sa prišli dohodnúť, aby som prišiel hrať hokej za Levoču. V levočskom mužstve som mal priateľov Fera Vargu, s ktorým som bol v učilišti, aj Dr. Vargu, ale aj ostatných. Hrávali sme proti sebe tvrdo, ale vždy fair play. Pán Galy hovoril aj o tom, že rozprával s hráčmi, ktorí ma poznali a povedali, že by som dobre zapadol do mužstva. Povedal mi, že dobre korčuľujem a postupne ho môžem nahradiť v strede útoku. Bol som v rozpakoch. Takú ponuku som neočakával. Hokej som hral z radosti, ale baníctvo bolo pre mňa vytýčená životná cesta. Opýtal som sa ich, čo by som v Levoči robil. Pán Heveši povedal, že nejakú robotu mi nájdu v komunále. Duša krtka sa vo mne vzbúrila. Krt v komunále. Zdalo sa mi to až smiešne. Slušne som povedal, že som skončil priemyslovku a chcem pracovať ako technik v baníctve. Umiestenku mám do Ostravy a verím, že tam si hokej v nejakom mužstve zahrám. Moje rozhodnutie rešpektovali, popriali mi veľa dobrého a rozlúčili sa so mnou.
Môj sen o hokeji sa rozplynul. Nastúpil som v Ostrave na šachtu Peter Bezruč. Mali sme tak náročnú prácu, že na zimnom štadióne som vôbec nebol ani na hokejovom zápase, nie žeby som si hokej zahral. Mojou náplňou života sa stala šachta. O tom však napíšem až neskôr.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay