Gemer je ale rovnako posiaty i kopou priemyselných pamiatok, predovšetkým tých, ktoré kedysi súviseli s banskou činnosťou a spracovaním nerastných surovín. Dôkazom bohatej histórie je expozícia baníckeho múzea v Rožňave.

Niekde v srdci Gemera sa na mape dá nájsť vrch so zaujímavým názvom Železník. Opísal ho v jednej zo svojich povestí aj Pavol Dobšinský. A čím je výnimočný? Veď tým, že je železný. Počas stáročí bol rozvŕtaný z každej strany, či už od Rákoša, Nandraža alebo od Sirku. Ostal nemým svedkom zašlej slávy a rušnej banskej činnosti. Je pravdepodobné, že sa tu začalo ťažiť už v dobe laténskej i keď prvá písomná zmienka o ťažbe pochádza z roku 1570. Najväčší rozmach ťažby a spracovania železnej rudy bol v 19. a začiatkom 20. storočia. Veď napr. v roku 1856 sa v železníckom ložisku vyťažilo až 47,4% celej ťažby v Gemeri, čo vtedy bola takmer štvrtina celouhorskej spotreby železa. Toto miesto zastalo v čase až v polovici 60-tych rokov 20. storočia, kedy z bane v Železníku vyšiel posledný naplnený vozík. Od tej doby toto miesto zastalo v čase. Ľudia sa odsťahovali za prácou, škôlky a obchody spustli, malé políčka začali zarastať. Dnes tu je kľud a ticho.

V roku 2011 bola táto lokalita vyhlásená za pamiatkovú zónu. Otázka je, či to týmto pamiatkam nejakým spôsobom aj pomáha. Veľa budov je opustených, často s narušenou strechou či statikou. Zub času spolu so silou prírody nahlodávajú už aj tie časti, ktoré sa pred pár rokmi zdali celkom zdravé a pevné.

Jedinečná atmosféra

Pokiaľ prichádzate na Železník od obce Sirk, čaká vás krásna kľukatá cesta do kopca, ako stvorená pre cyklistov. Pred jednou zo zákrut vás zrazu čakajú dve viac ako storočné stavby, ktoré svojou veľkosťou ako keby sem ani nepatrili. Človek málokedy na malej dedinke alebo usadlosti natrafí na väčšiu budovu, tobôž tu. Obe patrili banskej spoločnosti. Kto tu zastaví a prejde sa po okolí, hneď za budovami, v priľahlom svahu, nájde zamurovaný vchod do bane Ladislav. Po ceste cez kolóniu sa človek dostane medzi domčeky, kde v minulosti bývali prevažne baníci. Sú to zase také jedinečné radové bytové domy. Niekedy v jednom takomto dome, rozdelenom na štyri časti bývali štyri rodiny. Každý mal kuchyňu, spálňu a komoru. Dnes je časť domov neobývaná, časť je prerobená, veľa ľudí užíva celý alebo polovicu domu. Dvorčeky pri domoch, kvety, šopky, lavičky, … a železné cestné zábrany, ... atmosféra je tu jedinečná. Rovnako jedinečná je aj prívetivosť ľudí, ktorí nemajú problém pristaviť vás a popýtať sa dačo, keďže vás nepoznajú. Mnohí si zachovali pre túto oblasť typické gemerské nárečie, ktoré ešte umocňuje rozhovor, pokiaľ sa s nimi dáte do reči.

Ak by ste prešli ďalej, cestičky k ďalším kolóniám sa pripájajú a zas odpájajú. Keďže kolónie sú vo svahu, je to tu celé tak pekne terasovite usporiadané. V časti Štokovec zase nájdete veľké poschodové baraky, v ktorých je až 30 bytov. Popri prechádzke okolo cintorína sa vám naskytne pekný pohľad do doliny a na obec Sirk. Za jasného počasia vidieť na pohoria, ktoré akoby stáli v niekoľkých radoch za sebou. A pri západe slnka nad týmito horami je to každý deň iné divadlo. Ráno zase divadlo s inverziou. Tí, ktorí radi blúdia, môžu navštíviť aj ďaľšiu významnú časť Železníka s názvom Na Kríži. V budovách popri ceste sídlilo v minulosti riaditeľstvo banskej spoločnosti. Je tu aj vilka, kde býval riaditeľ baní. Tá však už divnou tvorivosťou ľudí, ktorí tam bývajú, stratila svoje čaro.
Na vyvýšenine upúta starobylá drevená kolkáreň a tančiareň. V poslednú zimu pri nej spadol strom a strhol z nej osvetlenie, čo si odnieslo celé nárožie kolkárne. Ktovie aký osud túto jedinečnú stavbu čaká. Pokiaľ nikto nezačne s opravou, je len otázkou času, kedy tieto dve stavby spadnú. Aj táto časť je štátom chránenou pamiatkou. Stavby chátrajú a padajú k zemi. Zaujíma to však vôbec niekoho? Bude tu o pár rokov vôbec čo chrániť?

Nádej na lepšie časy

Veľká budova miestneho kina kde sa premietali filmy už od roku 1929 bola prvou v širokom okolí. Na premietania tu chodil aj gróf z Prednej Hory. Pri tom všetkom je až na počudovanie, že sa tu premietalo až do prelomu tisícročí.
V roku 2014 sa o budovu začali starať miestni nadšenci z klubu Kino Stachanov (Stachanov je zaužívaný názov tohto kina, ktorý zaviedol závodný klub ROH v roku 1953). Kinosála je opravená a v zime vykurovaná, premieta sa cez projektor.

Od roku 2015 začalo smerovať svoje aktivity na túto oblasť aj občianske združenie Skryté Poklady Slovenska. Natočilo dokumentárny film ktorý prináša jedinečný pohľad na toto miesto a výpovede ľudí, ktorí tu žili a pracovali.
Dokumentárny film o Železníku:

Od jari 2017 sa združenie snaží v spolupráci s obcou Sirk realizovať aktivity na skrášlenie okolia budovy kina a v okolí banskej štôlne Ladislav. Získali finančné prostriedky z Nadácie Orange. Cieľom je vybudovať oddychovú zónu s informačnými tabuľami, lavičkami a chodníkmi a prilákať tak do tejto oblasti viac turistov. Od jesene 2016 vedie opodiaľ aj nová značená turistická trasa.
V ďalšej fáze by občianske združenie chcelo vypracovať projekt na komplexnú záchranu historických budov v tejto časti Železníka. Zámerom je zrekonštruovať priestory tak, aby bolo možné prevádzkovať informačné turistické centrum a múzeum s baníckou tématikou. Možno sa podarí jedného dňa spriechodniť aj časť štôlne Ladislav a ešte viac zatraktívniť toto miesto. Raritou by bolo rovnako aj premietanie dokumentu pre turistov ako súčasť prehliadky. Zámerov je veľa, všetko ostatné závisí už len od vôle a aktivity miestnych ľudí a nadšencov zo združenia, od ochoty samosprávy a úradov.

Všetci zainteresovaní chcú dať tejto lokalite nádej. Vrátiť jej hrdosť a postavenie, ktoré jej právom prináleží. Cieľom je odkryť stále neobjavený skrytý poklad Slovenska.

POZNÁMKA: Momentálne sa snažíme získať prostriedky na obnovu pamiatok na Železníku. Kto by chcel pomôcť, môže prispieť na bankový účet:  IBAN: SK46 8330 0000 0029 0065 2636 / Variabilný symbol: 2017201800 - všeobecný VS pre Železník / SWIFT kód (BIC): FIOZSKBAXX

Ing. Ladislav Bene,
predseda oz Skryté Poklady Slovenska

Želám vám veľa zaujímavých zážitkov pri čítaní týchto príbehov pána Slavkaya, dnes žijúceho v  Rožňave.

V starobe nám spomienky ožívajú

Hovorí sa, že staroba je choroba. Ani ja som sa tomu nevyhol. V januári 2017 som oslávil 82 rokov môjho života. Vážna choroba ma  gniavi už takmer tretí rok. Pomoc som našiel v levočskej nemocnici a som im vďačný za to, že mi pomáhajú prežívať starobu. To ma prinútilo chodiť autom z Rožňavy cez Spišskú Novú Ves do Levoče, každé tri mesiace na preventívne lekárske kontroly. Za prechodom veľkej križovatky sa nachádza budova našej Priemyselnej školy baníckej a geologickej. Pri pohľade na našu Alma mater vždy zosmutniem. Budova je už roky zanedbávaná, ošúchaná, s rozpadajúcou sa omietkou a s nedbale zavesenou reklamou s červeným písmom na bielom plátne „na prenájom“. Cítim až ľútosť nad týmto zbedačeným stavom starej školy. Pripadá mi to, ako by  tá budova smutne hľadela na mňa s výčitkou: „Koľkých som vás ja vychovala? Vedomosťami spojenými s praxou v okolitých baniach som vás vybavila do života. S tým, čo ste tu získali, ste sa dobre uplatnili v baníckej praxi a dosahovali ste veľké úspechy vo svojom zamestnaní doma a niektorí aj v zahraničí. Kde ste teraz všetci, keď ja potrebujem pomoc?“
Nemôžem sa s autom zastaviť, lebo v spätnom zrkadle vidím dlhú kolónu áut, čo ma tlačia dopredu. Sedím už na chodbe v levočskej nemocnici a čakám s kartou v ruke. Je tam veľa pacientov, musím vyčkať svoje poradie. V myšlienkach na školu sa odrazu ocitnem v našej triede 1. C, v júni v roku 1952. Mali sme hodinu mineralógie, kde nám pán profesor Ing. František Dojčák zaujímavo prednášal o treťohorných andezitových vyvrelinách. Pre rudné baníctvo treťohory znamenali veľmi veľa, lebo tieto andezitové vyvreliny boli doprevádzané hydrotermálnymi pochodmi, ktoré mali za následok bohaté polymetalické zrudnenia.
Vo veľkej miere sa šťastie priklonilo k okoliu Banskej Štiavnice, kde bolo veľmi bohaté zrudnenie na ložiskách komplexnej rudy s obsahom olova, zinku, antimónu, medi, striebra a zlata  (galenit, sfalerit, antimonit, chalkopyrit, Ag a Au). Baníctvo tu bolo rozvinuté už v stredoveku a štiavnické  ložiská mali celoeurópsky význam. Spomínam si, ako pán profesor povedal: „My sme toľko šťastia nemali v andezitových vyvrelinách, ktoré tvoria Slanské vrchy. Polymetalických rúd v Slanských vrchoch sa nachádza málo. Iba ortuťové ložisko v Merníku a menšie ložisko ortuťovej rudy sa našlo medzi obcami Zlatá Baňa a Dubník. V  prieskumnej  štôlni Nosger sa tiež našla ortuť, ale pre ťažbu to nebolo rentabilné.“
Potom sa však pán profesor zatváril dôležito a vyhlásil, že my však máme v Slanských vrchoch to, čo nemajú nikde v Európe. „Je to drahý opál,“ vyhlásil. „Nachádza sa v Dubníckych opálových baniach pri Prešove.“ Zaujímavo nám opísal históriu dobývania opálu, ktorý niektorí odborníci považujú za polodrahokam a iní za drahokam. V podstate je to kremeň s mikrodutinkami vyplnenými gelovitými roztokmi sfarbenými od rôznych minerálov, ktoré spôsobujú opálom zafarbenie celého spektra farieb pri každom ich pootočení. Nájdené opály sa brúsili a výhodne sa predávali po celej Európe, ba vyvážali sa aj do Ameriky. Dubníckym baniam však zazvonil umieráčik. V Austrálii sa objavili ložiska s veľkým výskytom drahého opálu. Austrálsky opál zaplavil celosvetový trh, lebo bol predávaný za oveľa nižšiu cenu. Aby sa obchodníci s opálom zbavili konkurencie dubníckeho opálu, rozšírili fámu, že slovenský opál prináša nešťastie a spôsobuje aj choroby. Tieto báchorky a silná konkurencia austrálského opálu donútili majiteľov Dubníckych opálových baní v roku 1922 ťažbu ukončiť.
Po skončení vyučovacej hodiny ostatní chlapci vybehli cez prestávku na dvor, ale ja si pamätám, že som ostal ako omámený sedieť v lavici. Kládol som si otázku za otázkou. Prečo ja som tie slávne bane nikdy nešiel pozrieť? Veď sme bývali v Tuhrinej, ktorá je vzdialená asi 3 – 4 km po lesnej ceste od Dubníka. Dokonca cez letné prázdniny sme v roku 1949 boli s bratom asi týždeň u Marcákovcov v dubníckej osade. Ujo Marcák bol dobrý priateľ nášho otca, ktorý bol v tom čase notárom v Tuhrinej. Marcák bol horárom aj starostom v osade Dubník, ktorá tiež patrila do notariátu v Tuhrinej. A tak som si hneď dal aj odpoveď. Spolu s bratom bolo vtedy baníctvo pre nás neznámym pojmom. Venovali sme sa štúdiu a každú voľnú chvíľu sme trávili v Letke, pri stavbe modelov lietadiel, alebo na letisku pri bezmotorovom lietaní. Potom sa to zmenilo. Bol som banícky učeň a  študoval som na baníckej priemyslovke. Hltal som vedomosti z baníctva, geológie a mineralógie a cítil som, že baňa je pre mňa prioritou. Takmer vo všetkých okolitých baniach som už pracoval ako  brigádnik. Z  každej bane som si zobral nejakú praktickú skúsenosť.
Bleskovo som si urobil plán. Ako štipendista Mangánových baní Kišovce – Švábovce bol som povinný cez prázdniny odpracovať jednomesačnú brigádu v bani. Zarobím nejaké korunky a pôjdem na Dubník ohliadnuť si staré opálové bane, hútal som. Lákalo ma porovnať staré banské diela a dobývky so súčasným baníctvom. Išiel som za pánom profesorom Dojčákom do zborovne a zdôveril som sa mu so svojím plánom. Pán profesor sa potešil, že mám taký záujem o staré baníctvo, ale potom trochu zvážnel a začal hľadať  vo svojej poličke nejakú knihu. Obrátil sa ku mne a s úsmevom držal v ruke brožúrku s popisom o dobývaní a následnom ukončení ťažobných prác v Opálových baniach. Nalistoval zmenšeninu banskej mapy z úvodnej chodby Jozef. V dobývacom poli bola taká spletitosť chodieb v jednotlivých obzoroch, že nebolo možné rozlíšiť, čo ktorému banskému obzoru patrí. Vysvetlil mi, že dobývanie opálov bolo dosť chaotické. V našich baniach sledujeme rudnú žilu a pri ťažbe opálu sa baníci riadili podľa sprievodných hornín, ktoré vytvárali takzvané opálové hniezda. Poradil mi, aby som si na pochôdzku v bani zobral so sebou dostatok bielej kriedy a značil si miesta, odkiaľ som prišiel. Povedal som mu, že ujo Marcák je horár v osade Dubník a dobre pozná baňu, preto on ma tam po bani prevedie. Potom mi tú brožúrku daroval, aby som si niečo o tých baniach prečítal. Za niekoľko dní bol koniec školského roka. Odišiel som na brigádu do Šváboviec, kde som robil pomocníka v rúbaní. Boli tam lepšie pracoviská, lebo ruda v Kišovciach mala mocnosť 60 – 90 centimetrov a na Švábovskej bani 100 – 120 centrimetrov. Niekde aj viac. Odpracoval som celý mesiac júl.

(POKRAČOVANIE)

Píše: Marian Slavkay

V Rožňave som si kúpil jednu malú krabicu školskej kriedy a všetko som si nabalil do batoha. Gumené čižmy, montérky, karbidku, geologické kladivo, koženú prilbu a sveter. Takto vybavený som okolo 5-tej cestoval autobusom do Rožňavy. V tom čase vycestovať niekde z Rožňavy bolo umenie. Moja cesta do Prešova trvala celý deň. Z Rožňavy do Turne nad Bodvou autobusom a odtiaľ do Košíc vlakom. Z Košíc do Prešova tiež vlakom. Všade bolo potrebné presadať, niekedy aj s čakaním na prípoj. Do Prešova som dorazil asi okolo 4-tej poobede. Išiel som ku starým rodičom, ktorí bývali na Vajanského 57. Túto časť Prešova volali „Táborisko“, lebo sa tradovalo, že na tom kopci táborilo v roku 1452 vojsko „bratríkov“ vedených Jánom Jiskrom z Brandýsa. Keď som k nim došiel, veľmi sa potešili. Od pohrebu môjho otca v januári 1951 sme sa nevideli. Porozprával som im o mojej plánovanej ceste na Dubník. Stará mama hneď začala lamentovať, aby som do tých baní nešiel, lebo tam veľa ľudí už poblúdilo, že ich museli aj dva dni hľadať. Tvrdila, že to je preto, lebo samotný opál prináša nešťastie a choroby. Odišla do spálne a doniesla v zamatovej krabičke na šperky zlaté naušnice, v ktorých boli osadené krásne drahé opály z Dubníka. Brúsene opály hrali všetkými farbami, podobne ako olejová škvrna na vode. Pochválil som tie naušnice, že sú veľmi pekné. „Vidzíš? A ja jich nenoším. Bo ked mi jich dzedo kúpil na narodzeniny, ta o mešac som čežko ochorela. Ľudze majú pravdu, že opál noši neščesce a choroby.“ To mi iba potvrdilo, že priekupníci s opálmi vedeli rýchlo oklamať ľudí.

Vtedajšia generácia ľudí bola ľahko ovládateľná. Veď takmer všetci verili na peklo, čertov, ježibaby, tiež že existujú aj takí ľudia, ktorí vedia „porobiť“, že krava prestane dávať mlieko, alebo na škriatkov, ktorí niektorým boháčom nosia zlaté dukáty. Potom priekupníci s opálmi mali ľahkú prácu, aby ľudí odradili od kúpy dubníckych opálov. Ja som nikdy takým poverám neveril.
Dostal som výbornú večeru, lebo stará mama bola vychýrená kuchárka. Dobre som sa vyspal a ráno o siedmej hodine som už čakal na autobusovej stanici na spoj do Červenice. Po príchode do Červenice som vystúpil asi o pol deviatej z autobusu a začal som kráčať po ceste k osade Dubník. Bol pekný augustový deň. Osada od obce je vzdialená asi 3-4 km.
Cesta mi rýchlo ubehla a už som stál pred domom Marcákovcov. Keď som vošiel do kuchyne, tetka Marcáková roztiahla ruky a s úsmevom vykríkla: „Aha, Marijan, jaky je uš s tebe parobek“ a už ma objímala. Potom ukázala na stoličku, aby som si sadol. Vypytovala sa odkiaľ som prišiel. V krátkosti som jej rozpovedal, že som bol u starých rodičov a z Červenice som došiel pešo. Opýtal som sa, či môžem u nich ostať 2 alebo 3 dni s tým, že sa chcem ísť pozrieť do Opálových baní. Vykríkla: „Možeš ostac aj caly tyždzeň. Janko (syn) už skončel ľesnícku školu v Baňskej Ščavnici a teraz ma vakacije (prázdniny). Bars (veľmi) še budze cešic, že ma kamaráta.“ Sťažovala sa, že Janko si už veľmi zvykol na mesto, že doma ho nič nebaví, že najlepšie sa cíti s otcom v lese, alebo ide na huby. Ujo odišiel peši do mesta, lebo vybavuje Jankovi miesto praktikanta na niektorom polesí, aby si do vojenčiny niečo zarobil. V októbri má narukovať za vojaka. Potom mi rýchlo odrezala riadny kus chleba, natrela maslom a naliala mi do hrnčeka mlieka. Všetko to voňalo domovom. Pripomínalo mi to čas, keď sme bývali v Tuhrinej a mlieko, maslo aj chlieb sme pravidelne nosili od tetky Minarikovej. Po chvíli sa vrátil Janko s plným košíkom krásnych dubákov. Zvítali sme sa ako starí známi a dobrí kamaráti. Poznali sme sa ešte z čias, keď sme bývali v Tuhrinej a boli sme u nich na hostine (odpust). Tetka odborným okom ohodnotila hríby a vydala nám rozkaz. Tie huby, ktoré sú trochu ohryzené slimákmi, máme porezať na drobné a bude z nich praženica. Tie pekné, nepoškodené, máme narezať na plátky na sušenie, aby boli na „Kračun“ (Vianoce) do kapustnice. Janko zobral košík a dve misky z kuchyne. Vyšli sme na dvor, kde mali prístrešok so stolom a dvoma lavičkami. Tam sme čistili a rezali huby podľa príkazu domáceho „kapitána“. Pri tejto práci sme sa obšírne rozprávali hlavne o štúdiu, o profesoroch, ale aj o dievčatách v našich študijných mestách. Po ukončení práce sme sa vrátili do kuchyne, kde tetka už do veľkého hrnca hádzala z dreveného dienka halušky. V Šariši sa volali „trepanky s tvarohom“. Bryndza sa v osade nepoužívala a tvaroh si vyrábali sami v každej rodine.

Po výbornom obede sme sa s Jankom vybrali na obchôdzku. Poprosil som ho, aby mi poukazoval miesta, kde sa v minulosti vykonávali banské práce. Janko ako rodený lesák k baniam nemal dobrý vzťah. Baníctvo považoval za činnosť, ktorá ničí prírodu, preto iba tak ľahostajne mi ukázal ústie štôlne Jozef a iba rukou naznačil smer, kde sa na Líbanke nachádzajú nejaké bane. Ukázal mi pomník pani Emmy Goldschmiedtovej. K tomu mi vedel povedať, že tento pomník dali postaviť úradníci, brusiči a baníci z vďačnosti za to, že po smrti manžela viedla bane ona. Aj v čase, keď bane pracovali so stratou, im vyplácala všetkým z rezervného fondu minimálné výplaty, aby mohli uživiť svoje rodiny.

Už slnko zapadalo, keď sme prišli domov. Za chvíľu na to sa vrátil ujo Ján Marcák. Keď ma zbadal od prekvapenia vykríkol, že ani by sa mu neprisnilo, že mňa nájde večer doma. Prisadol si k nám k stolu a hneď sa začal vypytovať ako sa nám s bratom vedie. Porozprával som mu, že po Baníckom učilišti chodíme do dvojročnej majstrovskej Baníckej priemyslovky. Takmer každú sobotu chodíme na brigády do baní v Rudňanoch, v Slovinkách aj na Gypsovku v Novoveskej Hute, takže máme za sebou aj dobrú banícku prax. Na budúci rok by sme mali byť vyradení ako banskí technici. To mu však nič nehovorilo, preto sa opýtal: „Ta potom co z tebe budze?“ Vysvetľoval som mu, že budem revírnik v bani. Pozeral nechápavo, tak som povedal, že budem štajger. Zase nič. Náhodou mi napadlo a povedal som, že budem hutman. Vtedy sa mu oči rozšírili a povedal: „Ta to z tebe budze veľký pán. Tu bul jeden pán hutman. Býval v bytovke pre uradníkoch. Staré ľudze spomínali, že ked un išol do bani, ta šicke banici še tresli od strachu. Bo furt našol daco plano zrobené, ta hneď dával veľké štrofy baníkom.“ Potom sa opýtal, či mi tetka naliala štamperlík. Tetka hneď začala frflať, že ešte len prišiel domov a už ho ťahá pálenka. Ujo nedbal na frflanie a vybral z kredenca fľašu a tri štamperlíky. Nalial, štrngli sme si. Takmer mi to vyrazilo dych. Domáca slivovica mala grády.

Tetka nám priniesla večeru. Po večeri ujo povedal Jankovi, že ráno išiel peši do Prešova a chodil po úradoch. Vybavoval rôzne záležitosti a jednal aj na Okresnej správe lesov o možnosti ako Janka u lesov zamestnať. Zajtra mu majú zavolať, ako sa vec vyrieši. Celý deň bol na nohách a je veľmi unavený a dnes sú oni na rade strážiť polia. Povedal Jankovi, aby zobral pušku a spolu so mnou aby sme išli strážiť ovos, aspoň do jednej v noci, lebo sa tam naučili chodiť diviaky a robia veľké škody. Janko trochu začal hundrať, že už aj minule bol on, ale ja som jasal, že zažijem nočnú poľovačku na diviaky. Janko vidiac moje nadšenie sa usmial a už bez frflania začal s prípravou. Z kredenca vybral baterku s dlhou rúčkou, do ktorej vošli až štyri hrubé okrúhle baterky. Keď zasvietil v kuchyni, silný kužeľ svetla bol ako z vojenského hľadacieho reflektoru. Zvesil z vešiaka guľovnicu s optikou a zo šuflíka vybral krabicu s nábojmi. Podal mi baterku so slovami: „Ty budeš svietiť a ja budem strieľať.“

Došli sme k roli, kde bol zasiaty ovos. Už bol zrelý aj na žatvu. Posadili sme sa na medzu. Polia boli do polkruhu s priemerom asi tristo metrov, obkolesené lesom. Janko mi povedal, že budeme počúvať kde je črieda, lebo keď beží po lese, praské raždie. „Keď ja vstanem, tak vstaneš aj ty. Ja namierim pušku a v tom smere aj ty namieriš baterku. Keď ťa drgnem lakťom, tak zasvietiš. To všetko budeme robiť bez slova. Nesmieš ani šepkať.“ Bola dosť tmavá noc, iba sem-tam sa mesiac predral cez mraky. Nebol som si istý, či to zvládnem urobiť podľa Jankových pokynov. Bol som trochu vzrušený. Sedeli sme ticho a načúvali. Odrazu na náprotivnej strane polí bolo počuť vzdialené praskanie raždia. Ako sa črieda diviakov približovala k ovsu, zvuk lámaného raždia silnel. Pri roli s ovsom črieda zastala a bolo ticho. Diviaky stáli, vetrili nozdrami a vyčkávali. Ja som nevedel čo sa deje, preto som sústredene sledoval Janka. Po chvíli pomaly vstával. Postavil som sa k nemu a podľa jeho pušky som namieril baterku. Jemne lakťom do mňa ťukol a ja som zasvietil. Zočil som asi päť párov zelených svetielok. Bol to odraz svetla z diviačích očí, ktoré v priebehu dvoch sekúnd zmizli. Janko šťavnato zahrešil a pušku si dal remeňom na rameno. Po lese divoko utekala črieda diviakov a po chvíľi dupod ich nôh a lámanie raždia zaniklo. Janko mi vysvetlil, že diviaky nás pravdepodobne zavetrili, a preto dlho váhali vojsť do ovsa. On predpokladal, že už budú hlboko v poli, lebo keď sa kŕmia, stratia ostražitosť. Boli však iba dva metre od okraja lesa, preto sa rýchlo zvrtli a v okamihu už trielili po lese. Nestačil si ich ani obzrieť, nie že vystreliť. Z vrecka vytiahol otcove hodinky. Blížilo sa k druhej hodine. Poľovnícke nadšenie z nás vyprchalo a dostavila sa ospalosť. Janko mi podal pušku, aby som namieril zvislo do oblohy a vystrelil. Takto sa hlas lepšie rozšíri do okolia. To diviačiu čriedu odplaší a do ovsa sa už nevráti. Celý šťastný som podľa jeho pokynov vystrelil. Treskol výstrel. Následne sme počuli niekoľkonásobnú ozvenu, ktorú nám vracali okolité hory. Pobrali sme sa domov a v pripravených posteliach sme rýchlo zaspali.
(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Marian Slavkay

„ale veď si baník a keď ma budeš počúvať, môžeš ísť do bane sám.“ Z kuchyne sa ozval hlas tetky Marcáčky: „Už ši načisto zošaľel? Pošilac mladého chlapca do bani samého, co už tam teľo ľudzi poblúdzilo, co ši jich potom mušel isc hľedac.“ Tetke to hneď vysvetlil. „Co ty temu rozumiš. Toté co pobludzili, ta to buli také šaľeňaci co hľedaľi opály, aľe nikda v bani nebuľi. Un je baník, hutman. Un už vecej rázy bul v bani jak ja.“ Potom sa obrátil ku mne a začal, že som dobre vybavený do bane, lebo mám čižmy, montérky, prilbu a dobrú banícku lampu. Mám isť do Jozefky iba rovno po hlavnej chodbe. Asi po sedemsto metroch prídem k chodbe, ktorá je vyrazená doprava. Po tej chodbe aby som nešiel ďalej ako dvadsať metrov. Tam už začínajú diery po dobývkach v rôznych smeroch a tam by som mohol poblúdiť. Aby som sa vrátil na hlavnú chodbu a vyšiel von. Keď toto dodržím, nemôže sa mi nič stať a pre obhliadku bane mi to musí stačiť. Rozlúčili sa a pohli sa peši do Zamutova. Ešte mi zakričali, že keď sa vrátia, aby ma našli doma. Začal som sa pripravovať na cestu do bane. Tetka sa veľmi bála o mňa a začala ma prehovárať: „Marjanču! Neidz do tej bani sám. Utre pujdze s tebu ujo. Ši ešči mladý chlapec, možeš tam spadnúc do dajakej dzíri a už ztadzi nevindzeš.“ Tetke som vysvetlil, že ja som už pochodil veľa baní na Spiši a už viem, ako sa v bani pohybovať. Videla, že ma neprehovorí, tak ma iba vyzvala, aby som si dával veľký pozor. Potom mi natrela dva krajce chleba s maslom a do pollitrovej fľaše mi dala vody, aby som si to zobral do batoha. Pre uspokojenie mi dala ešte radu, že keby som zablúdil, aby som si našiel bezpečné miesto a tam si sadol a čakal. Keď sa ujo vráti, pôjde ma aj s Jankom hľadať. Poobjímal som tetku a vybral som sa k Jozefke. O chvíľu som si už obzeral portál štôlne, ktorý bol veľmi zanedbaný. Murivo bolo popraskané a skaly z neho vypadali. Nebolo to divné, lebo sa o to nikto nestaral. Bolo sedem rokov po vojne. V republike boli dôležitejšie problémy, ktoré bolo potrebné vyriešiť a Opálové bane na Dubníku ostali úplne opustenou sirotou.

Pred vstupom do štôlne som nadvihol prilbu a pozdravil Zdar Boh! Bol to zvyk, ktorý nás naučili naši banícki inštruktori v baníckom učilišti. Tak som si na to zvykol, že som pozdrav používal pri vstupe do hociktorej bane. Po tomto ceremoniáli som začal s rešpektom, ale bez strachu kráčať po štôlni. Chodba bola užšieho profilu ako štôlne v našich spišských baniach. Po určitom čase som sa obzrel a už som nevidel denné svetlo z ústia. Vybral som kriedu a na boku chodby som vyznačil šípku smerom k východu. Na pravej strane hlavnej chodby som po určitých vzdialenostiach nachádzal vydlabané diery asi vo výške jedného metra od spodku. Nevedel som, že načo mohli tie diery slúžiť. Prvé, čo mi napadlo bolo, že haviari tam ukladali nájdené drahé opály a dozorca ich bral do tašky a vynášal von. Potom som tú myšlienku zavrhol, lebo by to bola hlúposť nosiť z rúbania opály na hlavnú chodbu. Neskôr mi napadlo, že v bani nebol zavedený elektrický prúd a hlavná chodba mala byť osvetlená. Do týchto dier možno určený robotník umiestňoval olejové lampy. Mal ich doplňovať olejom a starať sa, aby boli stále schopné prevádzky. Nebol som si s tým celkom istý, lebo okolie dier nebolo očadené dymom. Nakoniec som došiel k prekopu do pravej strany. Oproti prekopu na ľavú stranu chodby som vyznačil kriedou hrubú šípku obrátenú k východu z bane. Pri ceste späť sa ľahko zorientujem. Pokračoval som ďalej po prekope. Došiel som na miesto, kde sa chodba rozširovala a v pravej strane bola veľká diera. Oproti nej som si tiež na bok chodby vyznačil kriedou šípku. Neodvážil som sa k tej diere priblížiť, lebo som uvažoval, či v tom rozšírení nemôže byť od spodu podrazené nejaké banské dielo a mohol by som sa tam prepadnúť. Pokračoval som opatrne ďalej po chodbe. Po niekoľkých metroch som došiel ku komínu na fáranie personálu. Celý ohúrený som začal zostupovať po točitom kamenom schodisku až na spodný obzor. To bolo umelecké dielo, aké som už v živote v žiadnej bani nevidel. Na spodku schodiska som zastal a posvietil si odspodu na schody. Na každom jednom schode bolo vidieť nespočetné množstvo rýh po želiezku, alebo od kamenárskeho dláta. Po obzorovej chodbe som sa otočil doprava. Natrafil som na zosypanú horninu na chodbe. Posvietil som do priestoru nad chodbou, bolo to staré rúbanie. Vyzeralo ako nepodsadená šikmina. Opatrne som začal stúpať po šikmine hore. Po niekoľkých krokoch som si posvietil do priestoru rúbania a skontroloval strop. Neboli tam žiadne previsy ani pukliny. Poklopal som kladivom strop. Vydávalo to zvuk pevného kameňa. Bol to tvrdý andezit. Posmelený som začal rozbíjať kusy horniny pod nohami v nádeji, že nájdem opál. Postupoval som hore šikminou rozbíjajúc kamene, ale stále som kontroloval strop. Výsledok môjho hľadania opálov bol žalostný. Okrem porezaných prstov na rukách som mal asi štyri malé vzorky andezitu, prerastené polcentimetrovou žilkou mliečne bieleho minerálu. Dúfal som, že je to porcelánový opál.

(POKRAČUJEME)

Píše Ing. Marian Slavkay

V Mexiku však boli objavené, na jednom rudnom ložisku, kryštály mimoriadne veľkých rozmerov, ktoré sú doteraz najväčšími aké sa na svete zistili.

Pozrite si v nasledujúcej prezentácii tento nádherný výtvor prírody.

PREZENTÁCIA VÝTVOROV PRÍRODY

Ovial ma teplý augustový deň. Pôvodné napätie povolilo a pocítil som uspokojenie.
Exkurzia do bane sa vydarila. Hodinky som nemal, ale som dobre vedel odhadovať čas podľa polohy slnka. Predpokladal som, že je okolo druhej poobede. Ohlásil sa hlad. Sadol som si na blízky peň a s chuťou som zjedol krajce chleba s maslom, čo mi tetka nabalila. Uvažoval som. Načo tak skoro pôjdem k Marcákovcom? Ťahalo ma pozrieť si tie bane na Libanke, ktoré mi Janko včera spomínal. Čo keď tam nájdem opály?
Začal som pomaly stúpať do strmej stráne hory Libanky. Šiel som trochu šikmo viac smerom na Červenicu. Došiel som asi do polovice svahu od päty po vrchol hory. Našiel som tam niekoľko vyrazených chodbičiek menšieho profilu. Dĺžky týchto chodbičiek boli od 8 metrov až do 15 metrov. Zbežne som ich prezrel, nepotreboval som ani zapáliť karbidku. Vážnejšie ma zaujala chodba, ktorej dĺžka mohla byť do 50 metrov. Hornina, v ktorej boli razené chodby, mi pripomínala drobivú bridlicu farby špinavožltej hliny. V žiadnej z týchto chodieb som nijaký iný minerál
neobjavil. Bola to iba nevzhľadná hlušina.
Dosť sklamaný som sa pobral domov k Marcákovcom. Došiel som okolo štvrtej poobede. Pri stole oneskorene obedovali ujo s Jankom. Ujo zdvihol zrak a keď ma zbadal, s lyžicou v ruke namieril na tetku a žartovným hlasom jej oznamoval: „Vidzíš, ty premudretá, Marijan už je tu, a ty ľem božekáš, dobre že ši ho už nepochovala. Nespadnul do nijakej dzíri, co už hodzinu tverdziš a že nezná vyjsc z bani.“ Tetka mu dosť podráždene odpovedala: „Každá žena še boji o dzecko. Keby še mu daco stalo, potom co by ši povedzel jeho mamke?“

Ujo jej obšírne vysvetľoval, že ja som už robil v bani a že som nato aj „školovaný“. Potom aj mne doniesla tanier s jedlom a povedala mi, že už sa veľmi bála, keď som tak dlho neprichádzal. „Teta, ja som už o druhej vyšiel z bane, ale som sa ešte išiel pozrieť na banské práce na Libanke.“ Najedli sme sa do sýtosti. Potom si aj tetka prisadla k nám a musel som im porozprávať o mojej ceste po bani. Keď som v rozprávani došiel na moje vystupovanie hore šikminou a že som vyšiel cez dieru na chodbu, tetka zalamovala ruky, aj vykríkla, že som tam mohol aj zahynúť. V jej predstavách o bani bola „dzíra v bani“ to najväčšie nebezpečie.
Tetka, ako každá domáca žienka, mala veľa roboty okolo statku a hydiny, stále musela variť, prať a upratovať a ujo s Jankom boli stále v lese, tak prevažne bola na všetko sama ako kôl v plote. Teraz sedela v našej spoločnosti a bola veľmi spokojná, lebo Janko dostal miesto praktikanta v Zamutove a ja som „ščastlivo“ vyšiel z bane. Obrátila sa k ujovi a povedala, aby nám niečo nalial, keď všetko tak dobre dopadlo. Ujo veľmi ochotne vybral slivovicu a nalial do štamperlíkov. Tetka si s nami priťukla, ale potom sa už pobrala zase ku svojej robote. Ujo mal dobrú náladu a mal aj dar dobrého rozprávača. Začal nám rozprávať jednu príhodu, čo sa v minulosti udiala v Dubníckej osade.

Ujo Marcák začal. Bolo to asi v v roku 1941 v čase Slovenského štátu. V Osade mal každý hospodár loveckú pušku, brokovnicu. Býval tam aj jeden starý chlap, už sedemdesiatnik, ktorý však na Dubníku bol ľudmi rešpektovaný, lebo keď bol aj starý, bol to stále „ostrý chlap“. Za mlada bol povestný strelec, ktorý dokázal zastreliť jelenicu alebo diviaka v divokom behu. Jedného dňa dedo potreboval ísť do Prešova kúpiť nejaké veci potrebné k hospodárstvu. Dopravný prostriedok na Dubníku boli pre každého jeho vlastné nohy. Dedo pešoval do mesta a cestou domov, ako chlapi mali vo zvyku, odpočinul si v krčme. Zastavil sa v každej dedine, ktorou prechádzal. Stretol sa s priateľmi z mladosti a tak sa navzájom uctili, že došiel domov keď sa už stmievalo a riadne pod parou. Domáci policajt „babka“ sa do neho obula a začala mu vytýkať, že prišiel domov opitý, hoci je na rade strážiť polia pred diviakmi. Vykrikovala, že taký opitý nie je schopný ani dôjsť na pole.
Dedo sa urazil. Nezjedol ani večeru, čo mu babka položila na stôl. Odrezal si slaninu a chlieb, zvesil zo stojana pušku, zobral náboje a ani sa nerozlúčil, buchol dverami a vydal sa na pole. Došiel na zemiačnisko obkolesené lesom. Na medzi bol starý dub. Na konár si zavesil pušku, nanosil z lesa drevo a založil si oheň. Opiekol si slaninu a s chuťou sa najedol. Potom nakládol drevo na oheň, sadol si na medzu, chrbtom sa oprel o dub. Celodenné pešovanie a poldecáky zaúčinkovali. Za malú chvíľu dedo tvrdo zaspal. Medzitým sa v dedovej babke pohlo svedomie a začala sa o neho
báť. Vybrala sa k Marcákovcom. Ujo Marcák sedel so susedom na dvore pod prístreškom a rozprávali sa. Babka prišla k nim s prosbou, aby sa išli na deda pozrieť, či sa mu niečo nestalo, lebo na stráženie poľa išiel opitý. Ujo so susedom dobre poznali „starého“, ktorý nezvykol váhať a keď treba, rýchlo vystrelí. Mali obavy. Babke už išlo do plaču. Nakoniec jej sľúbili, že pôjdu za dedom na pole. Zobrali si silné baterky. Došli k poliam a už z diaľky videli horieť oheň na okraji zemiačniska. Sused svietil pod nohy a ujo Marcák smerom na oheň. Zazreli deda opretého o strom. Začali ho volať po mene, že idú k nemu, aby náhodou neschmatol pušku. Zblízka uvideli, že dedo tvrdo spí a že ho nezobudí ani výstrel z kanóna. Ujo Marcák bol veľký figliar. Potichu zvesil z konára dedovu brokovnicu a so susedom odišli od ohňa do zemiačniska a štvornožky začali vo tme chrochtať a kvíkať ako prasatá. Stále pozorovali deda, že čo bude robiť, keď sa preberie. Dedo však poctivo chrápal a dvojnohých diviakov si ani nevšimol. Nevedeli čo robiť, tak začali vyhrabávať drobné zemiaky a hádzali do deda. Niektorý ho zasiahol. Vyskočil. Vtom oni začali chrochtať ako diviaky. Chmatol rukou po puške, ale tá mu švihla do prázdna. Oni naďalej hlasite švornožky chrochtali.

Dedo bol bezradný. Odrazu kľakol na kolená a štvornožky začal brechať, hau, hau hau a medzitým aj vrčal ako riadny pes. Oni vybuchli v hlasitý smiech. Vstali a išli k nemu. Bol z toho ohúrený, lebo si nevedel rýchlo uvedomiť, čo sa deje. Marcák mu potom zmierlivo podával baterku a povedal: „Dzedu, sce unavený. Babka še o vas bala, ta nas popýtala, žeby sme stražene zebrali za vas a vy
ice domu spac.“ Na ich počudovanie starký zobral batoh a pýtal pušku. Ujo mu povedal, že pušku mu ráno donesie domov, lebo oni z domu pušku nebrali. Nepovedal ani slovo a odišiel svietiac si baterkou pod nohy. Ostali so susedom strážiť až do druhej v noci a potom sa pobrali spať. Ráno okolo ôsmej ujo išiel k dedovi, aby mu odniesol pušku. Starý bol na dvore. Došiel k bránke. Ujovi sa zdalo, že sa usmieva, čo nebolo u neho zvykom, tak sa odvážil zažartovať: „Dobre sce brechali hau, hau, hau, že še dziky (diviaky) neukazali do rána,“ a podal mu cez bránku pušku. Ani si nestihol všimnúť a dedo jednou rukou z pušky vystrelil do oblohy. Pozrel sa mu tvrdo do očí a povedal, že keď ešte raz na neho zabreše, tak ho bude považovať za psa pytliaka. Pes pytliak je škodná a má sa zastreliť, a to stihne aj teba. Má to povedať aj susedovi, že nech neskúsi na neho brechať. Dobre poznali starého, aký je to ostrý chlap, preto o tom, čo sa udialo v noci na zemiačnisku, nikdy nikomu nepovedali. Dobre sme sa na tejto príhode pobavili.

Ja som im oznámil, že ráno sa musím vrátiť domov. Prehovárali ma všetci, aby som ešte niekoľko dní ostal. Janko nastupuje do práce až prvého septembra, tak môžeme spolu chodiť na huby, nasušíme ich a budeme mať na Vianoce. Keby som mal ako mame odkázať, tak by som ostal, ale oni nemali štátnu linku, iba telefón z Lesnej správy. Musím odcestovať, lebo som to mame sľúbil. Nakoniec to ujo ukončil a povedal, že ja viem, čo mám robiť. Autobus z Červenice ide do Prešova o pol siedmej, tak ma zobudí o piatej, aby som sa naraňajkoval a pomaly došiel na čas k autobusu. Keď ma ráno zobudil, cítil som sa dolámaný z fárania do bane a škrabania sa do strmej stráne Libanky. Nemal som iné východisko, iba sa rýchlo umyť v studenej vode a už ma tetka volala do kuchyne na raňajky. Mal som pripravenú praženicu na slanine, tak som to s chuťou zjedol a vypil šálku čaju. Potom mi podala dva balíčky zabalené v mastnom papieri, že mám tam domácu slaninu s chlebom a v pollitrovej fľaši čaj, aby som mal na cestu. Rozlúčil som sa s nimi, tetku som vyobjímal a poďakoval som sa za starostlivosť a príjemný pobyt u nich. Ujo mi na rozlúčku povedal, aby som hocikedy prišiel k nim aj s bratom Mirom, že by ho tiež radi videli. Všetci ma vyprevadili až k bránke. Po niekoľkých metroch som sa otočil a ešte raz im zamával. Ešte stáli pri bránke a mávali mi na rozlúčku. Boli pre mňa ako najbližšia rodina. Vtedy som vôbec netušil, že už sa s nimi nikdy nestretnem. To som sa dozvedel až o desať rokov pozdejšie, čo napíšem v ďalšom príbehu.

Po zrýchlenej chôdzi som došiel na autobusovú zastávku v Červenici. Ešte iba vtedy sa začali schádzať študenti s taškami, ale aj niekoľkí ľudia z dediny. Došiel autobus. Pohodlne som sa posadil a pocítil som úľavu, lebo od rýchlej chôdze som mal stŕpnuté nohy. Nechcem opisovať zložitú cestovateľskú cestu z Dubníka do Rožňavského Bystrého, kde som došiel až o 11-tej hodine večer. Bol to posledný autobus, čo z Rožňavy odvážal robotníkov a baníkov z poobedňajšej smeny do okolitých obcí. Doma ma vítali mamka s tetou Margitou, u ktorej sme bývali. Dlho do noci som im musel vyprávať o mojich zážitkoch z obhliadky opálových baní v Dubníku. Čas do konca prázdnin som strávil v Rožňavskom Bystrom. Našiel som si kamarátov, s ktorými som hrával futbal. Tiež som sa chodil s evanjelickým pánom farárom Michalidesom kúpať do Štítnika na tamojšie kúpalisko. Na tie chvíle strávené na Bystrom mám veľmi pekné spomienky. Po prázdninách sme s bratom Mirom odcestovali do Spišskej Novej Vsi a ubytovali sme sa v starom internáte.

Začal sa nový školský rok 1952/53. Pán profesor Dojčák nám mal prednášať petrografiu. Už som sa nevedel dočkať, kedy budeme mať s ním hodinu. Došiel oblečený vo svojom obľúbenom sivom obleku a v tmavomodrom plášti tak, ako keby len pred chvíľou odišiel z hodiny mineralógie na konci minulého školského roku. Povypytoval sa nás ako sme prežili prázdniny. Potom sa obrátil na mňa s otázkou, či som bol na Dubníku a či mám nejaké opály. Obšírne som mu porozprával o mojej obhliadke štôlne Jozef a o porube, kde som našiel nejaké vzorky, ktoré som mu podal, ale neviem či je to kremeň alebo mliečny opál. Pán profesor vybral z vrecka lupu a prezeral vzorky. Pokročil bližšie k oknu a potom mi povedal, že ma musí sklamať, ale je to iba kremeň. Na vzorke je vidieť vnútornú kryštalizáciu, čo opál na lome nemá. Napriek tomu sa teší, že som získal veľmi cenné informácie o bani na dobývanie drahokamov.

Druhý ročník baníckej priemyslovky-majstrovskej bol pre mňa záverečný. Bol pre nás veľmi náročný, lebo sme mali veľa technických predmetov a vyučovanie sa nám predĺžilo. Po obedňajšej prestávke vyučovanie pokračovalo od druhej hodiny poobede do večera do piatej. O šiestej bola večera a o siedmej sme znovu z internátu utekali do školy na povinné večerné štúdium, ktoré bolo do deviatej. Večerné štúdium bolo stále za dozoru niektorého z profesorov. 
Prišiel koniec júna 1953. Po slávnostnom vyradení sme sa stali kvalifikovaní banskí technici. Každý z nás dostal umiestnenku na nejaký banský závod v republike. S Ondrejom Lukačkom sme nastúpili už 7. júla 1953 za revírnikov v OKD Ostrava na šachtu Petr Bezruč. Neskôr ma osud odvial k Železorudným baniam. Pracoval som na závodoch v Dobšinej, Drnave a na Rožňava bani. Až v roku 1960 som po večernom štúdiu maturoval na Priemyselnej škole baníckej a geologickej v Spišskej Novej Vsi. Po desiatich rokoch som sa na Dubník vrátil, to však opíšem v ďalšom samostatnom príbehu.

(POKRAČUJEME)

Píše Ing. Marian Slavkay

Z rožňavského závodu som doniesol dve karbidové lampy. Na katedre telovýchovy nám náš asistent Milan Orendáč dal zo skladu spacie vaky. Takto vybavení sme sa v sobotu poobede vybrali na našu výpravu. Autobusom sme došli až do Červenice, odkiaľ sme peši začali šliapať po ceste na Dubník.

Asi okolo piatej večer sme dorazili do Osady. Tá nám pripadala ako vyľudnená a veľmi spustnutá. Iba zopár kôz sa páslo na lúke a niektoré postojačky na zadných nohách ožierali lístky z blízkych kríkov. Z jednej budovy vyšiel starší chlap a kráčal k nám. Na priedomí vzdialenejších budov sa objavili zvedavé deti a ženy. Asi to bola zriedkavosť, že sa v Osade zjavili cudzí ľudia. Starký došiel ku nám, pozdravil a opýtal sa: „Panove, ta co vás ku nám doňeslo?“ Vysvetlil som mu, že sme vysokoškoláci-baníci a chceme si pozrieť opálovú baňu Jozefku, v ktorej som bol pred desiatimi rokmi. Opýtal som sa ho, že kde bývajú moji známi Marcákovci, lebo som bol dezorientovaný a už som si ich dom nepamätal. Starký mávol rukou a odpovedal: „Marcák? Ta on už tu nebýva. Už budze ozdaj šidzem roky, co še ztadzi odscahovali. Išli bývac na východ, dakdzi ku Snine.“ Bola to pre mňa správa ako blesk z čistého neba. Pocítil som veľké sklamanie a ľútosť, lebo som sa na Marcákovcov veľmi tešil. Ujko povedal, že v dome už nikto nebýva, že už aj strecha je na nej prelomená. V jednej sekunde sa mi zrútil môj premyslený plán, lebo som počítal s tým, že sa u Marcákovcov môžeme niekde v humne ubytovať. Opýtal som sa, či nemôžeme tam ísť spať do humna. Starký povedal, že nemôžeme, lebo je to všetko pozatvárané. Ale ponúkol sa, že nás zavedie tam, kde sa môžeme všetci vyspať. Došli sme k väčšiemu senníku, ktorého spodná brána bola uzamknutá veľkou kladkou. Horné dvere však chýbali. Opýtal som sa ho, ako sa tam máme vyškriabať. „Dvaja pôjdu so mnou a dám im rebrík,“ odpovedal. Potom nám povedal najvýznamnejšiu informáciu, bez ktorej by sme sa do bane nedostali. „Do Jozefky nevojdzece, bo je zasypaná. Aľe dakus vyšej od vchodu, napravo, je véľka dzira do žemi. Raz nám tam spadla krava. Neznali sme ku nej zojsc /zísť/, ani jak ju von vycahnuc. Krava dolu bučela a potom še nám ztracila. Nakoňec zabučela, ked vyjšla vonka z Jozefky.“ 

Ten ujko bol pre nás to najlepšie, čo nás mohlo stretnúť. Asi sme mu boli sympatickí. Možno sa tešil, že takým „panom“ može on poradiť. Nakoniec nám dal školenie, že v senníku nikto nesmie fajčiť, ani v blízkosti senníka klásť oheň. To nám zdôrazňoval, lebo je spoločný a v ňom majú niekoľkí osadníci uložené seno na zimu. Po sene nech neskáčeme, aby sme ho neudupali. Odišiel a dvaja zo skupiny išli s ním. Po chvíli sa vrátili s dlhým rebríkom. Vyšli sme hore a každý si vytvoril svoj „pelech“. Ja som nemal spacák, iba deku a tepláky na noc. Po ubytovaní sme odišli na okraj blízkeho lesa a nakládli sme si malý ohník. Poopekali sme si slaninu, niekto mal špekáčiky, to bola naša večera. Boli sme v pohode. Aj sme si zaspievali a ja som ľutoval, že som si nedoniesol gitaru. Vrátili sme sa do nášho „hotela“ a zaľahli. Každý sa dobre zababušil do svojich vecí na spanie, lebo už jesenná nočná zima začala úradovať. Boli sme dosť unavení, a tak sme spali až do rána. Vstávali sme dosť skrehnutí. Povedal som chlapcom, aby si zobrali iba jedlo na raňajky a vystrojili sa na cestu do bane. Zišli sme znovu k nášmu ohnisku a každý ochotne znášal raždie na oheň. Za chvíľu horela vatra. Teplo pôsobilo blahodarne a vrátilo nás do vlastnej kože. Jeden z chlapcov mal vojenský ešus /šálku/ a uvaril dobrý čaj. Nemali sme hrnček, tak nám nalieval čaj do vrchnáka ešusu, ktorý putoval dookola a všetci sa napili teplého čaju. Nakoniec nás už ohrialo aj slnko.

Každý už bol v pohode a začali sme kráčať k štôlni Jozef. Starký mal pravdu. Ústie štôlne bolo zasypané. Predpokladali sme, že to bolo nariadené Obvodným banským úradom (OBÚ) v Košiciach, ale sme nevedeli ktorému banskému závodu boli Opálové bane zverené do kompetencie. Neostávalo nám nič iné, iba využiť ujkovu radu. Po dvadsiatich metroch od štôlne sme našli dieru. Bola to prepadlina do banskej chodby. Priemer diery bol asi tri metre a dno prepadliny bolo asi štyri metre pod úrovňou povrchu. Do diery bol spustený hrubý smrekový kmeň, ktorý trčal asi meter nad povrchom. Do kmeňa boli vyrúbané stupy, že sa dalo po ňom zostúpiť do bane, aj vystúpiť späť na povrch. Tento kmeň spustili do diery asi dobrodruhovia, ktorí hľadali opály. Ja som zostúpil prvý a volal som Bohuša Bíleka, aby zišiel aj on dolu a spolu môžeme ostatným pomôcť pri zostupe. My s Bohušom sme boli najstarší zo spolužiakov. Už sme boli vyslúžení vojaci a mali sme za sebou aj banícku prax. Postupne sa podarilo zostúpiť dolu všetkým kamarátom. Zapálili sme karbidové lampy. Ja som išiel vpredu, lebo som cestu poznal a Morávek s lampou uzatváral skupinu. Niektorí zo skupiny mali aj baterky, ale osvetlenie z dvoch karbidových lámp bolo dostatočné na bezpečnú chôdzu celej skupiny. Pri prekope do pravej strany som im vysvetlil, že pôjdeme ku schodišťu a po šikmine v porube vyjdeme späť. Vyzval som ich, aby sa sami nikde nevzďaľovali, lebo v tých starinách je to veľmi nebezpečné. Musím uznať, že všetci to brali s rešpektom a chovali sa podľa mojich pokynov. Zišli sme na spodný obzor a po chodbe do rúbania. Pomaly sme vystupovali po šikmine hore. Tak ako ja pred desiatimi rokmi, všetci sme svorne tĺkli skaly, ale nič sme nenašli. Ja som nebol sklamaný, lebo som predpokladal, že starci mali v ruke každý kúsok vylámanej skaly a skúseným okom to dobre prehliadli, takže naša šanca nájsť opál bola takmer nulová. Pre mňa bola hlavná vec to, že sme šťastne cez hornú dieru z rúbania vyfárali. Došli sme na hlavnú chodbu.

Bolo iba jedenásť hodín, a preto som sa rozhodol pokračovať po hlavnej chodbe, kde som pred rokmi ďalej nešiel. Asi po tristo metroch sa pred nami objavilo denné svetlo. Došli sme k šachte, ktorá ústila na povrchu. Bol som prekvapený. Nikdy som nepočul, že v dubníckych baniach bola vyrazená šachta. Ostali sme stáť asi štyri metre od šachty. Ďalej som chlapcov nepustil, lebo v tesnej blízkosti šachty mohla byť pod chodbou vypadaná hornina a spodok chodby by sa pod nami mohol preboriť. Pozorovali sme výstroj šachty, lebo denné svetlo nám to umožňovalo. Iba predpokladám, že ústie šachty nebolo viac ako desať metrov nad nami. V šachte sa nenachádzali sprievodnice. V pravej polovici chodby bola z foršní urobená šikmina, podobná, ako sme v našich baniach robili výpusty zo sýpa, po banícky nazývané „šutpysk“. Nevedel som si predstaviť, že ako drevo v takom prostredí toľko rokov vydržalo. Iné nám neostávalo, iba sa na to pozerať. Priblížiť sa k drevu by bolo nebezpečné. Rozhodli sme sa vrátiť. Cesta von nám ubehla oveľa rýchlejšie. Aj s lezením hore si chlapci lepšie poradili ako pri zostupe.

Vonku bol pekný deň. Pri senníku sme si posadali a každý niečo skonzumoval zo zásob. Po chvili nás prišiel pozrieť ujko. Povypytoval sa nás, ako sme pochodili, či sme sa dostali do bane cez dieru. Všetko sa nám podarilo, iba žiadny opál sme nenašli, takmer zborove sme mu to oznamovali. Povedal, že v bani nikto žiadny opál nenašiel, ale že on nám ukáže kde môžeme nájsť malé opály. „Poce za mnu,“ a začal dosť rezko kráčať. My sme išli za ním ako ovce za bačom. Zhovárali sme sa medzi sebou, že možno má nejaké opály doma. Došli sme k veľkej budove, na boku ktorej bola asi dvojmetrová širšia banská chodbička, ktorej vchod bol zatarasený drevom a hrubými konármi. Začal konáre odpratávať a my sme ich ochotne odťahovali ďalej od budovy. Stále sme ale nevedeli, čo sa deje. Nakoniec sa obrátil k nám a začal nám vysvetľovať: „Tota budova bula brušareň na opaly. Odlamané kusy z kameňa, co vybirali z nich najdzene opály z bani aj opaly co še nepodarilo dobre vybrušic, brušare tu vysypovaľi. Toto bula pivnica a buli na nej aj dzvere, aľe to už šicko zhnilo.“ Na spodku pivnice bola nasypaná asi 30 centimetová vrstva štrku, ktorú nám kázal rozhrabávať a hľadať drobné úlomky opálov. Keď to prehrabeme, aby sme s tými hrubými konármi vchod znovu zatarasili, lebo malé deti z kolónie stále tam chodili hrabať a hľadať „švicace kamene“. Ich mamy ich zakaždým zháňali po celej Osade a tu ich vždy našli. Nevedeli, ako deti od toho odradiť. Tak chlapi museli vchod do pivnice poriadne zatarasiť. Hneď nás chytila zlatokopecká horúčka. V okamžiku sme boli na kolenách a každý začal hrabať. Niektorí rukami a tí čo mali kladivá, tak kladivami. Nachádzali sme pekné malé vzorky rôzneho opálu. Navzájom sme si ich ukazovali a stále s väčším zápalom hrabali. Odrazu Milan Morávek (mal prezývku „Muki“) nadšene vykríkol: „Pozrite, chlapci, to je kus.“ V ruke držal väčší kúsok andezitu, na ktorom bol akoby nalepený asi dvojmilimetrový drahý opál, žiariaci všetkými farbami. Kus putoval z ruky do ruky a každý z nás sa mohol pokochať pohľadom na nádherný dubnícky drahý opál. Milan bol zo svojho nálezu veľmi šťastný. Po dlhšom čase, keď sme už nič zaujímavého nenachádzali, prestali sme kutať. Každý bol spokojný so svojím „vzácnym pokladom“ vo vrecku.

(POKRAČUJEME)
Píše Ing. Marian Slavkay

Ja som mal z domu väčší kus slaniny, takže sa ušlo každému, kto mal málo. Zaľahli sme spať. Po skúsenostiach z minulej noci každý si do sena urobil jamu a do nej si zaľahol. Niektorí si na noc nahrabali seno aj na seba, aby ich hrialo. 

Nekvalitná fotografia pri odchode z nášho „Hotela“. Možno, že nás fotil ujko, lebo na fotke sme všetci.---->

Unavení sme riadne „drichmali“ a včas ráno sme sa zobudili na ujov krik: „Stavajce, bo už je čas.“ Nie veľmi ochotne sme sa vyhrabávali zo svojich „brlohov“, ale čas nás súril. Ráno bola riadna zima. Urýchlene sme sa pobalili a zliezli po rebríku k ujovi na zem. Všetci sme mu podávali ruky a ďakovali za jeho dobré rady. Naša výprava do Opálových baní sa vydarila iba vďaka ujkovi. Ja som mu dal krabičku cigariet. Povedal, že on také nefajčí. Fajčí iba tabak „Taras Buľba“, zatočený do papierika. Cigarety si ale odloží a bude mať s čím ponúknuť hostí, keď mu príde návšteva. Niektorý z chlapcov mu podaroval peknú baterku, čomu sa veľmi potešil. Vyrazili sme na pochod k Červenici. Otočili sme sa. Ujko ešte stále stál pri senníku, tak sme mu ešte na rozlúčku zamávali.

Autobusom sme docestovali šťastne do Košíc a okolo pol deviatej som už bol v internáte na izbe. Spolubývajúci Lajo Čižniar ešte spal na válende. Otvoril oči a chvíľu sa prekvapene rozhliadal po izbe. Začal som mu rozprávať o zážitkoch z Dubníka. On ma prerušil a povedal, že o deviatej máme elektrotechniku s prof. Špánym. Opýtal sa, či mám hotové zadanie, lebo dnes to máme odovzdať. Ja som na tie školské povinnosti celkom zabudol. Hrabal som v jednom obale a zadanie som mal vypracované. Lajo sa na to pozrel a upozornil ma, že mi chýba grafické znázornenie.

Ukázal mi to na papieri. Zobral som čistý papier aj s jeho grafom, priložil na okno a začal som ceruzkou kopírovať body priebehu krivky na grafe. Medzitým som mu vyprával o našej vydarenej výprave. Keď som sa s ním rozprával, nepostrehol som, že sa mi môj papier o nejaký ten centimeter zošmykol a ja som svedomite bodkoval ďalej. Potom som rýchlo narysoval osi a farebnou tužkou som zvýraznil priebeh krivky na grafe. Za chvíľu sme už utekali do učebne na hodinu. Postupne sme začali odovzdávať zadania. Pán profesor dal sem-tam nejakú otázku, na ktorú si často musel sám odpovedať. Bola to vysoká teória o elektromotoroch s nejakým rotačným magnetickým poľom a tomu sme veľmi nerozumeli. Naše vedomosti z „elektriky“ boli iba tie, ktoré sa týkali baníctva. Osvetlenie v bani, akumulátorové a trolejové lokomotívy, ťažné stroje, to sme sa naučili a tým náš záujem o „elektriku“ končil. Vysoká teória nám nešla veľmi do hlavy, lebo nikoho nezaujímala. Pán profesor to vedel, lebo sa to u baníkov opakovalo už po minulé roky. V minulých ročníkoch bola situácia podobná. Otvorene nám so smiechom povedal, že baníci sú na „elektriku“ sprostí. Prišiel rad na mňa. Nič netušiaci som mu podal svoje zadanie. Na textovej časti si niečo pohundrával, asi tam našiel niečo opísané z nejakej učebnice a keď pozrel na graf, tak papier zdvihol, ukázal všetkým a posmešne vykríkol: „Ani nevieme, že tu máme jedného svetového vynálezcu. O čo sa snažia odborníci vo svete už roky, on to urobil sám doma. Také hodnoty ešte nikto nedosiahol.“ Nevedel som, čo som to mal objaviť, lebo som tomu nerozumel. Preto som sa rozhodol, že sa priznám: „Pán profesor, ja som ten graf odkopíroval od kamaráta na okne.“ So smiechom povedal, že aj on bol študent, ale keď už niečo kopíroval, tak to mal lepšie, ako bolo to pôvodné. „Za úprimnosť máš trojku,“ a položil moje slávne zadanie k ostatným.

Tento zážitok ja spájam s našou výpravou do Opálových baní, lebo až týmto sa skončila celá naša akcia. Spoločne sme napísali správu z nášho výletu a zavesili na nástenku v aule. Spolužiaci sa chodili pozerať na naše opály a Muki si dal niekde u zlatníka svoj opál opracovať a vložiť do svojho zlatého prsteňa, namiesto pôvodného čierneho kameňa. Veľmi sa s prsteňom pýšil a mal z toho veľkú radosť.

Moje mylné predstavy o banskej činnosti na Dubníku

Moje predstavy o ťažbe opálov na Dubníku boli až do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia také, že hlavná baňa bola iba Jozefka a ostatné razené štôlne boli iba prieskumné na Libanke. Nič som nevedel ani o ťažbe vo Wiliam štôlni ani na Šimonke. Pracoval som na banskom závode a mal som svoje výrobné starosti. O opálove bane som sa už veľmi nezaujímal. Situácia sa mi objasnila až vtedy, keď sa mi v deväťdesiatych rokoch dostala do rúk kniha Dr. Štefana Butkoviča „História slovenského drahého opálu z Dubníka“. Potom sa mi rozsvietilo v hlave, aké rozsiahle banské práce sa urobili počas viac ako sedemdesiatročnej banskej činnosti na Dubníku.

Najlepší prehľad o rozsiahlej banskej činnosti poskytuje panoramatická fotografia Fr. Schafarzika asi z roku 1900, čo dokazuje veľkosť okolitých háld. Ja som už pri mojich návštevách baní na Dubníku tie haldy nezaregistroval, lebo za štyridsať rokov od zastavenia ťažby už boli haldy prirodzeným náletom semien zatrávnené aj zalesnené.

V poslednej dobe však už niekoľkí nadšenci znova sprístupňujú opálové bane v Dubníku aj verejnosti a využívajú terajšie technické vymoženosti na to, aby v skafandroch s dýchacím prístrojom boli schopní prezrieť aj zatopené časti bane. Je to záslužná činnosť pre verejnosť, preto im prajem, aby sa im v práci darilo.
Týmto môj príbeh o opále na Dubníku končím s naším baníckym pozdravom

Zdar Boh!

Keď som odišiel do dôchodku, stále som túžil navštíviť Dubník a ešte raz prefárať Jozefku. Pred niekoľkými rokmi som sa autom vybral obzrieť si staré opálové bane. Nezastavil som sa v Červenici, ale išiel som rovno po ceste na Dubník. Bola už urobená nová cesta, ktorá obchádzala osadu Dubník. O tom ja som nevedel a došiel som až do Zlatej Bane. Už som sa nevracal. Odložil som obhliadku na pozdejšie a je odložená až doteraz.

Na záver by som sa chcel poďakovať RNDr. Ondrejovi Rozložníkovi za pomoc s obrázkami a Ing. Ernestovi Schulerovi za pomoc pri úprave textov. Najväčšie moje poďakovanie patrí pánovi Ondrejovi Dobošovi, ktorý upravil moje príbehy tak, aby boli vhodné na zverejnenie na jeho stránke Maj Gemer.

(KONIEC)

Ing. Marian Slavkay

Dnes ich veľkú slávu pripomínajú len názvy opustených banských štôlní a vysokých pecí, pomenovaných podľa jednotlivých členoch šľachtického rodu Andrášiovcov.

ZROD TRADÍCIE

Prvé zmienky o baníctve a hutníckom spracovaní kovov na Gemeri pochádzajú už zo začiatku šiesteho storočia. Tamojší obyvatelia pri ložiskách rúd zakladali banícke osady. Neskôr kráľ Belo IV. v trinástom storočí spomína Detrichov železný hámor. Podnikateľmi v baníctve a zakladateľmi železiarskej výroby na hornom toku rieky Slanej boli mešťania z Dobšinej a Rožňavy a neskôr i poddaní z okolitých obcí. Prvým šľachticom, ktorý sa zaoberal baníctvom a železiarstvom bol Pavol Lányi, ktorý v roku 1701 vlastnil železný hámor v Betliari. Významnou mierou sa na ťažbe rúd podieľal aj rod Bebekovcov. Vďaka vlastníctvu baní a výrobe železa sa dostali medzi najmocnejšie uhorské feudálne rody. Po vymretí rodu po meči majetok v doline rieky Slanej, spolu s hradom Krásna Hôrka, pripadol kráľovskej pokladnici. Tu sa začína éra Andrášiovcov. Peter Andráši sa v roku 1578 stal hradným kapitánom. Ku krásnohorskému panstvu patril aj Betliar a 20 obcí, ktoré mu cisár Rudolf II. prenajal na desať rokov. Až jeho vnuk Matej II. dostal v roku 1642 hrad do dedičného vlastníctva.

ROD ZVIAZANÝ S RUDOU A ŽELEZOM

Ťažbou rúd sa síce rodina zaoberala už po získaní panstva, ale s výrobou železa začala neskôr. Skutočným zakladateľom železiarskej tradície bol až Mikuláš I. Andrássy, ktorý získal od cisára Leopolda I. v roku 1669 výlučné právo na dobývanie rúd. Zo šiestich narodených detí s prvou manželkou Klárou Zičiovou ostali nažive len dve – Juraj II, zakladateľ krásnohorsko-monockej vetvy, ktorá sa orientovala na banícku a železiarsku činnosť v rudnom rajóne Krásna Hôrka – Drnava. Druhým synom bol Štefan I, zakladateľ betliarskej vetvy, ktorý mal s manželkou Žofiou Šéredy dvoch synov Františka a Jozefa I. Prvý z nich zomrel bez potomkov. Dedičom sa stal druhý syn Jozef I., ktorý mal sídlo v kaštieli v Nižnej Slanej, kde mal vo vlastníctve bane Gympel a Ignác, jednu slovenskú pec a dva hámre. S druhou manželkou Alžbetou Balassovou mal troch synov. Posledný z nich, Karol I. sa stal významnou osobnosťou betliarskej vetvy rodu. Vlastnil bane na železnú rudu, dve pece a dva hámre v Nižnej Slanej a jeden hámor a dve pece vo Vlachove. V roku 1748 založil Hornouhorskú ťažiarsku spoločnosť. Nie každý z jeho troch mužských potomkov mal záujem o podnikanie v baniach a železiarňach. Len Karol II. sa vážne zaoberal baňami. Podľa jeho návrhu založili Združenie hornouhorských ťažiarov. Často chodil aj do baní, aby sa presvedčil o tamojších pracovných podmienkach. V roku 1790 bolo v Bratislave prijaté Memorandum o zlepšení podmienok podnikania. Vďaka nemu obhájil výsostné právo rodiny na dobývanie rúd, ktoré jej udelil cisár Leopold I. Samotné privilégium však často narúšali ťažiari zo Smolníka. Leopold Andráši, ktorý žil v rokoch 1767 - 1842, venoval osobitnú pozornosť štúdiu baníctva a výroby železa z rúd. Dokonca ako znalca v odbore ho menovali za radcu Hlavného komorsko-grófskeho úradu v Banskej Štiavnici. Takýto titul udeľoval panovník na návrh dvorskej banskej komory len výnimočne súkromným osobám, ktoré sa zaslúžili o rozvoj baníctva. V tom čase vlastnil banské polia pri Rožňave. Neskôr postavil na mieste slovenských pecí vysokú pec Tomáš Huta. Po skromných začiatkoch, kedy sa v jamách či nadzemných pieckach dala tavením získať železná huba, z ktorej sa ručným kovaním stalo kujné železo, začali sa stavať výkonnejšie takzvané slovenské pece. A po nich prišli na rad pilierové vysoké pece. Kým pri prvej technológii bolo možné získať kilogramy železa, pri ďalších už stovky a tisícky tón železa. S menom Karola III. je spojený rozvoj železiarskej výroby na hornom toku rieky Slanej. Bol poslancom uhorského snemu a venoval sa baníctvu i železiarstvu. Študoval aj v západnej Európe. Pochopil, že je nutné zjednotiť drobné majetky. Vo Vlachove, na mieste starších slovenských pecí, postavil dva hámre a vysokú pec. V roku 1845, tesne pred smrťou, založil Spolok gemerských železiarov. Nie všetci členovia rodiny však ťahali za jeden povraz. V roku 1844 prišiel napríklad syn Karola II. Imrich ľahkomyseľnosťou o rodový majetok v Betliari.

REŤAZOVÝ MOST V BUDAPEŠTI

Juraj IV. Andráši (1797 – 1872) z krásnohorsko – monockej vetvy po svojich rodičoch zdedil krásnohorské a štítnické panstvo a železiareň, ktorú v roku 1817 postavila v Drnave jeho matka Mária Festetichová na mieste štyroch bývalých slovenských pecí. Bol županom šarišskej a gemerskej župy a veľa cestoval. Pri študijnej ceste po Švajčiarsku, Francúzsku a Anglicku prešiel všetky významné strediská železiarskej výroby. Pod vedením anglického odborníka Wiliama Buildona postavili v Drnave vysokú pec so zlievarňou, skujňovacie hámre a ďalšie výrobné zariadenia, kde spolu s baníkmi pracovalo viac ako 300 robotníkov. Málokto vie, že práve v Drnavskej železiarni došlo k odliatiu súčiastok pre známy Reťazový (Séčeniho) most v Budapešti. Všetko sa začalo pri plavbe Juraja IV so Štefanom Séčenim z Anglicka, ktorého nadchli londýnske mosty cez Temžu a rozmýšľal, ako v Budapešti spojiť Budu a Pešť cez Dunaj. V Londýne sa stretol s odborníkom na stavbu mostov Wiliamom Thierny Clarkom, ktorý Séčenimu predložil návrh zväčšenej verzie mosta Marlow Bridge, ktorý spájal dva brehy Temže. Keďže bol mužom činu, hneď začal zisťovať ceny. Keď k cene odliatkov pripočítal náklady na dopravu z Londýna do Uhorska, vyskočili mu sumy, ktoré veľmi predražovali stavbu. Návrh svojho priateľa Juraja IV. Andrášiho, aby ich odliali v Drnavskej zlievarni, nepovažoval za najšťastnejší. Železiarsky závod v Drnave bol pritom považovaný za vzorový v celom Uhorsku. Už v polovici 19. storočia dosiahla železiareň ročnú výrobu 1 512 ton surového železa, z ktorého takmer 680 ton sa použilo na výrobu odliatkov. Na vlastné náklady a podľa technickej dokumentácie nechal Juraj IV. odliať jeden diel, ktorý dopravil do Budapešti. Tam ho odborníci podrobili dôkladným technologickým skúškam. Konštatovali, že odliatok má požadované parametre a bez obáv sa bude môcť použiť na stavbu projektovaného mosta. Tak získal gróf Juraj IV. Andráši najvýznamnejšiu objednávku v dejinách drnavskej zlievarne, kde boli následne odliate dielce a súčiastky Reťazového mosta v Budapešti. Predpokladá sa, že diel, ktorý sa nachádza v múzeu na hrade Krásna Hôrka, je práve onen skúšobný, ktorým gróf presvedčil o technickej vyspelosti drnavskej zlievarne. Základný kameň stavby mosta bol položený 24. augusta 1842 a výstavba bola ukončená v roku 1849. Most bol v tom čase považovaný za jeden z divov sveta. Traduje sa, že keď po ňom prvýkrát prešiel cisár František Jozef I., označil Drnavu za „Malú Pešť“. V Budapešti hlásalo slávu gemerského železa aj zábradlie dunajského korza či kandelábre, na ktorých bola uvedená Drnavská železiareň. V roku 1851 sa železiareň prezentovala aj na prvej svetovej výstave v Londýne. Iste aj vďaka tomu mohli v Drnave odliať pre londýnsku metropolu známe červené telefónne búdky. O štyri roky neskôr, na priemyselnej výstave v Paríži, udelili železiarni medailu druhého stupňa.

ŽELEZNÝ GRÓF EMANUEL A JEHO SYN GEJZA

Emanuel Andráši (1821 – 1891) bol po skončení štúdia v roku 1847 zvolený za turnianskeho župana. Po revolúcii, kde sa Andrášiovci veľmi angažovali a brat Július bol v neprítomnosti odsúdený na trest smrti obesením, bratia Emanuel, Aladár a spomínaný Július spoločne cestovali po Indii, Egypte a ďalších krajinách. Až po Rakúsko – Uhorskom vyrovnaní sa Manó začal venovať baníctvu, základom ktorého boli banské polia v okolí Vlachova a Nižnej Slanej, železiarstvu s vysokou pecou vo Vlachove a starými slovenskými pecami s hámrom v Nižnej Slanej. V roku 1867 nechal postaviť v Nižnej Slanej vysokú pec Etelka huta nazvanú po matke a o tri roky neskôr aj druhú vysokú pec Karlova huta podľa otca. Vtedy tiež navrhol založiť akciovú spoločnosť Šalgótarjanskej rafinérie s cieľom dodávať surové železo z Gemera na výstavbu koľajníc. A medzitým skupoval ďalšie bane a železiarne, keďže rozdrobené mali menšiu šancu prežiť. Pribudla vysoká pec v Brzotíne, železiarsky komplex v Slavci, vysoká pec Jakobína a železiareň v Betliari od dedičov grófa Tomáša Nádašdyho o ktorú prišiel spomínaný Imrich Andráši. Bola to moderná železiareň s prvou pudlovňou a valcovňou železa v Uhorsku, ktorú postavili dvaja technici z Anglicka – Evans a Dobbs. Postupne sa mu podarilo zdvojnásobiť pôvodný vklad betliarskej rodiny. Spoločne s Jurajom IV. v Drnave, potom, čo založil spolok Hornouhorských železiarov, bol Emanuel zvolený za jeho predsedu. Spoločne sa zasadili o výstavbu železničnej trate Bánréve – Dobšiná a po smrti Juraja IV. založil Rímavskomuránsku – šalgotárjánsku železiarsku účastinnú spoločnosť, v skratke známu ako RIMA, kde sa stal Emanuel členom správnej rady a najväčším akcionárom spoločnosti. Nečudo, že mu prischol titul Železný gróf. Po smrti Emanuela Andrášiho v roku 1891 zdedil celý majetok betliarskeho panstva jeho syn Gejza Andráši. Aby obstál v konkurencii, vytvoril železiarsku a banskú spoločnosť. Tá už však mala v tom čase zastarané technické vybavenie a tak ju v roku 1900 predal spoločnosti RIMA. Hoci po splynutí spoločností sa stal akcionárom a členom vedenia, lákala ho politika. Stal sa poslancom uhorského parlamentu za mesto Rožňava a neskôr ministrom vnútra a ministrom zahraničných vecí Uhorska. Syn Juraja IV. Dionýz Andráši dal železiareň a banský majetok do prenájmu. A aký bol ďalší osud baní a železiarne? Ešte z polovice 20. storočia existujú údaje o ťažbe niektorých baní v obciach, kde stáli andrášiovské železiarne. Poslednou aktívnou činnosťou gemerských i andrášiovských železiarní bolo zásobovanie železiarne v Diosgyori surovým železom.

POOHLIADNUIE ZA ANDRÁŠIOVCAMI

Historici sa zhodujú v tom, že zohrali významnú úlohu nielen na Gemeri, ale v rámci celej monarchie a pomohli vrátiť tunajšiemu kraju po stredoveku stratenú slávu. Na rudných ložiskách v ich vlastníctve sa nachádzala železná ruda z ktorej sa vyrábalo najkvalitnejšie surové železo v Uhorsku. V baniach a železiarňach, ktoré postavili, zamestnávali mnohých robotníkov a kvalifikovaných odborníkov, čo malo veľký vplyv na kultúrnu a životnú úroveň obyvateľov. Dnes túto slávnu minulosť pripomínajú len názvy opustených banských štôlní a vysokých pecí, pomenovaných podľa jednotlivých členov ich rodiny.

NASTALI SMUTNÉ ČASY

Osemdesiatštyriročného Ing. Arpáda Kavečankyho, bývalého riaditeľa závodu Železorudné bane v Nižnej Slanej, sme zastihli v jeho dome v Rožňave. V rokoch 1966 až 1979 bol hlavným inžinierom, od roku 1979 do 30. júna 1989 zastával post riaditeľa, aby v prvom možnom termíne odišiel do dôchodku. Spomínal si ako v roku 1969 položili základný kameň závodu, aby o päť rokov neskôr vyrobili a odovzdali prvý praženec. V tom čase ťažili okolo 750 tisíc ton rudy, z ktorej dokázali vyrobiť 380 tisíc ton peletiek s vysokým, takmer 55 percentným podielom železa. Dodávali ich do košických železiarní, no po nástupe nových majiteľov v roku 2008 dodávky skončili. Práve v rokoch 1995 až 2000 ťažili rekordných jeden milión tón sideritu, pričom závod zamestnával 1 450 ľudí a celá dolina žila z baníctva. Nastali smutné časy, kedy bane, v ktorých sa neťažílo, museli zatopiť. A pritom zásoby rudy sa odhadovali ešte tak na 15 rokov pri rekordnej ťažbe milión ton ročne. Zaujímavé skutočnosti priblížil bývalý riaditeľ v súvise s odkazom šľachtickej rodiny. Ani v ťažkých päťdesiatych rokoch neuvažovali v doline nad premenovaním názvov baní či hút. A tak dodnes prežili technické pamiatky ako sú Karlova či Etelka huta, pripomínajúce krstné mená členov rodiny Andrášiovcov. Len škoda, že sa pod ne podpísal zub času. Hoci Etelku sa združenie Barbora chystá rekonštruovať.
Marián Šimkulič

Tak ako v Ostrave aj u nás sa podnikoví muži natlačili na správu závodu a na banské úseky, takže stav technických pracovníkov vysoko prekračoval plánovanú kvótu. Mne tieto podmienky neboli známe, preto s veľkou nádejou som sa išiel prihlásiť do práce na závod do Rožňavy. Riaditeľ Čilík sa so mnou veľmi nebavil, odbil ma tým, že má prekročený stav technikov aj robotníkov. Odišiel som od neho ako obarený. Prvé, čo mi prišlo na rozum boli Miskove slová „vrátiš se s pláčem“. Nechýbalo mi veľa, aby som sa rozplakal. Keby sme sa nedohodli s mojou dievčinou, že sa vezmeme, tak určite sadnem na rýchlik a do večera som v Ostrave. Chcem sa ženiť a z čoho budeme žiť? Na vojenčine som bol šofér, najazdil som veľa kilometrov s T 111 aj T 805. Rozmýšľal som, že pôjdem za šoféra do ČSAD.
Môj anjel strážny v najťažšej chvíli stál pri mne. Nedovolil, aby rodený krt odišiel z baníctva. V meste som stretol starého baníka Pali báčiho Dužíka. Sedel na motorke na námestí a chystal sa niekde ísť. Pozdravil som ho a začali sme sa rozprávať. Medzi rečou povedal, že už nerobí v bani, ale pracuje na okresnom výbore KSS. Mňa sa vypytoval na vojenčinu a tiež kde teraz pracujem. Porozprával som mu môj príbeh, že po vojenčine a ročnej brigáde v Ostrave ma Čilík nechce zobrať do práce, že chcem ísť za šoféra. „Ty za šoféra? Sadaj!“ Naštartoval motorku a išli sme na Rožňava Baňu. Bez ohlásenia vrazil do kancelárie riaditeľa a pustil sa do prekvapeného Čilíka: „Ty nechceš prijať do zamestnania tohoto súdruha? On bol banícky učeň, vyštudoval priemyslovku, robil technika, po vojenčine odpracoval jednoročnú brigádu v ostravských baniach a ty takého perspektívneho technika vyhodíš na ulicu? Vyhoď si svojich kamarátov, ktorí bez vzdelania zastávajú vedúce miesta! Toho chlapca zoberieš! Keď nie, tak prídeš na výbor a my si posvietime na to, ako robíš kádrovú politiku v závode.“ Čilík po takej kázni onemel. Keď sa spamätal, vyhŕkol: „Ja som nevedel čo je zač.“ Potom sa ma opýtal, že kde som robil pred vojenčinou. Normovača v Drnave, odpovedal som. Opýtal sa ma, že ktorého normovača z Rožňavy poznám. Na školení v Helcmanovciach so mnou boli Cirbus a Ďurék. Telefónom zavolal, aby prišiel k nemu vedúci OPM Lindák a tí dvaja normovači. Keď vošli do kancelárie Lindáka som nepoznal, ale Cirbus s Ďurékom mi podávali ruky a začali sme sa rozprávať. Keď Čilík videl, že sa dobre poznáme, Lindákovi svojím spôsobom povedal: „Chceš ho? Je normovač!“ Šéf OPM povedal, že normovačov má plný stav, ale že potrebuje časomerača, tak ma môže zobrať do robotníckeho stavu. Ostal som aj naďalej pracovať v baníctve. V živote som si veľakrát kládol otázku, ako by sa vyvíjal môj život, keby som v ten osudný deň nestretol Pali báčiho na námestí v Rožňave.
(POKRAČUJEME)
Ing. Marian Slavkay

Čitateľ tu na 208 stranách nájde 17 článkov od odborníkov zo slovenských, ale aj poľských či maďarských múzeí a vzdelávacích inštitúcií. Odborné texty sa zameriavajú na baníctvo z rôznych uhlov pohľadu (baníctvo v zbierkovom fonde, religiozita baníkov, banské čipky, pracovná migrácia baníkov, formy prezentácie baníctva, nové technologické prístupy pri prezentácii, a pod.). Záujemci si tu nájdu aktuálne informácie o bohatých zbierkových fondoch múzeí, živote baníkov v minulosti a aktuálne trendy prezentácie tejto špecifickej témy. 

Vydanie zborníka podporil z verejných zdrojov Fond pre podporu umenia.
Pavol Lackanič

Gemer je ale rovnako posiaty i kopou priemyselných pamiatok, predovšetkým tých, ktoré kedysi súviseli s banskou činnosťou a spracovaním nerastných surovín. Dôkazom bohatej histórie je expozícia baníckeho múzea v Rožňave.

Niekde v srdci Gemera sa na mape dá nájsť vrch so zaujímavým názvom Železník. Opísal ho v jednej zo svojich povestí aj Pavol Dobšinský. A čím je výnimočný? Veď tým, že je železný. Počas stáročí bol rozvŕtaný z každej strany, či už od Rákoša, Nandraža alebo od Sirku. Ostal nemým svedkom zašlej slávy a rušnej banskej činnosti. Je pravdepodobné, že sa tu začalo ťažiť už v dobe laténskej i keď prvá písomná zmienka o ťažbe pochádza z roku 1570. Najväčší rozmach ťažby a spracovania železnej rudy bol v 19. a začiatkom 20. storočia. Veď napr. v roku 1856 sa v železníckom ložisku vyťažilo až 47,4% celej ťažby v Gemeri, čo vtedy bola takmer štvrtina celouhorskej spotreby železa. Toto miesto zastalo v čase až v polovici 60-tych rokov 20. storočia, kedy z bane v Železníku vyšiel posledný naplnený vozík. Od tej doby toto miesto zastalo v čase. Ľudia sa odsťahovali za prácou, škôlky a obchody spustli, malé políčka začali zarastať. Dnes tu je kľud a ticho.

V roku 2011 bola táto lokalita vyhlásená za pamiatkovú zónu. Otázka je, či to týmto pamiatkam nejakým spôsobom aj pomáha. Veľa budov je opustených, často s narušenou strechou či statikou. Zub času spolu so silou prírody nahlodávajú už aj tie časti, ktoré sa pred pár rokmi zdali celkom zdravé a pevné.

Jedinečná atmosféra

Pokiaľ prichádzate na Železník od obce Sirk, čaká vás krásna kľukatá cesta do kopca, ako stvorená pre cyklistov. Pred jednou zo zákrut vás zrazu čakajú dve viac ako storočné stavby, ktoré svojou veľkosťou ako keby sem ani nepatrili. Človek málokedy na malej dedinke alebo usadlosti natrafí na väčšiu budovu, tobôž tu. Obe patrili banskej spoločnosti. Kto tu zastaví a prejde sa po okolí, hneď za budovami, v priľahlom svahu, nájde zamurovaný vchod do bane Ladislav. Po ceste cez kolóniu sa človek dostane medzi domčeky, kde v minulosti bývali prevažne baníci. Sú to zase také jedinečné radové bytové domy. Niekedy v jednom takomto dome, rozdelenom na štyri časti bývali štyri rodiny. Každý mal kuchyňu, spálňu a komoru. Dnes je časť domov neobývaná, časť je prerobená, veľa ľudí užíva celý alebo polovicu domu. Dvorčeky pri domoch, kvety, šopky, lavičky, … a železné cestné zábrany, ... atmosféra je tu jedinečná. Rovnako jedinečná je aj prívetivosť ľudí, ktorí nemajú problém pristaviť vás a popýtať sa dačo, keďže vás nepoznajú. Mnohí si zachovali pre túto oblasť typické gemerské nárečie, ktoré ešte umocňuje rozhovor, pokiaľ sa s nimi dáte do reči.

Ak by ste prešli ďalej, cestičky k ďalším kolóniám sa pripájajú a zas odpájajú. Keďže kolónie sú vo svahu, je to tu celé tak pekne terasovite usporiadané. V časti Štokovec zase nájdete veľké poschodové baraky, v ktorých je až 30 bytov. Popri prechádzke okolo cintorína sa vám naskytne pekný pohľad do doliny a na obec Sirk. Za jasného počasia vidieť na pohoria, ktoré akoby stáli v niekoľkých radoch za sebou. A pri západe slnka nad týmito horami je to každý deň iné divadlo. Ráno zase divadlo s inverziou. Tí, ktorí radi blúdia, môžu navštíviť aj ďaľšiu významnú časť Železníka s názvom Na Kríži. V budovách popri ceste sídlilo v minulosti riaditeľstvo banskej spoločnosti. Je tu aj vilka, kde býval riaditeľ baní. Tá však už divnou tvorivosťou ľudí, ktorí tam bývajú, stratila svoje čaro.
Na vyvýšenine upúta starobylá drevená kolkáreň a tančiareň. V poslednú zimu pri nej spadol strom a strhol z nej osvetlenie, čo si odnieslo celé nárožie kolkárne. Ktovie aký osud túto jedinečnú stavbu čaká. Pokiaľ nikto nezačne s opravou, je len otázkou času, kedy tieto dve stavby spadnú. Aj táto časť je štátom chránenou pamiatkou. Stavby chátrajú a padajú k zemi. Zaujíma to však vôbec niekoho? Bude tu o pár rokov vôbec čo chrániť?

Nádej na lepšie časy

Veľká budova miestneho kina kde sa premietali filmy už od roku 1929 bola prvou v širokom okolí. Na premietania tu chodil aj gróf z Prednej Hory. Pri tom všetkom je až na počudovanie, že sa tu premietalo až do prelomu tisícročí.
V roku 2014 sa o budovu začali starať miestni nadšenci z klubu Kino Stachanov (Stachanov je zaužívaný názov tohto kina, ktorý zaviedol závodný klub ROH v roku 1953). Kinosála je opravená a v zime vykurovaná, premieta sa cez projektor.

Od roku 2015 začalo smerovať svoje aktivity na túto oblasť aj občianske združenie Skryté Poklady Slovenska. Natočilo dokumentárny film ktorý prináša jedinečný pohľad na toto miesto a výpovede ľudí, ktorí tu žili a pracovali.
Dokumentárny film o Železníku:

Od jari 2017 sa združenie snaží v spolupráci s obcou Sirk realizovať aktivity na skrášlenie okolia budovy kina a v okolí banskej štôlne Ladislav. Získali finančné prostriedky z Nadácie Orange. Cieľom je vybudovať oddychovú zónu s informačnými tabuľami, lavičkami a chodníkmi a prilákať tak do tejto oblasti viac turistov. Od jesene 2016 vedie opodiaľ aj nová značená turistická trasa.
V ďalšej fáze by občianske združenie chcelo vypracovať projekt na komplexnú záchranu historických budov v tejto časti Železníka. Zámerom je zrekonštruovať priestory tak, aby bolo možné prevádzkovať informačné turistické centrum a múzeum s baníckou tématikou. Možno sa podarí jedného dňa spriechodniť aj časť štôlne Ladislav a ešte viac zatraktívniť toto miesto. Raritou by bolo rovnako aj premietanie dokumentu pre turistov ako súčasť prehliadky. Zámerov je veľa, všetko ostatné závisí už len od vôle a aktivity miestnych ľudí a nadšencov zo združenia, od ochoty samosprávy a úradov.

Všetci zainteresovaní chcú dať tejto lokalite nádej. Vrátiť jej hrdosť a postavenie, ktoré jej právom prináleží. Cieľom je odkryť stále neobjavený skrytý poklad Slovenska.

POZNÁMKA:  Ak máte záujem podporiť činnosť združenia, môžete tak urobiť zaslaním ľubovolnej sumy na č. účtu:

 IBAN: SK46 8330 0000 0029 0065 2636,  Variabilný symbol: 2017201800, SWIFT kód (BIC): FIOZSKBAXX

 Ing. Ladislav Bene, 

predseda oz Skryté Poklady Slovenska

Želám vám veľa zaujímavých zážitkov pri čítaní týchto príbehov pána Slavkaya, dnes žijúceho v  Rožňave.

V starobe nám spomienky ožívajú

Hovorí sa, že staroba je choroba. Ani ja som sa tomu nevyhol. V januári 2017 som oslávil 82 rokov môjho života. Vážna choroba ma  gniavi už takmer tretí rok. Pomoc som našiel v levočskej nemocnici a som im vďačný za to, že mi pomáhajú prežívať starobu. To ma prinútilo chodiť autom z Rožňavy cez Spišskú Novú Ves do Levoče, každé tri mesiace na preventívne lekárske kontroly. Za prechodom veľkej križovatky sa nachádza budova našej Priemyselnej školy baníckej a geologickej. Pri pohľade na našu Alma mater vždy zosmutniem. Budova je už roky zanedbávaná, ošúchaná, s rozpadajúcou sa omietkou a s nedbale zavesenou reklamou s červeným písmom na bielom plátne „na prenájom“. Cítim až ľútosť nad týmto zbedačeným stavom starej školy. Pripadá mi to, ako by  tá budova smutne hľadela na mňa s výčitkou: „Koľkých som vás ja vychovala? Vedomosťami spojenými s praxou v okolitých baniach som vás vybavila do života. S tým, čo ste tu získali, ste sa dobre uplatnili v baníckej praxi a dosahovali ste veľké úspechy vo svojom zamestnaní doma a niektorí aj v zahraničí. Kde ste teraz všetci, keď ja potrebujem pomoc?“
Nemôžem sa s autom zastaviť, lebo v spätnom zrkadle vidím dlhú kolónu áut, čo ma tlačia dopredu. Sedím už na chodbe v levočskej nemocnici a čakám s kartou v ruke. Je tam veľa pacientov, musím vyčkať svoje poradie. V myšlienkach na školu sa odrazu ocitnem v našej triede 1. C, v júni v roku 1952. Mali sme hodinu mineralógie, kde nám pán profesor Ing. František Dojčák zaujímavo prednášal o treťohorných andezitových vyvrelinách. Pre rudné baníctvo treťohory znamenali veľmi veľa, lebo tieto andezitové vyvreliny boli doprevádzané hydrotermálnymi pochodmi, ktoré mali za následok bohaté polymetalické zrudnenia.
Vo veľkej miere sa šťastie priklonilo k okoliu Banskej Štiavnice, kde bolo veľmi bohaté zrudnenie na ložiskách komplexnej rudy s obsahom olova, zinku, antimónu, medi, striebra a zlata  (galenit, sfalerit, antimonit, chalkopyrit, Ag a Au). Baníctvo tu bolo rozvinuté už v stredoveku a štiavnické  ložiská mali celoeurópsky význam. Spomínam si, ako pán profesor povedal: „My sme toľko šťastia nemali v andezitových vyvrelinách, ktoré tvoria Slanské vrchy. Polymetalických rúd v Slanských vrchoch sa nachádza málo. Iba ortuťové ložisko v Merníku a menšie ložisko ortuťovej rudy sa našlo medzi obcami Zlatá Baňa a Dubník. V  prieskumnej  štôlni Nosger sa tiež našla ortuť, ale pre ťažbu to nebolo rentabilné.“
Potom sa však pán profesor zatváril dôležito a vyhlásil, že my však máme v Slanských vrchoch to, čo nemajú nikde v Európe. „Je to drahý opál,“ vyhlásil. „Nachádza sa v Dubníckych opálových baniach pri Prešove.“ Zaujímavo nám opísal históriu dobývania opálu, ktorý niektorí odborníci považujú za polodrahokam a iní za drahokam. V podstate je to kremeň s mikrodutinkami vyplnenými gelovitými roztokmi sfarbenými od rôznych minerálov, ktoré spôsobujú opálom zafarbenie celého spektra farieb pri každom ich pootočení. Nájdené opály sa brúsili a výhodne sa predávali po celej Európe, ba vyvážali sa aj do Ameriky. Dubníckym baniam však zazvonil umieráčik. V Austrálii sa objavili ložiska s veľkým výskytom drahého opálu. Austrálsky opál zaplavil celosvetový trh, lebo bol predávaný za oveľa nižšiu cenu. Aby sa obchodníci s opálom zbavili konkurencie dubníckeho opálu, rozšírili fámu, že slovenský opál prináša nešťastie a spôsobuje aj choroby. Tieto báchorky a silná konkurencia austrálského opálu donútili majiteľov Dubníckych opálových baní v roku 1922 ťažbu ukončiť.
Po skončení vyučovacej hodiny ostatní chlapci vybehli cez prestávku na dvor, ale ja si pamätám, že som ostal ako omámený sedieť v lavici. Kládol som si otázku za otázkou. Prečo ja som tie slávne bane nikdy nešiel pozrieť? Veď sme bývali v Tuhrinej, ktorá je vzdialená asi 3 – 4 km po lesnej ceste od Dubníka. Dokonca cez letné prázdniny sme v roku 1949 boli s bratom asi týždeň u Marcákovcov v dubníckej osade. Ujo Marcák bol dobrý priateľ nášho otca, ktorý bol v tom čase notárom v Tuhrinej. Marcák bol horárom aj starostom v osade Dubník, ktorá tiež patrila do notariátu v Tuhrinej. A tak som si hneď dal aj odpoveď. Spolu s bratom bolo vtedy baníctvo pre nás neznámym pojmom. Venovali sme sa štúdiu a každú voľnú chvíľu sme trávili v Letke, pri stavbe modelov lietadiel, alebo na letisku pri bezmotorovom lietaní. Potom sa to zmenilo. Bol som banícky učeň a  študoval som na baníckej priemyslovke. Hltal som vedomosti z baníctva, geológie a mineralógie a cítil som, že baňa je pre mňa prioritou. Takmer vo všetkých okolitých baniach som už pracoval ako  brigádnik. Z  každej bane som si zobral nejakú praktickú skúsenosť.
Bleskovo som si urobil plán. Ako štipendista Mangánových baní Kišovce – Švábovce bol som povinný cez prázdniny odpracovať jednomesačnú brigádu v bani. Zarobím nejaké korunky a pôjdem na Dubník ohliadnuť si staré opálové bane, hútal som. Lákalo ma porovnať staré banské diela a dobývky so súčasným baníctvom. Išiel som za pánom profesorom Dojčákom do zborovne a zdôveril som sa mu so svojím plánom. Pán profesor sa potešil, že mám taký záujem o staré baníctvo, ale potom trochu zvážnel a začal hľadať  vo svojej poličke nejakú knihu. Obrátil sa ku mne a s úsmevom držal v ruke brožúrku s popisom o dobývaní a následnom ukončení ťažobných prác v Opálových baniach. Nalistoval zmenšeninu banskej mapy z úvodnej chodby Jozef. V dobývacom poli bola taká spletitosť chodieb v jednotlivých obzoroch, že nebolo možné rozlíšiť, čo ktorému banskému obzoru patrí. Vysvetlil mi, že dobývanie opálov bolo dosť chaotické. V našich baniach sledujeme rudnú žilu a pri ťažbe opálu sa baníci riadili podľa sprievodných hornín, ktoré vytvárali takzvané opálové hniezda. Poradil mi, aby som si na pochôdzku v bani zobral so sebou dostatok bielej kriedy a značil si miesta, odkiaľ som prišiel. Povedal som mu, že ujo Marcák je horár v osade Dubník a dobre pozná baňu, preto on ma tam po bani prevedie. Potom mi tú brožúrku daroval, aby som si niečo o tých baniach prečítal. Za niekoľko dní bol koniec školského roka. Odišiel som na brigádu do Šváboviec, kde som robil pomocníka v rúbaní. Boli tam lepšie pracoviská, lebo ruda v Kišovciach mala mocnosť 60 – 90 centimetrov a na Švábovskej bani 100 – 120 centrimetrov. Niekde aj viac. Odpracoval som celý mesiac júl.

(POKRAČOVANIE)

Píše: Marian Slavkay

V Rožňave som si kúpil jednu malú krabicu školskej kriedy a všetko som si nabalil do batoha. Gumené čižmy, montérky, karbidku, geologické kladivo, koženú prilbu a sveter. Takto vybavený som okolo 5-tej cestoval autobusom do Rožňavy. V tom čase vycestovať niekde z Rožňavy bolo umenie. Moja cesta do Prešova trvala celý deň. Z Rožňavy do Turne nad Bodvou autobusom a odtiaľ do Košíc vlakom. Z Košíc do Prešova tiež vlakom. Všade bolo potrebné presadať, niekedy aj s čakaním na prípoj. Do Prešova som dorazil asi okolo 4-tej poobede. Išiel som ku starým rodičom, ktorí bývali na Vajanského 57. Túto časť Prešova volali „Táborisko“, lebo sa tradovalo, že na tom kopci táborilo v roku 1452 vojsko „bratríkov“ vedených Jánom Jiskrom z Brandýsa. Keď som k nim došiel, veľmi sa potešili. Od pohrebu môjho otca v januári 1951 sme sa nevideli. Porozprával som im o mojej plánovanej ceste na Dubník. Stará mama hneď začala lamentovať, aby som do tých baní nešiel, lebo tam veľa ľudí už poblúdilo, že ich museli aj dva dni hľadať. Tvrdila, že to je preto, lebo samotný opál prináša nešťastie a choroby. Odišla do spálne a doniesla v zamatovej krabičke na šperky zlaté naušnice, v ktorých boli osadené krásne drahé opály z Dubníka. Brúsene opály hrali všetkými farbami, podobne ako olejová škvrna na vode. Pochválil som tie naušnice, že sú veľmi pekné. „Vidzíš? A ja jich nenoším. Bo ked mi jich dzedo kúpil na narodzeniny, ta o mešac som čežko ochorela. Ľudze majú pravdu, že opál noši neščesce a choroby.“ To mi iba potvrdilo, že priekupníci s opálmi vedeli rýchlo oklamať ľudí.

Vtedajšia generácia ľudí bola ľahko ovládateľná. Veď takmer všetci verili na peklo, čertov, ježibaby, tiež že existujú aj takí ľudia, ktorí vedia „porobiť“, že krava prestane dávať mlieko, alebo na škriatkov, ktorí niektorým boháčom nosia zlaté dukáty. Potom priekupníci s opálmi mali ľahkú prácu, aby ľudí odradili od kúpy dubníckych opálov. Ja som nikdy takým poverám neveril.
Dostal som výbornú večeru, lebo stará mama bola vychýrená kuchárka. Dobre som sa vyspal a ráno o siedmej hodine som už čakal na autobusovej stanici na spoj do Červenice. Po príchode do Červenice som vystúpil asi o pol deviatej z autobusu a začal som kráčať po ceste k osade Dubník. Bol pekný augustový deň. Osada od obce je vzdialená asi 3-4 km.
Cesta mi rýchlo ubehla a už som stál pred domom Marcákovcov. Keď som vošiel do kuchyne, tetka Marcáková roztiahla ruky a s úsmevom vykríkla: „Aha, Marijan, jaky je uš s tebe parobek“ a už ma objímala. Potom ukázala na stoličku, aby som si sadol. Vypytovala sa odkiaľ som prišiel. V krátkosti som jej rozpovedal, že som bol u starých rodičov a z Červenice som došiel pešo. Opýtal som sa, či môžem u nich ostať 2 alebo 3 dni s tým, že sa chcem ísť pozrieť do Opálových baní. Vykríkla: „Možeš ostac aj caly tyždzeň. Janko (syn) už skončel ľesnícku školu v Baňskej Ščavnici a teraz ma vakacije (prázdniny). Bars (veľmi) še budze cešic, že ma kamaráta.“ Sťažovala sa, že Janko si už veľmi zvykol na mesto, že doma ho nič nebaví, že najlepšie sa cíti s otcom v lese, alebo ide na huby. Ujo odišiel peši do mesta, lebo vybavuje Jankovi miesto praktikanta na niektorom polesí, aby si do vojenčiny niečo zarobil. V októbri má narukovať za vojaka. Potom mi rýchlo odrezala riadny kus chleba, natrela maslom a naliala mi do hrnčeka mlieka. Všetko to voňalo domovom. Pripomínalo mi to čas, keď sme bývali v Tuhrinej a mlieko, maslo aj chlieb sme pravidelne nosili od tetky Minarikovej. Po chvíli sa vrátil Janko s plným košíkom krásnych dubákov. Zvítali sme sa ako starí známi a dobrí kamaráti. Poznali sme sa ešte z čias, keď sme bývali v Tuhrinej a boli sme u nich na hostine (odpust). Tetka odborným okom ohodnotila hríby a vydala nám rozkaz. Tie huby, ktoré sú trochu ohryzené slimákmi, máme porezať na drobné a bude z nich praženica. Tie pekné, nepoškodené, máme narezať na plátky na sušenie, aby boli na „Kračun“ (Vianoce) do kapustnice. Janko zobral košík a dve misky z kuchyne. Vyšli sme na dvor, kde mali prístrešok so stolom a dvoma lavičkami. Tam sme čistili a rezali huby podľa príkazu domáceho „kapitána“. Pri tejto práci sme sa obšírne rozprávali hlavne o štúdiu, o profesoroch, ale aj o dievčatách v našich študijných mestách. Po ukončení práce sme sa vrátili do kuchyne, kde tetka už do veľkého hrnca hádzala z dreveného dienka halušky. V Šariši sa volali „trepanky s tvarohom“. Bryndza sa v osade nepoužívala a tvaroh si vyrábali sami v každej rodine.

Po výbornom obede sme sa s Jankom vybrali na obchôdzku. Poprosil som ho, aby mi poukazoval miesta, kde sa v minulosti vykonávali banské práce. Janko ako rodený lesák k baniam nemal dobrý vzťah. Baníctvo považoval za činnosť, ktorá ničí prírodu, preto iba tak ľahostajne mi ukázal ústie štôlne Jozef a iba rukou naznačil smer, kde sa na Líbanke nachádzajú nejaké bane. Ukázal mi pomník pani Emmy Goldschmiedtovej. K tomu mi vedel povedať, že tento pomník dali postaviť úradníci, brusiči a baníci z vďačnosti za to, že po smrti manžela viedla bane ona. Aj v čase, keď bane pracovali so stratou, im vyplácala všetkým z rezervného fondu minimálné výplaty, aby mohli uživiť svoje rodiny.

Už slnko zapadalo, keď sme prišli domov. Za chvíľu na to sa vrátil ujo Ján Marcák. Keď ma zbadal od prekvapenia vykríkol, že ani by sa mu neprisnilo, že mňa nájde večer doma. Prisadol si k nám k stolu a hneď sa začal vypytovať ako sa nám s bratom vedie. Porozprával som mu, že po Baníckom učilišti chodíme do dvojročnej majstrovskej Baníckej priemyslovky. Takmer každú sobotu chodíme na brigády do baní v Rudňanoch, v Slovinkách aj na Gypsovku v Novoveskej Hute, takže máme za sebou aj dobrú banícku prax. Na budúci rok by sme mali byť vyradení ako banskí technici. To mu však nič nehovorilo, preto sa opýtal: „Ta potom co z tebe budze?“ Vysvetľoval som mu, že budem revírnik v bani. Pozeral nechápavo, tak som povedal, že budem štajger. Zase nič. Náhodou mi napadlo a povedal som, že budem hutman. Vtedy sa mu oči rozšírili a povedal: „Ta to z tebe budze veľký pán. Tu bul jeden pán hutman. Býval v bytovke pre uradníkoch. Staré ľudze spomínali, že ked un išol do bani, ta šicke banici še tresli od strachu. Bo furt našol daco plano zrobené, ta hneď dával veľké štrofy baníkom.“ Potom sa opýtal, či mi tetka naliala štamperlík. Tetka hneď začala frflať, že ešte len prišiel domov a už ho ťahá pálenka. Ujo nedbal na frflanie a vybral z kredenca fľašu a tri štamperlíky. Nalial, štrngli sme si. Takmer mi to vyrazilo dych. Domáca slivovica mala grády.

Tetka nám priniesla večeru. Po večeri ujo povedal Jankovi, že ráno išiel peši do Prešova a chodil po úradoch. Vybavoval rôzne záležitosti a jednal aj na Okresnej správe lesov o možnosti ako Janka u lesov zamestnať. Zajtra mu majú zavolať, ako sa vec vyrieši. Celý deň bol na nohách a je veľmi unavený a dnes sú oni na rade strážiť polia. Povedal Jankovi, aby zobral pušku a spolu so mnou aby sme išli strážiť ovos, aspoň do jednej v noci, lebo sa tam naučili chodiť diviaky a robia veľké škody. Janko trochu začal hundrať, že už aj minule bol on, ale ja som jasal, že zažijem nočnú poľovačku na diviaky. Janko vidiac moje nadšenie sa usmial a už bez frflania začal s prípravou. Z kredenca vybral baterku s dlhou rúčkou, do ktorej vošli až štyri hrubé okrúhle baterky. Keď zasvietil v kuchyni, silný kužeľ svetla bol ako z vojenského hľadacieho reflektoru. Zvesil z vešiaka guľovnicu s optikou a zo šuflíka vybral krabicu s nábojmi. Podal mi baterku so slovami: „Ty budeš svietiť a ja budem strieľať.“

Došli sme k roli, kde bol zasiaty ovos. Už bol zrelý aj na žatvu. Posadili sme sa na medzu. Polia boli do polkruhu s priemerom asi tristo metrov, obkolesené lesom. Janko mi povedal, že budeme počúvať kde je črieda, lebo keď beží po lese, praské raždie. „Keď ja vstanem, tak vstaneš aj ty. Ja namierim pušku a v tom smere aj ty namieriš baterku. Keď ťa drgnem lakťom, tak zasvietiš. To všetko budeme robiť bez slova. Nesmieš ani šepkať.“ Bola dosť tmavá noc, iba sem-tam sa mesiac predral cez mraky. Nebol som si istý, či to zvládnem urobiť podľa Jankových pokynov. Bol som trochu vzrušený. Sedeli sme ticho a načúvali. Odrazu na náprotivnej strane polí bolo počuť vzdialené praskanie raždia. Ako sa črieda diviakov približovala k ovsu, zvuk lámaného raždia silnel. Pri roli s ovsom črieda zastala a bolo ticho. Diviaky stáli, vetrili nozdrami a vyčkávali. Ja som nevedel čo sa deje, preto som sústredene sledoval Janka. Po chvíli pomaly vstával. Postavil som sa k nemu a podľa jeho pušky som namieril baterku. Jemne lakťom do mňa ťukol a ja som zasvietil. Zočil som asi päť párov zelených svetielok. Bol to odraz svetla z diviačích očí, ktoré v priebehu dvoch sekúnd zmizli. Janko šťavnato zahrešil a pušku si dal remeňom na rameno. Po lese divoko utekala črieda diviakov a po chvíľi dupod ich nôh a lámanie raždia zaniklo. Janko mi vysvetlil, že diviaky nás pravdepodobne zavetrili, a preto dlho váhali vojsť do ovsa. On predpokladal, že už budú hlboko v poli, lebo keď sa kŕmia, stratia ostražitosť. Boli však iba dva metre od okraja lesa, preto sa rýchlo zvrtli a v okamihu už trielili po lese. Nestačil si ich ani obzrieť, nie že vystreliť. Z vrecka vytiahol otcove hodinky. Blížilo sa k druhej hodine. Poľovnícke nadšenie z nás vyprchalo a dostavila sa ospalosť. Janko mi podal pušku, aby som namieril zvislo do oblohy a vystrelil. Takto sa hlas lepšie rozšíri do okolia. To diviačiu čriedu odplaší a do ovsa sa už nevráti. Celý šťastný som podľa jeho pokynov vystrelil. Treskol výstrel. Následne sme počuli niekoľkonásobnú ozvenu, ktorú nám vracali okolité hory. Pobrali sme sa domov a v pripravených posteliach sme rýchlo zaspali.
(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Marian Slavkay

„ale veď si baník a keď ma budeš počúvať, môžeš ísť do bane sám.“ Z kuchyne sa ozval hlas tetky Marcáčky: „Už ši načisto zošaľel? Pošilac mladého chlapca do bani samého, co už tam teľo ľudzi poblúdzilo, co ši jich potom mušel isc hľedac.“ Tetke to hneď vysvetlil. „Co ty temu rozumiš. Toté co pobludzili, ta to buli také šaľeňaci co hľedaľi opály, aľe nikda v bani nebuľi. Un je baník, hutman. Un už vecej rázy bul v bani jak ja.“ Potom sa obrátil ku mne a začal, že som dobre vybavený do bane, lebo mám čižmy, montérky, prilbu a dobrú banícku lampu. Mám isť do Jozefky iba rovno po hlavnej chodbe. Asi po sedemsto metroch prídem k chodbe, ktorá je vyrazená doprava. Po tej chodbe aby som nešiel ďalej ako dvadsať metrov. Tam už začínajú diery po dobývkach v rôznych smeroch a tam by som mohol poblúdiť. Aby som sa vrátil na hlavnú chodbu a vyšiel von. Keď toto dodržím, nemôže sa mi nič stať a pre obhliadku bane mi to musí stačiť. Rozlúčili sa a pohli sa peši do Zamutova. Ešte mi zakričali, že keď sa vrátia, aby ma našli doma. Začal som sa pripravovať na cestu do bane. Tetka sa veľmi bála o mňa a začala ma prehovárať: „Marjanču! Neidz do tej bani sám. Utre pujdze s tebu ujo. Ši ešči mladý chlapec, možeš tam spadnúc do dajakej dzíri a už ztadzi nevindzeš.“ Tetke som vysvetlil, že ja som už pochodil veľa baní na Spiši a už viem, ako sa v bani pohybovať. Videla, že ma neprehovorí, tak ma iba vyzvala, aby som si dával veľký pozor. Potom mi natrela dva krajce chleba s maslom a do pollitrovej fľaše mi dala vody, aby som si to zobral do batoha. Pre uspokojenie mi dala ešte radu, že keby som zablúdil, aby som si našiel bezpečné miesto a tam si sadol a čakal. Keď sa ujo vráti, pôjde ma aj s Jankom hľadať. Poobjímal som tetku a vybral som sa k Jozefke. O chvíľu som si už obzeral portál štôlne, ktorý bol veľmi zanedbaný. Murivo bolo popraskané a skaly z neho vypadali. Nebolo to divné, lebo sa o to nikto nestaral. Bolo sedem rokov po vojne. V republike boli dôležitejšie problémy, ktoré bolo potrebné vyriešiť a Opálové bane na Dubníku ostali úplne opustenou sirotou.

Pred vstupom do štôlne som nadvihol prilbu a pozdravil Zdar Boh! Bol to zvyk, ktorý nás naučili naši banícki inštruktori v baníckom učilišti. Tak som si na to zvykol, že som pozdrav používal pri vstupe do hociktorej bane. Po tomto ceremoniáli som začal s rešpektom, ale bez strachu kráčať po štôlni. Chodba bola užšieho profilu ako štôlne v našich spišských baniach. Po určitom čase som sa obzrel a už som nevidel denné svetlo z ústia. Vybral som kriedu a na boku chodby som vyznačil šípku smerom k východu. Na pravej strane hlavnej chodby som po určitých vzdialenostiach nachádzal vydlabané diery asi vo výške jedného metra od spodku. Nevedel som, že načo mohli tie diery slúžiť. Prvé, čo mi napadlo bolo, že haviari tam ukladali nájdené drahé opály a dozorca ich bral do tašky a vynášal von. Potom som tú myšlienku zavrhol, lebo by to bola hlúposť nosiť z rúbania opály na hlavnú chodbu. Neskôr mi napadlo, že v bani nebol zavedený elektrický prúd a hlavná chodba mala byť osvetlená. Do týchto dier možno určený robotník umiestňoval olejové lampy. Mal ich doplňovať olejom a starať sa, aby boli stále schopné prevádzky. Nebol som si s tým celkom istý, lebo okolie dier nebolo očadené dymom. Nakoniec som došiel k prekopu do pravej strany. Oproti prekopu na ľavú stranu chodby som vyznačil kriedou hrubú šípku obrátenú k východu z bane. Pri ceste späť sa ľahko zorientujem. Pokračoval som ďalej po prekope. Došiel som na miesto, kde sa chodba rozširovala a v pravej strane bola veľká diera. Oproti nej som si tiež na bok chodby vyznačil kriedou šípku. Neodvážil som sa k tej diere priblížiť, lebo som uvažoval, či v tom rozšírení nemôže byť od spodu podrazené nejaké banské dielo a mohol by som sa tam prepadnúť. Pokračoval som opatrne ďalej po chodbe. Po niekoľkých metroch som došiel ku komínu na fáranie personálu. Celý ohúrený som začal zostupovať po točitom kamenom schodisku až na spodný obzor. To bolo umelecké dielo, aké som už v živote v žiadnej bani nevidel. Na spodku schodiska som zastal a posvietil si odspodu na schody. Na každom jednom schode bolo vidieť nespočetné množstvo rýh po želiezku, alebo od kamenárskeho dláta. Po obzorovej chodbe som sa otočil doprava. Natrafil som na zosypanú horninu na chodbe. Posvietil som do priestoru nad chodbou, bolo to staré rúbanie. Vyzeralo ako nepodsadená šikmina. Opatrne som začal stúpať po šikmine hore. Po niekoľkých krokoch som si posvietil do priestoru rúbania a skontroloval strop. Neboli tam žiadne previsy ani pukliny. Poklopal som kladivom strop. Vydávalo to zvuk pevného kameňa. Bol to tvrdý andezit. Posmelený som začal rozbíjať kusy horniny pod nohami v nádeji, že nájdem opál. Postupoval som hore šikminou rozbíjajúc kamene, ale stále som kontroloval strop. Výsledok môjho hľadania opálov bol žalostný. Okrem porezaných prstov na rukách som mal asi štyri malé vzorky andezitu, prerastené polcentimetrovou žilkou mliečne bieleho minerálu. Dúfal som, že je to porcelánový opál.

(POKRAČUJEME)

Píše Ing. Marian Slavkay

V Mexiku však boli objavené, na jednom rudnom ložisku, kryštály mimoriadne veľkých rozmerov, ktoré sú doteraz najväčšími aké sa na svete zistili.

Pozrite si v nasledujúcej prezentácii tento nádherný výtvor prírody.

PREZENTÁCIA VÝTVOROV PRÍRODY

Ovial ma teplý augustový deň. Pôvodné napätie povolilo a pocítil som uspokojenie.
Exkurzia do bane sa vydarila. Hodinky som nemal, ale som dobre vedel odhadovať čas podľa polohy slnka. Predpokladal som, že je okolo druhej poobede. Ohlásil sa hlad. Sadol som si na blízky peň a s chuťou som zjedol krajce chleba s maslom, čo mi tetka nabalila. Uvažoval som. Načo tak skoro pôjdem k Marcákovcom? Ťahalo ma pozrieť si tie bane na Libanke, ktoré mi Janko včera spomínal. Čo keď tam nájdem opály?
Začal som pomaly stúpať do strmej stráne hory Libanky. Šiel som trochu šikmo viac smerom na Červenicu. Došiel som asi do polovice svahu od päty po vrchol hory. Našiel som tam niekoľko vyrazených chodbičiek menšieho profilu. Dĺžky týchto chodbičiek boli od 8 metrov až do 15 metrov. Zbežne som ich prezrel, nepotreboval som ani zapáliť karbidku. Vážnejšie ma zaujala chodba, ktorej dĺžka mohla byť do 50 metrov. Hornina, v ktorej boli razené chodby, mi pripomínala drobivú bridlicu farby špinavožltej hliny. V žiadnej z týchto chodieb som nijaký iný minerál
neobjavil. Bola to iba nevzhľadná hlušina.
Dosť sklamaný som sa pobral domov k Marcákovcom. Došiel som okolo štvrtej poobede. Pri stole oneskorene obedovali ujo s Jankom. Ujo zdvihol zrak a keď ma zbadal, s lyžicou v ruke namieril na tetku a žartovným hlasom jej oznamoval: „Vidzíš, ty premudretá, Marijan už je tu, a ty ľem božekáš, dobre že ši ho už nepochovala. Nespadnul do nijakej dzíri, co už hodzinu tverdziš a že nezná vyjsc z bani.“ Tetka mu dosť podráždene odpovedala: „Každá žena še boji o dzecko. Keby še mu daco stalo, potom co by ši povedzel jeho mamke?“

Ujo jej obšírne vysvetľoval, že ja som už robil v bani a že som nato aj „školovaný“. Potom aj mne doniesla tanier s jedlom a povedala mi, že už sa veľmi bála, keď som tak dlho neprichádzal. „Teta, ja som už o druhej vyšiel z bane, ale som sa ešte išiel pozrieť na banské práce na Libanke.“ Najedli sme sa do sýtosti. Potom si aj tetka prisadla k nám a musel som im porozprávať o mojej ceste po bani. Keď som v rozprávani došiel na moje vystupovanie hore šikminou a že som vyšiel cez dieru na chodbu, tetka zalamovala ruky, aj vykríkla, že som tam mohol aj zahynúť. V jej predstavách o bani bola „dzíra v bani“ to najväčšie nebezpečie.
Tetka, ako každá domáca žienka, mala veľa roboty okolo statku a hydiny, stále musela variť, prať a upratovať a ujo s Jankom boli stále v lese, tak prevažne bola na všetko sama ako kôl v plote. Teraz sedela v našej spoločnosti a bola veľmi spokojná, lebo Janko dostal miesto praktikanta v Zamutove a ja som „ščastlivo“ vyšiel z bane. Obrátila sa k ujovi a povedala, aby nám niečo nalial, keď všetko tak dobre dopadlo. Ujo veľmi ochotne vybral slivovicu a nalial do štamperlíkov. Tetka si s nami priťukla, ale potom sa už pobrala zase ku svojej robote. Ujo mal dobrú náladu a mal aj dar dobrého rozprávača. Začal nám rozprávať jednu príhodu, čo sa v minulosti udiala v Dubníckej osade.

Ujo Marcák začal. Bolo to asi v v roku 1941 v čase Slovenského štátu. V Osade mal každý hospodár loveckú pušku, brokovnicu. Býval tam aj jeden starý chlap, už sedemdesiatnik, ktorý však na Dubníku bol ľudmi rešpektovaný, lebo keď bol aj starý, bol to stále „ostrý chlap“. Za mlada bol povestný strelec, ktorý dokázal zastreliť jelenicu alebo diviaka v divokom behu. Jedného dňa dedo potreboval ísť do Prešova kúpiť nejaké veci potrebné k hospodárstvu. Dopravný prostriedok na Dubníku boli pre každého jeho vlastné nohy. Dedo pešoval do mesta a cestou domov, ako chlapi mali vo zvyku, odpočinul si v krčme. Zastavil sa v každej dedine, ktorou prechádzal. Stretol sa s priateľmi z mladosti a tak sa navzájom uctili, že došiel domov keď sa už stmievalo a riadne pod parou. Domáci policajt „babka“ sa do neho obula a začala mu vytýkať, že prišiel domov opitý, hoci je na rade strážiť polia pred diviakmi. Vykrikovala, že taký opitý nie je schopný ani dôjsť na pole.
Dedo sa urazil. Nezjedol ani večeru, čo mu babka položila na stôl. Odrezal si slaninu a chlieb, zvesil zo stojana pušku, zobral náboje a ani sa nerozlúčil, buchol dverami a vydal sa na pole. Došiel na zemiačnisko obkolesené lesom. Na medzi bol starý dub. Na konár si zavesil pušku, nanosil z lesa drevo a založil si oheň. Opiekol si slaninu a s chuťou sa najedol. Potom nakládol drevo na oheň, sadol si na medzu, chrbtom sa oprel o dub. Celodenné pešovanie a poldecáky zaúčinkovali. Za malú chvíľu dedo tvrdo zaspal. Medzitým sa v dedovej babke pohlo svedomie a začala sa o neho
báť. Vybrala sa k Marcákovcom. Ujo Marcák sedel so susedom na dvore pod prístreškom a rozprávali sa. Babka prišla k nim s prosbou, aby sa išli na deda pozrieť, či sa mu niečo nestalo, lebo na stráženie poľa išiel opitý. Ujo so susedom dobre poznali „starého“, ktorý nezvykol váhať a keď treba, rýchlo vystrelí. Mali obavy. Babke už išlo do plaču. Nakoniec jej sľúbili, že pôjdu za dedom na pole. Zobrali si silné baterky. Došli k poliam a už z diaľky videli horieť oheň na okraji zemiačniska. Sused svietil pod nohy a ujo Marcák smerom na oheň. Zazreli deda opretého o strom. Začali ho volať po mene, že idú k nemu, aby náhodou neschmatol pušku. Zblízka uvideli, že dedo tvrdo spí a že ho nezobudí ani výstrel z kanóna. Ujo Marcák bol veľký figliar. Potichu zvesil z konára dedovu brokovnicu a so susedom odišli od ohňa do zemiačniska a štvornožky začali vo tme chrochtať a kvíkať ako prasatá. Stále pozorovali deda, že čo bude robiť, keď sa preberie. Dedo však poctivo chrápal a dvojnohých diviakov si ani nevšimol. Nevedeli čo robiť, tak začali vyhrabávať drobné zemiaky a hádzali do deda. Niektorý ho zasiahol. Vyskočil. Vtom oni začali chrochtať ako diviaky. Chmatol rukou po puške, ale tá mu švihla do prázdna. Oni naďalej hlasite švornožky chrochtali.

Dedo bol bezradný. Odrazu kľakol na kolená a štvornožky začal brechať, hau, hau hau a medzitým aj vrčal ako riadny pes. Oni vybuchli v hlasitý smiech. Vstali a išli k nemu. Bol z toho ohúrený, lebo si nevedel rýchlo uvedomiť, čo sa deje. Marcák mu potom zmierlivo podával baterku a povedal: „Dzedu, sce unavený. Babka še o vas bala, ta nas popýtala, žeby sme stražene zebrali za vas a vy
ice domu spac.“ Na ich počudovanie starký zobral batoh a pýtal pušku. Ujo mu povedal, že pušku mu ráno donesie domov, lebo oni z domu pušku nebrali. Nepovedal ani slovo a odišiel svietiac si baterkou pod nohy. Ostali so susedom strážiť až do druhej v noci a potom sa pobrali spať. Ráno okolo ôsmej ujo išiel k dedovi, aby mu odniesol pušku. Starý bol na dvore. Došiel k bránke. Ujovi sa zdalo, že sa usmieva, čo nebolo u neho zvykom, tak sa odvážil zažartovať: „Dobre sce brechali hau, hau, hau, že še dziky (diviaky) neukazali do rána,“ a podal mu cez bránku pušku. Ani si nestihol všimnúť a dedo jednou rukou z pušky vystrelil do oblohy. Pozrel sa mu tvrdo do očí a povedal, že keď ešte raz na neho zabreše, tak ho bude považovať za psa pytliaka. Pes pytliak je škodná a má sa zastreliť, a to stihne aj teba. Má to povedať aj susedovi, že nech neskúsi na neho brechať. Dobre poznali starého, aký je to ostrý chlap, preto o tom, čo sa udialo v noci na zemiačnisku, nikdy nikomu nepovedali. Dobre sme sa na tejto príhode pobavili.

Ja som im oznámil, že ráno sa musím vrátiť domov. Prehovárali ma všetci, aby som ešte niekoľko dní ostal. Janko nastupuje do práce až prvého septembra, tak môžeme spolu chodiť na huby, nasušíme ich a budeme mať na Vianoce. Keby som mal ako mame odkázať, tak by som ostal, ale oni nemali štátnu linku, iba telefón z Lesnej správy. Musím odcestovať, lebo som to mame sľúbil. Nakoniec to ujo ukončil a povedal, že ja viem, čo mám robiť. Autobus z Červenice ide do Prešova o pol siedmej, tak ma zobudí o piatej, aby som sa naraňajkoval a pomaly došiel na čas k autobusu. Keď ma ráno zobudil, cítil som sa dolámaný z fárania do bane a škrabania sa do strmej stráne Libanky. Nemal som iné východisko, iba sa rýchlo umyť v studenej vode a už ma tetka volala do kuchyne na raňajky. Mal som pripravenú praženicu na slanine, tak som to s chuťou zjedol a vypil šálku čaju. Potom mi podala dva balíčky zabalené v mastnom papieri, že mám tam domácu slaninu s chlebom a v pollitrovej fľaši čaj, aby som mal na cestu. Rozlúčil som sa s nimi, tetku som vyobjímal a poďakoval som sa za starostlivosť a príjemný pobyt u nich. Ujo mi na rozlúčku povedal, aby som hocikedy prišiel k nim aj s bratom Mirom, že by ho tiež radi videli. Všetci ma vyprevadili až k bránke. Po niekoľkých metroch som sa otočil a ešte raz im zamával. Ešte stáli pri bránke a mávali mi na rozlúčku. Boli pre mňa ako najbližšia rodina. Vtedy som vôbec netušil, že už sa s nimi nikdy nestretnem. To som sa dozvedel až o desať rokov pozdejšie, čo napíšem v ďalšom príbehu.

Po zrýchlenej chôdzi som došiel na autobusovú zastávku v Červenici. Ešte iba vtedy sa začali schádzať študenti s taškami, ale aj niekoľkí ľudia z dediny. Došiel autobus. Pohodlne som sa posadil a pocítil som úľavu, lebo od rýchlej chôdze som mal stŕpnuté nohy. Nechcem opisovať zložitú cestovateľskú cestu z Dubníka do Rožňavského Bystrého, kde som došiel až o 11-tej hodine večer. Bol to posledný autobus, čo z Rožňavy odvážal robotníkov a baníkov z poobedňajšej smeny do okolitých obcí. Doma ma vítali mamka s tetou Margitou, u ktorej sme bývali. Dlho do noci som im musel vyprávať o mojich zážitkoch z obhliadky opálových baní v Dubníku. Čas do konca prázdnin som strávil v Rožňavskom Bystrom. Našiel som si kamarátov, s ktorými som hrával futbal. Tiež som sa chodil s evanjelickým pánom farárom Michalidesom kúpať do Štítnika na tamojšie kúpalisko. Na tie chvíle strávené na Bystrom mám veľmi pekné spomienky. Po prázdninách sme s bratom Mirom odcestovali do Spišskej Novej Vsi a ubytovali sme sa v starom internáte.

Začal sa nový školský rok 1952/53. Pán profesor Dojčák nám mal prednášať petrografiu. Už som sa nevedel dočkať, kedy budeme mať s ním hodinu. Došiel oblečený vo svojom obľúbenom sivom obleku a v tmavomodrom plášti tak, ako keby len pred chvíľou odišiel z hodiny mineralógie na konci minulého školského roku. Povypytoval sa nás ako sme prežili prázdniny. Potom sa obrátil na mňa s otázkou, či som bol na Dubníku a či mám nejaké opály. Obšírne som mu porozprával o mojej obhliadke štôlne Jozef a o porube, kde som našiel nejaké vzorky, ktoré som mu podal, ale neviem či je to kremeň alebo mliečny opál. Pán profesor vybral z vrecka lupu a prezeral vzorky. Pokročil bližšie k oknu a potom mi povedal, že ma musí sklamať, ale je to iba kremeň. Na vzorke je vidieť vnútornú kryštalizáciu, čo opál na lome nemá. Napriek tomu sa teší, že som získal veľmi cenné informácie o bani na dobývanie drahokamov.

Druhý ročník baníckej priemyslovky-majstrovskej bol pre mňa záverečný. Bol pre nás veľmi náročný, lebo sme mali veľa technických predmetov a vyučovanie sa nám predĺžilo. Po obedňajšej prestávke vyučovanie pokračovalo od druhej hodiny poobede do večera do piatej. O šiestej bola večera a o siedmej sme znovu z internátu utekali do školy na povinné večerné štúdium, ktoré bolo do deviatej. Večerné štúdium bolo stále za dozoru niektorého z profesorov. 
Prišiel koniec júna 1953. Po slávnostnom vyradení sme sa stali kvalifikovaní banskí technici. Každý z nás dostal umiestnenku na nejaký banský závod v republike. S Ondrejom Lukačkom sme nastúpili už 7. júla 1953 za revírnikov v OKD Ostrava na šachtu Petr Bezruč. Neskôr ma osud odvial k Železorudným baniam. Pracoval som na závodoch v Dobšinej, Drnave a na Rožňava bani. Až v roku 1960 som po večernom štúdiu maturoval na Priemyselnej škole baníckej a geologickej v Spišskej Novej Vsi. Po desiatich rokoch som sa na Dubník vrátil, to však opíšem v ďalšom samostatnom príbehu.

(POKRAČUJEME)

Píše Ing. Marian Slavkay

Z rožňavského závodu som doniesol dve karbidové lampy. Na katedre telovýchovy nám náš asistent Milan Orendáč dal zo skladu spacie vaky. Takto vybavení sme sa v sobotu poobede vybrali na našu výpravu. Autobusom sme došli až do Červenice, odkiaľ sme peši začali šliapať po ceste na Dubník.

Asi okolo piatej večer sme dorazili do Osady. Tá nám pripadala ako vyľudnená a veľmi spustnutá. Iba zopár kôz sa páslo na lúke a niektoré postojačky na zadných nohách ožierali lístky z blízkych kríkov. Z jednej budovy vyšiel starší chlap a kráčal k nám. Na priedomí vzdialenejších budov sa objavili zvedavé deti a ženy. Asi to bola zriedkavosť, že sa v Osade zjavili cudzí ľudia. Starký došiel ku nám, pozdravil a opýtal sa: „Panove, ta co vás ku nám doňeslo?“ Vysvetlil som mu, že sme vysokoškoláci-baníci a chceme si pozrieť opálovú baňu Jozefku, v ktorej som bol pred desiatimi rokmi. Opýtal som sa ho, že kde bývajú moji známi Marcákovci, lebo som bol dezorientovaný a už som si ich dom nepamätal. Starký mávol rukou a odpovedal: „Marcák? Ta on už tu nebýva. Už budze ozdaj šidzem roky, co še ztadzi odscahovali. Išli bývac na východ, dakdzi ku Snine.“ Bola to pre mňa správa ako blesk z čistého neba. Pocítil som veľké sklamanie a ľútosť, lebo som sa na Marcákovcov veľmi tešil. Ujko povedal, že v dome už nikto nebýva, že už aj strecha je na nej prelomená. V jednej sekunde sa mi zrútil môj premyslený plán, lebo som počítal s tým, že sa u Marcákovcov môžeme niekde v humne ubytovať. Opýtal som sa, či nemôžeme tam ísť spať do humna. Starký povedal, že nemôžeme, lebo je to všetko pozatvárané. Ale ponúkol sa, že nás zavedie tam, kde sa môžeme všetci vyspať. Došli sme k väčšiemu senníku, ktorého spodná brána bola uzamknutá veľkou kladkou. Horné dvere však chýbali. Opýtal som sa ho, ako sa tam máme vyškriabať. „Dvaja pôjdu so mnou a dám im rebrík,“ odpovedal. Potom nám povedal najvýznamnejšiu informáciu, bez ktorej by sme sa do bane nedostali. „Do Jozefky nevojdzece, bo je zasypaná. Aľe dakus vyšej od vchodu, napravo, je véľka dzira do žemi. Raz nám tam spadla krava. Neznali sme ku nej zojsc /zísť/, ani jak ju von vycahnuc. Krava dolu bučela a potom še nám ztracila. Nakoňec zabučela, ked vyjšla vonka z Jozefky.“ 

Ten ujko bol pre nás to najlepšie, čo nás mohlo stretnúť. Asi sme mu boli sympatickí. Možno sa tešil, že takým „panom“ može on poradiť. Nakoniec nám dal školenie, že v senníku nikto nesmie fajčiť, ani v blízkosti senníka klásť oheň. To nám zdôrazňoval, lebo je spoločný a v ňom majú niekoľkí osadníci uložené seno na zimu. Po sene nech neskáčeme, aby sme ho neudupali. Odišiel a dvaja zo skupiny išli s ním. Po chvíli sa vrátili s dlhým rebríkom. Vyšli sme hore a každý si vytvoril svoj „pelech“. Ja som nemal spacák, iba deku a tepláky na noc. Po ubytovaní sme odišli na okraj blízkeho lesa a nakládli sme si malý ohník. Poopekali sme si slaninu, niekto mal špekáčiky, to bola naša večera. Boli sme v pohode. Aj sme si zaspievali a ja som ľutoval, že som si nedoniesol gitaru. Vrátili sme sa do nášho „hotela“ a zaľahli. Každý sa dobre zababušil do svojich vecí na spanie, lebo už jesenná nočná zima začala úradovať. Boli sme dosť unavení, a tak sme spali až do rána. Vstávali sme dosť skrehnutí. Povedal som chlapcom, aby si zobrali iba jedlo na raňajky a vystrojili sa na cestu do bane. Zišli sme znovu k nášmu ohnisku a každý ochotne znášal raždie na oheň. Za chvíľu horela vatra. Teplo pôsobilo blahodarne a vrátilo nás do vlastnej kože. Jeden z chlapcov mal vojenský ešus /šálku/ a uvaril dobrý čaj. Nemali sme hrnček, tak nám nalieval čaj do vrchnáka ešusu, ktorý putoval dookola a všetci sa napili teplého čaju. Nakoniec nás už ohrialo aj slnko.

Každý už bol v pohode a začali sme kráčať k štôlni Jozef. Starký mal pravdu. Ústie štôlne bolo zasypané. Predpokladali sme, že to bolo nariadené Obvodným banským úradom (OBÚ) v Košiciach, ale sme nevedeli ktorému banskému závodu boli Opálové bane zverené do kompetencie. Neostávalo nám nič iné, iba využiť ujkovu radu. Po dvadsiatich metroch od štôlne sme našli dieru. Bola to prepadlina do banskej chodby. Priemer diery bol asi tri metre a dno prepadliny bolo asi štyri metre pod úrovňou povrchu. Do diery bol spustený hrubý smrekový kmeň, ktorý trčal asi meter nad povrchom. Do kmeňa boli vyrúbané stupy, že sa dalo po ňom zostúpiť do bane, aj vystúpiť späť na povrch. Tento kmeň spustili do diery asi dobrodruhovia, ktorí hľadali opály. Ja som zostúpil prvý a volal som Bohuša Bíleka, aby zišiel aj on dolu a spolu môžeme ostatným pomôcť pri zostupe. My s Bohušom sme boli najstarší zo spolužiakov. Už sme boli vyslúžení vojaci a mali sme za sebou aj banícku prax. Postupne sa podarilo zostúpiť dolu všetkým kamarátom. Zapálili sme karbidové lampy. Ja som išiel vpredu, lebo som cestu poznal a Morávek s lampou uzatváral skupinu. Niektorí zo skupiny mali aj baterky, ale osvetlenie z dvoch karbidových lámp bolo dostatočné na bezpečnú chôdzu celej skupiny. Pri prekope do pravej strany som im vysvetlil, že pôjdeme ku schodišťu a po šikmine v porube vyjdeme späť. Vyzval som ich, aby sa sami nikde nevzďaľovali, lebo v tých starinách je to veľmi nebezpečné. Musím uznať, že všetci to brali s rešpektom a chovali sa podľa mojich pokynov. Zišli sme na spodný obzor a po chodbe do rúbania. Pomaly sme vystupovali po šikmine hore. Tak ako ja pred desiatimi rokmi, všetci sme svorne tĺkli skaly, ale nič sme nenašli. Ja som nebol sklamaný, lebo som predpokladal, že starci mali v ruke každý kúsok vylámanej skaly a skúseným okom to dobre prehliadli, takže naša šanca nájsť opál bola takmer nulová. Pre mňa bola hlavná vec to, že sme šťastne cez hornú dieru z rúbania vyfárali. Došli sme na hlavnú chodbu.

Bolo iba jedenásť hodín, a preto som sa rozhodol pokračovať po hlavnej chodbe, kde som pred rokmi ďalej nešiel. Asi po tristo metroch sa pred nami objavilo denné svetlo. Došli sme k šachte, ktorá ústila na povrchu. Bol som prekvapený. Nikdy som nepočul, že v dubníckych baniach bola vyrazená šachta. Ostali sme stáť asi štyri metre od šachty. Ďalej som chlapcov nepustil, lebo v tesnej blízkosti šachty mohla byť pod chodbou vypadaná hornina a spodok chodby by sa pod nami mohol preboriť. Pozorovali sme výstroj šachty, lebo denné svetlo nám to umožňovalo. Iba predpokladám, že ústie šachty nebolo viac ako desať metrov nad nami. V šachte sa nenachádzali sprievodnice. V pravej polovici chodby bola z foršní urobená šikmina, podobná, ako sme v našich baniach robili výpusty zo sýpa, po banícky nazývané „šutpysk“. Nevedel som si predstaviť, že ako drevo v takom prostredí toľko rokov vydržalo. Iné nám neostávalo, iba sa na to pozerať. Priblížiť sa k drevu by bolo nebezpečné. Rozhodli sme sa vrátiť. Cesta von nám ubehla oveľa rýchlejšie. Aj s lezením hore si chlapci lepšie poradili ako pri zostupe.

Vonku bol pekný deň. Pri senníku sme si posadali a každý niečo skonzumoval zo zásob. Po chvili nás prišiel pozrieť ujko. Povypytoval sa nás, ako sme pochodili, či sme sa dostali do bane cez dieru. Všetko sa nám podarilo, iba žiadny opál sme nenašli, takmer zborove sme mu to oznamovali. Povedal, že v bani nikto žiadny opál nenašiel, ale že on nám ukáže kde môžeme nájsť malé opály. „Poce za mnu,“ a začal dosť rezko kráčať. My sme išli za ním ako ovce za bačom. Zhovárali sme sa medzi sebou, že možno má nejaké opály doma. Došli sme k veľkej budove, na boku ktorej bola asi dvojmetrová širšia banská chodbička, ktorej vchod bol zatarasený drevom a hrubými konármi. Začal konáre odpratávať a my sme ich ochotne odťahovali ďalej od budovy. Stále sme ale nevedeli, čo sa deje. Nakoniec sa obrátil k nám a začal nám vysvetľovať: „Tota budova bula brušareň na opaly. Odlamané kusy z kameňa, co vybirali z nich najdzene opály z bani aj opaly co še nepodarilo dobre vybrušic, brušare tu vysypovaľi. Toto bula pivnica a buli na nej aj dzvere, aľe to už šicko zhnilo.“ Na spodku pivnice bola nasypaná asi 30 centimetová vrstva štrku, ktorú nám kázal rozhrabávať a hľadať drobné úlomky opálov. Keď to prehrabeme, aby sme s tými hrubými konármi vchod znovu zatarasili, lebo malé deti z kolónie stále tam chodili hrabať a hľadať „švicace kamene“. Ich mamy ich zakaždým zháňali po celej Osade a tu ich vždy našli. Nevedeli, ako deti od toho odradiť. Tak chlapi museli vchod do pivnice poriadne zatarasiť. Hneď nás chytila zlatokopecká horúčka. V okamžiku sme boli na kolenách a každý začal hrabať. Niektorí rukami a tí čo mali kladivá, tak kladivami. Nachádzali sme pekné malé vzorky rôzneho opálu. Navzájom sme si ich ukazovali a stále s väčším zápalom hrabali. Odrazu Milan Morávek (mal prezývku „Muki“) nadšene vykríkol: „Pozrite, chlapci, to je kus.“ V ruke držal väčší kúsok andezitu, na ktorom bol akoby nalepený asi dvojmilimetrový drahý opál, žiariaci všetkými farbami. Kus putoval z ruky do ruky a každý z nás sa mohol pokochať pohľadom na nádherný dubnícky drahý opál. Milan bol zo svojho nálezu veľmi šťastný. Po dlhšom čase, keď sme už nič zaujímavého nenachádzali, prestali sme kutať. Každý bol spokojný so svojím „vzácnym pokladom“ vo vrecku.

(POKRAČUJEME)
Píše Ing. Marian Slavkay

Ja som mal z domu väčší kus slaniny, takže sa ušlo každému, kto mal málo. Zaľahli sme spať. Po skúsenostiach z minulej noci každý si do sena urobil jamu a do nej si zaľahol. Niektorí si na noc nahrabali seno aj na seba, aby ich hrialo. 

Nekvalitná fotografia pri odchode z nášho „Hotela“. Možno, že nás fotil ujko, lebo na fotke sme všetci.---->

Unavení sme riadne „drichmali“ a včas ráno sme sa zobudili na ujov krik: „Stavajce, bo už je čas.“ Nie veľmi ochotne sme sa vyhrabávali zo svojich „brlohov“, ale čas nás súril. Ráno bola riadna zima. Urýchlene sme sa pobalili a zliezli po rebríku k ujovi na zem. Všetci sme mu podávali ruky a ďakovali za jeho dobré rady. Naša výprava do Opálových baní sa vydarila iba vďaka ujkovi. Ja som mu dal krabičku cigariet. Povedal, že on také nefajčí. Fajčí iba tabak „Taras Buľba“, zatočený do papierika. Cigarety si ale odloží a bude mať s čím ponúknuť hostí, keď mu príde návšteva. Niektorý z chlapcov mu podaroval peknú baterku, čomu sa veľmi potešil. Vyrazili sme na pochod k Červenici. Otočili sme sa. Ujko ešte stále stál pri senníku, tak sme mu ešte na rozlúčku zamávali.

Autobusom sme docestovali šťastne do Košíc a okolo pol deviatej som už bol v internáte na izbe. Spolubývajúci Lajo Čižniar ešte spal na válende. Otvoril oči a chvíľu sa prekvapene rozhliadal po izbe. Začal som mu rozprávať o zážitkoch z Dubníka. On ma prerušil a povedal, že o deviatej máme elektrotechniku s prof. Špánym. Opýtal sa, či mám hotové zadanie, lebo dnes to máme odovzdať. Ja som na tie školské povinnosti celkom zabudol. Hrabal som v jednom obale a zadanie som mal vypracované. Lajo sa na to pozrel a upozornil ma, že mi chýba grafické znázornenie.

Ukázal mi to na papieri. Zobral som čistý papier aj s jeho grafom, priložil na okno a začal som ceruzkou kopírovať body priebehu krivky na grafe. Medzitým som mu vyprával o našej vydarenej výprave. Keď som sa s ním rozprával, nepostrehol som, že sa mi môj papier o nejaký ten centimeter zošmykol a ja som svedomite bodkoval ďalej. Potom som rýchlo narysoval osi a farebnou tužkou som zvýraznil priebeh krivky na grafe. Za chvíľu sme už utekali do učebne na hodinu. Postupne sme začali odovzdávať zadania. Pán profesor dal sem-tam nejakú otázku, na ktorú si často musel sám odpovedať. Bola to vysoká teória o elektromotoroch s nejakým rotačným magnetickým poľom a tomu sme veľmi nerozumeli. Naše vedomosti z „elektriky“ boli iba tie, ktoré sa týkali baníctva. Osvetlenie v bani, akumulátorové a trolejové lokomotívy, ťažné stroje, to sme sa naučili a tým náš záujem o „elektriku“ končil. Vysoká teória nám nešla veľmi do hlavy, lebo nikoho nezaujímala. Pán profesor to vedel, lebo sa to u baníkov opakovalo už po minulé roky. V minulých ročníkoch bola situácia podobná. Otvorene nám so smiechom povedal, že baníci sú na „elektriku“ sprostí. Prišiel rad na mňa. Nič netušiaci som mu podal svoje zadanie. Na textovej časti si niečo pohundrával, asi tam našiel niečo opísané z nejakej učebnice a keď pozrel na graf, tak papier zdvihol, ukázal všetkým a posmešne vykríkol: „Ani nevieme, že tu máme jedného svetového vynálezcu. O čo sa snažia odborníci vo svete už roky, on to urobil sám doma. Také hodnoty ešte nikto nedosiahol.“ Nevedel som, čo som to mal objaviť, lebo som tomu nerozumel. Preto som sa rozhodol, že sa priznám: „Pán profesor, ja som ten graf odkopíroval od kamaráta na okne.“ So smiechom povedal, že aj on bol študent, ale keď už niečo kopíroval, tak to mal lepšie, ako bolo to pôvodné. „Za úprimnosť máš trojku,“ a položil moje slávne zadanie k ostatným.

Tento zážitok ja spájam s našou výpravou do Opálových baní, lebo až týmto sa skončila celá naša akcia. Spoločne sme napísali správu z nášho výletu a zavesili na nástenku v aule. Spolužiaci sa chodili pozerať na naše opály a Muki si dal niekde u zlatníka svoj opál opracovať a vložiť do svojho zlatého prsteňa, namiesto pôvodného čierneho kameňa. Veľmi sa s prsteňom pýšil a mal z toho veľkú radosť.

Moje mylné predstavy o banskej činnosti na Dubníku

Moje predstavy o ťažbe opálov na Dubníku boli až do deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia také, že hlavná baňa bola iba Jozefka a ostatné razené štôlne boli iba prieskumné na Libanke. Nič som nevedel ani o ťažbe vo Wiliam štôlni ani na Šimonke. Pracoval som na banskom závode a mal som svoje výrobné starosti. O opálove bane som sa už veľmi nezaujímal. Situácia sa mi objasnila až vtedy, keď sa mi v deväťdesiatych rokoch dostala do rúk kniha Dr. Štefana Butkoviča „História slovenského drahého opálu z Dubníka“. Potom sa mi rozsvietilo v hlave, aké rozsiahle banské práce sa urobili počas viac ako sedemdesiatročnej banskej činnosti na Dubníku.

Najlepší prehľad o rozsiahlej banskej činnosti poskytuje panoramatická fotografia Fr. Schafarzika asi z roku 1900, čo dokazuje veľkosť okolitých háld. Ja som už pri mojich návštevách baní na Dubníku tie haldy nezaregistroval, lebo za štyridsať rokov od zastavenia ťažby už boli haldy prirodzeným náletom semien zatrávnené aj zalesnené.

V poslednej dobe však už niekoľkí nadšenci znova sprístupňujú opálové bane v Dubníku aj verejnosti a využívajú terajšie technické vymoženosti na to, aby v skafandroch s dýchacím prístrojom boli schopní prezrieť aj zatopené časti bane. Je to záslužná činnosť pre verejnosť, preto im prajem, aby sa im v práci darilo.
Týmto môj príbeh o opále na Dubníku končím s naším baníckym pozdravom

Zdar Boh!

Keď som odišiel do dôchodku, stále som túžil navštíviť Dubník a ešte raz prefárať Jozefku. Pred niekoľkými rokmi som sa autom vybral obzrieť si staré opálové bane. Nezastavil som sa v Červenici, ale išiel som rovno po ceste na Dubník. Bola už urobená nová cesta, ktorá obchádzala osadu Dubník. O tom ja som nevedel a došiel som až do Zlatej Bane. Už som sa nevracal. Odložil som obhliadku na pozdejšie a je odložená až doteraz.

Na záver by som sa chcel poďakovať RNDr. Ondrejovi Rozložníkovi za pomoc s obrázkami a Ing. Ernestovi Schulerovi za pomoc pri úprave textov. Najväčšie moje poďakovanie patrí pánovi Ondrejovi Dobošovi, ktorý upravil moje príbehy tak, aby boli vhodné na zverejnenie na jeho stránke Maj Gemer.

(KONIEC)

Ing. Marian Slavkay

Čitateľ tu na 208 stranách nájde 17 článkov od odborníkov zo slovenských, ale aj poľských či maďarských múzeí a vzdelávacích inštitúcií. Odborné texty sa zameriavajú na baníctvo z rôznych uhlov pohľadu (baníctvo v zbierkovom fonde, religiozita baníkov, banské čipky, pracovná migrácia baníkov, formy prezentácie baníctva, nové technologické prístupy pri prezentácii a pod.). Záujemcovia si tu nájdu aktuálne informácie o bohatých zbierkových fondoch múzeí, živote baníkov v minulosti a aktuálne trendy prezentácie tejto špecifickej témy. 

Vydanie zborníka podporil z verejných zdrojov Fond pre podporu umenia.
Pavol Lackanič