sa stali z nich nerozluční priatelia, a to napriek tomu, že sa neustále hádali. Učilište opúšťali s haviarskym listom vo vrecku a stali sa z nich už dospelí chlapi. Jano bol chlapisko so širokou hruďou a silnými rukami, Jožo bol o niečo nižší, štíhlejšej postavy. Povahove sa veľmi líšili. Jano bol vznetlivý. Stačilo málo a hneď sa s niekým hádal. Ľuďom pripomínal takého vznetlivého kohúta, tak mu dali meno „Kakaš“, čo v maďarčine znamená kohút.

Jožo bol pravý opak Jana.

Bol rozvážny, veľmi vtipný a vedel si získať priateľov medzi osadenstvom bane. Po vyučení pracovali na banských pracoviskách bane Sadlovský ako pomocní haviari a celkom slušne zarábali. Boli mladí muži, tak sa začali pekne obliekať a všade chodili spolu ako rodní bratia. Na „Banícky deň“ večer na zábave sa spoznali s dvoma veľmi milými a peknými dievčatami, ktoré tvorili tiež podobnú priateľskú dvojicu, iba s tým rozdielom, že sa medzi sebou nehádali ako oni dvaja. Zo známosti časom vznikla láska, ktorá pretrvala aj počas ich základnej vojenskej služby, na ktorú museli narukovať. Vrátili sa z vojenčiny a nastúpili do práce znovu na baňu Sadlovský. Vedúci sa potešil, nakoľko ich poznal ako dobrých a spoľahlivých pracovníkov. Zadelil ich raziť prieskumnú chodbu, kde pracovali iba na jednu zmenu z dôvodu zlého vetrania na pracovisku. Za krátky čas sa so svojimi snúbenicami oženili. Začali pre nich obvyklé radosti a starosti mladomanželského života. Dobre všetci vieme, že novomanželia potrebujú byt. Perspektívni mladí baníci dostali byt v závodnej bytovke a keď ho už mali, bolo potrebné zaobstarať nábytok, zariadenie do kuchyne, rádio, televízor, detskú izbu, kočík a mohol by som menovať potrebné veci do nekonečna. Hoci dobre zarábali, peňazí bolo stále málo. Prestali navštevovať zábavy a plesy, ale neprestali sa stretávať každú nedeľu, raz u jedných, raz u druhých. Boli to veľmi príjemné a veselé stretnutia, lebo boli všetci vo veľmi úprimnom priateľskom vzťahu. Jožo svojím humorom ich bavil a získal si obľubu v celej spoločnosti. Pri jednom takom posedení popíjali vínečko a Jožo ako obvykle sršal humorom. Janova manželka ho kamarátsky objala a povedala, že závidí kamarátke takého veselého partnera a Janovi povedala, že aj on by sa mal viac usmievať a nie na všetko frflať ako nejaký starý dedo. Lenže Janova reakcia bola taká, že do mozgu sa mu zavŕtal kliešť žiarlivosti. V pondelok, keď prišli na pracovisko, bol Jano zamĺkly. Vydával rozkazy ako brechajúci pes. Jožo so smiechom sa opýtal: „Čo je s tebou. Marika ti nedala?“ Na to Jano vybuchol, že on už vidí ako si oni dvaja s jeho Marikou rozumejú, aj sa objímajú. K nemu že začína byť chladná a keď on príde k nim, tak štebotá ako lastovička. Osočil ho, že niečo medzi sebou majú. Jožo mu to vyvracal, že si iba dobre rozumejú a na jeho žartoch sa zasmeje aj Mariena, aj jeho vlastná manželka. Doporučil mu, aby sa zamyslel nad sebou, lebo v poslednom čase sa stáva z neho frfloš a za hocijakú maličkosť sa oborí na manželku, pričom nevyberá slová. Po mnohých rokoch sa ich priateľstvo naštrbilo. Ale potrebovali obidvaja dobre zarobiť, tak nevraživosť musela ísť bokom. Jožo sa dennodenným Janovým prejavom žiarlivosti iba vysmieval, čo ešte viac provokovalo výbojného Jana. Každonedeľné návštevy sa vytrácali, vyhľadávali sa všelijaké výhovorky a najviac tým trpeli manželky, stále dobré kamarátky, ktoré vedeli o tom čo sa medzi chlapmi odohráva.

V robote však museli makať a hýbať rozumom

ako čo najvyššie splniť normu v razení prieskumnej chodby, od čoho závisela dobrá výplata. Jano si spomenul ako sa v učilišti učili rôzne druhy zálomov pri razení chodby. Najviac mu v hlave vŕtala myšlienka použiť pri razení priamy valcový trieštivý zálom, medzi baníkmi známy ako „kanadský“. Navrhol Jožovi, aby ho vyskúšali. Jožo okamžite s tým súhlasil, že je načase zaviesť do razenia nové spôsoby a nie tradične vŕtať na „Taliana“ alebo klinový zálom. Pustili sa vŕtať dvomi vŕtačkami dvojmetrové vrty do kruhu, ktorý mal priemer okolo 80 centimetrov. Rozhodli sa, že odpália iba tieto zálomové vrty, aby sa presvedčili aký zálom sa vytvorí odstrelom. Vývrty nabili trhavinou a rovnakými časovými palníkmi, upchali riadnou hlinenou upchávkou a odpálili. Na druhý deň ráno takmer utekali od šachty do čelby chodby, lebo ich hnala zvedavosť. Na predku ich čakalo milé prekvapenie. Valcový zálom bol odstrelený tak, ako by ho vytesal kamenosochár oceľovým dlátom do skaly. Asi dve tretiny horniny zo zálomu bolo rozhodených v chodbe a tretina roztrieštenej horniny ostala v zálome. Jano bez slova vzal gracu (motyku) a začal vyhrabávať horninu zo zálomu. Nakoniec už s gracou nedosiahol vyhrabávať, tak kázal Jožovi, aby vliezol do zálomu a horninu rukou vyhrabal. Jožo mu oponoval, že také malé množstvo horniny v zálome nemôže vadiť odstrelu prebierkových vrtov. Priečny Jano zase stratil rozvahu. Vynadal Jožovi do všelijakých somárov, poserov a naštvaný chcel nasilu presadiť svoje. Začal sám liezť do zálomu. On bol plecnatý silný chlap, tak do zálomu sa vťahoval s vystretými rukami pred hlavou. Horko-ťažko niečo málo sa mu podarilo zo zálomu vyhrabať a pritom sa vtiahol do neho takmer celý, iba baganče mu trčali vonku. Hrabal jednou rukou, ale ten drobný forot (odstrelená hornina) hrabal iba pod seba. Za malú chvíľu sa už nevedel pohnúť ani dopredu ani dozadu. Zakričal na Joža, aby ho vytiahol zo zálomu. Jožo využil túto situáciu na to, aby mu dal riadnu príučku. „Kto ti kázal tam liezť? Keď si sám tam vliezol, tak sám aj vylez!“ Jano naštvaný reval na neho, aby nerobil voloviny, aby ho ihneď vytiahol za nohy von zo zálomu. „Určite nevieš vyjsť von?“ opýtal sa Jožo. „Nie, nie, len ma ťahaj!“ Jožo sa naklonil k zálomu aby ho Jano dobre počul a spustil. „Počúvaj, ty somár. Doteraz si nemal príčinu žiarliť, ja by som to kamarátovi nikdy neurobil. Ty to však máš zavŕtané v hlave. Teraz keď nevieš vyliezť zo zálomu, tak ťa tu nechám a idem ku tvojej Marike. Ver mi, že teraz už budeš mať prečo žiarliť.“ Zobral lampu a pobral sa z pracoviska. Ešte si vypočul strašné zúrivé nadávky vychádzajúce zo zálomu. Odišiel až na nárazisko k šachte. Tam porozprával narážačom čo sa udialo na ich pracovisku. Prevažne vedeli o chorobnej Janovej žiarlivosti a poznali aj jeho výbušnú povahu. Po takej štvrťhodinke sa vrátil na pracovisko. Spýtal sa ho, či už mu vychladla jeho hlúpa hlava a či ho nemrzí, že už aj ostatní pracovníci na bani sa mu smejú. Vytiahol Jana za nohy zo zálomu a čakal či mu jednu nevrazí. Jano však iba neisto stál na nohách, lebo v zálome nedostával dostatok čerstvého vzduchu. Plný zlosti zazeral na neho ako rozzúrený býk. Nakoniec zhúkol: „Ideme vŕtať.“ Doniesli do predku vŕtačky, odvŕtali pribierkové vrty, nabili a odstrelili. Tak ako v básni o Jánošíkovej družine „pri ohníčku sedia, slovka nepovedia“, tak bez slova robili aj oni. Robiť vedeli a stačili iba pokyny kývnutím hlavy, alebo ukázaním rukou. Vyfárali, okúpali sa a po zápise odchádzali spolu mlčky k autobusu. Keď prichádzali k zastávke autobusu, Jano zahundral „ideme na pivo“. Vošli do krčmy na Rožňava Bani. Z piva boli aj poldecáky a vyrozprávali si všetko, čo im ich priateľstvo naštrbilo. Tvrdohlavý Jano si už uvedomil, že ľudia sa mu začínajú posmievať za jeho chorobnú a neoprávnenú žiarlivosť. Hádam prvý raz v živote sa ich manželky tešili, že chlapi sa opili, keď ich zbadali kamarátsky sa držať za plecia a mierne sa tackať po ceste, keď prichádzali domov. Od tejto doby sa ich priateľstvo obnovilo, z čoho mali radosť aj obidve manželky.

V razení banskej chodby dosahovali veľmi pekné výsledky

a tým aj dobré zárobky. Neskôr túto pohodu narušila zobúdzajúca sa zákerná choroba, ktorá zožierala Jožovi zdravie. Z toho dôvodu ho museli preložiť na ľahšiu prácu a neskôr už robil iba časomerača pri normovačoch. Pomerne v mladom veku opustil naše rady. Baníci si na neho spomínali ako na dobrého baníka a dobrého veselého kamaráta. Jano robil v bani až do odchodu na dôchodok. Do poslednej chvíle však ostal “Kakaš“. Robil na porube, kde na stojku pri jeho fáranke niekto pribil dreveného farebného kohúta z detskej drevenej hojdačky. „Kakaš“ však už bol starší baník, blížiaci sa k dôchodku. Dávno sa zmieril so svojou prezývkou a bral to už tiež s humorom. V mladšom veku by dreveného kohúta určite rozrúbal sekerou a nie jedného baníka z blízkych pracovísk by bol vyšetroval metódou „rukou chytiť pod krk a povedz kto to bol“.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay

Baníckej fakulte v Košiciach. Hoci som už bol ženatý a mali sme dvojročného syna Ruda, dohodli sme sa s manželkou, že budem študovať dennou formou. Po krátkom čase sme zistili, že poskytované štipendium nám nestačí na zabezpečenie potrieb rodiny a mne na zaplatenie stravy a bytu v internáte. Po ukončení prvého ročníka som sa ponáhľal na závod ŽB Rožňava, aby som mohol odpracovať brigádu počas prázdnin. Riaditeľ ma poslal na baňu Malý Vrch, odkiaľ som odišiel na štúdium. Kolegovia ma s radosťou privítali a ihneď mi navrhovali, aby som robil technika, lebo oni by si radi vyčerpali dovolenku. Budú ma viesť na údržbe v časovej mzde s prémiami a za dva mesiace si môžem slušne privyrobiť. Vysvetlil som im, že radšej by som robil na pracovisku pomocného haviara, lebo potrebujem lepší zárobok. Nakoniec mi Jožo Cmorik navrhol, že ma zadelí do rýchloražby prekopu na ložisko Péntek Patak (maďarský názov značí Piatkový potok), za pomocného haviara. Robil som spolu s mojím priateľom z Pače Pištom Cmorikom, ktorý bol hlavným predákom celého kolektívu. Ražba  sa robila v trojsmennej prevádzke. Prvý mesiac sme vyrazili 98 metrov. Zárobky sme mali výborné. V auguste sme naštartovali na prekonanie podnikového rekordu v razení chodieb, ktorý sme aj prekonali vyrazením 126 metrov za mesiac. Robota mi dala zabrať, ale v rodine sme boli spokojní, lebo sme si mohli uložiť na vklad v Sporiteľni asi 7000 Kčs. Mali sme vytvorenú rezervu, z ktorej sme  mohli vyberať po malých čiastkach a tak si prilepšovať k štipendiu. Po druhom ročníku som pracoval v hĺbení šachty Bernardy s Karolom Žembérym, aj tam som mal veľmi dobré zárobky. Finančné pomery v rodine boli celkom vyhovujúce. V januári roku 1964 sa nám narodila dcéra Soňa. Nemohol som nechať manželku s dvoma deťmi samotnú a preto po treťom ročníku som si podal žiadosť ukončiť štúdium diaľkovou formou. Závod ma zadelil za technika na Malý  Vrch. Baňu som poznal. Prekop na Péntek Patak už bol vyrazený a ložisko už bolo rozfárané, v jednotlivých blokoch sa už  rúbalo. Zo štvrtého obzoru bola jedna zo sideritových žíl dobývaná šikminou, ktorá vyúsťovala až na úroveň prekopu. Šikmina bola v štádiu pred podsádzaním, preto boli upravené nerovnosti stien a stropu trhacími prácami. Na šikmine ležala odstrelená vrstva asi 60 ton rudy. Po prefáraní pracovísk na tomto horizonte som mal pokračovať v prefáraní pracovísk na 4. obzore v Anton šachte. Keby som sa vracal po celom prekope a hlavnej chodbe k šachte, bolo by mi potrebné prejsť vzdialenosť asi dvoch kilometrov. V snahe skrátiť si cestu som sa rozhodol, že zbehnem dolu po šikmine a fárankou v komíne zídem po rebríkoch. Takto sa rýchlo dostanem  na 4. obzor Anton šachty. Šikmina v tejto zmene nebola obsadená. Nevedel som, že doobeda v zmene už začali šikminu čistiť (spúšťať rudu do sýpa), čím čelo rudnej vrstvy bolo skopané a vrstva rudy svojou váhou na kritickom úklone sklzu bola iba časovanou bombou, kedy sa pohne dolu šikminou. Keď som začal kráčať dolu šikminou, urobil som asi päť krátkych skokov, čím som vyvolal, že celá vrstva rudy sa pohla po úklone ako lavína snehu v horách. Na moje nešťastie sa mi nohy v gumených čižmách zaborili do rudy takmer do polovice lýtok, takže už som nemohol z lavíny vyskočiť niekde na okraj šikminy. Neostávalo mi nič iné iba zaujať lyžiarsky postoj v zjazde. Mozog mi pracoval na vysoké obrátky a v okamihu som vymyslel plán záchrany. Ruda sa sypala asi do 70 metrov hlbokého sýpa, ktorý bol vystužený v drevených vencoch z banskej guľatiny. Sýpny otvor bol asi 1,2 krát 1 meter. Keby som tam padol, ruda ma zasype a to by bol môj hrob. Preto som sa rozhodol, že keď ma ruda dotiahne na okraj sýpa, musím lampu prehodiť na druhú stranu a tigrím skokom preskočiť otvor sýpa. Iba takto sa môžem zachrániť. Počas kĺzania sa s rudou som karbidku s mosadzným reflektorom držal vysoko a svietil ňou dopredu. Napätý som vyčkával na vhodný okamih, aby som sa dobre odrazil a preskočil na druhú stranu sýpa. Kamenná lavína ma dopravila na okraj sýpu. Karbidku som prehodil na druhú stranu. Napol som svaly a plnou silou som sa odrazil ako mačka. Preletel som nad škeriacou sa čiernou dierou sýpa. Karbidka pri dopade zhasla, ja som dopadol na druhú stranu  na rudu. Pocítil som pálčivú bolesť na obidvoch dlaniach, lebo som si ich odrel pri dopade na tvrdú rudu. Nedbajúc na to potme som sa odplazil čo najďalej od sýpa. Nervové napätie povolilo. Začala mnou lomcovať triaška a drkotanie  zubami. Na nečinnosť však  nebol čas. Potreboval som čo najskôr nájsť karbidku. Zacítil som pach acetylénu, ktorý z nej unikal. Začal som sa po tme plaziť tým smerom. Po krátkom tápaní naďabil som rukami na lampu. Potme som ju skontroloval, hlavne sa presvedčil, či sa neodlomil horák. Bola v poriadku. Otvoril som trochu vodu a potom škrtol zápalkou. V rúbaní sa rozlialo svetlo a ja som si obzeral doráňané ruky. Považoval som to za maličkosť oproti tomu, čo mi hrozilo pri páde do sýpa. Zodvihol som drevené veko fáranky a zliezol na 4. obzor. Tam pri elektrickom osvetlení som si poobzeral lampu. Nebola veľmi poškodená, mala iba malú priehlbinku na vodnej nádržke. Utešoval som sa, že zase stál pri mne môj „Anjel strážny“ tak, ako v mnohých prípadoch počas mojich fáraní v rôznych baniach za 38 rokov môjho pôsobenia v baníctve. Táto  príhoda však  bola pre mňa poučením, že nie je vždy kratšia cesta lepšia a platí, „že pomaly ďalej zájdeš a niekedy aj dlhšou cestou  skôr dôjdeš“.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay

vo všetkých predpísaných ukazovateľoch. Neskôr boli tri voľné soboty. Tento režim pretrvával možno aj jeden rok, pokým sa prešlo na päťdňový pracovný týždeň. Voľné soboty umožnili baníkom rekreovať sa po celotýždennej tvrdej robote v bani. Mnohí z nich sa rozhodli vstúpiť do rybárskeho zväzu, aby si pri vode odpočinuli a nabrali nových síl do práce. Hüter Bandy (v Gemeri prezývka Ondreja) bol dobrý haviar na dobývke banského úseku Mária-Baňa. V tom čase asi štyridsaťročný sa skamarátil s Laci báčim Švajkom, ktorý bol starý člen SRZ v Rožňave. Bandy mal dopravný prostriedok, motocykel Čezetu 150 a Švajko báči, asi 65 ročný, mal dlhodobé skúsenosti z rybárčenia. Začal Bandyho učiť všetko od začiatku. Viazať háčiky, naväzovať karabínky, používať rôzne olovká a plaváky podľa spôsobu lovu jednotlivých druhov rýb. Bandy chodil s Laci báčim bez rybárskeho výstroja, bol vnímavý, a preto veľmi rýchlo vnikol do tajov rybárskej techniky. V jeden deň sa vybrali na ryby k rieke Slanej. Laci báči navliekol na silon priebežné olovko, priviazal karabínku, na ktorú zavesil na silone naviazaný háčik. V tom čase sa naviazané háčiky predávali v obchode. Na háčik nastokol dážďovku a nahodil k protiľahlému brehu. Olovko čľuplo do vody asi meter od brehu, presne tam, kde ho starý pán chcel mať. Spokojne povedal: „No, výborne, tam lovia ryby.“ Bandy bol mladý a mal dobré oči. Videl, že háčik sa zakvačil na vŕbu a iba olovko čľuplo do vody. Povedal to starému, ktorý ho okríkol: „Ticho buď sopľoš, to je výborne nahodené.“ Položil palicu do rázsošky a čakali. O malú chvíľu sa začal policajt hýbať. (Policajtom volajú rybári korkovú farebnú signálku zavesenú na silone, ktorá signalizuje záber ryby.) „No vidíš sopľoš, už berie.“ Potom policajt vyletel prudko hore k udici. Švajko báči chytil udicu, že zasekne, ale vtedy zbadal, že so silonom letí nejaký vtáčik, ktorý našiel dážďovku na strome a prehltol ju aj s háčikom. Asi Bandy tento príbeh niekde v krčme vykecal, lebo keď táto dvojica prišla ku jazeru pri obci Kružná, všetci prítomní rybári spustili na nich „čim, čim, čimčarára, čim, čim, čim“. Či ten príbeh bol pravdivý alebo vymyslený to neviem potvrdiť, ale rybári ich stále vítali pri vode hlasitým čvirikaním. Nasledovný príbeh pri vode s touto dvojicou som zažil osobne. 

Bolo to začiatkom novembra 1966. Mal som nočnú šichtu z piatka na sobotu na banskom úseku Malý Vrch. Naplánoval som si, že ráno zo šichty nepôjdem domov, ale pôjdem na ryby do Kružnej na jazero. Mal som motocykel Manet 100, skúter. Do práce som si niesol aj kompletný rybársky výstroj. Ráno som rýchlo urobil zápis baníkov, sadol na skúter a uháňal do Kružnej na jazero. Došiel som tam asi o siedmej. Na Brzotínskom brehu boli rozložení dvaja starší rybári. Dvadsať metrov od rákosia, vo vrchnej časti jazera, sedeli v člne dvaja rybári. Na jazere sedela riedka hmla, takže som ich nevedel rozpoznať. Podľa motorky ČZ-150, ktorá bola odstavená na brehu jazera, som predpokladal, že je to známa dvojica Hüter Bandy so starým Švajkom. V tom čase naša rybárska organizácia kúpila pekný hliníkový čln, ktorý sa používal pri kosení rákosia na brigádach. Bol opretý o betónovú búdku, ktorá tam ešte aj dnes stojí. Vtedy si mohol hociktorý rybár čln požičať a z neho rybárčiť. Požičiavanie člna sa riadilo pravidlom „kto skôr príde, ten skôr melie“. Vybral som si miesto na brehu oproti člnu, nahodil som udicu a sediac čakal na záber. Nič sa nedialo, ryby nebrali, preto sa každý ponoril do svojich myšlienok. Ja som bol po nočnej zmene, tak som podriemkaval na rozkladacej stoličke. Ticho sedeli aj tí v člne. Asi o deviatej sa hmla zdvihla a po chvíli zasvietilo slniečko. Nastal pekný teplý deň ako uprostred leta. Starí rybári ako nástrahu na kapra používali obyčajné cesto, do ktorého dali za lyžičku červenej papriky, lebo vraj bieleho cesta sa kapre boja. Ja som bol rybár-nováčik, ale rybárstvom som sa nadchol. Objednal som si časopis Poľovníctvo-Rybárstvo, v ktorom som sa dočítal, že českí rybári pripravujú návnadu pre kapra z uvarenej kukuričnej kaše, do ktorej sa rozdrobí Marína keks a pridá vanilkový cukor. Také cesto som si doma pripravil. Starí rybári používali na lov duralový prút asi 1,6 metra dlhý a silon hrúbky 0,40 mm. Keď im kapor zabral, tak ho ťahali ako koňa a často sa stalo, že silnému kaprovi odtrhli papuľku. Nevedeli, že na navijaku sa dá nastaviť brzda tak, že keď kapor urobí výpad, brzda povolí a kapor môže ťahať silon z navijaka a ani slabší silon sa neroztrhne. Ja som si kúpil tenký celolaminátový prút, ktorý mal hrúbku pri rúčke asi ako ceruzka a pri koncovom očku bol hrubý ako špajľa do jaterníc. Vtedy to bola novinka. Keď som nahadzoval, tí dvaja starí rybári sa mi vysmievali, aby som s takým prútom chytal iba malé beličky. Veľký kapor mi takú udičku poláme na malé kúsky. Z obavy, aby mi kapor nestiahol do vody aj udicu, povolil som brzdu navijaka. Zadriemal som. O chvíľu navijak silno zavrčal. Pokým som sa prebral a zasekol, kapor už bol preč. Znovu som nahodil a situácia sa opakovala. Starí rybári nemali ani záber, tak mi začali vykrikovať, aby som išiel spať domov a nie pri udici. Ryby sa prebudili a začali brať. Bandy na člne chytil asi dvojkilového kapra. Držal ho za žiabre, nadvihol a kričal „tak sa má rybáčiť“. Ja som nahodil, nastavil brzdu na tvrdšie a udicu som zobral do ruky. Asi po piatich minútach som už vytiahol pekného 50 centimetrového kapra-lysca. Dal som ho do sieťky a znovu nahodil. Jeden z dvojice rybárov vstal a prišiel ku mne. Pýtal sa, akú návnadu používam. Vybral som z tašky cesto vo veľkosti žemle a ukázal som mu ho. Drzo mi z neho odštipol a opýtal sa: „Čo si dal do neho, mačacie hovno, alebo čo, že ti ryby tak dobre berú?“ Ešte mi vynadal, že nemám čo spať, keď rybárčim. „Bol som v nočnej šichte,“ povedal som. Tak ma posielal domov sa vyspať. Bol to starší chlap, tak som ho nechcel poslať tam, kde som si myslel. Vedel som čo ho štve, že oni nemajú ani jeden záber. Na chvíľu zase nastal pokoj. Ryby, ako keby sa dohovorili, prestali brať. Po chvíli však starý Švajko chytil kapra a dal ho do sieťky, čo visela na boku člna. Bandy usilovne prikrmoval ryby tak, že hádzal do vody malé guľky cesta okolo člna. V tom momente mu zabral pekný kapor, vytiahol ho a znovu nám ho ukazoval a kričal ako sa má rybárčiť. Dal ho starému, aby ho dal do sieťky. Kapor bol veľmi zranený a zo žiabier mu tiekla krv. Starý ho chcel umyť a držiac ho za papuľku ponoril ho do vody. Kapor využil poslednú šancu, čľapol chvostom, vyšmykol sa starému z ruky a ufujazdil do blízkeho rákosia. Keď to videl Bandy, šťavnato zahrešil a rozkričal sa na starého Švajka. „Čo do riti robíte, ani rybu neviete dať do sieťky?“ Švajko mu odpovedal, že kapor bol celý od krvi, tak ho chcel iba trochu umyť. „Dobre že ste mu nechceli vyčistiť zuby zubnou kefkou, veď v sieťke by sa bol sám poumýval aj bez vašej pomoci.“ Vadili sa hlasite a ich zvada sa šírila po hladine jazera, že sme rozumeli každé slovo. Mali sme ich pred očami ako divadelnú grotesku. Po chvíli stíchli. Starý Švajko chytil pekného kapra. Hrdo ho ukazoval Bandymu a povedal, že je krajší ako bol ten jeho, čo ušiel. Ryby si urobili pauzu, prestali brať. Tí dvaja v člne to využili, aby si zajedli a napili sa čaju z termosky. Bandy nám výsmešne vykrikoval, že sme babroši, že nevieme rybárčiť. Krútili sa, vrteli v člne, že nakoniec Švajko sedel na špici člna pri Bandyho udiciach a Bandy vzadu pri Švajkových. Určite prišli k jazeru možno už o štvrtej ráno, aby získali čln. Boli už unavení a ospalí, a keď sa nič nedialo, obidvaja na svojich sedadlách stíchli a zadriemali. Z ničoho nič veľký kapor zabral na Švajkovu udicu, pri ktorej sedel Bandy. Záber bol taký silný, že udica vyletela do výšky oblúkom a padla do jazera. Bandy vyskočil, ale už sa iba prizeral ako udica čľupla do vody. Švajko precitol a keď zistil čo sa stalo, začal mu nadávať do sprostých volov a somárov, že sedí pri udiciach ako taký drúk a kapor mu ju spod nosa uchmatne. Škoda, že ho učil rybárčiť, lebo z takého vola nikdy nebude dobrý rybár. Bedákal, že to bola úplne nová udica aj nový navijak, čo dostal od najbližšej rodiny z príležitosti 65. narodenín. Prút s navijakom stál viac ako 250 Kčs, čo bol v tom čase veľký peniaz. Bandy začal starého upokojovať, že on udicu z vody vytiahne. Začal sa vyzliekať. Dal si dolu vysoké rybárske čižmy, nohavice, bundu, sveter a ostal iba v košeli a v dlhých bielych teplých gatiach, ktoré svojou belobou až oslňovali okolie. Zliezol z člna do vody. My sme sa na brehu išli popukať od smiechu a naša pozornosť bola upriamená na toto divadlo. Dobre, že nám ryby nebrali, lebo aj my by sme boli prišli o udice. Bandy vo vode začal chodiť okolo člna a nohami tápal po dne, snažil sa nájsť udicu. Voda mu siahala takmer po pás, tak si rukami nadvihoval košeľu s tielkom, aby sa mu to nezamočilo. Zúfalo sa pustil od člna smerom k stredu jazera, ale tam bola stále hlbšia voda, tak sa musel vrátiť. Vyliezol do člna a začal sa zobliekať. Dal dolu gate aj trenírky a natiahol si nohavice na holé telo. Obul vysoké čižmy, sveter, bundu. Našťastie bol teplý deň, tak sa to dalo vydržať aj v takom oblečení. Vyžmýkal gate a trenírky a dal ich sušiť na strednú lavičku v člne. Starý stále jačal za novou udicou a novým navijakom. Bandy ho uistil, že na výplatu mu takú istú rybársku udicu kúpi. Potom zaryto mlčali obidvaja. Chytili ešte jedného kapra, ale bez nadšenia ho strčili do sieťky a sedeli mlčky ďalej. Niečo po tretej hodine sa začali na člne baliť. Bandy si poobliekal polosuché trenírky a gate, zobral do ruky takú širšiu latu, ktorá im slúžila ako veslo a vesloval s člnom k nášmu brehu, kde mali odstavenú motorku. Priblížili sa k brehu. Bandy v rybárskych čižmách vstúpil z člna do vody, ktorá mu siahala iba pod kolená. V pravej ruke držal sieťku s peknými kaprami a do ľavej ruky zobral retiazku pripevnenú k špici člna. Pomaly kráčal vo vode a ťahal čln za sebou. Švajko báči bol na zadnej strane člna. Postavil sa, batoh zobral na plecia a zohol sa, aby pozbieral udice a veci, ktoré ležali poukladané na dne člna. Bandy bol už iba dva metre od brehu. Zdvihol v ruke sieťku s rybami a znovu výsmešne nám vyhlásil: „Tak sa má rybárčiť.“ Predok člna sa už začal šúchať po dne jazera, preto Bandy bez uvažovania šklbol retiazkou, aby čln vytiahol na breh. V tom momente zohnutý Švajko báči urobil do zadu kotrmelec a padol do vody. Keď sa postavil vo vode, voda z neho čľapotom stekala. V tom momente vyzeral ako vodník. Čo sa potom udialo, je veľmi ťažko opísať. Starý pán zúril a mali sme dojem, že to skončí medzi nimi bitkou. Schmatol do ruky latu, ktorá im slúžila ako veslo a kráčal k Bandymu. On dostal asi strach, lebo utekal k motorke a starému vykrikoval, že nemal čo vstávať, keď čln bol ešte v pohybe. Potom na také zmierenie povedal Švajkovi, aby sa ponáhľal, že hneď budú doma, kde sa preoblečie do suchého, aby neprechladol. Nakopol motorku, Švajko odhodil s nadávaním latu a sadol si na zadné sedadlo za Bandyho. Pohli sa hore kopcom. Zetka na jedničku silne vrčala, ale ich zvada prehlušila motorku a počuli sme ich ako si navzájom nadávajú, až pokým hluk nezanikol v diaľke. Takýto cirkus som už na rybačke nikdy nezažil, hoci odvtedy už uplynulo 48 rokov. Ja som bol so svojím úlovkom spokojný a pobral som sa domov. Dvaja starí rybári nemali žiadneho kapra, preto využili prázdny čln a vyplávali na miesto, kde rybárčila tá vydarená dvojica. Do konca sezóny sa Bandy so Švajkom už pri jazere neukázali, ale počas zimy sa asi zmierili, lebo v novej sezóne sme ich mohli znovu vidieť na motorke chodiť spolu na ryby. Čln si však už nikdy na lov nezobrali.
(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Marian Slavkay

ktorý nahradil zastaralé spôsoby baníčenia modernými efektívnymi metódami dobývania rudy, razenia a vystužovania banských diel. 

V geologickom prieskume dosiahli pozitívne výsledky a zistilo sa, že ložisko má pokračovanie až k Matejovciam pri Poprade. Dobré hospodárenie podniku sa prejavilo vo výstavbe budovy Podnikového riaditeľstva vo Švábovciach, výrobných a opravárenských dielní, ako aj vo výstavbe rodinných domčekov pre zamestnancov pri švábovskej bani. Každý z domčekov bol vybudovaný na pozemku asi 600 metrov štvorcových. Noví obyvatelia si urobili pri domku ovocnú alebo zeleninovú záhradku a tiež aj ohrádku s chlievikmi pre ošípanú, sliepky alebo zajace. V jednom z tých domkov žil mladý, pekný urastený manželský pár Martin a Božena. Martin bol dobrý výkonný haviar a Božena bola žena v domácnosti. Martin bol statný chlap a Boženu môžeme klasifikovať ako mimoriadne peknú mladú ženu. Pekná v tvári a dobre vyvinutej postavy. Zvykne sa povedať, že zo všetkého má na sebe dosť. Bujné blond vlasy a šibalské modré oči iba zvyšovali jej ženskú príťažlivosť. Mala aj veľmi dobrú priateľskú povahu, preto bola medzi ľuďmi veľmi obľúbená. Staré baby-rebeky ju zo závisti ohovárali, že sa vyzývavo vytŕča pred chlapmi. Také ohováranie na dedinách býva zvykom. 

Laco, jeden z mladých inžinierov, ktorí došli na závod vo Švábovciach, bol zadelený ako banský technik-revírnik v bani. Býval v baníckej bytovke v jednoizbovom byte. Bol tiež veľký fešák, skôr by sa hodil ako model predvádzať na móle pánske oblečenie, ako sa plaziť kolenačky po banských rúbaniach. Dievčatá z dediny, ale aj úradníčky zo správy závodu sa za ním obracali a robili všetko preto, aby si ich všimol. Laca však dievčatá nezaujímali, lebo celú svoju pozornosť venoval povolaniu banského technika, aby sa čo najskôr v tejto funkcii dobre zapracoval. Po smene takmer nikde nechodil, iba vo svojej izbe študoval rôzne projekty a plány závodu, tiež bezpečnostné opatrenia v bani, alebo mzdové predpisy potrebné na vedenie smenovníc a robenie mesačnej uzávierky na úseku. Chodil iba na nutné nákupy v obchode s potravinami, keď si potreboval nakúpiť niečo na desiatu do bane. Po dvoch mesiacoch sa Laco už tak zapracoval, že dokázal samostatne riadiť prácu v zmene. Prišiel 9. september. Dlho očakávaný deň všetkými zamestnancami podniku. „Banícky deň“. Tešili sa baníci, aj ich manželky spolu s deťmi, lebo všetci vedeli, že bude vyplácanie vernostného príspevku, z ktorého sa ujde všetkým. Vtedy baník je štedrý, kúpi manželke aj deťom čo si zažiadajú. Sám si tiež dopraje, aby sa zabavil s kamarátmi, náležite to oslávil pri pivečku, vínečku a niekedy sa vypilo aj niečo ostrejšie. Doobeda na oficiálnych oslavách boli najlepší haviari vyznamenaní a dostali aj odmeny. Medzi vyznamenanými bol aj Martin. Po oslavách sedeli s Boženou na lavičke, prepočítavali peniaze a plánovali čo by si mali kúpiť, či chladničku, elektrickú rúru alebo televízor. Vtedy to bolo tak v mladých manželstvách, že na Banícky deň sa im do ruky dostala väčšia suma peňazí, z ktorej mohli kúpiť nejakú drahšiu vec do domácnosti. Vyvrcholením osláv však bola tradičná banícka zábava, ktorá sa začínala o 19. hodine v sále kultúrneho domu vo Švábovciach. Sála sa zaplnila do posledného miesta, lebo okrem baníkov na zábavu došli aj ľudia z okolitých obcí. Hudba začala hrať rezkú polku a za malú chvíľu sa už točili na parkete banícke manželské páry. Po niekoľkých tancoch ostali manželky baníkov pri stole samé, lebo chlapi už iba v košeliach sa presťahovali do miestnosti kde bol výčap a tam pri pivečku, alebo niektorí aj pri poldecákoch, už viedli hlasnú debatu na banícku tému. Rozprávali o dobývaní rudy, o razení chodieb, mudrovali, kde vedúci urobil chybu, lebo nariadil opustiť rúbanie, kde ešte bola ruda. Iný sa sťažoval, že mal nespravodlivú normu, niektorému zle vypočítali výplatu a rôzne podobné reči. Manželky, poznajúc svojich chlapov, si sadli dokopy a klebetili pri stole o všetkom možnom a nemožnom.
Inžinier Laco nemal vzťah k pijatike, preto s kolegom vypil po večeri dve deci vína a odišiel do sály, lebo ho tam zlákala výborná hudba. Rád tančil. Zo začiatku zobral do tanca mladé úradníčky z podniku, ktoré boli prevažne vyčačkané, vymaľované, s dlhými nalakovanými nechtami. Také ženy Lacovi nesedeli. Vyrástol na východoslovenskej dedine, kde dievčatá boli prirodzene pekné aj bez všelijakých farbičiek. Blúdil pohľadom po sále a zrak sa mu zastavil pri baníckych ženách, klebetiacich pri stole. Upútala ho Božena. Bola to žena jeho typu. Celý očarený ju požiadal o tanec. Postavila sa a hneď zbadal, že má telo ako kandidátka na miss roka. Začali tancovať a zhovárať sa. Po krátkej chvíli zistili, že sú z rovnakého cesta a ich komunikácia sa prirodzene rozvíjala. Odrazu obidvaja zacítili to isté. Preskočila medzi nimi povestná iskra. Po skončení tanca ju odviedol k stolu a aby to nebolo okaté, nasledujúci tanec prečkal pri vchodových dverách. Keď hudba znovu začala hrať, nedočkavo bežal do sály a popýtal Boženu do tanca. V tanci mu Božena porozprávala, že je manželka baníka Martina a bývajú v novom domku v baníckej kolónii. Predtým sa nestretli, lebo Laco sa zdržiaval po zmene prevažne v izbe, ale ona už o ňom vedela z rozprávania manžela, ktorý pracoval v jeho zmene. V ďalších tancoch sa iskrička rozrástla na spaľujúci oheň. Laco už zbadal, že sú stredobodom celej spoločnosti, preto sa rozlúčili s tým, že sa musia ešte niekde stretnúť. Laco sa pobral domov. Celý týždeň po zábave sa nič nedialo. Obojstranná túžba po vzájomnom stretnutí v nich narastala. Laco nevedel, v ktorom domčeku Božena býva a bál sa medzi ľuďmi vyzvedať, aby nevzbudil podozrenie. Nakoniec to vyriešila Božena. Martin mal poobedňajšiu zmenu. Božena zabudla kúpiť chlieb a nemohla Martinovi zabaliť desiatu do práce. Povedala manželovi, že pôjde kúpiť chlieb a desiatu mu donesie k úpadnici, keď pôjde po zápise do bane. Tak ako to naplánovala, tak sa aj stalo. Po zápise dala Martinovi bohatú desiatu, ktorú si vložil do tanistry a pustil sa kráčať dolu úpadnicou. Baníci jeden za druhým mizli v podzemí. Ona odišla pred kanceláriu technikov a tam postávala. Laco ju cez okno kancelárie zbadal. Vyšiel k nej a ona mu v rýchlosti povedala, v ktorom domku býva a aby tak o hodinu prišiel k nej. Týmto dňom začala medzi nimi vášnivá horúca láska, pred ktorou sa nevedeli ubrániť. Obidvaja vedeli akú podlosť páchajú voči Martinovi, ktorý patril k najlepším predákom na závode a celé svoje úsilie v práci zameriaval na to, aby tvrdou prácou mal dobré zárobky a tým mohol zabezpečiť šťastný domov pre rodinu. Vzájomná príťažlivosť a mladistvá náruživosť im však zaslepila oči. S jedlom rastie chuť. Obidvaja zaľúbenci napriek pocitu viny, sa takmer dennodenne schádzali, zneužívajúc Martinovu neprítomnosť, ktorý pracoval v bani. Časté zakrádanie sa pána inžiniera k domku Boženy neušlo zvedavým pohľadom susedov, ktorí ho sledovali s veľkou záľubou, skrytí za záclonami okna izby. Baníci aj susedia začali Martinovi dohovárať, aby si dal pozor, lebo inžinier Laco ho pošle do bane a potom ide za jeho ženou priamo do ich domku. Martin mal Boženu rád a neveril, že by bola schopná také niečo urobiť. Doma nič nezbadal, lebo Božena bola naďalej pozorná a starostlivá manželka.
Lož má krátke nohy. Aj tento milostný vzťah pána inžiniera a Boženy nakoniec vybuchol. Bolo to už v polovici novembra. V rannej zmene inžinier Laco urobil zápis a mužstvo sfáralo do bane. Vyhotovil potrebné hlásenia a zápisy do kníh a niečo po siedmej sa zakrádal k Božene. Zazrel ju pri chlievikoch ako iba v pyžame a župane dáva zajacom seno. Nezbadala ho, preto ju chcel prekvapiť. Vošiel do domku, v spálni sa rýchlo pozobliekal a iba v trenírkach a tielku si ľahol do postele. Zakryl sa paplónom celý, aj hlavu a čakal. Zhodou okolností, práve v ten deň Martin nesfáral do bane, ale sadol si do búdky, kde sa vážili banské vozíky a cez okienko pozoroval dvere kancelárie. Už nezvládal to neustále dohováranie spolupracovníkov ohľadom Boženy a mrzelo ho, že si už začali z neho robiť aj posmešky. Po chvíli videl, že inžinier vyšiel z budovy a kráčal ku kolónii. Martin ho sledoval s odstupom. Videl ho vojsť do domku. Za malú chvíľu vošiel aj on. Nazrel do kuchyne, nebol tam nikto. Otvoril dvere do spálne, nevidel nikoho. Už chcel odísť. Laco ležiac pod paplónom počul otvoriť dvere a bol presvedčený že je to Božena. Stiahol si paplón z tváre a vykríkol „Kukuk“. Najväčšie prekvapenie v živote však pripravil sám sebe. Uvidel vo dverách Martina, čo ho priviedlo do úžasu. Nestihol sa spamätať a rozzúrený Martin so šťavnatými nadávkami ho držal za krk a päsťou pravej ruky mu udeľoval tvrdé banícke údery do tváre. Už krvácal z nosa. V tom vbehla do spálne Božena a vidiac čo sa robí, priskočila k Martinovi a chytila mu oboma rukami pravú ruku. Poznajúc Martinovu silu, prosila ho, aby prestal Laca udierať v obave, že mu môže vážne ublížiť. On sa ale oboril na Boženu, aby sa pratala do kuchyne. Laco využil jeho nesústredenosť a podarilo sa mu vyšmyknúť z jeho zovretia. Vyskočil z postele. Martin ho schmatol a bosého v trenírkach vytlačil z domku na dvor. Dobitý Laco bosý trielil do svojho jednoizbového bytu. Dva dni ho nikto nevidel, lebo mal monokle pod očami a rozbitý nos. Pravdepodobne sa so všetkým zveril podnikovému riaditeľovi, ktorý jeho konanie odsúdil, ale ho poznal ako nadaného banského inžiniera, preto mu vybavil miesto technika na niektorom závode Spiša. Laco odišiel zo Šváboviec a mal poučenie na celý život. Potom už dodržiaval božie prikázanie „nepožiadaš manželku blížneho svojho“ a vo Švábovciach sa už nikdy neukázal.
Tento príbeh je pravdivý. Vyrozprával mi ho môj dobrý, už nebohý priateľ Ing. Jano Paulík, ktorý došiel na závod spolu s ostatnými spolužiakmi. Meno dotyčných osôb mi však neprezradil, preto mená v príbehu sú vymyslené. Neviem aký osud stihol manželov, ktorých som nazval Martin a Božena. Je to príbeh možno odsúdeniahodný, ale jedno je pravda, že „mladosť je pochabosť“. Často sme svedkami toho, že bláznivá láska mladých ľudí neraz dokáže poraziť zdravý rozum.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

Aj keď od svojho nástupu do zamestnania v roku 1941 toto povolanie vykonával s prerušením, dokázal udržať banícky fortieľ svojich predchodcov až do odchodu do dôchodku na bani Mier v roku 1978. Tak, ako sa voľakedy dedilo remeslo, tak sa v tejto obci dedilo aj povolanie baníka z otca na syna aj v rodine Dobošovcov u Čipkaja. Úplne sa však už nikdy nenaplní. Zvyšok svojho života zasvätil Ján Doboš aj verejnej funkcii ako tajomník MNV. Tak ho poznali aj občania Rozložnej, Gemerskej Polomy a tiež v rodnej obci. Cintorín v Rožňavskom Bystrom prijal v utorkové popoludnie telesné pozostatky človeka, ktorý sa do 300 ročnej histórie obce zapíše ako najdlhšie žijúci baník. Banícka práca bola i je vždy ťažká a nebezpečná. Život sám prináša každému z nás nepredstaviteľné prekážky. Také priniesol aj nášmu rodákovi. Na ich prekonanie  treba vždy veľa síl i odriekania, aby na konci svojho života mohol nielen on, ale každý z nás, povedať: Môj život na tomto svete nebol márny, hoci som stratil  počas neho to najcennejšie čo mi život dal. A medzi náhrobnými kameňmi aj na bystranskom cintoríne bude stáť odteraz aj taký, ktorý bude oznamovať, že tu leží jeden z mnohých bystränských baníkov, ktorý sa dožil až 92 rokov. Nech mu je zem Bystränská ľahká!

Štefan, odkiaľ bol vyrazený komín v ložisku až na povrch.

Rúbať sa začalo z povrchu a to spôsobom, že limonit sa začal pristreľovať okolo komína, čím postupne sa vytváral rozsiahly lievik. Strany lievika mali strmý spád, po ktorých sa odstrelená ruda samospádom skĺzavala do komína. Pracovisko podľa svojho tvaru dostalo meno „limonitová pinga“. Limonitová rúbanina sa na druhom obzore v šachte vypúšťala zo sýpa do vozíkov, ktoré sa klietkou dopravovali na povrch. Lievik v pinge začal nadobúdať veľké rozmery. Priemer lievika na povrchu už bol asi 15 metrov a taká istá bola aj jeho hĺbka. Pracovisko nebolo náročné na robotu. Nebolo potrebné rudu nakladať, ani pracovisko vystužovať, iba vŕtať a odstreľovať. Na druhom obzore nebol žiadny problém naplniť vozy zo sýpa. Pracoval tam skúsený haviar Tomáš. Bolo to asi začiatkom marca 1959. Počasiu vládla rozsiahla tlaková výš, denné teploty pripomínali leto a nočné klesali až na mínus osem až desať stupňov Celzia. Do pingy cez deň stekala voda z roztaveného snehu z okolitého lesa a v noci mokrá odstrelená ruda v pinge zamrzla. Haviar Tomáš s pomocníkom si postavili pneumatický stĺp s vŕtačkou na odstrelenú rudu a vŕtali zbytkové piliere po stranách lievika. Netušil, že v nočnej zmene vytiahli zo sýpa značné množstvo rudy. V pinge ostala stáť zamrznutá škrupina rudy o hrúbke asi 60 centimetrov. Z rána nič vážnejšieho na pracovisku nezbadali a bezpečne z nakopenej rudy vŕtali. Slniečko však vyšlo a začalo vyžarovať príjemné jarné teplo. Bolo to asi o pol dvanástej, keď vplyvom tepla sa škrupina zamrznutej rudy roztopila natoľko, že vlastnou váhou sa preborila a zhupla do sýpa. Haviara Tomáša, ktorý na nej stál, stiahla so sebou tak, že mal nohy zaborené v rude až po kolená. Pomocník mal šťastie, že stál na stene lievika, keď pridržiaval rukami vrták pri zavrtávaní. Zišiel dolu k predákovi a snažili sa veľké balvany, ktoré zvierali Tomášove nohy odpratať, ale keď ich hocikde odhodil, stále sa skotúľali po úklone späť k haviarovým nohám. Jeho úsilie sa podobalo trestu bájneho Sizyfa. Haviar Tomáš zvážil, že sami si nepomôžu, preto poslal pomocníka, aby zavolal na pomoc chlapov a nech to ohlási v kancelárii technikovi. Pomocník sa škriabal strmým svahom lievika, keď odrazu došlo k ďalšiemu pohybu rudy v sýpe a ruda vtiahla Tomáša tak, že sa preboril až po pás. Pomocník bežal ako zmyslov zbavený k strojníkovi ťažného stroja, odkiaľ telefonovali do kancelárie vedúceho úseku, ktorému oznámili čo sa v Pinge prihodilo. Strojník zavolal narážačom v šachte, ktorí zburcovali všetkých baníkov, ktorí robili v Štefan šachte. Vyfárali na povrch a ozlomkrky utekali do Pingy. Šokovalo ich čo tam uvideli. Haviar Tomáš už bol v rude vtiahnutý až po krk. Od kancelárie pribehli technici, baníci, zámočníci, skrátka všetko čo malo nohy. Niektorí doniesli dva asi šesťmetrové banské rebríky a konopné silné laná. Preložili rebrík krížom nad spodkom lievika a uvažovali, že vytvoria ľudskú reťaz, budú si podávať kusy rudy, aby oslobodili zakliesneného baníka. Všetko úsilie však bolo márne. Slniečko nemilosrdne roztápalo rudu na povrchu a teplý vzduch v bani zase roztápal rudu v sýpe od spodku, čo vyvolalo ďalší náhly zosun rudy. Po tomto zosuve už bol postihnutý úplne zasypaný. Ešte spod vrstvy rudy bolo počuť jeho hlas, ktorý po chvíli stíchol a prítomní sa iba ohúrene prizerali ako sa ruda pomaly zosúva z bokov lievika do sýpa. Všetci boli úplne bezmocní a to, že pred ich očami zahynul ich dobrý kamarát baník, ktorému nedokázali pomôcť, vyvolal v nich duševný otras, z ktorého sa dlho nevedeli spamätať. Mŕtveho Tomáša vytiahli zo sýpa až v druhej zmene, keď odtiahli asi osemdesiat vozov limonitu. Bol to najdrastickejší smrteľný úraz, aký sa počas mojej dlhoročnej praxe vyskytol. Aj po rokoch mi príde ľúto toho dobrého baníka, ktorý pri plnom vedomí, úplne bezmocný očakával svoju smrť. Baňa vie byť zákerná a často neúprosná k svojim verným synom.

(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Marian Slavkay

Malý Vrch a odtiaľ bola dopravovaná visutou lanovkou na Rožňava baňu. 

Karol bol banským strojníkom ťažného stroja v bani Dionýz a neskôr ho preložili na baňu Malý Vrch. Pochádzal z Drnavy a jeho veľkou láskou boli motocykle a autá. Na svoju lásku k motocyklom by bol doplatil životom, lebo s priateľom na motocykli havarovali. Narazili do senného voza ťahaného koňmi. Karol utrpel ťažký úraz kolena a mal aj dolámane rebrá. V nemocnici ho dali dokopy, ale ostali mu následky, že kríval na nohu, čím si vyslúžil prezývku „Žirko“ (pôvod prezývky nepoznám). Úraz mu spôsobil určitú ujmu na zdraví, ale nezobral mu to najdôležitejšie čo mal, dobrú náladu a stále prítomný humor. Medzi ľuďmi v dedine aj v kolektíve na bani bol obľúbený. V tom čase bol jediný človek v dedine, ktorý mal osobné auto. Bol to malý kabriolet, ktorý pomenoval „Bebina“. Neviem pri akej príležitosti sa zoznámil s peknou slečnou Boženou v Smolníku, s ktorou po krátkom čase uzavreli manželstvo. Narodili sa im dvaja chlapci, Karolko a Paľko. Rodinka žila šťastne, chlapci rástli.

Malý Karolko už mal asi šesť rokov a Paľko štyri, keď si strojník Karol mal niečo vybaviť v Pači. Poobede nasadli celá rodinka do auta. Boli natešení, že si urobia pekný výlet. Navštívili v rodinnom dome kamaráta baníka, ktorý pracoval na Malom Vrchu. Pačania sú pohostinný národ. Odrazu boli na stole všelijaké dobroty pre deti aj pre dospelých, domáca klobása, slanina, chlieb a kyslé uhorky. K pohosteniu nemohla chýbať gazdovská slivovica. Dali si zopár štamperlíkov, ale kvôli veci ktorú prišiel Karol vybavovať, potrebovali odísť za ďalším kamarátom. Manželka ostala s deťmi sedieť pri stole a s domácou paňou viedli debatu o všeličom, ako to už ženy zvyknú. Chlapi odišli s tým, že sa za chvíľu vrátia. Išli do domu hľadať dotyčného, ale jeho manželka im povedala, že pred chvíľou odišiel do krčmy na pivo.

Pobrali sa do krčmy. Vošli dnu. Pri stoloch sedelo veľa chlapov baníkov. Zbadali Karola, vyskočili zo stoličiek a hlasite vítali svojho strojníka ťažného stroja. Objímajúc ho zobrali k
stolu a nosili mu poldecák za poldecákom. To je ťažká situácia. Musíte si s každým pripiť, aby sa dotyčný neurazil. Za malú chvíľu už mal Karol riadne pod čapicou. Už aj zabudol, čo
to vlastne prišiel vybavovať. Za takú hodinu prišli za nimi obidve ženy aj s deťmi a poriadnym krikom ich vyhnali z krčmy. Hoci neochotne, ale ich uposlúchli. Na obidvoch „hrdinoch“ sa už dalo vidieť, čo s nimi pálenka urobila. Došli k autu. Karol vybral kľuč, že naštartuje auto, ale mama Božena sa do neho pustila. „Ty v takom stave chceš ísť autom?“
Karol podgurážený vyhlásil, že jemu nič nie je a že s autom dokáže ísť aj keď si trochu vypil.

Božena sa do neho riadne obula, že je nezodpovedný, nehľadí na to, že má malé deti a vyhlásila, že ona s deťmi s ním do auta nesadnú. Ježišmária! Také niečo povedať zdatnému
šoférovi, ktorý už niečo s autom najazdil. Urazila sa jeho alkoholom omámená samoľúbosť. Zobral kľúč od auta a hodil jej ho na zem so slovami, nech si ide domov ako chce, že ani on s ňou nejde a pustil sa kuľhavo kráčať po ceste, vedúcej z Pače na Malý Vrch. Kráčal. Kráčal pomaly a čakal, kedy ho manželka začne prosiť, aby ju tu s deťmi nenechával, že čo si tu sama počne. Tak mu to všetko vírilo v opitej hlave. Bol však sklamaný, lebo nič také sa neudialo. Nikto ho späť nevolal. Toto ho ešte viac popudilo a pridal do kroku. Už sa začalo stmievať. Došiel hore na baňu. Z Malého Vrchu sa dalo dostať do Drnavy na banskom vozíku, lebo trať mala úklon k Dionýzu. Tak sa dopravovali väčšinou zámočníci z Drnavy, keď museli dokončiť nejakú prácu v bani a ostali robiť až do poobedia. Mali však pripravený malý banský vozík, na ktorom si vymenili a namazali ložiská. Keď ho na Malom Vrchu dobre roztlačili, vozík zbehol až do Drnavy k domu, kde býval Buday. Tam vozík zastavili a vystúpili. Vozík vyvrátili z koľaje a ráno ho pripojili k vlaku s rudou, ktorý ťahala lokomotíva z Dionýza na Malý Vrch. Takto ho mali znovu pripravený pre prípad potreby. Karol došiel k zásobníkom rudy, kde mal byť spomenutý vozík vyvrátený vedľa koľaje. S vozíkom však niekto pred ním odišiel, tak ho tam nenašiel. Vedľa však bol vyvrátený veľký banský vozík.

Horko-ťažko ho prevrátil na koľaj a celý spotený ho celou silou roztlačil dolu úklonom. Naskočil na vozík a spokojný sa viezol. Vozík drkotal na spojoch. Pri moste nad potokom Péntek Patak bolo také kritické miesto, kde na malom úseku bola trať úplne vodorovná. Dobre rozbehnutý vozík zotrvačnosťou ten úsek prebehol, ale Karolov vozík zrejme nemal ložiská dobre namazané, lebo na moste zastal. Už bola úplná tma. Karol zliezol z vozíka a snažil sa ho cez kritickú časť trate pretlačiť. Tlačil celou silou, ale vozík sa pohyboval veľmi ťažko. Už sa nenašiel na trati vyhovujúci úklon, aby vozík nabral potrebnú rýchlosť a rozbehol sa po koľajniciach. Bol vysilený a nevládal vozík ďalej tlačiť. Nechal ho na trati a pobral sa peši smerom do Drnavy. Tma sa už dala krájať. Šľapal po pražcoch, ale s tou chromou nohou niekde zakopol o pražec a spadol až pod násyp. Pozviechal sa a bol nútený vrátiť sa po koľaji naspäť k vozíku. Musel ho tlačiť pred sebou, aby mu slúžil ako vodítko po koľaji. Vozík tlačil takmer štyri kilometre, keď konečne úplne vyčerpaný zastal v Drnave nad Budayovým domom. Musel si sadnúť a trochu si odpočinúť, aby došiel domov. Keď prichádzal k domu, zízal prekvapený na rozsvietené okná spálne a na auto, jeho milovanú „Bebinu“, ako tam stála zaparkovaná v strede dvora. Nešlo mu to do tej jeho oťapenej hlavy.

Vošiel dnu, v predizbe si vyzul topánky a otvoril dvere spálne. Chlapci už okúpaní v pyžamách ležali v postieľkach a spali. Manželka ležala v posteli a čítala nejakú knihu. Vytreštila na neho oči a prekvapene vykríkla: „Pre pána Boha, ako ty vyzeráš!“ On si neuvedomil, že keď tlačil vozík, ktorý bol zablatený z bane, riadne sa o neho poobtieral a so špinavými rukami si utieral spotenú tvár. Pri páde si rozdrapil na viacerých miestach nohavice a zašpinenú mal aj vetrovku. Vyzeral ako strašiak v kapuste. Nedbal na jej otázku, ale iba vykoktal, že ako došli oni domov, keď ona nevie šoférovať. Božena mu rozpovedala, že sa v Pači stretla s Lacom Horvátom, ktorý bol vodičom a bez problémov ich doviezol domov.

Došli domov už o pol siedmej, vykúpala deti, ktoré už spia. Opýtala sa, že kde sa on túlal, lebo už je pol desiatej. Karola, ktorý prežil muky s banským vozíkom pochytil žiaľ a začal božekať, že on sa stará o rodinu, aby mali všetko a nikto si ho za to neváži. Božena mu povedala, že je dobrý a starostlivý otec, ale to čo urobil dnes je od neho veľká nezodpovednosť, lebo keby si sadol do auta v takom stave, ohrozoval by ju aj deti. Pri domácich hádkach padajú aj slová nie celkom uvážene. Nakoniec Božena dodala, že takého nezodpovedného otca chlapci nepotrebujú. Karola tieto slová ranili, ako keby mu niekto vrazil nôž priamo do srdca. Už dosť rozzúrene vyrazil zo seba: „Vy ma nepotrebujete? V tom prípade odchádzam do Ostravy.“ V tom čase Ostrava trpela veľkým nedostatkom pracovných síl, čiže tam človeka prijali do práce v každú dennú alebo nočnú dobu. Karol otvoril skriňu z ktorej si vybral asi štyri košele, trenírky, tielka, ponožky a s celým balíkom sa vtrepal do auta.

Unavený si ľahol na zadné sedadlo a rozmýšľal ako sa v Ostrave zamestná. Únava a alkohol ho premohol a po malej chvíli tvrdo zaspal. Ráno o štvrtej hodine sa zobudil, lebo bol navyknutý o tomto čase vstávať do roboty. V hlave mu trešťalo a hrdlo mal vyschnuté. Vošiel do letnej kuchyne, aby sa poumýval. Pozrel sa do zrkadla a zhrozil sa. Zistil, že šaty má dotrhané, a preto si v garáži obliekol nové montérky, ktoré tam našiel. Odišiel autom na Malý Vrch, aby si vybavil dovolenku, lebo v takom stave nebol schopný obsluhovať ťažný stroj.

Ako to bolo ďalej? Urazený Karol trucoval ako malý chlapec. Spával a žil v letnej kuchyni, pre čisté prádlo si chodil do auta. Riadne chodil pracovať a po návrate z práce ho každý deň v kuchyni na stolíku čakal teplý obed. Chlapci mu doniesli večeru aj s desiatou na druhý deň do práce. Pomaly sa ten urazenecký pocit začal meniť na pocit viny. Od príhody v Pači nevypil ani pivo. Čisté prádlo v Bebine sa minulo a bol nútený sa pobrať do domu. Ospravedlnil sa Božene a ich život sa dostal do normálnych koľají. Mal však poučenie nadosmrti. Nepožívať alkoholické nápoje pred jazdou s motorovým vozidlom. Túto príhodu mi Karol vyrozprával, keď som raz bol u neho na návšteve. Z tejto príhody plynie poučenie, že aj zlé je na niečo dobré.

(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

boli veľmi priateľskej povahy a medzi sebou mali veľmi dobrý bratský vzťah.

Navzájom si ochotne pomáhali, keď to bolo potrebné. Najvýraznejší z nich boli najstarší Ladislav a asi o dva roky mladší Július. Títo dvaja sa aj vo vyššom veku oslovovali medzi sebou zdrobnelinou Lacko a Ďusko. Najväčšie humorné zážitky sme na bani zažili s Ďusom, ktorý bol tak trochu chlapčensky naivný. Všetky svoje hlúpostičky čo povyvádzal, stále obšírne vyrozprával ľuďom. Laco s Ďusom nevedeli prakticky vôbec po slovensky, iba po maďarsky, čo často spôsobilo, že sa dostali do nejakých ťažkostí. Už boli vo vyššom veku, keď ich závodný lekár poslal na Pracovné lekárstvo do Košíc, lebo mal podozrenie, že majú záprach pľúc. Po vyšetrení sa pobrali na železničnú stanicu v Košiciach, kde zo štvrtej slepej koľaje obyčajne odchádzal osobný vlak do Plešivca. Oni však nevedeli, že z tejto koľaje odchádza vlak tiež do Maďarska cez hraničný prechod Hidasnémety. Bez rozmýšľania nasadli do pristaveného vlaku a už sa viezli. Sprievodca neprišiel, tak si spokojne podriemkavali. Po niekoľkých zastávkach vlak zastal na hraničnom prechode.
Pozreli sa von z okna a zistili, že stoja oproti bufetu. To však ani netušili, že sú už na maďarskej strane. Maďarské nápisy považovali za samozrejmosť. Stáli tam asi päť minút, čo sa im zdalo už dosť dlho. Cez vagón prechádzal sprievodca, tak sa ho po maďarsky opýtali, ako dlho bude vlak stáť v tejto stanici. Povedal im, že ešte asi 15 minút. Laco povedal: „Pozri, Ďusko, tu je bufet a ľudia tam popíjajú poldecáky. Poďme rýchlo a dáme si po jednom.“

Vyskočili z vlaku a pri bufete zistili, že tam nalievajú aj preslávenú maďarskú marhuľovicu (barack pálinka). Pýtali si po maďarsky dve poldeci. Jáááj, tá ale chutila. Rýchle si dali ešte po jednom. Mladší Ďusko vedel čo je jeho povinnosť, tak vytiahol stovku „Hradčany“ a zaplatil bufetárovi. Bufetár na nich pozrel a po maďarsky im povedal, že nemá drobné im vydať, preto musí stovku rozmeniť a odišiel. Za chvíľu sa vrátil s dvoma maďarskými policajtmi, ktorí ich zobrali do „šrúby“ a začal sa ostrý výsluch. Kde idú, za akým účelom, aby predložili pasy. Rýchlo im ukázali občianske preukazy a cestovné lístky, že cestujú do Lipovníka, lebo sú z Krásnohorského Podhradia, že sú baníci a boli v Košiciach na zdravotnej prehliadke. Nastúpili na vlak do Plešivca a vôbec nevedia, kde sa teraz nachádzajú. Maďarskí policajti, vidiac dvoch popletených chlapov, sa pustili do smiechu. Oznámili im, že sú v Maďarsku. Obidvaja Krapkovci boli vystrašení. Ako prvé ich napadlo, že pôjdu v Maďarsku do väzenia. Policajti im však pomohli. Vlak z Košíc do Hidasnémety, asi pre veľké stúpanie, ťahali dve lokomotívy. Jedna sa vracala späť do Košíc. Policajti vybavili s rušňovodičom, aby ich zobral s lokomotívou späť. Keď bufetár zistil, že bratia Krapkovci nie sú žiadni záškodníci, ale iba popletení baníci, vrátil im späť stovku a povedal, že tie poldecáky pokladá za pohostenie dvoch Maďarov zo Slovenska. Oni celí šťastní, to náležite oslávili po príchode do Košíc a dobre podgurážení došli domov až posledným večerným vlakom. Na druhý deň to s veľkým humorom vyrozprávali vo felezcímre osadenstvu rannej zmeny. Baníci ako vždy si urobili z toho srandu. Keď Krapkovci znovu išli do Košíc na lekársku kontrolu, ohlásili to technikovi pri zápise a baníci im núkali peniaze, aby im doniesli z Maďarska „barackovicu“.

Raz Ďuso, keď ešte robil na pracovisku, zdvíhal vyskočený banský vozík. Seklo ho v krížoch tak silno, že chodil ohnutý ako starý človek. Hoci nerád, musel ísť do Drnavy k závodnému doktorovi Kiššovi. Starý pán doktor Kišš poznal všetkých svojich baníckych pacientov, vyšetril ho a zistil, že Ďuso chorobu nepredstiera. Vypísal mu nejaké tabletky proti bolesti a vypísal mu aj náplasť na boľavé miesto. Ďuso sa vrátil domov a manželku poslal do Rožňavy, aby doniesla z lekárne predpísané veci. Prišla domov s tabletkami proti bolesti, ktoré podľa predpisu začal užívať. Keď však rozbalili náplasť, ktorý ľudovo nazývali „flajster“, nevedeli ako to na bolestivé miesto priložiť, lebo z krížov sa mu stále zošmykol.
Nevedeli, že z náplasti majú stiahnuť ochrannú gázu a prilepiť ho na boľavé miesto. Keďže to nevedeli, Ďuso si ľahol na brucho do postele a manželka mu flajster priložila na kríže.
Nepohnute musel ležať celé hodiny, že z toho už bol celý stŕpnutý. Nakoniec manželka vymyslela ako upevniť flajster na telo. Zobrala väčšiu šatku, zložila ju na plocho a previazala priloženú náplasť šatkou. Tak mohol Ďuso aj chodiť po izbe a flajster bol na boľavom mieste. Prešiel aj týždeň a bolesť neustávala. Rozhodol sa, že v pondelok znovu pôjde k doktorovi. Doktor ho privítal s otázkou ako pokračuje liečba, či už je mu o niečo lepšie. Ďuso už celý zbedačený stálou bolesťou, mu trhavým hlasom vysvetlil, že ten flajster má stále priložený, ale mu to vôbec nepomáha. „No pozrime sa na to. Daj dolu košeľu,“ povedal pán doktor.
Ďuso dal dole košeľu, rozviazal šatku na bruchu a ukázal náplasť doktorovi. Keď to starý pán doktor videl, sadol si na stoličku a smial sa tak, že sa až zadúšal. Ďuso rozpačito aj vystrašene pozeral na doktora a nevedel čo s ním teraz bude. Keď doktora prešiel smiech, zobral do ruky náplasť, stiahol ochrannú gázu a prilepil Ďusovi náplasť na boľavé miesto. Ten údivom len zízal a začal sa ospravedlňovať, že oni s manželkou nevedeli ako sa to používa a v lekárni jej to nepovedali. Po čase sa z tej nepríjemnej bolesti vystrábil. Došiel po „péenke“ do práce a prvé čo urobil bolo, že všetko dopodrobna vyrozprával vo felezcimre. Kamaráti baníci sa išli popučiť od smiechu a odvtedy si Ďuso vyslúžil prezývku „Fľajster“.

Horšia choroba však začala Ďusa zožierať. V mladom veku, keď začal pracovať v bani, sa vŕtalo iba na sucho. Množstvo kremenného prachu sa usadzovalo v pľúcach baníkov. Viacerí baníci boli vyradení z práce v bani a musel som ich zadeliť na bezprašné pracovisko. Ďusa Krapku som zadelil k obsluhe tlakových kompresorov. Hlavný mechanik mu urobil dôkladné školenie z bezpečnostných predpisov a o povinnosti pri mazaní a údržbe kompresora. Stal sa z neho vzorný kompresorista. V kompresorovni mal poriadok ako v kostole a keď sa mu niečo na chode kompresora nepozdávalo, ihneď bol v mechanickej dielni, kde poruchu nahlásil. Bol však aj veľký humorista a niekedy si vedel aj z chlapov vystreliť.
Okolité lesy okolo bane boli hubárskym rajom. V sezóne chlapi z Pače aj z Krásnohorského Podhradia chodili do práce a z práce peši cez les a po ceste lesom nazbierali krásne dubáky. Pamätám si, že niekoľko dní po prvom máji prišiel Ďuso z kompresorovne a v ruke niesol prekrásne štyri dubáky. Ukázal ich vo felezcímre chlapom, ktorí sa vypytovali, kde ich našiel, lebo začiatkom mája ešte nebola sezóna na huby. Nahovoril im, že v lese už rastú, že iba na chvíľu vyšiel a našiel tie štyri, ale určite ďalej v lese ich rastie viac. Potom doniesol huby mne, aby som si urobil dobrú praženicu z dubákov. Ja som tiež milovník prírody a zberateľ húb. Po smene takmer polovica chlapov sa rozišlo po okolitých lesoch. Ja som sa tiež navnadil a peši som išiel do Drnavy krížom-krážom po lesoch. Nenašiel som ani stopu po hubách, iba som došiel domov unavený, že som ledva ťahal nohy za sebou. Na druhý deň ráno vo felezcímre bola debata o hubách. Baníci zo srandy dusili Ďusa, aby prezradil, že kde v riti on tie dubáky našiel, lebo nikto z chlapov nenašiel ani divú hubu. Ďuso im však tvrdil, že huby nevedia hľadať. On prekvapil nie iba skoro v máji, ale doniesol dubáky aj v čase, keď už les bol zamrznutý. Bral som to tak, že dobrý hubár má svoje miesta a vie kde má huby hľadať. O rok sa situácia zopakovala. To už som si myslel, že Ďuso je nejaký bosorák.

Bol zase začiatok mája. Nešiel som ráno po feleze fárať. Zapisoval som údaje do denníka ťažby. Okolo desiatej som sa rozhodol fárať do Štefan šachty. Pozdĺž lesa, smerom k Štefan šachte, viedlo na zemi voľne uložené potrubie stlačeného vzduchu. Potrubie bolo urobené z 200 mm prírubových rúr. Vzdialenosť medzi kompresorovňou a Štefan šachtou bola asi 350 metrov. Išiel som po ceste a pohľad mi zablúdil do lesa. V šere lesa som zazrel čierny obrys nejakého zvieraťa. V prvom momente mi napadlo, že je to divá sviňa. Za chvíľu som zbadal lietať vzduchom suché lístie. Pustil som sa kráčať tým smerom. Už po niekoľkých metroch som zbadal, že je to človek. Priblížil som sa a zbadal Ďusa ako kľačí na zemi a odhrabuje lístie od potrubia. Bol oblečený v čiernych baníckych fáračkách, takže nebolo divu, že som ho pokladal za diviaka. Na zemi mal položené tri pekné dubáky. Našiel ďalší. Kľačiac sa vzpriamil s dubákom v ruke a vtom ma zbadal. Údivom onemel. „Tááák, už teraz viem ako sa hľadajú dubáky začiatkom mája,“ povedal som. Vzrušením začal koktať, aby som to nikomu nepovedal. Vyrozprával mi, že on pri obhliadkach potrubia zistil, že stlačený vzduch, ktorý vychádza z kompresora je horúci a rozohrieva potrubie až do vzdialenosti asi 150 metrov od kompresora. Počas veterného počasia vietor nafúka lístie tak, že niekde až zakryje potrubie. Pôda pod lístím je vyhrievaná a pri dostatočnej vlahe vytvára ideálne prostredie na rast húb. Jedného dňa zbadal, že v okolí teplého potrubia rastú dubáky. Odhrabal lístie, aj tam našiel dubáky. Toto je jeho veľké tajomstvo, že nájde dubáky aj keď ešte nikde inde nerastú.
To tajomstvo zostalo medzi nami. Potom často mi prišiel do kancelárie oznámiť: „Vedúci už dubáky pri potrubí rastú, môžete ísť zbierať.“
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

zdvihnúť, nevládze to zdvihnúť iný chlap. Jemu pridelení pomocní haviari sa mi často sťažovali, že keď celú zmenu s ním robia, na konci zmeny už nevládzu. Jožo ešte hodinu pred koncom zmeny povie: „Kamarát, máme ešte pol hodiny času, tak ešte jednu páru (veraj) postavíme?“ Niekedy chce ešte položiť podvaly a pribiť koľajnice. Keď už pomocník vôbec nevládze, tak Jožo robí sám. Potreboval som mu nájsť dobrého a silného kamaráta. Pri banskej doprave robil Laco Čatlóš z Drnavy. Bol to silný mladý chlap, mladoženáč. Robil dobre, bol veselý, niekedy až príliš, hlavne v období keď sa pálila slivovica, ale tiež vedel riadne osláviť aj hociktoré sviatky. Do práce však chodil poriadne a keď sa mu niečo pritrafilo, došiel na baňu a vypýtal si dovolenku. Pohovoril som si s ním, že ho dám za pomocníka k Jožkovi Tótovi. Potešil sa, že konečne si bude môcť viacej zarobiť. Laco bol učenlivý a po štyroch mesiacoch už pracoval ako skúsený pomocný haviar. Zavládla všestranná spokojnosť. Jožko získal dobrého pomocníka a ja som získal dobrú partiu v rúbani, na ktorú som sa mohol spoľahnúť. V bani sa často vyskytnú situácie keď niektoré pracovisko, od ktorého očakávate do plnenia plánu ťažby konkrétne množstvo ton rudy, z rôznych príčin zlyhá. Vtedy mi stačilo povedať Jožovi, aby vydal o 200 alebo 300 ton rudy naviac. Jednoducho odpovedal: „Keď je potrebné, tak to musíme vydať“ a slovo vždy dodržal.
Bola neskorá jeseň. Laco Čatlóš prišiel do kancelárie a pýtal si na piatok dovolenku, lebo potrebuje urobiť chlievik pre prasiatko, s tým, že v pondelok príde do práce. V piatok som pridelil Jožkovi pomocníka, lebo ich rúbanie bolo toho času najproduktívnejšie a rudu do ťažby som potreboval. Víkend prešiel ako voda a v pondelok som robil felez (zápis). Čítal
som: „Tót Jozef,“ ozval sa: „Tu.“ „Čatlóš Ladislav,“ odpoveď: „Tu.“ Tak sa to opakovalo aj na druhý deň. V stredu ráno, pri ceste do práce som si všimol, že Laco Čatlóš nie je pri autobuse. On zvykol stále s niekým žartovať a smiať sa. V hlave mi začalo vŕtať, že ja som ho ani v predošlé dni nevidel. Keď som pri zápise čítal mená Tót, Čatlóš, stále sa ozvalo „tu“. Vyzval som, aby Čatlóš prišiel ku mne. Vo felezcímre osadenstvo stíchlo, že by bolo možné počuť aj muchu. Baníci očakávali, čo bude nasledovať. Pýtal som sa, kto za Čatlóša volal, že je tu. Postavil sa Jožko Tót a povedal, že on. „Laco Čatlóš tu nebol ani včera ani predvčerom.
S kým ste robili na pracovisku?“ opýtal som sa. Musel som sa premáhať, aby som sa nerozosmial na tom, ako ten „obor“ stál ako prichytený študentík a koktal. Staromódne ma tituloval: „Pán banský majster, nehnevajte sa na neho. Viete, on urobil chlievik aj slivovicu pálil. No a viete, ako to ide jedno s druhým, tak musel ten chlievik aj vyskúšať, či prasa v ňom môže pohodlne drichmať. Ja dnes pôjdem do Drnavy a určite už zajtra bude v práci.“
Znova som sa opýtal, naoko naštvaný: „S kým ste robili na pracovisku“? „Tie páru dierky, pán vedúci, som sám povŕtal aj odstrelil a rudy vyšlo toľko, ako keby sme robili dvaja. Viete, Laco má malé deti, tak mu je potrebné trochu pomôcť,“ odpovedal. Bol to starý dobráčisko, ale napriek tomu, že bol môj najobľúbenejší haviar, som mu pred celým osadenstvom povedal, že tento mesiac mu za ten priestupok zrazím 25 percent z prémií. Vysvetlil som mu, že nielen on sám seba ohrozuje, ale aj mňa, lebo do takej rizikovej práce ako je v rúbaní, nemôže byť zadelený sám jeden pracovník. Je to proti bezpečnostným predpisom. Čatlóšovi som nenapísal absenciu, ale dovolenku a pohrozil som mu, že nabudúce to bude A-čko. Na výplatu ani nemukli, hoci mali zrazené prémie. Od tej doby pracovali naďalej svedomito a znovu boli najlepším kolektívom v bani.

(POKRAČOVANIER)

Ing. Marian Slavkay

bane sa z okolitých háld a kopcov začala valiť voda. O siedmej hodine večer nahlásila inšpekčná služba riaditeľovi závodu Falbovi, že príval vôd do bane je taký veľký, že čerpadlá na piatom obzore už nestačia vodu odčerpávať. Riaditeľ zvolal na závod všetkých technikov a baníkov, aby sme mohli urobiť opatrenia aj na povrchu aj v bani, a tým zabránili zatopeniu bane. 

Riaditeľ Falba bol podľa vopred vypracovaného havarijného plánu závodu ustanovený ako osoba zodpovedná za likvidáciu havárie. Podľa predpisu použil pripravený autorizovaný zošit, do ktorého boli zapisované všetky príkazy súvisiace s haváriou, čas vydania príkazu, zodpovedná osoba za jeho splnenie, ako aj výsledok vykonania príkazu. Pre práce na povrchu boli zorganizované viaceré skupiny, ktorých úlohou bolo odkloniť všetky stekajúce potôčiky z okolitých lesov do Smolníckeho potoka. Týmto opatreniami sa značne znížilo množstvo stekajúcich vôd do bane. Nevedeli sme však zabrániť prítoku vody do bane cez haldy a nesčíselné stariny, ktoré vznikli v minulosti na ložisku pri dobývaní starcami, o ktorých sme nemali stopercentný prehľad. Staré dobývky v Smolníku tvorili labyrint dobývok, chodieb, komínov a šácht, že okolité kopce boli rozvŕtané ako ementálsky syr. Ja spolu s mechanikom úseku Gerhardom Scholtzom sme sfárali klietkou šachty Péch na štvrtý obzor a potom fárankou jedného komína na piaty obzor, ktorý bol najviac ohrozený. Nachádzala sa tam trafostanica aj hlavná čerpacia stanica. Voda nám siahala do polovice lýtok. V čerpacej stanici už hladina vody začala dosahovať k elektrickej prípojke elektromotorov. Preto sme hneď nahlásili, aby bol odpojený elektrický prívod do čerpačky. Zo všetkých komínov sa liala voda a po obzorovej chodbe už tiekol riadny potok. Po vypnutí prúdu v priebehu niekoľkých minút už stúpla voda tak, že nám siahala až pod kolená. Naším šťastím bolo, že sme si na fáranie obuli vysoké rybárske čižmy. Keď sme vystupovali po rebríkoch hore na štvrtý obzor už aj po tejto fáranke sa valila voda, za chvíľu sme boli ako zmoknuté myši. Zo štvrtého obzoru sme už vyfárali klietkou. Boli asi 3 hodiny ráno. Nahlásili sme zistený stav riaditeľovi a bezmocní sme sa museli zmieriť s tým, že nám piaty obzor voda zaplaví. Prezliekli sme sa a popíjali horúci čaj, ktorý nám pripravilo niekoľko pracovníčok. Môžem povedať, že Falba pamätal na všetko. Zaistil aj stravu pre všetkých, ktorí pracovali na likvidácii havárie. Keď si dobre pamätám, tak aj štamperlík rumu do čaju, hlavne pre tých, ktorí celú noc v prudkom daždi pracovali na povrchu. Riaditeľ mal však jednu chybu. Bol veľmi samoľúby. Veľmi mu lichotilo, že vydával rozkazy a každý ich plnil bez odvrávania, lebo sme si uvedomovali, že baňu je potrebné zachraňovať, nie diskutovať o tom čo je dobré a čo nie. Cítil sa už ako maršal na bojisku. V tom zápale boja však začínal strácať súdnosť. Ráno sme už mohli zhrnúť naše poznatky o tom čo všetko nám voda spôsobila, čo všetko sa pri likvidácii urobilo a čo je potrebné ešte urýchlene urobiť. Zvolal všetkých popredných technikov na rannú poradu.

Každý prítomný zreferoval stav prác, ktoré mal za úlohu urobiť. Urobili sme veľmi hrubé prepočty, že koľko kubických metrov vody sa môže nachádzať na zatopenom obzore. Falba chvíľu čumel do informatívnych výpočtov a potom sa rozhodol vydať tento historický rozkaz. Oslovil hlavného mechanika: „Rudo, píš si.“ Rudo roztvoril poznámkový zošit a čakal. Riaditeľ mu začal diktovať: „Pôjdeš do Olomouca do Sigmy a dovezieš dve čerpadlá o výkone 4000 litrov za minútu na požadovanú 600 metrovú výtlačnú výšku.“ Rudo keď to počul zavrel zošit a lakonicky vyhlásil: „Nikdze nepujdzem.“ Maršal Falba prekvapením stratil reč. Zčervenal až po korienky vlasov a zlostne vykríkol: „Splníš rozkaz! Dávam ti to ako osobnú úlohu pri likvidácii havárie. Z nesplnenia rozkazu vyvodím príslušné dôsledky, čo
môže byť aj strata funkcie.“ Rudo svojím typicky kľudným hlasom a pomalou rečou odpovedal: „ Ja nedbám, keď aj pridzem o funkciu, aľe do Sigmy ja z takú glupu požadavku nepujdzem, súdruh riaditeľ. To je tak, jak by sce odomňe pýtal, žeby som vám doňesol koňa so šescími nohami. Taký koň ňet, ani také čerpadlo ňet. Možem ísc do Sigmy a donešem čerpadlá, aľe o takých parametroch jaké še v Sigme vyrabajú, a to už ochabce na mňe.“ Všetci na porade, hoci už unavení sme vybuchli smiechom. Riaditeľ horel ako fakľa a nezmohol sa ani na slovo. Najväčší prínos Rudovho vyhlásenia bol, že riaditeľ keď potom niečo niekomu prikazoval, musel si to riadne premyslieť, aby znovu „nedrisol“ nejakú hlúposť, za ktorú by sa musel hanbiť.

Okolité staré haldy obsahovali značné množstvo pyritovej a chalkopyritovej rudy. Vodu z bane sme spracovávali na cementácii, kde sme rozpustenú meď nechali vyzrážať na železnom šrote. Takto sme získavali cementačný koncentrát s obsahom až do 90% medi. Za týmto účelom sme skrápali haldy, aby sa vody stekajúce do bane obohacovali. Táto prírodná katastrofa nám urobila veľké škody v bani, ale prepláchnutím háld obrovským množstvom vody sa banská voda obohatila meďou až na trojnásobok bežnej kvality. Žiaľ voda vylúhovala aj pyritové rudy, čím sa menila na slabú kyselinu sírovú. Tým sa zvýšila jej agresivita voči čerpadlám a oceľovému výtlačnému potrubiu. Čerpadlo s liatinovými obežnými kolesami vydržalo v prevádzke jeden týždeň. V mosadznom prevedení vydržalo 10 až 14 dní. Na povrchu skupina zámočníkov upravovala výtlačné oceľové potrubie nejakou špeciálnou kaučukovou farbou, ktorú nalievali zohriatu do vnútra rúry. Takto izolované rúry vydržali aj týždeň. Odčerpanie vôd z piateho obzoru si vyžiadalo obrovské finančné náklady. Vo veľkej miere sa kopil na závode železný šrot zo zničeného potrubia a čerpadiel, že viac sme expedovali železný šrot, ako vyrobený medený a pyritový koncentrát.

Obnovenie činnosti piateho obzoru sa pretiahlo asi na šesť mesiacov. Táto havária však ukázala, aký súdržný a vynaliezavý je kolektív baníkov, zámočníkov a technikov na závode v Smolníku. Každý jeden robotník aj technik vynaložil všetko svoje úsilie a vedomosti na záchranu svojej bane. Dokázali sme aj pri strate jedného obzoru splniť ročný plán vo všetkých ukazovateľoch.
Naše ťažkosti s agresívnou vodou sa značne vyriešili, keď Plastika Nitra začala vyrábať PP-potrubie (polypropylenové). Po nainštalovaní PP-potrubia v celej bani náš problém s potrubím pri čerpaní banských vôd odpadol. Výmena čerpadiel sa však musela robiť tak často ako predtým, lebo agresívna voda ich neprestala zožierať.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

On asi s dvojročným odstupom od môjho ročníka študoval diaľkovou formou na VŠT - BF v Košiciach. Zoznámili sme sa na fakulte a často sme sa tam stretávali. Zavolal ma do kancelárie, aby som tam vyčkal, kým príde podnikový riaditeľ. Oznámil sekretárke riaditeľa, aby ma potom zavolala. Stano ma zhruba zoznámil s celkovou situáciou na závode. Keď došiel „podnikový“, v kancelárii riaditeľa závodu sme sa dohodli na mojom zadelení, na platovom zaradení a tiež na byte, kde budem bývať s rodinou. Závodný riaditeľ mi dal k dispozícii krídlo bloku na slobodárni, ktoré som si dal prerobiť na komfortný byt s tromi izbami, s kuchyňou, kúpeľňou a špajzou, takže som mal byt ako minister. Podnikový mi určil tri mesiace na zapracovanie. Mesiac na správe závodu, čo znamenalo spoznať všetky útvary, mesiac na úpravni a mesiac na bani.
Môžem povedať, že Smolník s problematickým žilníkovým zrudnením, so zložitou úpravou rudy, kolektívnou a selektívnou flotáciou bol pre mňa doplňujúcou učebnicou z úpravy rúd.
Vďaka sedemročnému pôsobeniu v Smolníku som sa zdokonalil po technickej stránke tak, že som sa mohol zaradiť k dobrým banským odborníkom. Bol som rád, že som nezostal pracovať na rožňavskom závode, tam by sa moje jedničky z úpravníctva a geológie, ktoré som mal vo vysokoškolskom indexe, bez úžitku vyparili. V bani som si nepotreboval doplňovať žiadne vedomosti, lebo v baníčine som už mal dostačujúcu prax za sebou. Možno až veľmi rýchlo som sa spriatelil s technikmi, ale aj s baníkmi a ostatným personálom závodu.
V decembri 1977 som bol vyslaný ako banský expert na Kubu. Po ukončení trojročného kontraktu na Ministerstve baníctva a geológie v Havane som sa z rodinných dôvodov do Smolníka už nevrátil. Pôsobenie v Smolníku aj dnes považujem za jedno z najkrajších období, prežitých v mojej dlhoročnej baníckej práci.
Spomínam si na ranné raporty a pracovné porady, na ktorých boli vyrieknuté humorné výroky, ktoré som si ako „perličky“ poctivo zapisoval a aj dnes mi vyvolajú úsmev na tvári. Autor týchto výrokov bol prevažne hlavný mechanik Rudo. Bol to veľmi priateľský človek a veľmi kľudný, ktorého nič nevedelo vyprovokovať k zvýšeniu hlasu na poradách. On však svojím neotrasiteľným kľudom vedel často niekoho z prítomných riadne vytočiť. V práci bol veľmi svedomitý a dochvíľny. Často sa aj po pracovnej dobe zdržiaval vo svojej kancelárii a venoval sa zhotovovaniu technických výkresov pre dielne, alebo rôznym potrebným prepočtom. Na to jeho vysedávanie v kancelárii však stále nadávala manželka, ktorá mu vytýkala, že viacej je v robote ako doma. Darmo, jeho náročná práca si to vyžadovala. Zodpovedal za mechanickú dielňu, ktorá musela plniť náročné požiadavky bane, kde agresívna voda poškodzovala a znižovala životnosť strojného zariadenia. Náročné práce boli aj pre úpravňu, tam strojné zariadenie bolo vystavené korózii vplyvom rôznych chemikálii používaných v upravárenskom procese. Vedúci pracovníci bane a úpravne často na poradách slovne napádali hlavného mechanika, že mešká s vyhotovením požadovaných prác. Nijaké provokovanie ho však nevyviedlo z miery. Rudo si stále zachoval kľud a odpovedal výlučne spišským nárečím, v ktorom nikdy nevyslovil „ch“, iba „h“. Na jednom rannom raporte mu vedúci bane Miško Širovský so zvýšeným hlasom vytýkal, že niečo pre baňu neurobil. Rudo so stoickým kľudom sa ho opýtal: „Dal si žiadanku na prácu?“ Miško podráždene vykríkol: „Len to urob, žiadanku ti hneď vypíšem.“ Rudo začal pomaly recitovať: „Smernice podnikového riaditeľa č. 56 z roku 1972 ukladajú, že na každú prácu v Mehanickej dielni muší byc daná žiadanka. Ked ty mi dáš žiadanku, ta ja ci aj ihlu do šijaceho stroja prevertám.“ Svojím kľudom a neústupčivosťou donútil všetkých vedúcich pracovníkov jednotlivých úsekov na závode, aby na každú prácu vystavili žiadanku. Nestačilo iba na porade povedať, že je niečo v mechanickej dielni potrebné urobiť. Musela byť žiadanka.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

narezal tenšie dosky, do ktorých povyrezával ornamenty a obil nimi dookola verandu asi do výšky niečo vyše metra. Vo vrchnej časti verandy z vyrezávaných latiek urobil mriežku, ktorá miernila silné slnečné svetlo, ale zachovala verandu vzdušnú. Na verandu si uložil váľandu, aby si mohol niekedy aj zdriemnuť, kreslo, stolík a rádio. Tam pri hudbe si popíjal kávičku, čítal noviny a tak si užíval zaslúžený odpočinok.
Vystrojený vo fáračkách som išiel fárať do bane. Oproti správe závodu bola trafostanica, v ktorej Rudova manželka pracovala ako obsluha. Stála pred dverami trafostanice. Pozdravil som sa jej a opýtal sa, ako sa má. So zmraštenou tvárou mi odpovedala: „ani še nepytajce“ a začala mi rozprávať príhodu, čo sa jej nedávno prihodila.
Doma vytýkala manželovi, že každé odpoludnie vysedáva v kancelárii. On si dáva do poriadku písomnosti, zhotovuje technické výkresy, robí kdejaké výpočty a ona je na všetko doma sama. Potrebuje variť, prať, starať sa o neho aj o deti, vláčiť ťažké tašky s nákupmi potravín a s vecami potrebnými do domácnosti. Je to ďaleko aj do Smolníka aj do Smolníckej Huty a ruky má už vyťahané a bolia ju už aj nohy. Rudo sa vyhováral, že on musí mať veci v poriadku, lebo máva podnikové kontroly a musí plniť aj termíny úloh, ktoré mu boli uložené.
Pripomenul jej, že sa vždy potešia, keď dostane ročné prémie, ktoré niekedy sú aj viactisícové. Potom si môžu dovoliť kúpiť aj dávno plánované veci čo potrebujú. Musela mu to uznať, ale chcela, aby sa zamyslel aj nad jej situáciou. Rudo jej svojsky navrhol riešenie toho problému nasledovne: „Cilko! Dňeška každa moderna žena sebe šedňe do auta, idze sebe nakúpic šicko co jej treba. Auto stoji v garážu a ty vláčiš nákupy v rukoh.“ Oponovala mu, že nemá vodičák a nevie riadiť auto. Rudo v tom nevidel problém, hneď jej navrhol, že ju naučí šoférovať. Podotkol, že keď sa to druhé ženy naučili, tak aj ona sa naučí. Tá myšlienka sa jej zapáčila, lebo vláčenie nákupov z takej diaľky ju veľmi vyčerpávalo. Rudo vybral auto z garáže, sadol si za volant a ona vedľa neho. Potom jej vysvetli, ako sa auto naštartuje.
Obšírne jej predviedol ako sa zaraďujú rýchlosti, ako pustiť spojku, pridať plyn, aby sa auto pohlo. Potom ju posadil na miesto šoféra a skúšala rozbehy a radenie rýchlosti na stojacom aute, ako na trenažéri v autoškole. Po niekoľkonásobnom preskúšaní Rudo bol s ňou spokojný, preto vyhlásil: „Dobre, Cilko, ši to pohopila, teráz idzeme na ostro.“ Naštartovala motor, zasunula jedničku a pomaly púšťala spojku. Bojazlivo pridávala plyn, preto keď sa Octavia pohla, začala trhavo podskakovať dopredu. Rudo jej zakričal: „Cilko, pridaj!“ Ona zmätená stlačila pedál plynu až na podlahu. Octávia zarevala a vyrazila ako splašený kôň. Vyplašená Cilka nevedela ani ako, stočila volantom doľava a auto vrazilo do stredu susedovej vyrezávanej verandy. Drevo trešťalo a po náraze motor zhasol. Auto ostalo stáť. Mali šťastie, že na verande v tom čase nikto nebol. Pani Cilka sa vyjadrila, že taká vystrašená čakala, že od manžela teraz určite schytá nejakú facku. On však kľudným hlasom jej povedal: „Pre Boha, Cilko. Šak ja ci teľo veľo plynu, pridac nekazal.“ Potom vystúpil z auta a išiel sa pozrieť na škodu, ktorú havária spôsobila. Poobzeral auto aj verandu a vrátil sa s tým, že sa nič tak strašného nestalo a povedal: „Verandu so sušedom opravime a na auce už aj tak treba vymenic predné blatníky, ta ho dáme do servisu.“ Skonštatoval, že manželka nemá talent na „šoféra“, ale uznal, že nákupy vláčiť nemôže. Od tej doby si Rudo už vždy našiel čas na šoférovanie, a často ich bolo vidieť spoločne robiť väčšie nákupy v Smolníku alebo v Smolníckej Hute.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

Po ukončení projektovej prípravy merači vytýčili zarážkový bod pre razenie úpadnice. Buldozérom sme urobili prípravné práce na povrchu a razenie úpadnice sa mohlo začať. Očakávali sme, kedy nám dodajú nakladač. Horeli sme zvedavosťou, ako takýto gigant bude vyzerať. Konečne na trajleri s ťahačom doviezli dlho očakávaný stroj. Bol nastriekaný ohnivočervenou farbou.
Zložili ho na nádvorí a za malú chvíľu bolo okolo neho toľko obdivovateľov ako by to bolo na strojárskom veľtrhu v Brne. S nakladačom došli aj dvaja firemní mechanici, ktorí mali za úlohu zaučiť našich zámočníkov a baníkov na obsluhu a údržbu tohto stroja. Celé zariadenie bolo ovládané hydraulikou, s čím naši mechanici nemali veľa skúseností.
Vedúci bane zostavil osádky na trojzmenné razenie rampy. Mladí baníci si pomerne rýchlo osvojili ovládanie nakladača a po mesačnom razení na tri zmeny pristúpili k zhotoveniu betónového portálu pri vchode. Najprv zabetónovali boky portálu. Baníci sa dohodli, že novej bani musia dať meno. Rozmýšľali, navrhovali rôzne mená, ale nakoniec sa rozhodli, že novú baňu pomenujú JOLANA. Tak sa volala manželka vedúceho bane Miška Širovského, pre ktorého to malo byť prekvapenie. Aranžér závodu Maťo Muličák im vyrezal z polystyrénu banícky znak - skrížené kladivá, rok započatia razenia a nápis mena úpadnice. Písmená šikovne nabili klincami na zvlášť zhotovenú šalovaciu dosku na vrchu portálu a opatrne to zaliali jemným betónom. Na slávnostné odstránenie šalovania pozvali vedúceho bane aj mňa.
Z portálu už bolo odstránené šalovanie bokov. Za našej prítomnosti odstránili hornú šalovaciu dosku a na vrchnej časti sme mohli prečítať meno novej bane. Miško Širovský bol z toho „na mäkko“. Práve v tom čase išla dolu cestou pani Širovská na nákup do závodného bufetu.
Miško ju zavolal hore k portálu. Uvidela svoje meno na portále a prvé čo povedala bolo, že či nevedeli dať krajšie meno novej bani. Povedala, že sa stále hnevala na rodičov, že jej dali také cigánske meno. Ináč to bola veľmi veselá pani, ktorá sa hneď vžila do situácie a povedala, že keď už po nej pomenovali baňu, tak jej povinnosť je niečo zaplatiť. Zavolala najmladšieho člena osádky, aby s ňou išiel do bufetu. Po chvíli sa vrátili a doniesli asi päť litrov vína, papierové poháre, narezanú salámu a rohlíky. Krstiny sa mohli začať. Maťo Bajz, bol predákom tejto partie, vylial jeden pohár vína na portál a povedal, že novú baňu krstí na meno Jolana. Potom sme si trochu zajedli aj vypili dobrého vína. Po krstinách sa začalo raziť v pevnom kameni.
V priebehu niekoľkých dní JOY vypovedal službu. Z výfuku to dymilo a nefungovala hydraulika. Podnik vybavil s výrobcom, aby prišli dať nakladač do poriadku, lebo bol v záruke. Došli dvaja montéri, vymenili nejaký trojcestný ventil a JOY znovu fungoval. Len čo montéri odišli, za pár dní nakladač opäť prestal fungovať. Nervozita u ľudí narastala a hlavne u riaditeľa Falbu, ktorý razenie rampy mal od podnikového riaditeľa zadané ako osobnú úlohu. Na rannej porade sa zúrivo oboril na Miška s výčitkami, že sa vôbec o nakladač nestará, že zámočníci ani nekontrolujú olej, hydrauliku a vyťahoval všelijaké nezmysly, ktorými obviňoval všetkých, že k práci pristupujú veľmi nezodpovedne. Nakoniec povedal, že si nevážia najmodernejšiu banskú techniku a drahý nakladač, kúpený za valuty, viacej stojí ako robí. Mišo počas jeho prejavu menil farbu a iba čakal kedy riaditeľ skončí. On mal razenie úpadnice zakotvené v Pláne prípravných a otvárkových prác. Bol si vedomý, že prestoje v razení rampy znamenajú stratu prémií, ako u technikov, tak aj u baníkov pracujúcich v „Prípravách“. Dostal sa k slovu a podobne zvýšeným hlasom sa oboril on na riaditeľa: „Ja som doniesol nakladač na závod? Vy ste súhlasili, aby sa projekt otvárky nášho ložiska uskutočňoval špirálovou rampou a bezkoľajovou mechanizáciou. Ten nakladač je prototyp a my ho máme vyskúšať. Bol podnikom kúpený za zníženú cenu. To som sa dozvedel od pracovníkov podniku. Ja sa mám tu trápiť s nejakým nepodarkom. Mám iné starosti, ako zaistiť ťažbu a kvalitu rudy, aby fungovala úpravňa a plnila sa plánovaná výroba koncentrátov. Každé ráno je celá porada iba o tomto nepodarenom nakladači.“ Mišo sa tak rozohnil, že ledva lapal dych. Zakončil to jedným dychom v spišskom nárečí: „Vy sce taký jak náš ocec. On tež kúpil koňa co nechcel cahac. Šicke sme buli plane, ľem koň bul dobrý, bo on ho kupil. Aj vy tak. Šicke sme plane, ľem džoj je dobrý, bo s vaším súhlasom ho dali na závod.“ Potom zobral klobúk a na odchode povedal, že Francúzi posielajú nové hydraulické čerpadlo, keď dôjde, tak ho namontujú. Riaditeľ z Miškovej kázne bol tak prekvapený, že poradu mlčky ukončil. Div sa svete. Naši zámočníci vymenili hlavné hydraulické čerpadlo a odvtedy JOY fungoval bez poruchy. No očakávaný zámer na vybudovanie modernej bane v Smolníku, vybavenej bezkoľajovou mechanizáciou, sa nakoniec neuskutočnil. Po vyrazení asi 80 metrov úpadnice nakladač JOY bol prevezený do závodu v Nižnej Slanej. Tam sa tá mechanizácia už dobre osvedčila na dobývkach aj na razení banských diel. Závod týmito nakladačmi na dobývkach dosahoval bežne ťažbu až 750.000 ton rudy za rok, rekordne aj vyše 900.000 ton rudy za rok. Pozdejšie sa Podnikové riaditeľstvo rozhodlo pokračovať v otvárke ložiska v Smolníku úpadnou rampou z povrchu, ale už bezkoľajovými prepravníkovými nakladačmi domácej výroby PN 1500, vyrábanými v strojárskom závode Banských stavieb v Prievidzi. Úpadnica sa nakoniec vyrazila po plánovaný 5. obzor ložiska Pyrit. Celý zámer veľkokapacitnej ťažby ložiska však stroskotal na tom, že sa nepodarilo dosiahnuť cielené kvalitatívne parametre ťaženej rudy na zložku Cu, a to ani napriek tomu, že prepočty podnikového geológa to zaručovali.
(POKRAČVOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

Obnovila sa Československá republika a tým aj predvojnové hranice. Bandy sa spolu aj so slovenskými spolužiakmi stali opäť Slovákmi.
Nová československá vláda im umožnila štúdium banského inžinierstva na vysokej škole baníckej v Ostrave. Veľmi ťažké bolo získať od úradov povolenie na cestu do Maďarska, aby sa mohol stretnúť s milovanou Eržikou. Povojnové vzťahy s Maďarskom neboli najlepšie a Bandy musel hľadať všelijaké výhovorky pre úrady, že si musí vybaviť nejaké potvrdenia zo školy v Budapešti a všeličo iné, aby mohol dostať povolenie tam vycestovať. Ich veľká láska však vydržala aj to dlhé odlúčenie a konečne nadišiel čas Bandyho promócie na Vysokej škole banskej v Ostrave. Aj styk s Maďarskom už bol prijateľnejší, a tak vybavil, že Eržika mohla prísť na jeho promócie. Dohodli sa, že po promóciach sa zosobášia a budú spolu žiť na Slovensku. Eržika s tým súhlasila, lebo v tom čase Maďarsko prežívalo úžasnú povojnovú biedu, kde ľudia boli takmer na pokraji hladu. Vysoká inflácia spôsobila, že maďarské peniaze predstavovali iba zdrapy papiera.
Eržika konečne pricestovala do Ostravy. Ako dobrá módna krajčírka sa veľmi pekne vyobliekala, že vyzerala ako modelka z módneho časopisu. Ľudia na ulici sa za ňou s obdivom otáčali. Spolu s Bandym, ktorý ju bol čakať na železničnej stanici, došli na študentský internát. Keď ju uvideli prekvapení spolužiaci, zmohli sa iba na koktavé „jé je“.
Bandy bol známy humorista a figliar, ktorý si rád niekedy urobil srandu zo spolužiakov a v tom smere nevynechal ani Eržiku. Niekedy jeho podrazy hraničili až s drzosťou. V deň promócie usporiadali slávnostnú večeru za prítomnosti dekana a niekoľkých profesorov. Celé odpoludnie sa zaľúbenci pripravovali na večernú slávnosť. Bandy bol fešný mladý muž. Vyholený, navoňaný, v bielej košeli s peknou kravatou, v tmavom obleku. A Eržika? V krásnej blúzke z bielej čipky a tmavomodrej módnej sukni, s pekne upraveným účesom a so žiariacim úsmevom sa mohla rovnať slávnej herečke Elizabeth Taylor. Eržika však mala veľkú trému, že ako bude na večeri s prítomnými komunikovať, keď nevie po slovensky ani slovo. Bandy ju upokojoval, že on bude jej tlmočník. Obrátila sa na neho s prosbou, aby jej povedal aspoň to, ako sa povie po slovensky „dobrú chuť“. Bandy, starý šibal, jej pohotovo odvetil „bozaj mi riť“. Ona chodiac po izbe sa poctivo učila a stále si opakovala s trochu chybnou výslovnosťou „bosajmiriť, bosajmiriť, ... bosajmiriť“. V predpokladaný čas sa pobrali do podniku, kde bola zabezpečená slávnostná večera. V strede sály bol slávnostne prikrytý dlhý stôl a každý z frekventantov stál za svojou stoličkou. Čakali, kedy dôjde dekan s profesormi. Po ich príchode si každý sadol na svoje miesto. Dekan mal krátky príhovor a po ňom predniesol slávnostný prípitok. Následne čašníci začali roznášať bohato naložené taniere s dlho očakávanou slávnostnou večerou. Eržika elegantne zobrala do rúk príbor, s vystretým malíčkom a milým úsmevom sa uklonila k spolusediacim a vyslovila nacvičené slovo „bosajmiriť“ aj sediacim oproti „bosajmiriť“. Prekvapených spolusediacich to zarazilo, ale keď im Bandy povedal, aby sa pekne poďakovali, keď im praje dobrú chuť, tak im svitlo, že tak ju to on naučil a začali sa smiať. Eržika trochu prekvapená sa ho opýtala prečo sa jeho priatelia smejú, upokojil ju, že to je iba z jej cudzieho prízvuku.
Po promóciách urobili plánovanú svadbu. Bandy dostal prácu v Rudňanoch a byt v Spišskej Novej Vsi. Po čase si šikovná krajčírka Eržika získala početnú klientelu a meno výbornej módnej krajčírky v meste. Bandy bol šikovný banský inžinier, ktorý mal aj niečo navyše - ovládal aj cudzie reči. Maďarčinu, nemčinu a španielčinu, ktorú sa naučil počas pobytu na Kube, kde pracoval v baníctve ako expert. Bol tam spolu aj s Eržikou a s malým psíkom Punťom. Nevie sa, kto z nich viacej zarobil, či Bandy za expertízu, alebo Eržika za šitie. Po krátkom čase si získala dobré meno výbornej krajčírky aj v Havane. Šila moderné šaty pre dámy z veľvyslanectva, ale aj z obchodných oddelení rôznych štátov, sídliacich v Havane.
Tieto jej zákazníčky ju vyplácali v dolároch. Po ukončení kontraktu bol problém doláre preniesť cez colnicu, lebo po nich pátrali kubánski aj naši colníci. Bandy mal obavy, aby mu nevznikol problém, z ktorého mohol mať aj následky v zamestnaní. Eržika mu povedala, aby sa nebál, že ona sa o to postará, aby bezpečne preniesla „doláriky“ domov. Odchádzali domov v zimnom období, preto ušila Punťovi prešívané oblečenie, aby po príchode do Československa psík neprechladol. Prechádzajúc cez colnicu tak to vysvetľovala colníkom, ktorí obdivovali jej starostlivosť o psíka. Keď sa Bandy pýtal Eržiky, kde uložila tie doláre, stroho odpovedala, že sú na dobrom mieste. Keď už doma v Spišskej vybaľovali kufre, začala Eržika Punťov prešívaný kabátik párať a Bandy iba vyvaľoval oči, keď z každého prešitého štvorčeka vypadla sto alebo päťdesiat dolárová bankovka. Musel uznať, že svojím dôvtipom pretromfla aj jeho. Po návrate z Kuby ho podnikový riaditeľ preložil na podnikové riaditeľstvo. Okrem výkonu svojej technickej funkcie ho podnikový riaditeľ pre znalosť cudzích rečí poveroval aj ako sprievodcu zahraničných delegácií, ktoré na podnik prichádzali.
Pani Eržika si našla v Spišskej veľa priateliek, ktoré si ju veľmi obľúbili. Boli to prevažne manželky Bandyho spolupracovníkov. Ona bola veľmi milá osoba a niekedy svojou maďarskou slovenčinou rozprávala príhody, ktoré vyvolávali úsmev na tvárach prítomných.
Aj po rokoch života na Slovensku si mýlila mužský rod so ženským a často nevhodne používala výraz „sa“. Bolo to na jedných oslavách baníckeho dňa, keď sa po oficiálnej časti programu zgrupovala skupina asi šiestich manželských párov, že si pôjdu posedieť do letnej záhrady v Madarás parku. Tam zložili stoly tak, aby sa mohla celá partia posadiť. Bol teplý
septembrový deň, preto chlapi začali nosiť z bufetu dobré čapované pivečko. Začala veselá debata prešpikovaná pikantnými žartmi a veselými príhodami, ktoré sa udiali v rodinách alebo v práci. Ako to už býva zvykom medzi baníkmi, chlapi už iba v košeliach odišli k bufetu vypiť si nejaký ten poldecák a aby mohli vyprávať aj neslušné vtipy, ktoré si pred ženami nedovolili hovoriť. Ženy veľmi dobre poznali chlapské spôsoby, tak s ohľadom na to, že je Banícky deň, im to tolerovali. Posadili sa jedna k druhej do stredu zloženého dlhého stola a začali drkotať o všeličom možnom. Na pretras prišiel aj jeden starší pán doktor, o ktorom sa ženy vyjadrovali v superlatívoch, aký je pozorný, dôsledný, ochotný a veľmi dobrý diagnostik. Každá zo žien doktora chválila iba Eržika mlčala. Nakoniec sa ozvala: „Nemáte sa pravdu. On je nedobrá človek. On je sviňa človek.“ Ostatné ženy boli prekvapené a pýtali sa, čo jej zle urobil, keď sa tak hanlivo o ňom vyjadruje. Odpovedala: „Ja viem sa dobre, čo mne stálo. On mne robil röntgen. Bol tam veľký tma. Ako pozeral, povedal mi, dajte si ľavý prstík hore. Dala som ľavý prstík hore a som čakala. On mi potom rukou babroval ľavú cici. Potom povedal, pravý prstík hore, zase som dala pravý prstík hore a on mi babroval aj druhú cici.“
Ako to vyprávala, tak aj ukazovala ako zohla ruku v lakti a vytrčila ukazovák smerom k nebu. To isté ukázala aj s pravou rukou. Stála tam s vystrčenými ukazovákmi ako nadudrené malé decko a nevedela pochopiť prečo sa ostatné ženy smejú. Niektoré aj utekali na WC, lebo sa asi popišali od smiechu. Nadudrene ešte dodala: „Keď zapálil svetlo, on mne smial do očí a ešte sa povedal, že sme to dobre zvládli. On není dobrá človek. Vy seba mýlite.“ Nakoniec jej kamarátky vysvetlili, že on žiadal aby si pridržala ľavý aj pravý prsník hore, aby mohol prezrieť pľúca aj pod prsníkom. Keď to neurobila, tak jej prsník sám rukou nadvihol. Chlapi sa vrátili z bufetu a keď im ženy Eržikin príbeh vyrozprávali, tak sa išli popučiť od smiechu.
Bandy báči starý figliar začal Eržiku naťahovať, že ktovie čo ona tam s pánom doktorom po tme robili. Eržika previnilo odvetila: „Ja nerobila nič zlé, Bandika, to on, starý prasa mi babroval cici. Ja nerozumela, aký prsík mám dať hore.“ Celá partia sa dobre pobavila a v dobrej nálade sa prechádzkovým krokom pobrali domov do mesta.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

Najväčším výmyselníkom na vylomeniny bol Fero Kozár. Pochádzal zo Žakaroviec. Prevažnú časť svojej dlhoročnej praxe strávil na závode ŽB Mlynky. Po likvidácii závodu bol preložený na podnik. Z Gelnice denne dochádzal do Spišskej vlakom. Pre zlé spojenie do práce dochádzal až po siedmej hodine. V jeden pondelok otvoril dvere kancelárie na výrobe a videl tam spolupracovníkov stáť chrbtom otočených k dverám, pri stole kolegu Ing. Paľa Retinu. Ten im nahlas vykladal, že včera večer, keď sa autom vracal z návštevy od rodičov, prechádzal asi o šiestej cez križovatku vo Svite. Jeden príslušník ZNB si niečo zapisoval do notesa, dlho sa za ním díval a kývol rukou. Videl to v spätnom zrkadle. Teraz má obavy, či neurobil nejaký dopravný priestupok. Pekelníkovi Ferovi stačilo čo počul na to, aby bleskove vymyslel čertovinu. Rýchlo zbehol ku kamarátovi Jožovi, ktorý robil referenta civilnej ochrany a z jeho kancelárie zmeneným hlasom zavolal na výrobu. Vyžiadal si k telefónu inžiniera Retinu. Paľo sa do telefónu bojazlivo predstavil. V telefóne sa ozval neznámy hlas okresného náčelníka Zboru národnej bezpečností kapitána Sotáka: „Súdruh inžinier vlastníte auto Wartburg poznávacej značky SN 49-56?“ Paľo trasúcim hlasom prikývol. Ďalšia otázka ho šokovala: „Prechádzali ste včera večer asi o šiestej cez Svit? A viete akého dopravného priestupku ste sa dopustili?“ Paľo povedal, že nevie, možno že prehliadol nejakú dopravnú značku, alebo prekročil rýchlosť. Rezký hlas mu oznámil, aby ihneď prišiel na Dopravný inšpektorát aj s vodičským preukazom. Paľo bledý v tvári položil telefón a bol na pokraji infarktu. O päť minút vchádzal do kancelárie Fero Kozár. Kolegovia sedeli mlčky na svojich miestach. Fero hlasite pozdravil a dostal iba chabú odpoveď. Ihneď sa na nich oboril: “Čo sa stalo? Sedíte tu ako na pohrebe.“ Paľo mu vyrozprával celú príhodu a že už ho volali na Dopravný inšpektorát aj s vodičským preukazom. Volal sám náčelník kapitán Soták. Fero bol úžasný herec, celkom prekvapene sa opýtal: „Kapitán Jano Soták? Veď to je od nás zo Žakaroviec, veď my sme veľmi dobrí kamaráti. Spolu sme sedeli v jednej lavici v ľudovej aj v strednej škole. Neboj sa nič Palino, ja to vybavím s ním tak, že budeš spokojný. Ja pôjdem za ním, niekde si sadneme, niečo vypijeme a dáme to do poriadku. Daj mi vodičák a nejaké „Hradčany“ (stokorunáčka za ČSR).“ Paľo si vydýchol, dal mu vodičák a veľmi ochotne vytiahol stovku z peňaženky, hoci bol typ sporivého človeka. Fero odišiel do mesta, v potravinách kúpil liter rumu, dal ho do koženej aktovky a asi o hodinu sa vrátil do kancelárie. Aktovku dal pod stôl, Paľovi vrátil vodičák a povedal, že všetko je v poriadku. Neskôr mu všetko porozpráva, lebo teraz musí neodkladne vybaviť nejaké veci. Z Paľa odpadlo napätie a bol šťastný, že to tak dobre dopadlo. O dvanástej odišli všetci z kancelárie na obed. Fero to využil a fľašu rumu vložil do plechovej skrine. O tretej sa im končil pracovný čas. Pred treťou Fero volal všetkých na poldeci k plechovej skrini. Paľo nie veľmi holdoval poldecákom, preto nechcel ísť. Fero ho povzbudzoval: „Poď si vypiť aspoň za to. že si neprišiel o vodičák.“ Neochotne vstal a vypil poldecák. Ešte ho mal v ruke a Fero mu už do neho znovu nalieval. Paľo nechcel vypiť. „Len si daj, zaslúžiš si. Neboj sa, pi ako zo svojho.“ Keď to vypil, začalo mu to zapínať. Fero si z neho vystrelil. Zmohol sa iba na koktavé: „Ako zo svojho?“. Fero mu povedal, že kapitán Soták ho pozdravuje a posiela mu výdavok 32 korún, lebo fľaša rumu stála iba 68 korún. Inžinier Paľo Retina bol priateľský človek, ale takéto chovanie Fera považoval trochu za chrapúnstvo. Vedel však, že už nič nezmôže, že sa stal obeťou Ferovej prešibanosti.
V najbližších dňoch sa Paľo uzavrel do seba. S každým komunikoval iba vtedy, keď to bolo nevyhnutné. Paľo bol veľmi seriózny človek, skôr vážny, nie ako poplašenec Fero. Po nejakom čase zase išiel do Varína k rodičom. Jeho otec bol horár. Čo ho zarazilo, pred ich domom stálo niekoľko áut a pri bráničke čakala skupina ľudí. Zľakol sa, či sa rodičom niečo nestalo. Prechádzajúc okolo skupinky sa opýtal prečo tu čakajú. Ľudia mu povedali, že jeho otec zastrelil dva jazvece a oni si chcú kúpiť jazvečiu masť, lebo trpia chorobou priedušiek. Táto masť je liečivá a najlepšie sa im osvedčila v boji s touto nepríjemnou chorobou. Paľovi sa rozsvietilo v hlave. Veď Fero Kozár chodí za priateľom horárom do Betliara, kde kupuje túto masť, ale nie každý rok sa podarí horárovi jazveca zastreliť. Fero veľmi trpel, keď nemal túto masť. Paľo si vypracoval plán dokonalej odvety za to, ako Fero s ním vybabral v tej záležitosti s vodičským preukazom. Po návrate od rodičov sa nevedel dočkať pondelka. Došiel do práce a vyčkával, pokým príde Fero z Gelnice. Keď už Fero sedel za stolom, začal Paľo vyprávať naproti sediacemu Šmelkovi, že keď došiel do Varína k rodičom, čakalo tam množstvo ľudí, aby si mohli kúpiť jazvečiu masť, lebo otec zastrelil dva jazvece, z ktorých vyškvaril veľký hrniec masti. Fero zastrihal ušami a ihneď sa opýtal: „Palino, veď jazvec to je po našom borsuk?“ Paľo odpovedal, že starší ľudia aj u nich tak volajú jazveca. Fero mu trochu nasrdene povedal, že mu mohol tú masť kúpiť od otca, však vie, že on to stále používa. Paľo ochotne navrhol, že otcovi zavolá, aby pre neho masť odložil. Opýtal sa, že koľko toho potrebuje. Kilo vraj stojí sto korún. Fero nadšene zahlásil, že keď ešte má, tak nech mu odloží dve kilá. Paľo zavolal do centrály, aby mu spojili otca. Keď sa ohlásil, tak ho poprosil, aby pre kolegu odložil dve kilá jazvečej masti. Či otec ešte mal z tej masti alebo nie, to nikto nevedel, ale Paľo Fera ubezpečil, že jeho požiadavka je zabezpečená. Domov však pôjde až na budúcu sobotu. V piatok Fero dal Paľovi dve stovky a prikazoval mu niekoľkokrát, aby náhodou nezabudol borsučiu masť doniesť. Paľo už počas týždňa dal meračom vyhotoviť nálepky, kde bol nakreslený jazvec-borsuk a pod ním bol nápis „Borsučia masť 100%“. V pondelok po príchode z domu Paľo kúpil dve litrové fľaše rumu a prilepil na ne zhotovené nálepky. V kancelárii uložil fľaše do plechovej skrine. Po siedmej, ako obyčajne, vošiel Fero do kancelárie a ešte bol len vo dverách a už kričal: „Palino, doniesol si borsučiu masť?“ Všetko je v poriadku, tam ju máš v skrini. Fero si nedočkavo rýchlo zobliekal kabát a ponáhľal sa ku skrini. Otvoril dvere a skamenel. Zízal na rumovú borsučiu masť a až po chvíli sa zmohol na slovo a po spišsky povedal: „Pre Pána Boha, ta to ešči zomnu nikto tak nevydžubal.“ Paľo pristúpil k nemu a dával mu výdavok 64 korún s vysvetlením: „Otec vedel, že si môj veľmi dobrý kolega a kamarát, preto znížil cenu na 68 korún za kilogram.“ Až vtedy vybuchla celá partia výroby v obrovský rehot. Fero to však zobral športovo. Vedel podrazy rozdávať, ale aj prijímať. Otvoril fľašu a ihneď nalieval každému do pohárika. Tých, čo sa zdráhali vypiť, presviedčal, že taká „borsučia masť“ je najlepšia zo všetkých liekov nielen na choré priedušky, ale na všetky choroby.
Fera Kozára táto príhoda neodradila od toho, aby vymýšľal pre kolegov všelijaké podrazy. Svedomite mu to vracali aj s úrokmi. Raz na Vianoce mu objednali drahú erotickú knihu „Kámasútra“, čo stála v tých časoch 164 korún. Odišiel na liečenie do Karlových Varov a partia z výroby pozbierala z celého okolia pollitrové fľaše. Odniesli jeho manželke plné vrece prázdnych pollitrových fliaš s tým, že maľovali kanceláriu a pod jeho stolom našli všetky tie fľaše. Ľutovali to vyhodiť, lebo sú to zálohované vratné fľaše a za každú dostane jednu korunu pri vrátení v obchode. Týmto podrazom to už prehnali. Keď sa Fero vrátil domov z liečenia, mal veľký problém manželke vysvetliť, že je to iba pomsta jeho kolegov za to, čo im on nedávno vyviedol.
Napriek všelijakým šibalstvám, útvar výroby na podniku si plnil svoje úlohy a bol aj oporou pre jednotlivé závody. Fero bol aj mojím dobrým priateľom a často mi pomohol vyriešiť rôzne výrobné problémy na závode ŽB Smolník. Teraz, keď to píšem, živo si ho predstavujem s potmehúdskym úsmevom a šibalskými očami, ale aj jeho umenie vystrúhať kamennú tvár, keď niečo zatĺkal. Iste sa pozerá na nás z toho nášho baníckeho nebíčka, usmieva sa a uvažuje, že keby bol ešte medzi nami, čo všetko by nám mohol povyvádzať.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay

Na prvom seminári zástupca z Generálky nám v úvodnom príhovore celú vec objasnil. Socialistické Československo chcelo investovať a započať „Spoločné podnikanie s kapitalistickými firmami v rôznych rozvojových štátoch“. Výhľadovo to bolo zamerané na dobývanie medených rúd v Zambii a dobývanie chrómových rúd v Iráne. Preto musíme študovať techniku a ekonomiku zahraničného obchodu, zmiešané obchodné podnikanie a štúdium anglického jazyka. Doplnkovým predmetom bola zdravoveda, ktorá bola zameraná prevažne na prevenciu a ochranu pred cudzokrajnými chorobami v štátoch Afriky, Ázie a Južnej Ameriky. Nakoniec v tom čase najdôležitejší predmet „Svetová politika a ekonomika“, ktorú sme už na rôznych školeniach a štúdiách omieľali donekonečna, takže sme od týchto prednášok neočakávali nič nové. Naše štúdium sme ukončili záverečnou skúškou a obhajobou diplomovej práce pred zástupcami Generálky a z anglického jazyka nás skúšali profesori z Univerzity 17. listopadu v Prahe. Diplomovú prácu som vypracoval na tému „Otvárka a dobývanie chromitovej rudy na ložisku Kodža Džamali v Iráne“. Po úspešnej obhajobe mi vtedajší generálny riaditeľ Ing. Balla povedal, že na základe mojej diplomovky by sa mohol vypracovať projekt a v prípade, ak by sa pristúpilo k realizácii projektu, môžem byť poverený jeho realizáciou v Iráne. 

Celý šťastný som sa vrátil domov a už som sa spokojne mohol venovať práci a rodine, lebo neustále cestovanie do Telčíc bolo náročné na čas aj na financie. Doma som si opakoval angličtinu, aby som bol v prípade vycestovania do Iránu jazykovo dobre pripravený.

V polovici septembra 1977 sa moje nádeje na expertíznu činnosť v Iráne rozplynuli. Podnikový riaditeľ Ing. Alexander Barčák mi zavolal telefónom, že medzi Československom a Iránom nedošlo k dohode o exploatácii chromitového ložiska Kodža Džamali, preto ma posiela pracovať do zahraničia na Kubu. Dal mi inštrukcie, že mám ísť do Prahy na Polytechnu n. p., kde so mnou uzavrú zmluvu. Mne sa až zatmilo pred očami. To trojročné veľké úsilie, ktoré som venoval štúdiu angličtiny vyjde nazmar. Na Kube sa hovorí španielsky. Po vybavení formalít na Polytechne som musel zasielať rôzne doklady a životopis v španielčine. Čo teraz? Niekto mi poradil, aby som vyhľadal Bandy báčiho na podniku, že on ovláda výborne španielčinu slovom aj písmom. Pripravil som si všetky potrebné dokumenty a pri príležitostnej služobnej ceste na podnik som Bandy báčiho navštívil v jeho kancelárii. Dohodli sme sa, že po zamestnaní si niekde sadneme a pomôže mi vybaviť potrebné písomnosti. Po skončení pracovnej doby sme zašli do príjemnej družstevnej vinárničky, ktorá bola blízko budovy nášho riaditeľstva. Tam pri dobrom vínku sme sa porozprávali, poukazoval som mu všetky potrebné písomné náležitosti pre Polytechnu. Bandy báči to šmahom ruky všetko vyplnil a za malú chvíľu bol na svete aj môj životopis „curriculum vitae“ v perfektnej španielčine. Povedal mi, že všetky moje papiere zoberie so sebou a jeho sekretárka mi to prepíše. Hotové mi to pošle podnikovou poštou na závod do Smolníka. Odpadol mi zo srdca ťažký balvan obáv, ako to ja zvládnem. Potom v priateľskom posedení sme sa bavili o všeličom. Bol odo mňa starší, možno aj o dvadsať rokov, ale navrhol mi aby sme si potykali. Spriatelili sme sa a pri posedení mi porozprával aj tie príbehy o manželke Eržike. Našiel som v ňom dobrého priateľa, ktorý mi veľmi pomohol pri vybavovaní náležitostí pre Polytechnu.

Po vybavení všetkých formalít na Polytechne v Prahe som očakával pozvanie na vycestovanie. Po všelijakých nedorozumeniach a prekážkach som vycestoval aj s rodinou na Kubu. Ťažko sa mi lúčilo s celým kolektívom nášho závodu v Smolníku, lebo som si tam už zvykol. Nakoniec sme odlietali z Prahy 5. decembra 1977 večer o jedenástej. Po medzipristátí v kanadskom Ganderi sme pristáli v Havane. Na mojich hodinkách bolo pravé poludnie - 12 hodín. Hodiny v hale letiska ukazovali šesť hodín ráno. Vtedy prvý raz v živote som sa na vlastnej koži presvedčil o časovom posune v rôznych miestach na našej zemeguli.

Dostalo sa nám milého prijatia z kubánskej strany, ale aj od našich slovenských kolegov expertov, baníkov a geológov z pracovnej skupiny „Mineria“. Môj kontrakt pôvodne bol dohodnutý na funkciu prevádzkového inžiniera v najväčšej medenorudnej hlbinnej bani na Kube v Matahambre, nachádzajúcej sa v oblasti Pinar del Rio. Ložisko bolo otvorené a dobývané šachtou o hĺbke cez 1500 metrov a priemerná kvalita ťaženej rudy bola asi 4,5 % Cu. Za pôsobenia Američanov sa ťažila ruda s obsahom až 7 % Cu. Na 40. obzore sa nachádzal blok rudy s 16 percentným obsahom medi. Pre porovnanie v smolníckom závode sme pracne flotáciou vyrábali koncentrát takej kvality. Matahambre bolo od Havany vzdialené 260 kilometrov. Nakoľko som nemal zabezpečenú dopravu, Kubánci mi povedali, aby som chodil na ministerstvo, na útvar výroby, kde môžem nahliadnuť do starších projektov z bane a tak sa oboznámiť s geológiou, s výpočtom zásob na ložisku, ako aj s technickým vybavením závodu v Matahambre.

Počas môjho pôsobenia na ministerstve často dochádzali riaditelia banských závodov s rôznymi problémami v banskej prevádzke. Vedúci oddelenia Claudio Calleja (Klaudio Kajecha) ich nasmeroval ku mne, či by som im v tom nevedel poradiť. Neovládal som španielčinu, ale technici sa kreslením na papier dohovoria. Využíval som svoju angličtinu, v čom mi bola nápomocná sekretárka Mária Antonia, lebo ona pracovala ešte ako mladá u amerických podnikateľov, preto dobre ovládala angličtinu. Prevažne som našiel riešenie problémov, s ktorými prišli riaditelia na ministerstvo. Po asi dvojtýždenom pôsobení na ministerstve mi povedal vedúci, že zástupca ministra Juan Vasquez (Chuan Vaskez) rozhodol, že ostanem pracovať na ministerstve. Zároveň ma však upozornil, že si neprajú, aby som v styku s nimi používal angličtinu, ale mám sa snažiť čo najskôr osvojiť si španielčinu. Našťastie som si zobral na Kubu magnetofón, kde som mal načítané články zo španielčiny a tie som doma stále počúval. Preto som sa dosť rýchlo naučil celé vety, ktoré mi umožnili akú-takú komunikáciu s Kubáncami. Horšie to bolo s odbornými výrazmi. Na to som využíval kubánskeho spolupracovníka Ing. José Luisa, s ktorým som sa spriatelil a dohovorili sme sa, hoci ťažko, slovensko-rusky. On študoval v Bulharsku, takže ovládal trochu aj ruštinu a poslúžili nám aj niektoré bulharské výrazy, zhodné so slovenčinou. Na ministerstve som odpracoval tri roky. Po ukončení kontraktu som odišiel domov, pracovať na závod ŽB Rožňava. Po desiatich rokoch mi kubánska strana ponúkla prácu vo Výskumnom ústave dobývania rúd a metalurgie v Havane. Potrebovali vedúceho oddelenia „Mechaniky hornín“. Roku 1987 som vycestoval na Kubu a v tejto funkcii som odpracoval 16 mesiacov až do doby, keď sa vrátil z Československa môj priateľ Kubánec Juan Maden, ktorý študoval v Košiciach ašpirantúru na kandidáta vied. On bol prakticky vedúci tohto oddelenia a ja som iba preklenul jeho neprítomnosť na tomto významnom pracovisku výskumného ústavu. Môžem povedať, že moje pobyty na Kube boli bezproblémové, nikdy sa mi nevyskytli ťažkosti z kubánskej strany. Nemôžem to povedať o našej slovenskej kolónii, počas druhého pobytu, keď na Kubu nastúpili takzvaní „banskí odborníci“ a „špecialisti geológovia“, ktorí si začali budovať kariéru na Kube po straníckej linke (KSČ). Uprednostňovali „stranícko-politické školenia“ pred odbornou prácou pre kubánsku stranu. Dnes ich môžem vidieť ako schopných kapitalistických podnikateľov a členov v predstavenstvách zahraničných banských podnikov. Už nie sú „súdruhovia“. Teraz z nich srší demokracia na všetky svetové strany. Verím, že by nemali žiadnu chuť sa so mnou stretnúť, lebo by som im mohol pripomenúť ich zašlú „slávu v straníckej práci“. Počas môjho pobytu na Kube som mal rôzne zážitky. Keby som mal všetky opisovať, tak by som to v mojom veku už asi nestihol. Vybral som iba dve úsmevné príhody, ktoré opíšem.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay

S pribúdajúcou hĺbkou lomu pribúdala aj tvrdosť magnezitu. Momentálne už majú iba malý úsek, vhodný na dobývanie bagrom. V ostatnej časti lomu je potrebné započať dobývanie trhacími prácami. Nakoľko nemajú žiadne skúsenosti s trhacími prácami je pre nich potrebné vypracovať projekt vŕtacích a trhacích prác, čo bude moja úloha. Prehodnotiť geológiu ložiska a stanoviť pribúdajúcu tvrdosť magnezitu v závislosti na hĺbke ložiska bola úloha pre Miša, ako geológa. Mišo Lukáč už bol na druhom pobyte na Kube. Ovládal španielčinu na sto percent slovom aj písmom. Neskôr som zistil, že aj Kubáncom opravoval ich napísané správy.
Bolo to na začiatku marca 1978, v období sucha a príjemného počasia podobného nášmu letu, bez veľkých horúčav. Leteli sme z Havany do Camaguey starou Dakotou. Na letisku nás čakal riaditeľ závodu so šoférom a terénnym GAZ-om. Bol to veľmi sympatický pán, asi štyridsiatnik, v obleku, beloch. Skôr pripomínal Európana ako Kubánca. Po oficiálnom privítaní sme nasadli do auta a šofér s nami uháňal priamo do magnezitového lomu. Lom mal rozlohu asi štyroch futbalových ihrísk. Vyzeral ako veľké biele jazero. Dookola bolo vidieť zatlačenú skrývku, ktorá bola iba zemina a trávnatý porast, čiže ložisko sa nachádzalo priamo na povrchu.

Odbagrovaná bola iba jedna etáž o mocnosti asi dva metre. Bola to asi zvetralá vrstva, rozrušená tak, že ju bolo možné nakladať bagrom. Magnezit bol úplne biely ako sneh, takže po krátkom čase sa mi pred očami začali mihať kruhy. Bol som nútený zobrať si slnečné okuliare, lebo som už dobre nevidel. Riaditeľ nám v krátkosti povedal niečo o ložisku a potom so zápisníkom v ruke začal do mňa dobiedzať, aby som mu nadiktoval priemery vrtov, záber a rozteče vrtov, samozrejme aj váhu nálože do jedného vrtu. Trhacie práce si predstavoval, ako „Móricko vojnu“. Zober pušku a strieľaj. Vedel som, na čo sa ma pýta, lebo mal v zápisníku nakreslený radový odstrel v lome, čo odkopíroval z nejakej učebnice. Ešte som nevedel dobre po španielsky. Dohovoril som sa, ale iba v bežnom dennom styku s kolegami v kancelárii. Nevedel som technické výrazy pre vŕty, vŕtačky, rozteče a všetko čo súviselo s trhacími prácami. Volal som Mišovi, aby prišiel mi trochu pomôcť, aby som mohol riaditeľovi vysvetliť, čo všetko potrebujem zistiť, aby som mohol vypracovať projekt trhacích prác pre lom. On roztĺkal kladivom nejaké kusy horniny alebo rudy a ledabolo mi odpovedal: „Len sa tráp, tak sa skôr naučíš po španielsky.“ Ja som dostal šok. To som od dobrého kamaráta nečakal. Čo teraz? Horko-ťažko som mu vysvetlil, že na trhacie práce je potrebné vypracovať projekt. Vybral som notes a začal som sa vypytovať ja jeho aký má vŕtací stroj. Samozrejme za pomoci rúk a nôh. Zobral som ceruzku, zapichol do magnezitu, začal som s ňou krútiť a vrčať dŕŕdŕŕdŕŕ... qué tipo maquina tienes? (aký typ vŕtačky máš?) Odpovedal, že nemá žiadnu vŕtačku. Pýtal som sa na výbušniny, aké sa na Kube používajú. Tiež nevedel, lebo oni ešte nikdy nepoužívali trhacie práce. Aj na Miša som vymyslel búdu. Keď som niečo nevedel, povedal som riaditeľovi, aby sa opýtal Miša. Povedal som mu, aby sa opýtal ako sa po španielsky povedia „trhacie práce“. On mu zakričal „Lukas, Qué eso traceprace?“ (Lukas, čo je to traceprace ?) Mišo jeho skomoleninu nepochopil, preto sa mňa opýtal, že čo chce vedieť riaditeľ. Povedal som mu o čo sa jedná, tak zakričal „voladúra“. Prostredníctvom riaditeľa som z Miša vyťahal všetky potrebné odborné výrazy, aby sme sa zrozumiteľne mohli dohovoriť. Mišo si nemohol dovoliť neodpovedať na otázky riaditeľa závodu. Potom som riaditeľovi vysvetlil, že do budúceho týždňa mu vypracujem projekt otvárky, prípravy a dobývania v lome s použitím „trhacích prác“. Prisľúbil som mu, že vybavím na ministerstve, aby mu zabezpečili vŕtaciu súpravu, vybudovanie skladu trhavín a dodávky trhavín pre robenie radových odstrelov v lome. Riaditeľ bol nadšený. Možno Mišo bol aj trochu urazený, lebo riaditeľ mu nevenoval takmer žiadnu pozornosť. Riaditeľovým problémom bolo vyriešiť rozpojovanie magnezitu, aby naďalej mohol plniť predpísané dodávky magnezitu odberateľom, preto sa točil iba okolo mňa. Keď už sme sa na všetkom dohodli, zobral nás na správu závodu, kde nás v závodnej jedálni pohostili dobrým obedom. Riaditeľ nám povedal, že šofér nás odvezie „neďaleko“ do mestečka Santa Lucia, kde máme rezervované ubytovanie v hoteli, ktorý nesie meno mesta. Naproti hotelu je pekný bar, kde sa večer o piatej zídeme a spolu pri pivečku si posedíme, lebo on tiež býva v Santa Lucii.

Nasadli sme do gazika. Keď sa šofér dostal na hlavnú cestu, zošľapol plyn až na podlahu a auto sa rútilo plnou rýchlosťou. Cesta bola dobrá, takmer rovná, iba sem-tam bola mierna zatáčka. Šofér svedomite držal pedál na podlahe. Prešla polhodina a po meste ani chýru. Zrazu ubral plyn a začal brzdiť. Nevedeli sme čo sa deje. Vôkol boli iba trstinové polia. Nakoniec sme zistili príčinu spomalenia. Na perfektnej asfaltke sa objavila obrovská diera, hlboká asi pol metra, po celej šírke vozovky. Prešiel pomaly cez dieru a keď bol opäť na asfaltke, proces sa opakoval. Plyn na podlahu a uháňalo sa ďalej. Po hodine sme došli do „neďalekej“ Santa Lucie, čo mohlo byť asi 90 kilometrov od závodu. Predstavte si, že riaditeľ dochádzal do práce do „neďalekého lomu“ denne služobným alebo súkromným autom. Zastali sme pred hotelom. Došli sme na recepciu, kde nás už čakali, zapísali nás a dostali sme kľúč od našej izby. Otvorili sme dvere a prievan zobudil driemajúci roj komárov, ktorý sa na nás s veľkou chuťou vrhol a za chvíľu to tam bzučalo ako v úli. Mišo znalý kubánskych pomerov ihneď otvoril okno a uterákmi, čo sme mali pripravené na posteliach, sme komáre vyhnali von oknom z izby. Zavreli sme okno a do izby začal prúdiť chladný vzduch z klimatizačného prístroja, ktorý kubánci nazývali jednoducho „Aire“ (vzduch). Osprchovali sme sa a prezliekli sme si košele. Ľahli sme si oblečení na posteľ, že si trochu odpočinieme. Za malú chvíľu sme okolo uší začuli kvílivý zvuk útočiacich komárov. V lúči slnka sme zbadali, že „Aire“ nie je dobre utesnené a škárami priam vťahovalo komárov z vonku do izby.

Mišo išiel na recepciu, odkiaľ došiel aj s údržbárom, ktorý na prístroji dotiahol povolené skrutky a špáry v stene vypchal starými novinami. Zopakovali sme si vyháňanie komárov a potom sme už mali v našej izbe celkom príjemné prostredie. Blížilo sa k piatej hodine. Pobrali sme sa do protiľahlého baru na schôdzku s riaditeľom. Bar bol veľmi pekne zariadený, asi s osem metrovým barpultom a s vysokými stoličkami. V miestnosti bolo príjemne chladno. Nebol tam žiadny zákazník. Sadli sme si do stredu barpultu a objednali sme si pivo. Kubánske pivo bolo veľmi dobré s nasládlou chuťou, čo mu dodával pridaný ryžový alkohol. Ten mu dodal grády a tiež slúžil ako konzervačný prostriedok v kubánskych horúčavách. Popíjali sme dobré chladené pivo a fajčili kubánske cigarety Ligeros. Čakali sme kedy sa objaví riaditeľ. O pätnásť minút vošiel aj s manželkou. Manželka riaditeľa bola veľmi pekná žena, vkusne oblečená v ľahkej blúzke a v priliehavých rifliach. Zostúpili sme zo svojich stoličiek a po predstavení si sadli oni na naše stoličky a my sme si sadli vedľa nich. Ja som sedel vedľa riaditeľa a Mišo vedľa jeho manželky. Náš hostiteľ objednal štyri pivá a začalo naše posedenie. Mišo sa bez problémov začal rozprávať s jeho manželkou. Riaditeľ sa obrátil ku mne a pomaly vyslovujúc slová mi povedal, že veľa ráz navštívil Československo a má tam mnoho priateľov, ale najviac priateľov má v Maďarsku. Nerozmýšľajúc som sa opýtal, že prečo práve v Maďarsku. Znovu pomaly vyslovujúc slová mi povedal, že šesť rokov študoval baníctvo v Budapešti. Ja som sa naučil maďarčinu v Drnave, kde som sa oženil a v obci sa prevažne rozprávalo po maďarsky, preto som sa mu ozval po maďarsky: „V tom prípade môžeme rozprávať po maďarsky.“ Vytreštil na mňa s prekvapením oči a s takým čudným prízvukom sa ma maďarsky opýtal: „Ty vieš po maďarsky?“ Povedal som, že nie na sto percent, ale že sa dohovorím. Keď to počula jeho pani, ihneď sa obrátila ku mne a maďarsky mi povedala, že aj ona študovala na chemickej priemyslovke v Miškolci a naučila sa po maďarsky. Tak sme sa začali veľmi dobre baviť v maďarčine. Veľmi dobre im to padlo, že po dlhom čase sa môžu s niekým porozprávať jazykom, ktorý sa v Európe naučili. Riaditeľ sa dostal do svojho živlu, objednával jednu rundu piva za druhou a vyprávali mi všelijaké príhody zo študentských čias v Maďarsku, kde sa aj zoznámili a po návrate domov sa zobrali. Mišo bol odstavený. S ním sa nebavili, iba si s ním pivom priťukli a rapotali v maďarčine ďalej. Mišo sa ma potom dosť nasrdene opýtal, že čo toľko tárame medzi sebou, že nič z toho nerozumie. So smiechom som mu povedal: „Teraz ty sa tráp, možno sa niečomu priučíš.“ Všetko má svoj koniec, aj my sme sa rozlúčili. Riaditeľ nám oznámil, že si zajtra môžeme pospať, ísť na pláž a o jedenástej príde pre nás auto. Dovezie nás na závod, kde nám pripravia slávnostný obed na rozlúčku. Poobede nás šofér odvezie na letisko v Camaguey k lietadlu, ktoré o štvrtej odlieta do Havany.

V hoteli sme niečo zjedli na raňajky a išli sa vykúpať do mora. Bola tam veľmi pekná pláž a príjemná voda. Podľa dohovoru nás šofér odviezol na závod. V závodnej jedálni panoval čulý ruch. Pracovníci závodnej správy ukladali stoly do radu tak, že vytvorili dlhý stôl cez celú jedáleň. Prikryli ho obrusmi a poukladali taniere a príbory. Pani riaditeľová bola oblečená v bielom kuchárskom kostýme a bola ako hlavná kuchárka, ktorá pripravovala slávnostný obed. Dráždivá vôňa vychádzala z kuchyne, tak sme s Mišom tipovali, že čo to asi bude. Mišo znalý pomerov vyhlásil, že slávnostný obed na Kube je kongri s lechonom (lečónom). Kongri je ryža varená spolu s malými čiernymi fazuľami a lechon, je mladé prasiatko do 40 kg. Býva v kuse upečený celý bok prasaťa aj s polovicou hlavy. Vytrvalo sme čakali a už sa nám začal ozývať hlad. Po chvíli sme zasadli za stôl aj s poprednými pracovníkmi závodnej správy. Oproti nám sedel riaditeľ závodu. Po jeho ľavej ruke sedel hlavný inžinier a na pravej strane sedel vysoký kostnatý černoch, ktorý bol hlavný banský merač a geológ v jednej osobe. Tak to vyšlo, že sedel oproti mne.

Poučení riaditeľom všetci, ktorí sa mi prihovárali, rozprávali pomaly a rozťahovali ústa. Merač, ako väčšina černochov, gúľal očami a pri reči ich prevracal, že niekedy mi pripadali úplne biele, ako malé pingpongové loptičky. Potom kuchárky na čele s pani riaditeľovou nakladali do hlbokých tanierov nokerle, ku ktorým naložili veľkou naberačkou pravý maďarský hovädzí guláš. Bol pripravený na čerstvej zelenine, paprike a paradajkách s riadnou dávkou chili papričiek. Pálil ako oheň, asi aj Maďari by sa pri ňom zapotili. Keď mal každý naložené, riaditeľ mal kratučký príhovor, že obed je na našu počesť a začal obed. Mne to veľmi chutilo, lebo takú hovädzinu ako bola na Kube už v živote nikdy nebudem jesť. Jatočné zvieratá sa porážajú mladé a celý rok sú chované na zelenej tráve, čo ovplyvňuje celkovú chuť mäsa. Niektorí domáci hostia začali robiť strašné grimasy a chytali vzduch, lebo guláš veľmi pálil. Kostnatý černoch predo mnou aj zahrešil a zvolal: „Eso es muy picante!“ (To je veľmi štipľavé) Musel som potlačiť smiech, keď riaditeľ sa postavil a prikázal všetkým ako dôstojník „jedzte!“ Ukázal na mňa a pokračoval: „Je to jeho národné jedlo a keď to kritizujete, môžete ho tým uraziť.“ Každý sa poctivo napchával a niektorým, hlavne ženám, stekali po lícach slzy od páliveho jedla, ale poctivo plnili riaditeľov príkaz. Po obede sme dostali po jednej fľaši piva, čo každý veľmi ocenil. Vstal som a po maďarsky som sa poďakoval hlavne pani hlavnej kuchárke a podotkol som, že taký dobrý guláš som ani v Maďarsku nejedol. Riaditeľ to všetkým prítomným s hrdosťou preložil. Mišo sa poďakoval perfektnou španielčinou a keď sme odchádzali k autu, celý kolektív nás potleskom vyprevádzal, že sme sa cítili ako keby sme boli nejaká vládna delegácia. Po príchode do Havany som v priebehu týždňa vypracoval sľúbený projekt a urýchlene som ho poslal na Redencion. So šéfom Claudiom sme vybavili, aby jednu vŕtaciu súpravu „Craelius“ previezli zo závodu v Matahambre aj s vrtmajstrom na Redencion. Vrtmajster zaučil tamojších pracovníkov so súpravou vŕtať. Po mesiaci došiel na ministerstvo riaditeľ z Redencionu. Veľmi si vychvaľoval projekt trhacích prác a pyšne vyhlásil, že už všetko perfektne ovládajú. Keď sme začali rozprávať po maďarsky, sekretárka Mária Antonia v priebehu minúty pozháňala obecenstvo z ostatných kancelárií, aby prišli počúvať ako zneje maďarčina. Bol som niekoľko ráz na kontrole magnezitového lomu a bol som spokojný s postupom prác podľa vypracovaného plánu. Čo sa mi páčilo na Redencione, bol vzorný poriadok nielen v lome, ale aj v strojovom parku, čo sme nevedeli dosiahnuť na niektorých iných závodoch. Na tento závod a jeho osadenstvo som si zachoval veľmi pekné spomienky.

(POKRAČOVANIE)

Ing. Marian Slavkay

V Československej kolónii nás bolo asi 120 rodín rozmiestnených po celej Kube. Mali sme založené aj rodičovské združenie, ktorého predsedom bol Jano Tabák, geológ zo Žiliny. Na koniec školského roku sme deťom v našej škole urobili malú slávnosť. Naše ženy napiekli zákusky, torty, narobili obložené chlebíčky, zakúpili sme dobré limonády, na Kube zvané „Refresco“. Učitelia pripravili pre deti zábavný program, takže deti aj my rodičia sme strávili veľmi pekný deň. Takýto koniec školského roku sa veľmi zapáčil predsedovi rodičovského združenia Jánovi Tabákovi. Pri jednom stretnutí s pánom veľvyslancom Chudíkom navrhol, aby sme pozvali profesorský zbor z ruského gymnázia na posedenie s občerstvením, čo by bolo poďakovanie za to, že nám nezištne vyučujú deti. Pán veľvyslanec bol veľmi dobrý človek. Tento návrh podporil a prisľúbil, že nám dá k dispozícii záhradu v jeho rezidencii, prispeje nám k pohosteniu jednou krabicou bieleho rumu Havana Club a pridá ešte dva krabice piva Plzenský Prazdroj. V našom obchode vo Foxe sme vybavili s vedúcim, aby nám zabezpečil tri celé bravčové stehná a 12 kurčiat. Naše ženy sa pustili do práce. Ja som im stehná vykostil a oni z toho mäsa narobili všelijaké dobroty. Rezne, fašírky, mäsové záviny.  Kurčatá rozštvrtili a povyprážali v trojobale. Každá zo žien napiekla zákusky.  Misy so zákuskami boli pestré, výber ako v cukrárni, lebo každá zo žien piekla niečo iné. Čo najviac všetci ocenili, bol čerstvo napečený domáci chlieb, lebo kubánský chlieb bol biely a sladký ako koláč. Nezabudli ani na rôzne šaláty a kyslé uhorky. Keď to všetko prestreli na pripravené stoly v záhrade, vyzeralo to ako na bohatej grófskej svadbe. Museli sme uznať, že naše ženy sú šikovné, dokážu sa spojiť a pripraviť také veľkolepé pohostenie. Ocenil to aj náš pán veľvyslanec, ktorý sa prišiel  pozrieť na prípravu a neodmietol ani ponuku, aby ochutnal niečo z týchto dobrôt. Nedal sa núkať a dobre si zajedol z domácich špecialít. Najviac mu chutil domáci chlieb. Poďakoval sa,  poprial nám príjemné posedenie a odišiel do svojej rezidencie. V tieni stromov bol postavený  stánok, ktorý slúžil ako výčap. Tam bolo uložené pivo, rum, refreská a každý si mohol pýtať čo chcel. Službu v stánku mal šofér, ktorý vozil naše deti do škôl. Bol to zavalitý dobrosrdečný černoch s večným úsmevom na perách. V stanovený čas sme sa tam zišli všetci zainteresovaní. Jano Tabák nám dal takéto inštrukcie: profesori a profesorky z ruského gymnázia prídu autobusom. Pri vchode každej žene dáte karafiát. Mal ich pripravené vo vedre s vodou a každý z nás chlapov nech sa ujme jedného profesora, aby sa o neho staral celé odpoludnie.

Konečne došiel autobus. Vystupovali z neho pedagógovia. Predomnou sa utvoril hlúčok chlapov, ktorí postupne doprevádzali jedného z príchodiacich profesorov. Spoločenským oblečením na Kube boli nohavice a slávnostná košeľa guayavéra. Bola to košeľa bohato zdobená výšivkami s veľkým vreckom na prsiach a dvoma veľkými bočnými vreckami. Nosila sa navrch nohavíc. Medzi príchodiacimi od brány som zbadal chlapíka môjho vzrastu v svetlých nohaviciach a bielej guayavére.  Mal svetlé kučeravé vlasy a slovanskú tvár. Pre mňa to bol typický Rus. Po rusky som ho privítal a predstavil som sa mu, že som Marian. On mi po rusky odpovedal, že sa vola Josif. Cítil som povinnosť ho pozvať na nejaký drink na privítanie, tak som mu povedal: „Što, Josif, popijom čuť-čuť na družbu?“ Odpovedal krátko:  „Da popijom.“ Podišli sme k stánku, kde náš  šofér robil výčapníka. Ja som sa s ním poznal, tak som ho požiadal, aby nám nalial dva čisté rumy (na Kube sa pilo prevažne „Trágo“, poldeci rumu doliate kolou). Náš výčapník dobre poznal nás aj Rusov. Vedel, že radi pijeme čistý rum. Nalial nám riadne dávky, tak sme to do seba prevrátili a znovu sme sa rozprávali o všeličom. Zavolal som ho k stolu, aby sme si trochu zajedli. Veľmi si pochvaľoval aké je to chutné. Tak sme to vytrvale striedali, vypiť rum a „nemnožka pokušať“. Nejaký chlapík tam hral na harmonike. Ja som sa opýtal: „Josif, etu znaješ? Vypriagajte hlopci kone...“ Odpoveď bola: „Znaju.“ Začali sme spievať, harmonikár sa k nám pridal a neskôr aj mnohí prítomní. Vo chvíli hučala veľvyslancova záhrada ruským spevom. Naše časté chodenie k stánku sa začalo na nás prejavovať, ale sme sa nevzdávali. V družbe  je potrebné vydržať. Už sme sa držali rukami okolo krku, ako starí dobrí kamaráti. Odrazu mi Josif povedal: „Mariančok, ja rodilsja v Bystrici.“ Ja som sa hlasite rozosmial. Opýtal sa ma, prečo sa smejem. Odpovedal som už po slovensky: „Preto sa smejem, že ja som sa narodil v Brezovici a sme Slováci a už tri hodiny  rozprávame iba po rusky.“ Pochytil nás smiech, až sme sa dusili. Na to  sme si ešte pripili, ale už iba malú dávku rumu. Sadli sme si k stolu a porozprávali sa. Jozef robil experta v cukrovaroch, čiže cestoval stále po celej Kube. Robil spolu s ruskými odborníkmi, preto dobre ovládal ruštinu. Mňa z predošlého bydliska v Coronele vozili mikrobusom počas troch mesiacov ruskí inžinieri na ministerstvo. Pracovali na oddelení povrchového dobývania. Pri nich som si oprášil vedomosti z dvadsaťročného štúdia ruštiny v školách a celkom obstojne som už po rusky rozprával. Možno, že niečo sme nesprávne vyslovili, ale nezbadali sme to, lebo sme si trochu otupili našu pozornosť rumom. Na našej príhode sa dobre pobavili aj naši kamaráti, keď sme im ju vyrozprávali. S Jozefom sme sa spriatelili a keď sme sa potom stretli v meste, vždy sme sa pozdravili po rusky. „Zdrastvuj tavariš, skaži kak paživaješ?“ Stále sme sa zasmiali na našej podarenej stretávke v ruskom jazyku.

Ing. Marian Slavkay

(POKRAČUJEME)

Pracovníci na správe závodu vedeli dobre po slovensky a vyprávali mi o sláve drnavskej vysokej pece na výrobu surového železa aj o výrobe odliatkov známych po celej strednej Európe. Každý mi príbeh zlievarne vyprával po svojom. Poprosil som mamku, aby mi pozháňala nejaké knihy, v ktorých je opísaná história drnavskej zlievarne.
Po niekoľkých dňoch, keď som sa vrátil domov z práce, čakalo ma prekvapenie. Na stole som mal asi šesť hrubých kníh v masívnom zastaralom hnedom viazaní so zlatými nápismi. Keď som si sadol k stolu a prezeral knihy, prišla mi na rozum riekanka z detstva: „Bol jeden mních, mal veľa kníh a nič nevedel z nich.“ Táto riekanka pre mňa platila na 99 percent, lebo všetky knihy boli písané v maďarčine, a ja som v nich nedokázal prečítať ani jedno slovo. Jedno percento chýbajúce do stovky boli obrázky a technické výkresy v knihe, ktorým som trochu rozumel. Ale technické výkresy boli popísané v maďarčine, tak tiež som nevedel z toho nič. Pripadal som si ako nevidiaci, keď mu darujú knihu nenapísanú Braillovým písmom. Na moje veľké štastie moja mamka, hoci Slovenka, vedela perfektne po maďarsky. Za Rakúsko-Uhorska bol v školách vyučovací jazyk maďarský.

Romány doma tiež čítala prevažne v maďarčine. Zo začiatku sa hnevala, že som ju stále otravoval, aby mi články preložila. Neskôr, keď sa nám začala história trochu objasňovať, tiež to vzbudilo u nej záujem. Už sama vyhľadala a prečítala mi závažné skutočnosti, čo sa udiali v minulosti v krásnohorskom panstve v banskej aj železiarskej činnosti. Nakoniec som získal takýto historický pohľad na minulosť baníctva a železiarstva v Drnave:
Rod Andrássyovcov pochádzal zo Sedmohradska, ale pre nejaké nezhody s tamojšou vrchnosťou musel opustiť Sedmohradsko. Asi v roku 1578 sa stáva Peter Andrássy hradným kapitánom na hrade Krásna Hôrka. V roku 1642 dal cisár Ferdinand III. hrad Krásnu Hôrku do dedičného vlastníctva rodu Andrássyovcov. V roku 1669 získavajú právo na banské podnikanie v celom krásnohorskom panstve. Niekedy v deväťdesiatych rokoch 17. storočia došlo v rode Andrássyovcov k rozdeleniu rodu na dve vetvy. Betliarsku, ktorá získala majetky nachádzajúce sa v povodí rieky Slanej a krásnohorskú (tzv. monockú), ktorá získala majetky v okolí Krásnohorského Podhradia, Dlhej Lúky, aj celú drnavsko-bôrčanskú dolinu. Hoci už zmienky o banskom podnikaní a stavbe taviacich pecí sú zo začiatkov 17. storočia, mňa zaujímala hlavne podnikateľská činnosť významného člena krásnohorskej vetvy, grófa Juraja IV. Andrássyho, ktorý sa najviac zaslúžil o rozvoj železiarstva v Drnave.

Bol to veľmi vzdelaný človek so širokým svetovým rozhľadom. Bol dôverným priateľom grófa Istvána Széchenyiho, s ktorým sa zaslúžili o rozvoj Uhorskej akadémie vied a Národného múzea v Budapešti. Obidvaja grófi patrili k najbohatším mužom Uhorska. Na svojom krásnohorskom panstve vlastnil všetko čo si vyžadovalo podnikanie v železiarstve. Ložiská železných rúd, rozsiahle lesy, ktoré poskytovali dostatok kvalitného dreva na výrobu dreveného uhlia, čiže mal všetko potrebné pre tavbu surového železa. V podnikaní netrochárčil. Rozhodol sa v roku 1830 (inde sú údaje o r. 1821) postaviť v Drnave pod vedením anglického odborníka Wiliama Buildona, vysokú pec so zlievárňou a skujňovacími hámrami. V tom čase to bol vyspelý a najmodernejší železiarsky závod, ktorý bol považovaný za vzorový v celom Uhorsku. Už v polovici 19. storočia dosiahla železiareň ročnú výrobu 1512 ton surového železa, z ktorého takmer 680 ton sa použilo na výrobu odliatkov. Boli odlievané prevažne strojné súčiastky, ale tiež ozdobné a spotrebné predmety.
Drnavské odliatky boli známe po celej krajine. Najviac sa však drnavská zlievareň preslávila odliatím dielov na reťazový most v Budapešti. O tom ako gróf získal takú veľkú objednávku na odliatie dielcov reťazového mosta koluje veľa dohadov a povestí. Jednu, ktorú mi vyrozprával až po rokoch môj dobrý priateľ, cestovateľ a novinár István Detvay z Budapešti, považujem za najpravdivejšiu. Vedel ju od svojho otca, zlievarenského majstra, ktorý pracoval v drnavskej zlievarni až do jej zániku. Detvayovci pochádzali z Drnavy, ale po strate zamestnania a likvidácii drnavskej železiarne sa presťahovali do Miškolca, kde otec dostal prácu v tamojšej zlievarni.

Széchenyiho most

Nutnosť potreby mosta cez Dunaj sa zrodil v hlave grófa Istvána Széchenyiho, keď sa s kočom rýchlo potreboval dostať z mesta Buda na druhú stranu Dunaja do mesta Pest. V tom čase obidva brehy Dunaja spájal iba úzky provizórny most, kde bolo potrebné vyčkať poradie, aby mohol prejsť s povozom na druhú stranu. Széchenyi sa ponáhľal na pohreb svojho otca a napriek tomu musel pri moste čakať niekoľko hodín. Grófi Széchenyi a Juraj IV. Andrássy často navštevovali Anglicko, dokonca boli aj členmi nejakých vedeckých klubov v Londýne.

Széchenyi dívajúc sa na mosty cez Temžu, ktoré spájali obidva brehy rozpoleného mesta, prišiel na myšlienku podobným mostom spojiť dve historické mestá Buda a Pest. Spojil sa s odborníkom na stavbu mostov Wiliamom Tierney Clarkom s požiadavkou, aby navrhol na preklenutie Dunaja most, čím sa dosiahne spojenie uvedených historických miest. Clark mu predložil návrh zväčšenej verzie mostu Marlow Bridge, ktorý bol postavený cez rieku Temžu. Széchenyi sa nadchol návrhom.

Ihneď začal zisťovať ceny odliatkov potrebných na stavbu mosta. Bolo samozrejmosťou, že odliatky musí vyrobiť tá anglická firma, ktorá už má bohaté skúsenosti s odlievaním veľkých mostových dielcov pre mosty na Temži. Széchenyi začal kalkulovať. Keď k cene odliatkov pripočítal náklady na dopravu dielcov z Londýna do Uhorska, vyskočili mu obrovské sumy, ktoré by veľmi predražovali stavbu mosta. Gróf Andrássy mu dal návrh, že on skúsi odliať dielec mosta vo svojej zlievarni v Drnave. Na tento návrh sa Széchenyi, ale aj mnoho známych odborníkov v železiarstve, pozerali veľmi nedôverčivo. Gróf Andrássy bol mužom činu a veril svojej zlievarni. Podľa technickej dokumentácie odlial jeden dielec mosta, na vlastné náklady ho dopravil do Budapešti. Tam prizval domácich aj anglických odborníkov, aby dielec podrobili dôkladným technologickým skúškam. Po dokonalom preskúmaní odliatku znalci dospeli k názoru, že odliatok dosahuje požadované parametre a bez obáv sa môže použiť na stavbu projektovaného mosta. Tak získal gróf Juraj IV. Andrássy najvýznamnejšiu objednávku v dejinách drnavskej zlievarne. V Drnave sa následne odliali všetky dielce a súčiastky plánovaného mosta. Predpokladám, že dielec „lánchídu“ ktorý sa nachádza v múzeu na hrade Krásna Hôrka, je ten skúšobný dielec, s ktorým gróf Andrássy odborníkov presvedčil o schopnosti a technickej vyspelosti drnavskej zlievarne pre takú náročnú výrobu. Gróf István Széchenyi ponúkol na stavbu mosta cez Dunaj svoj ročný príjem zo všetkých
svojich statkov a majetkov. Poveril Angličana Wiliama Tierney Clarka postaviť most cez Dunaj. V rôznych historických dokumentoch je uvádzaná doba výstavby mosta v rokoch 1839 až 1849. Toto obdobie zrejme zahŕňa projektovú prípravu, ako aj prípravu materiálneho zabezpečenia stavby.

Základný kameň stavby reťazového mosta bol však položený 24. augusta 1842. Na stavbu dohliadal a technicky ju usmerňoval škótsky inžinier Adam Clark. Bol to iba menovec a nebol v príbuzenskom pomere s anglickým projektantom Clarkom. Výstavba „Lánchídu“ bola ukončená v roku 1848. Inaugurovaný bol v roku 1849. Tento most bol v tom čase považovaný za jeden z divov sveta. Dostal meno po svojom „stvoriteľovi“ Széchenyiho most.

Ing. Marian Slavkay

Mal som prísť o pol deviatej v nedeľu do dvora baníka Čelára, kde budú pripravené pre všetkých raňajky. V  slávnostnú nedeľu ma Ilonka néni vyobliekala. Vyžehlila mi nohavice, bielu košeľu a kravatu. Taký vyparádený som sa vybral do domu Čelára, ktorý býval iba niečo vyššie, nad domom pani Štemplovej. Keď som vošiel do brány, uvidel som v strede dvora poukladané stoly v dĺžke asi 20 metrov, čiže tvorili jeden obrovský dlhý stôl. Boli prikryté bielymi obrusmi. Po obidvoch stranách boli stoličky a pred každou na stole bol štamperlík, pohár na pivo alebo malinovku a tanierik na raňajky. Za vrchstolom sedeli traja najstarší baníci v baníckych uniformách. Ak si dobre pamätám, boli to Lach, Matajzel a domáci Čelár. Pri nich na boku som uvidel vedúceho úseku Fera Stana, hlavného inžiniera Ing. Rozložníka a oproti nim sedel Janko Neubauer, vedúci úseku Július. Ako pomocníci a usporiadatelia boli šiesti mladí baníci v baníckych uniformách. Medzi nimi boli Jožo Hutník, Jano Antóny, ktorého volali Hona a Pamula. Ostatných si už nepamätám. Pri bráne sa ma ujali a odprevadili ma k stolu.

Usadili ma k môjmu vedúcemu. Pozdravil som sa so spolusediacimi. Za malú chvíľu boli všetky miesta zaplnené. Slávnosť otvoril Lach báči, ktorý všetkých privítal, niečo povedal o tradícii tohto sviatku a poprosil vedúceho Stana o príhovor k prítomným. Ten poprial baníkom veľa šťastia v práci aj v rodine. Potom sa prihovoril k baníkom aj Janko Neubauer a hlavný inžinier. Po prejavoch začali mládenci v uniformách nalievať štamperlíky, podľa toho, kto čo pil, ostrú alebo sladkú. Po tomto prípitku začali nosiť vo veľkých hrncoch pariace sa spišské párky, a to poriadne porcie. Po výdatných raňajkách traja chlapi stredného veku, v uniformách, zobrali tam pripravené zástavy,  jednu banícku a dve kostolné a vyšli na cestu. My  sme sa za nimi zoradili do sprievodu a spolu s dychovkou vykročili ku kostolu, aby sme sa zúčastnili slávnostnej svätej omše na počesť nášho baníckeho sviatku. Kostol bol plný do posledného miesta. Na bohoslužbách boli prítomní aj ostatní občania, hoci nepracovali v baniach. V tom čase obyvatelia Dobšinej brali baníctvo ako nedeliteľnú súčasť mesta. Po omši sme sa v takom istom pochodovom útvare pobrali znovu do Čelárovho domu na slávnostný obed. Pri vstupe na dvor sme ucítili vôňu výborného gulášu. Zaujali sme každý svoje miesto a po prípitku začali mládenci v uniformách nosiť v hrncoch guláš, z ktorých kuchárky naberali každému do pripravených tanierov. S chuťou sme jedli výborný guláš s čerstvým chlebom. Po výdatnom obede bolo podávané chladené pivo z pivnice. Mládenci v uniformách chodili okolo stola a každému nalievali do štamperlíka podľa toho kto si čo prial. Zavládla dobrá nálada a rozprúdil sa rozhovor, v ktorom prevládala banícka problematika. Okolo pol tretej starý Lach báči stretnutie ukončil s tým, že večer o šiestej sa začne v Hajme (kultúrný dom) banícka zábava, na ktorú máme všetci prísť. Hudba zahrala banícku hymnu a rozišli sme sa domov, ja už trochu rozjarený. Ilonka néni tam na mňa netrpezlivo čakala. Musel som jej dopodrobna porozprávať ako celá slávnosť prebiehala. Potom mi kázala preobliecť sa, ľahnúť si a trochu pospať, lebo večer musím byť na baníckej zábave čerstvý. Poslúchol som ju a trochu som si pospal. Večer ma zobudila. Už som mal pripravenú novú košeľu aj s inou pestrejšou kravatou. Musím priznať, že Ilonka néni sa o mňa starala ako o vlastného syna. Dobre poznala zvyky na baníckej zábave.

Urobila mi inštruktáž ako sa mám zachovať pri baníckom ceremoniáli, ktorý bol súčasťou zábavy. Povedala mi, že ma zoberú na prijímanie do baníckeho stavu. Tento ceremoniál pozostával z toho, že nováčika odvedú, prevalia na banícku ládu (bruderláda) a na zadok mu dajú tri údery baníckou lopatou. Keď vstanem, aby som sa nezabudol za to poďakovať, lebo keď nepoďakujem dajú mi tri po zadku znovu. Takto poučený, vyparádený som sa pobral do Hajmu na zábavu. Prišiel som okolo pol siedmej. Zábava už bola v plnom prúde. Vedúci mi kýval od stola, že mi drží miesto. Sedeli tam spolu s manželkou a so staršími baníkmi. Chvíľu sme posedeli a keď začala hudba hrať, popýtal som zo slušnosti vedúceho manželku do tanca. Potom sme sedeli a rozprávali sa.
Spolusediaci na mňa stále naliehali, aby som išiel tancovať s nejakým dievčaťom, ktorých tam bolo neúrekom. Potom som sa osmelil a išiel tancovať. Zábava bola výborná, ale som cítil, že všetci baníci ma sledujú,  často sa mi prihovárali, že ako sa mi tie oslavy páčia. Okolo desiatej to začalo.
Mládenci v uniformách zobrali z kola tancujúci pár a odviedli ho k baníckej láde. Chlapa povalili na ládu a drevenou lopatou mu dali tri po zadku. Pri každom údere mu niečo povedali. Keď prišiel rad aj na mňa, práve som tancoval s takým jedným pekným dievčatkom. Odšikovali ma aj s tanečnicou k láde. Povalili ma na ňu, ešte mi aj vyhrnuli kabát a začali pripovedať: „Aby ste merali tak štolvanty (chodby), žeby bulo furt vecej metroch, jak je norma,“ báác po zadku. „Ked robite uzavierku zastrúhajte tužku na tenko, žeby se do tých okienkoch na obálke vecej korunky vejšly,“ báác po zadku. „Aby ste nám menšie normy dával a vyše percenta počítal,“ posledný báác po zadku. Zdvihol som sa z lády a poďakoval slovami: „Ďakujem Vám baníci, budem sa Vašimi radami riadiť.“ Ostali trochu zarazení, pretože okolo lády stálo už dosť početné obecenstvo, ktoré  očakávalo, že ma budú biť po zadku znovu. Neostávalo im nič iné, len posunúť predomňa tanier, na ktorý som dal už pripravenú desaťkorunáčku a naliali mi výbornú griotku do pohára väčšieho ako poldeci. Mojej tanečnici naliali štamperlík.

Po ceremónii sme sa s dievčaťom odtiahli trochu nabok a prizerali sme sa ako uniformovaní mládenci vedú nášho závodného doktora Líšku. Pán doktor nám predviedol pekné divadlo. Keď dostal lopatou tri po zadku, nepoďakoval, vyskočil, chmatol pohár s pálenkou a šup do seba. Znovu mu prikladali a on znovu nepoďakoval, vyskočil a vypil pálenku. Z obecenstva mu našepkávali, že má poďakovať. Po tretej „výplate“ poďakoval, vypil pálenku a dal desať korún na tanier. Čelár, ktorý mal výkonnú moc vyplácať s lopatou, povedal doktorovi, že mal poďakovať po prvom raze. Pán doktor mu odpovedal svojsky: „Od troch po riti ešte nikto neumrel a ja za desať korún som mal tri dobré griotky.“ Celá sála sa na tomto podarenom vystúpení MUDr. Líšku dobre pobavila. Bol to veľmi dobrý človek a v Dobšinej veľmi obľúbený. Na tejto zábave sa výborne bavil, lebo sa medzi baníkmi cítil veľmi dobre. O jednej po polnoci sa začali ľudia rozchádzať. Ráno niektorí museli ísť do práce. My na bani sme to zariadili tak, že sme mali odpoludňajšiu smenu, aby sa každý mohol dobre vyspať. Potom pri fáraní na pracoviskách ešte boli nejaké dozvuky, keď chlapi ma podpichovali, či si pamätám čo mi bolo uložené pri prijímaní do dobšinského baníckeho stavu. Boli sem-tam nejaké reči okolo vydarených osláv, ale o niekoľko dní nové problémy na bani zatlačili tieto spomienky do úzadia.
Ing. Marian Slavkay